Pražské vydavateľstvo Nová beseda uviedlo v roku 2018 na knižný trh publikáciu Pavla Klusáka s názvom Co je nového v hudbě, približujúcu čas silných zmien hudobnej scény od konca 90-tych rokov minulého storočia. Tento typ publikácie je užitočný najmä pre tých, ktorí majú radi hudbu, ale nemajú dostatok trpezlivosti pozorne sledovať jej kritickú reflexiu.
Profilová edícia pražského vydavateľstva Nová beseda Co je nového? sa v knihách výlučne od domácich renomovaných autorov zameriava na mapovanie stavu premýšľania, aktuálneho bádania i diskusií, aktuálneho vývoja i ďalšieho smerovania vo svojich vedných disciplínach. Ambíciou vydavateľa nie je zasypať čitateľa obrovským objemom informácií, podaných náročným jazykom vedy, ale jednoducho a pútavo priblížiť to, čo sa v súčasnej vede odohráva. Vďaka knihám z tejto edície sa čitateľ mohol doteraz oboznámiť napríklad s tým, čo je nové vo filozofii, biológii, práve, fyzike, estetike, filmovej vede, alebo v lingvistike.
Knihy vydavateľstva Nová beseda.
foto: Nová beseda
V rámci tejto edície vyšla aj kniha Pavla Klusáka Co je nového v hudbě. Tento typ publikácie je užitočný najmä pre tých, ktorí majú radi hudbu, ale nemajú dostatok trpezlivosti pozorne sledovať jej kritickú reflexiu. Klusák si až príliš dobre uvedomuje, že načrtnúť čo i len trochu podrobnejšiu mapu súčasného teritória hudbu je extrémne náročné a preto sa pokúsil zamerať výlučne iba na tie indikátory, ktoré súčasnú hudbu odlišujú od hudby minulých dôb. Lenže čo je súčasné? Dá sa spoľahlivo určiť, kedy sa začína súčasná hudba a bez pochybností konštatovať, kto sú jej súčasní tvorcovia? Nedá! Za súčasného skladateľa možno považovať niekoho, kto tvoril už na začiatku minulého storočia a za nesúčasného možno považovať niekoho, kto sa obracia do minulosti a exploatuje tvorivé postupy minulých hudobných štýlov.
Aby sme vedeli pochopiť špecifiku súčasnej hudby, nestačí sa zaoberať významnými tvorcami a analýzou ich hudobných diel, ale podľa Klusáka musíme začať analýzou zmien tvorby, interpretácie a distribúcie hudby. V minulosti skladateľ napísal partitúru. Tá slúžila a slúži ako súbor nadindividuálnych inštrukcií, určených interpretom. Na jej základe vzniklo hudobné predvedenie a hudobní kritici hodnotili tak počin skladateľa, ako aj interpretačný výkon, pričom v prípade hudobných klasikov sa takmer sústredili predovšetkým na vyslovenie estetického súdu, pretože opakovane pripomínať, že Beethovenove symfónie alebo Wagnerove opery sú naozaj geniálne diela, je zbytočným nosením sov do Atén. Táto hudobná interpretácia zaznie buď v koncertnej sále, alebo je zaznamenaná a vydaná na vinylovej gramofónovej platni alebo na CD a v tejto podobe sa dostáva k poslucháčovi, ktorý ju môže opakovane počúvať.
Nástup záznamových techník a internetu klasickú paradigmu tvorby, interpretácie a distribúcie hudby od základov mení, pričom tieto zmeny stále trvajú a kam až povedú, to nikto dnes nedokáže odhadnúť. V prvom rade magnetofóny a iná súčasná záznamová technika umožňuje pracovať nielen s presne definovaným hudobným materiálom, čiže tónmi vyludzovanými klasickými hudobnými nástrojmi, ale s celým spektrom počuteľných, či dokonca aj nepočuteľných zvukov.
Pavel Klusák: Co je nového v hudbě, kniha,
foto: Artforum
Na začiatku minulého storočia taliansky futurista Luigi Russolo vo svojom futuristickom manifeste Umenie hluku nabádal využívať všetky hluky – druhy rachotu, výbuchy, búchanie, ľudské škreky, stony, revy, vzlyky, zavýjanie atď. – na tvorbu hudby. Samozrejme, v jeho dobe síce bolo možné zaznamenať tieto hluky, ale ťažko sa s nimi dalo cieľavedome pracovať. To umožnila až technicky kvalitnejšia záznamová technika, ktorá sa pričinila napríklad o vznik konkrétnej hudby. Len pre zaujímavosť uvádzam, že väčšina aparatúr, ktoré používali predstavitelia konkrétnej hudby v Nemecku, bola darom americkej armády.
Na rozšírení hudobného teritória sa podieľali aj nové elektrofonické nástroje a výraznú zmenu v oblasti tvorby a distribúcie hudby predstavuje digitalizácia. Tá na jednej strane umožňuje iný typ záznamu, na druhej strane poskytuje široký priestor pre rôzne manipulácie so zaznamenanou zvukovou „surovinou“.
Využívanie, alebo ako to nazývajú ľudia z hudobnej brandže, výskum hudby má svoj protipól v umení ticha. Za zakladateľskú osobnosť v tomto smere možno považovať amerického hudobného skladateľa Johna Cagea. Naučil nás vnímať a interpretovať ticho ako autonómny fenomén, bez ktorého by nemohol jestvovať ani fenomén zvuku.
Medzi hlukom a tichom stojí hudba zakorenená v minulosti, ovplyvnená prítomnosťou a smerujúca do budúcnosti, pretože napriek silnej konkurencii z obidvoch strán má stále svoju legitimitu a veľmi dobre sa jej darí.
Nové záznamové techniky, možnosti využívania strihov, vrstvenia hudobných plôch, spájania fragmentov z rôznych oblastí hudby, kombinácia hudobných a nehudobných zvukov spôsobilo, že väčšina hudby sa už nerodí v intimite domova, podľa tradičnej predstavy skladateľa, ktorý sedí napríklad za klavírom a zapisuje si noty. Naopak, rodí sa v prevažnej miere v hudobných štúdiách, často ju tvorca, hoc aj doma, komponuje na počítači. A treba povedať, že väčšina súčasnej hudby už existuje výlučne v znelej podobe, to znamená, že medzi skladateľom a poslucháčom vypadáva minimálne jeden sprostredkujúci článok a tým je notový záznam.
Pavel Klusák: Co je nového v hudbě, kniha,
foto: Artforum
V mnohých prípadoch už nejestvujú ani interpretácie, pretože tvorca je skladateľ a zároveň aj interpret. Klusák prístupným spôsobom približuje všetko podstatné, čo sa deje v celom teritóriu hudby, presnejšie v teritóriu audiokultúry, pretože audiokultúra je oveľa rozsiahlejšie teritórium než obývala hudba. V audiokultúre, povedané s Deleuzom a Guattarim súbežne prebiehajú procesy teritorializácie a deteritorializácie, procesy stabilizácie a destabilizácie pravidiel generovania a recipovania zvukových útvarov.
Klusák sa zaoberá aj stratifikáciou audiokultúry, všíma si tzv. vysokú, resp. vážnu hudbu i hudbu populárnu. Zreteľne počujem výhrady voči pojmu „populárna hudba“, avšak ide o tak zaužívaný pojem, že na tom nič nezmením. O nič lepšie nakoniec neznie ani označenie vysoká/vážna hudba. Populárnu a vážnu hudbu tu treba chápať najmä ako opozitá, ktoré umožňujú niečo diferencovať, kresliť relatívne stabilné hranice medzi týmito dvoma oblasťami audiokultúry a zároveň to, čo vzniklo na základe tejto diferenciácie, uvádzať do vzájomných relácií. Je to dôležité, spomínané relácie umožňujú totiž diferenciálnym spôsobom vymedziť identitu jednotlivých hudobných prejavov a zvukových útvarov.
Za pozitívum tejto knihy považujem fakt, že hoci Klusák píše aj o populárnej hudbe, nepíše o nej populárnym, ergo triviálnym spôsobom. Naopak, urobil z nej z seriózny predmet vedeckého výskumu, a myslím si, že práve spôsob interpretácie genézy a metamorfózy tohto regiónu audiokultúry, je obdivuhodný. Navyše je očistený od tradičných predsudkov, že ak má niekto rád rockovú hudbu, musí zákonite vyrážať do boja proti hip hopu alebo rapu. Klusák s veľkým citom ukazuje, že každá z týchto odnoží populárnej hudby reaguje na spoločenské problémy rôzneho druhu a zároveň sa dokáže podieľať na zmene spoločenských pomerov.
Pavel Klusák: Co je nového v hudbě, kniha,
foto: internet
Podľa Klusáka digitalizácia výrazne prispela k zrušeniu tradičných hierarchií v oblasti hudby a svojím spôsobom sa podieľa na demokratizácii audiokultúry. Napríklad dnes sa každý tvorca môže pomerne ľahko dostať k počítaču, resp. k príslušným softvérom. Výsledky svojej práce potom dokáže rovnako ľahko zverejniť na internete.
Avšak procesy digitalizácie majú aj svoje temné stránky. Každý môže hocičo umiestniť na internete, každý si môže stiahnuť, čo sa mu zapáči. Môže to urobiť oficiálne a za stiahnuté súbory zaplatiť, alebo to môže urobiť načierno. Žiaľ, prvá možno zaostáva za druhou a preto sa rôznym formám pirátstva utešene darí.
Pirátstvo ničí audiokultúru, avšak o nič pozitívnejšie k jej rozvoju neprispievajú ani streamingové služby. Tie síce sú ústretové k poslucháčom, avšak likvidačné k tvorcom, pretože tí dostávajú peniaze iba za konkrétne prehrávanie ich skladieb a aby tvorcovia mohli zarobiť, ich skladby by sa museli miliónkrát prehrávať. Minimálne v prípade hudby určenej náročnému menšinovému poslucháčovi je to nemožné. Ak si kúpim gramofónovú platňu alebo CD nosič, tak nielen platím za prehrávanie hudby, ale svojím spôsobom poskytujem tvorcom aj pôžičku na tvorbu nových diel.
Kniha Pavla Klusáka je Co je nového v hudbě je knihou autora, ktorý sa pokúša konštruktívne myslieť. Čo to znamená? Nuž predovšetkým to, že ak treba niečo opisovať, tak opisuje a tieto opisy potom čitateľovi zbytočne nekontaminuje osobnými hodnoteniami. Ak však treba pochybovať, tak pochybuje, pričom jeho pochybnosti nie sú výrazom pesimizmu, skôr nabádaním na všímanie si zložitosti daného fenoménu, ktorý nie je možné jednostranne vysvetliť jednoduchými tvrdeniami. Mnoho z toho, o čom sa v knihe hovorí, mnohí čitatelia už v diseminovanej podobe zaiste môžu vedieť, pridanou hodnotou je poskytnutie efektívneho interpretačného rámca, schopného roztrúsené informácie doplniť a následne usúvzťažniť do tvaru dynamickej siete. Kvantitatívne vyjadrené, pomer počtu strán a objem informácii jednoznačne vyznieva v prospech objemu informácií, a tento pomer podľa mňa predstavuje rozhodujúci faktor, prečo sa oplatí túto knihu prečítať.
Autor: Peter Michalovič
Klusák Pavel: Co je nového v hudbě
Vydavateľ: Nová beseda, Praha
Počet strán: 112
Rok vydania: 2018
Edícia: Co je nového?
Jazyk: Čeština
