Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

Spomíname na dirigenta Borisa Velata

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nedožité 95. narodeniny dirigenta Borisa Velata sú príležitosťou, aby sme si pripomenuli jeho osobnosť, jedinečný vzťah, lásku, poznanie a profesionálne znalosti opery, zdôraznili jeho prínos do dejín hudobnej kultúry a zvlášť opery na Slovensku, najmä v Košiciach. Boris Velat sa narodil 10. 9. 1023 a zomrel 8. 8. 2008 taktiež v Prahe.

Ako šéfdirigent košickej opery sa so svojimi divákmi rozlúčil slávnostným predstavením v deň svojich 77. narodenín r. 2000. Naplnil tak počet 47 sezón pôsobenia za dirigentským pultom tejto nádhernej divadelnej budovy košického Štátneho divadla a talentovaného operného súboru. Z partitúr opier a baletov na koncertoch a predstaveniach tu dirigoval viac ako tritisíckrát, naštudoval viac ako 100 operných diel! Pripočítajme aj hosťovania v iných krajinách, celkove mu tlieskali státisíce obdivovateľov a dnes mnohí z nich spomínajú…

Boris Velat (1923 – 2008)

Majstrovstvo, mimoriadny talent umelca si zapamätá poslucháč, divák na mnoho rokov. Osobnosť človeka si dnes pripomenieme aj s pomocou návratov v rozhovore s dcérou dirigenta, pani Norou Velatovou, ktorá pôsobí v Prahe.

Náš rozhovor začíname spomienkami na otca, umelca a jeho mladosť.

„ Z rozprávania viem, že keď otec začal študovať na pražskom konzervatóriu dirigovanie začala sa druhá svetová vojna a kvôli vojne musel štúdiá na chvíľu prerušiť. Bývali na Staromestskom námestí a zažil, keď začala horieť radnica s orlojom. Pomáhal hasiť a vynášať cenné obrazy… a keď uhasili oheň, utekal domov, otvoril okná, sadol si ku klavíru a od radosti hral štátnu hymnu. Často spomínal na toto kritické obdobie, kedy doba bola natoľko zlá, že v centre Prahy neboli ani základné potraviny, na dobu, keď omdlieval z vône pekárne… Hoci otec pochádzal z pomerne bohatej rodiny, počas vojny sa aj diamantové prstene vymieňali za kúsok chleba alebo masla. Aj keď vyzeral, „ako by sa za bičom stratil“, nebránilo mu to vyhrávať plavecké preteky na Vltave, alebo skoky z mostíka. Bol ako živé striebro a nikdy nestrácal zmysel pre humor. Keď mal šestnásť rokov, jeho životnú dráhu ovplyvnil dirigent Leopold Stokowski. Po maturite v r. 1941 začal študovať hru na klavír a flautu, orchestrálne a zborové dirigovanie u V. B. Aima a P. Dědečka na Štátnom konzervatóriu hudby v Prahe. Po ukončení školy v r. 1946 debutoval naštudovaním Smetanovej Hubičky a niekoľkými baletnými predstaveniami.”

Boris Velat s umelcami košickej opery,
Gejza Zelenay, Boris Velat, Anna Poláková, Imrich Jakubek,
zdroj. súkr. archív rodiny Velatovcov

Boris Velat bol do života vybavený citom pre krásu, nadaním, temperamentom a inteligenciou rodičov Taliana a Češky s pekným hlasom speváčky. Formovali ho k celoživotnej skromnosti a správne upraveným hodnotám. Ako ho dnes vidíte svojím duchovným zrakom aj po toľkých rokoch?

„ Čo si ho pamätám, neustále sa vzdelával a učil, nikdy som ho nevidela sedieť bez partitúry, knihy, či časopisu, väčšinou so sluchátkami na ušiach. Nikdy, naozaj nikdy nebol bez duševnej práce. Slovo nuda nepoznal. Keď sme (omylom či náhodou) mali cez víkend voľno, jeho zvedavá dušička niečo naštudovala a tak sme vyrazili na výlet do okolia Košíc, do Tatier, poznávali sme východoslovenskú prírodu, ale väčšinou sme liezli po nejakých schodoch alebo kopcoch za pamiatkami s podrobným komentárom plným faktov a zaujímavostí. Obzvlášť v lete, cez prázdniny donútil celú rodinu včetne manželky – baletky, čo tajne v duchu dúfala, že si ľahne na pláž a celé leto z nej neodíde, absolvovať tisícky schodov po talianskych kostoloch a múzeách. Ani sa nezadýchal, nemal čas, veď vysvetľoval históriu a to bolo dôležitejšie. Spájal to s operami a vysvetľoval v súvislostiach o čom tie opery vlastne Verdi písal a kde sa to presne odohralo.

Nora Velatová, dcéra B. Velata,
zdroj: súkr. archív rodiny Velatovcov

Vaše spomienky sú autentické a živé, pripomínajú toho majstra taktovky, Borisa Velata akého si pamätáme aj my s jeho fantáziou, energiou a neuveriteľnými znalosťami o talianskej opere, živote a diele Giuseppe Verdiho. To všetko dokázal preniesť do vzťahu k hudobnej zložke opery, alebo jej obsahu, tragédii či príbehu.

„A ešte dopoviem, že doma bol nesmierne trpezlivý. V duši veľmi citlivý človek, ktorý miloval svoju rodinu, deti, ľudí, zvieratá…Nepamätám sa na dobu, kedy by sme nemali aspoň psa. Ten mal ovšem rovnaké práva ako my. Otec nebol schopný ani psa nútiť k niečomu, čo mu nebolo prirodzené.

Viete ako počítal schody a vzdialenosti? Podľa taktov. Čo krok, to nota. Spieval si – a bol presný. V duchu stále dirigoval, často ste ho mohli stretnúť ,,duchom v partitúre”…”

Boris Velat (1923 – 2008),
zdroj. súkr. archív rodiny Velatovcov

Velatovo naštudovanie slovenských opier bolo vždy udalosťou v divadelnom živote, vážil si ho zvlášť Ján Cikker a po naštudovaní opery Mr. Scrooge mu prejavil „ …hlbokú vďačnosť a prejav môjho úprimného obdivu.“(1984).

Svoj čas venoval aj vzdelávaniu mládeže. Spolu so svojou manželkou Danou, sólistkou baletu, dlhé roky vyučoval na košickom konzervatóriu, robil výchovné koncerty po celom Slovensku. Písal učebnice o dirigovaní, napísal ,,Základy taktovacej techniky” a ďalšie. Bol aj skladateľom, napísal balet, zhudobnil básne Heinricha Heineho a Vítězslava Nezvala. Dokonca písal aj hudbu k večerníčkom.

Málokto vie, že bol jedným z prvých kritikov koncertov Štátnej filharmónie, ktorá si v nasledujúcej koncertnej sezóne pripomína 50 rokov svojho založenia, a jeho názory boli cennými poznatkami o vyznení interpretovaných diel. Ovládal niekoľko svetových jazykov…

,,Po taliansky sa naučil hlavne z partitúr Verdiho opier.

Mám krásny zážitok z jedného z mnohých našich výletov do Talianska. Pýtali sme sa na cestu. Carrabinieri sa ochotne dali s otcom do reči a z diaľky sme videli, ako spoločne priam zavíjajú smiechom. Otec totiž hovoril pravou verdiovskou taliančinou…”

Boris Velat s umelcami košickej opery po predstavení Pucciniho Madama Butterfly,
L. Pačaj, R. Skřepek, M. Adamcová, B. Velat, hosťujúca sopranistka, F. Balún, J. Konder,
zdroj. súkr. archív rodiny Velatovcov

O príchode Borisa Velata z českých scén do Košíc rozhodlo pozvanie riaditeľa Janka Borodáča a ponuka na konkurznú generálkuSmetanovej opery Dalibor. Už po prvom dejstve bol angažovaný ako druhý dirigent popri Josefovi Bartlovi. Premiéra sa uskutočnila 6. novembra 1953, prvé veľké úspechy zaznamenal aj naštudovaním Bachčisarajskej fontány a Dvořákovej Rusalky. Špecializoval sa najmä na predverdiovské belcanto, veristickú operu a predovšetkým na diela Verdiho a Pucciniho, na francúzsky romantizmus, ruskú, nemeckú, českú a slovenskú operu. Úspechy zaznamenal aj keď hosťoval v Prahe, Bratislave, Banskej Bystrici,v Bulharsku, Maďarsku a Taliansku. Pri predstavení Toscy v Národnom divadle v Prahe mal mimoriadne dlhý potlesk od samotného orchestra.

Boris Velat (1923 – 2008),
foto: Ondrej Béreš / Archív DÚ

Za 47 rokov v Košiciach za dirigentským pultom si získal úctu, dôveru a obdiv, uznanie od samotných členov orchestra a celého operného súboru. Muzikanti mu dôverovali, obdivovali jeho pohotovosť, znalosti, temperament a muzikalitu, schopnosť preniesť myšlienky autora do znejúcej podoby, stvárniť kvality a posolstvo diela. Pracoval aj na sebe, svojom umení a tak ako časom dozrieval, jediná vec, ktorá sa nemenila, bola jeho precíznosť v tvorbe, úplná a odovzdaná láska k hudbe, zmysel pre krásu a humor.

Autor: Lýdia Urbančíková

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lýdia Urbančíková

muzikologička, dramaturgička, hudobná kritička, hudobná historička a publicistika

Zanechajte komentár