Srdce v múzeu a čierne zlato Vincenza Negriniho

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Čierny“ hlas a „čierny“ život. Negro je v archaickej taliančine čierny. V auguste 2020 si pripomíname 180. výročie od odchodu slávneho basbarytonistu Negriniho do večnosti, ale aj 80. výročie úmrtia tenora Alessandra Bonciho. Narodili sa v rovnakom meste, čo ich ešte spájalo?

V Negriniho živote sa to hemžilo trojkami. Rok premiéry Belliniho opery Norma 1831 sa stal najdôležitejším v jeho kariére. V jednej z najväčších drám belcantového repertoáru si obliekol rúcho druidského kňaza Orovesa a na vstup do dejín hudby to v jeho prípade stačilo. Normou sa ale príbeh severotalianskeho basbarytonistu Vincenza Negriniho neskončil, ale ani nezačal.

Ars longa, vita brevis. O Vincenzovi Negrinim (1804? – 1840) to platí doslova. Život je krátky, umenie pretrvá dlho. Zdroj: wikipedia.org

Čarovné priezviská

Po otcovi zdedil priezvisko Trentanove, v ktorom mal ukrytú ďalšiu trojku. Slovo trentanove v taliančine znamená tridsaťdeväť a ťažko si predstaviť návštevníka opery, ktorý by sa pri takomto priezvisku aspoň trochu (dobromyseľne) neusmial. Starí Rimania hovorievali: „Quidquid Latine dictum est, altum videtur.“ V preklade: Všetko, čo je (bolo) vyrieknuté v latinčine, zdá sa vysoké a vznešené. Pri menách zahraničných interpretov, nech sú v akomkoľvek jazyku, to funguje.

Zoberme si priezvisko Verdi. Pre jazyky, čo nezlízli nič z talianskej lingvistickej zmrzliny, meno Verdi evokuje noblesu. Pritom to neznamená nič iné, než zelení. Dokonca v množnom čísle. Giuseppe Verdi je Jozef Zelení.

Istý taliansky barytonista (spieval aj s Pavarottim) sa volal Matteo Manuguerra. Manus je v latinčine ruka a guerra po taliansky znamená vojna. Ruka vo vojne alebo rukoboj.

Úrodu bizarných, svojím spôsobom krásnych a netradičných priezvisk nájdeme v každom jazyku. Vincenzo sa však rozhodol vzdať sa svojho číselného kódu Trentanove a otcovo priezvisko vymenil za matkino. Bol druhým zo štyroch detí Luigiho a Marie, obyvateľov historického mesta Cesena v kraji Emilia-Romagna.

Pevnosť Rocca Malatestiana je obľúbeným cieľom turistov, ktorých vietor poznania zavial až k mestským bránam Ceseny. Zdroj: wikipedia.org

Cesena je mestom pápežov. Pod „emiliánskym“ nebom sa narodili Pius VI. aj Pius VII. Ďalší dvaja pontifikovia sedeli na cesenskej biskupskej katedre. Tento kraj navyše daroval múze lyrickej hudby Euterpé dobre podkuté operné hlasy Pavarottiho či Mirelly Freni a niet pochýb, že veľké vokálne zjavy sa tu rodili už v 19. storočí.

Ako detektív

Pátranie po krstnom liste Vincenza Negriniho sťažuje fakt, že jeho pôvodné meno znelo Vincenzo Bartolomeo Trentanove, a ešte viac presný rok jeho narodenia, v ktorom má jasno len samo nebo. Internetová encyklopédia uvádza dátum 24. august 1804, iné zdroje sa prikláňajú k roku 1807. Nech je už pravda kdekoľvek, na smutnej bilancii to nič nezmení. Prečo smutnej?

Koľko rúk nestihlo zatlieskať spevákovi, ktorý sa nedožil ani štyridsiatky! Koľko krásnych úloh (najmä verdiovských) by pribudlo do jeho diára, keby predčasne nedospieval operu menom život? Negrini zomrel 16. augusta 1840 v Miláne. Verdi bol v tom čase na začiatku tvorivej cesty. Prešlo 180 rokov a internet, o ktorom náš basbarytonista nechyroval ani v totálne futuristických snoch, pamätá si jeho maličkosť. Nie je to úžasné?

Žil v dobe, kedy sa ešte nerobili nahrávky, takže jediným indikátorom Negriniho umenia sú čiernobiele stĺpce v dobovej tlači. A tie zo začiatku neboli veľmi lichotivé. „Jeho prekrásny hlas potrebuje praktickú školu. Keby si on a jeho rovesníci uvedomovali, aké je to dôležité, vynaložili by všetko úsilie, aby šli spievať malé úlohy do divadiel, v ktorých hrmia najlepšie basy našich dní.“ píše sa o Negrinim v piatom zväzku publikácie La vite dei cesenati o živote významných rodákov mesta Cesena.

Portál románsko-gotického dómu svätého Jána Krstiteľa v Cesene. Chrám v rodnom meste bol pravdepodobne prvým miestom, kde sa Vincenzo Negrini stretol s klasickou hudbou. Zdroj: wikipedia.org

Biografické medailóny bývajú sentimentálne, ale v prípade Vincenza Negriniho prifarbovať netreba. Vrodená srdcová slabosť mu občas „podpálila“ kariéru. A podpísala sa pod jeho „nedokončenú áriu“ – predčasne uzamknutú šperkovnicu života. Šperkovnicu, ktorá sa stala hrobom.

Keď je svetlo tmou alebo o srdci na dlani

V júni 1840 sa Negrini stiahol zo scény a zotavoval sa v sanatóriu milánskej rodiny Dufour. Slovník Francesca Rigliho z roku 1860 Dizionario biografico del più celebri poeti ed artisti melodrammatici prezrádza, že Negriniho srdiečko bolo po jeho smrti prevezené do múzea v Pavii. Nevieme, či na vedecké účely, alebo ako „relikvia“. Či je tam aj dnes, internet už nepovie.

Digitálna podoba historického časopisu Il pirata (rovnako dobrodružný „pirátsky“ názov nesie jedna z opier Vincenza Belliniho) z augusta 1840 však sprístupňuje verejnosti Negriniho nekrológ. Čítame v ňom, že umelcovi prišli na pohreb zaspievať zboristi z La Scaly. V tej dobe to veru nebola vec každodenná. Čo všetko svietilo na umeleckej korune muža, ktorému pred katafalkom rečnila dobová hviezda milánskej Scaly, barytonista Luigi Goffredo Zuccoli?

V La Scale sa Luigi Zuccoli predvádzal v hlavných úlohách, v tomto kostýme stvárnil Mozartovho Leporella. Pamiatku kolegu Negriniho si uctil valedikciou na jeho pohrebe. Zdroj: pinterest.com

Študoval spev v Bologni – a nemal dobré vyhliadky. Čosi napovedá citovaná recenzia z antológie slávnych Cesenatčanov. Vincenzov hlas bol čiernym zlatom. Nežiaril, ale tmavol. Je to paradox, ktorý stredoveká mystička svätá Hildegarda z Bingenu opísala slovami umbra lucis viventis – tieň životodarného svetla. Niekedy je svetlo také silné, že ho vnímame pod maskou tieňa.

Bez problémov to nešlo

Podľa dobových správ mal Negrini veľmi prenikavý hlas, nie tak objemný, ako intenzívny. Zvonil v ušiach, preto ho spočiatku viedli ako barytón, ignorujúc jeho mohutné dno. Súčasná klasifikácia by Negrinimu bez problémov pridelila „preukaz“ basbarytónu, ale v 19. storočí táto hlasová kategória ešte nebola vyprofilovaná. Buď si barytón, alebo bas.

Čo je to za „vtáčika“? Na bas bol málo „hromový“, na barytón mu nestačil rozsah. Aj to je dôvodom, prečo mal na začiatku speváckej dráhy zlé kritiky. Nepochopili ho. Aj v 19. storočí, ktoré s odstupom času považujeme za „zlatú baňu“ opery, sa v školení mladých hlasov robili prešľapy.

Negrinimu nezostávalo iné, než sa učiť na vlastnú päsť metódou pokus – omyl. Počas karnevalovej sezóny 1826 sa v Ravenne „oťukával“ s väčším publikom. Nedopadlo to na päťku.

Libretto k opere Caritea, regina di Spagna poznal Vincenzo Negrini naspamäť. Zdroj: internet

Nasledovali vystúpenia v provinčných divadlách. Do portfólia si zakrátko mohol doplniť Florenciu a civitas aurea, zlaté mesto Rím. Vincenzo ozdobil svojou prítomnosťou Mercadanteho zabudnutú operu Caritea, regina di Spagna a v roku 1831 si mohol vydýchnuť: konečne ma prijali!

Druidský les

Dôkazom toho bolo angažmán, ktoré získal v Teatro ducale v Parme. S lahodným parmezánom, syrom z Parmy na jazyku, dostal príležitosť účinkovať v štyroch tituloch. Dva patrili autorovi prvej veľkosti. Rossinimu. Poradil si s náročným basovým partom v Rossiniho opere Semiramide a tí, čo Negrinimu spočiatku neverili, si začali spytovať svedomie.

Kým celkom neprepadol hudbe, študoval medicínu. Hovoríme o sicílskom trubadúrovi Vincenzovi Bellinim, ktorého kompozičné pero vyschlo rovnako predčasne. Mal syfilis. Bellini dobre vedel, že spievať so slabým srdcom na takej vysokej profesionálnej úrovni, akú predvádzal jeho menovec Vincenzo Negrini, rovná sa malému zázraku. Basbarytón z Ceseny začal skladateľa veľmi zaujímať.

Vincenzo Bellini nosil rovnaké krstné meno, ako spevák Negrini. Toto je podobizeň skladateľa z doby, kedy písal Normu. Oboch hudobníkov dala dokopy jej premiéra. Zdroj: wikipedia.org

Druidský les. La selva druidica alebo La druidessa, druidská kňažka. S týmito názvami počítal Bellini pre svoju novú operu z exotického prostredia galských druidov, ktorí tasili meč proti rímskej okupácii. Čas sa krátil a autor sa stále nevedel rozhodnúť, ako sa dielo bude volať.

Na plagátoch sa nakoniec ocitlo meno hlavnej hrdinky – Norma. Tú mala zosobňovať primadonna Giuditta Pasta. Sopránová princezná (ona sama by si uzurpovala titul cisárovnej) verila, že ostatní protagonisti premiéry sa zvezú popri nej. Že ona bude Slnkom, okolo ktorého krúžia planéty.

Dejiny opery píšu aj choré srdcia

Bellini však zamýšľal napísať Orovesovi, v opere Norminmu otcovi, ktorého mal stvárniť práve Negrini, veľkú scénu s cabalettou na začiatku druhého dejstva. Spevákova srdcová insuficiencia však dala plánom červenú a skladateľ musel dlhú áriu vyškrtnúť.

Prečo radšej nevymenil speváka? Pretože človek nie je tovar. Vincenzo Negrini mal už vôkol seba toľko magnetizmu, až sa v Belliniho očiach stal jednoducho nenahraditeľným.

Svätyňa Stonehenge v talianskej opere? V 19. storočí bolo všetko možné. Ilustrácia k Belliniho Norme, zdroj: lookandlearn.com

Otrepané proverbium, že všetko zlé je na voľačo dobré, opäť ukázalo svoju silu. Aby šetril spevákovo choré srdce, bývalý medik Bellini sa rozhodol umiestniť veľkú scénu Orovesa na začiatok opery. Negrini mohol prísť na scénu oddýchnutý a s pomocou zboru (jeho part je „prešpikovaný“ zborovými vsuvkami) pokojne odspievať svoj výstup. Táto situácia priniesla do talianskej opery nezvyčajné riešenie. Bas mal otvárať operu! Hneď po predohre.

Vincenzo Bellini pôvodne počítal s „výšľapom“ tenora, ktorého hlas bol pre široké publikum atraktívnejší. Ešte aj Verdi otvára svoje rané opery tenorovými áriami. No Bellini (ešte pred Verdim!) povedal „nie“ a odštartoval začiatok Normy veľkú hudobnou príležitosťou pre bas.

Nechcel meniť princípy, či nebodaj dejiny. Chcel ľudsky vyjsť v ústrety obľúbenému spevákovi, ktorý mal vlastnou vôľou nezavinený a v storočí bez EKG či Holterovho monitoringu srdca neriešiteľný zdravotný problém. Zariskovať sa oplatilo. Norma sa napriek mračnám, ktoré sa nad ňou sťahovali, zrodila pod šťastnou hviezdou.

Milovala ho aj Viedeň

Norma nebola jedinou prima assoluta, v ktorej Vincenzo Negrini dokazoval svoje kvality. Spieval počas mnohých premiérových večerov, napríklad v Donizettiho opere Ugo, conte di Parigi si obliekol divadelnú kožu Folca.

Obraz alebo kulisa? Scénický návrh k tragédii Ugo, conte di Parigi. Negrini v nej zahviezdil rok po skúsenosti s Normou. Zdroj: wikipedia.org

S ďalšími dvoma „donizettiovkami“, opernou vojnovou drámou z dejín Byzancie Belisario a s Luciou di Lammermoor, v ktorej stvárnil barytónovú kreáciu lorda Enrica, útočil na uši Viedenčanov. Múrmi Kärntnertortheater lomcoval Negriniho hlas v roku 1837.

Spomínaný lord Enrico Asthon z Donizettiho Lucie patril k posledným postavám, ktoré si Cesenčan „strihol“ na scéne pred dvojmesačnou rekonvalescenciou v milánskom sanatóriu. Stihol ešte participovať na prvom uvedení historickej hudobnej hry Cristina di Svezia Alessandra Niniho a objavil sa v opere Il templario od Nicolaia. Potom sklopil meč. Pokiaľ budeme považovať za správny rok narodenia z Wikipedie, vyjde nám, že zomrel krátko pred dovŕšením 36 narodenín.

Priezvisko Negrini však cirkulovalo na talianskych scénach aj po smrti basbarytonistu. Tenorista Carlo Negrini nerobil tomuto menu hanbu. Vstúpil do La Scaly s Verdiho benátskym hororom Dvaja Foscariovci a vybudoval si slušné pozície. Tenora narodeného v roku 1826 však s basbarytónom z Ceseny nespájalo pokrvné puto, príbuzní neboli.

Cesena sa môže pochváliť prvou verejnou humanistickou knižnicou v Taliansku aj v Európe. Biblioteca Malatestiana z 15. storočia vítala každého, nielen nositeľov šľachtických prsteňov či kardinálskej cappa magna.

„Zlá“ hlava a „dobrá“ opera

Urodzené meno Malatesta patrí na stránky stredovekých kroník, jeho význam však nie je práve vábny: mala testa v preklade z taliančiny znamená zlá hlava (a sme späť pri malej úvahe o netradičných priezviskách z úvodu tohto článku). Bolesť hlavy nech zažehná dobrá hudba z miestneho divadla Alessandra Bonciho. Operný dom v Cesene dostal meno po tenorovi, ktorého 80. výročie od úmrtia si jeho rodné mesto (tipujete správne, Cesena) pripomenulo v auguste 2020.

Bol slobodomurárom aj vojakom. Tenor Alessandro Bonci (1870-1940), kompatriot Vincenza Negriniho. Obaja pochádzali z Ceseny. Zdroj: alchetron.com

Zomrel 8. augusta 1940 a jeho hlas našťastie zachytili lieviky fonografov. Pazúry Bonciho belcanta sa zaryli do múrov americkej Metropolitnej opery, ktoré sa v roku 1907 zatriasli vďaka jeho brilantnému Vojvodovi z Rigoletta. Odvtedy bol v Amerike „varený-pečený“. Tenorista, ktorý sa pôvodne učil za obuvníka, zodrel po hudobných cestách Európou nejedny topánky.

V roku 1913 vstúpil Bonci do slobodomurárskej lóže v Bologni, ale vojnový konflikt zamával jeho presvedčením. Slúžil v armáde, nad ktorou sa vznášal oblak smrti, a spev, či ideály z kníh, sa mu zdali zbytočné. Po vojne Alessandro Bonci oprášil notové stojany, farby jeho úspechov však pobledli.

Panorámu opernej Ceseny okrem pamiatky na Vincenza Negriniho a Alessandra Bonciho (spojených láskou k belcantu a láskou k lokálnej histórii, ktorú obaja radi objavovali) dopĺňa divadlo Giuseppe Verdiho – Teatro Verdi. Je všetkým možným, len nie divadlom. Budovu začiatkom 20. storočia zachvátil silný požiar, z ktorého sa nikdy celkom nespamätala. Prebudovali ju na kino, neskôr v nej bola diskotéka.

Pokiaľ by operné levy z Ceseny Negrini a Bonci žili dnes, ich výkony by zrejme položili na lopatky aj diskotéku vo Verdiho divadle.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Hlas Vincenza Negriniho by nám oživil iba stroj času, v jeho dobe bolo nahrávanie ľudského hlasu iba zbožným snom technických „bláznov“ (minulé i naše storočie je dôkazom, že sny sa plnia).

Áriu Orovesa z úvodu Normy si preto pripomenieme v interpretácii Negriniho talianskeho „brata v hudobnej zbrani“ Cesare Siepiho. Nebol síce basbarytón, ale patril k najlepším svetovým basovým zjavom svojej éry.

Tenor z Ceseny Alessandro Bonci sa gramolieviku nebránil a tento vynález si pochvaľoval. Jeho nahrávka Gounodovej Ave Marie z roku 1906 je považovaná za najstaršiu existujúcu nahrávku tejto duchovnej piesne z úst tenora na gramofónovej platni.

Rok pred Ave Mariou nahral Bonci Mozartovu pieseň Fialka.

Najstaršia zvuková snímka s hlasom operného speváka síce nepatrí Negrinimu (ten zomrel v roku 1840), ale patrí basbarytónu. Teda Negriniho hlasovému odboru. Tento záznam nahral dánsky basbarytonista Peter Schramm v roku 1889 na Edisonov voskový valček. Neuveriteľné, však? Pozor, počúvate nahrávku, ktorá ma 131 rokov!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku