Srdcia Slovenskej filharmónie a Daniela Raiskina pulzujú v rovnakej frekvencii

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Danielom Raiskinom a klaviristom Alexeiom Volodinom sa pred pár dňami vrátila z umeleckého turné po Nemecku a Rakúsku. Prvú programovú zostavu predviedla domácemu publiku pred zájazdom, druhú v rámci abonentného cyklu AB 7. a 8. apríla 2022.

Zazneli dva skvosty skladateľov z obdobia romantizmu, v podstate rovesníkov, ktorých hudobná poetika sa vyvíjala – aj pri rešpektovaní princípov daného obdobia – u každého z nich špecificky. Johannes Brahms (1833 – 1897) a Antonín Dvořák (1841 – 1904). Z kompozičného odkazu prvého zaznel v Slovenskej filharmónii tento raz Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 a z pera druhého Symfónia č. 8 G dur, op. 88. Za dirigentským pultom stál Daniel Raiskin, sólistom bol Alexei Volodin.

Obaja rodáci z Ruska. Dnes zdiskreditovaného brutálnou putinovskou vojnovou agresiou v susednej Ukrajine. Daniel Raiskin vyjadril svoj osobný a hodnotový postoj nekompromisným odsúdením „barbarskej beštiality“ vo svojich vyhláseniach jednoznačne. Na ostatných abonentných koncertoch jeho pevný názor zrkadlila vreckovka vo fraku, ktorá vo farbách ukrajinskej vlajky nebola módnym doplnkom, ale čitateľným symbolom. Dá sa predpokladať, že lojálnym k ruským zverstvám nie je ani Alexei Volodin. K natoľko úzkej spolupráci, s fascinujúcim výsledkom, by totiž pri nezhode vo fundamentálnych postojoch nemohlo ani dôjsť.

Pozrite si tiež:
Slovenská filharmónia pre deti z Ukrajiny
(záznam koncertu z 2. apríla 2022)

Prvý Brahmsov klavírny koncert má zaujímavú genézu. Na mladého skladateľa, priateľa rodiny Schumannovcov, doľahla správa o samovražednom pokuse Roberta Schumanna do takej miery, že cítil potrebu umeleckej reflexie tejto tragédie. Od Sonáty pre dva klavíry d mol, cez pokus pretaviť jej obsahové jadro do symfónie, sa finálnym dielom stal práve Klavírny koncert č. 1. Nie náhodou, v rovnakej tónine, do akej obliekol svoju sonátu. Isté zdroje uvádzajú, že jestvuje súvislosť d molového určenia aj s Beethovenovou Deviatou symfóniou, ktorá v mladom Johannesovi Brahmsovi zanechala hlbokú stopu.

Alexei Volodin, Slovenská filharmónia, 2022, foto: Alexander Trizuljak / SF

Na navštívenom piatkovom večere zaznel Brahms v strhujúcej podobe, ktorá azda dopriala divákovi nadýchnuť sa len v kratučkých pauzách medzi vetami. Raiskinovo a Volodinovo posolstvo, sprostredkované v rovnocennom partnerstve so Slovenskou filharmóniou, hrajúcou v životnej forme, bolo frapujúce od prvého po posledný takt. Kto si uvedomil kontext vzniku skladby s jej konečným tvarom a predovšetkým v danej chvíli s interpretáciou notovej predlohy, musel cítiť obrovskú škálu v partitúre obsiahnutých emócií. Fenomén smrti, v hocakej súvislosti, nemohol uniknúť z ovzdušia.

Už orchestrálny vstup v úvodnej vete Maestoso prenikal do hrozivo dramatickej atmosféry. Daniel Raiskin ju na krátkej ploche až po vstup sólového nástroja poňal ako „predohru“ k tragédii. Alexei Volodin hral s hlbokým ponorom do náladových vĺn partitúry, aby si v dvoch kontrastných témach, v dialógu s orchestrom, vymieňal s ním údernosť myšlienok. Volodin okamžite upútal obsažnosťou poňatia partu. O fenomenálnej technike v jeho prípade je zbytočné hovoriť. Na to, čo do klaviatúry jeho prsty vkladali, nástroj odpovedal spektrom farieb, dynamiky, výrazových nuáns.

Lyrickejšie a meditatívnejšie Adagio otvorilo sólistovi a orchestru priestor pre emóciu bez nadužívanej sentimentality. Bola to pravdivá výpoveď v spevnosti línie, vo voľbe umiernenej dynamiky a vypracovaní odtieňov. V kadencii skladateľ umožnil sólistovi siahnuť po virtuóznejších prvkoch, čo Alexei Volodin zúročil s veľkým vkusom.

V tretej vete Allegro ma non troppo, ktorá má charakter ronda, vynášali dirigent, sólista a orchester rozmanité, až protikladné nálady. Znela v nej dráma, vášeň, poetika, v kadenciách pre toto dielo príznačné trilky, až po optimistickejšie vyvrcholenie v D durovej tónine. Alexei Volodin preukázal svoje majstrovstvo, ktoré mu otvorilo brány svetových koncertných domov, ponor do partitúry, emóciu. To všetko v kooperácii s Raiskinom a Slovenskou filharmóniou, hrajúcou v top forme, prinieslo nie každodenný výsledok. Bude či nebude po Brahmsovom monumente prídavok? Po asi päť či šesťnásobnom vyvolaní umelcov na pódium, keď na posledné dve klaňačky vyšiel už len klavirista, predsa len prídavok zaznel.

Alexei Volodin, Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2022, foto: Alexander Trizuljak / SF

Skutočnosť, že repertoár piatkového koncertu mali už všetci aktéri zafixovaný prípravou na zájazd, vystúpeniami v zahraničí a napokon aj štvrtkovým večerom v Koncertnej sále Slovenskej filharmónie, bola určite pridanou hodnotou. Po Brahmsovi sa v plnej miere prejavila aj v interpretácii Symfónie č. 8 G dur, op. 88 od Antonína Dvořáka. Koncepcia Daniela Raiskina a jej premietnutie do hry orchestra tvorili jednotu, pulzujúcu akoby v jednej, spoločnej frekvencii.

Zatiaľ čo Brahmsov klavírny koncert mal premiéru v skladateľových dvadsiatich šiestich rokoch, v prípade Dvořákovej „osmičky“ bol autor už pred päťdesiatkou. No aj tak v chronológii jeho diel sa nachádza pred poslednou trojicou opier (Čert a Káča, RusalkaArmida). Ôsma symfónia sa rodila počas leta a jesene 1889, keď sa skladateľ nachádzal v príjemnej etape života. To nesporne zrkadlí aj primárne optimistická nálada symfónie.

Daniel Raiskin z jej štyroch viet vyťažil celú šírku inštrumentačného bohatstva, motívy prírodné, pastorálne, ľudovo tanečné, kantabilné až po dramatické vzopätia. Pod jeho presnou, adresnou, no zároveň mimoriadne elegantnou taktovkou, nadobúdali elegické úseky obsahovú náplň, pestrosťou farieb ožívala príroda a tanečnosť. Priam fascinujúco zneli pianissimá orchestra a na druhej strane burácajúce, ohnivé gradácie vo fortissime.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2022, foto: Alexander Trizuljak / SF

Ak počas záverečnej klaňačky dirigent vyzdvihoval jednotlivé nástrojové skupiny, tak treba objektívne povedať, že búrlivý potlesk bol zaslúžený tento raz pre každú sekciu. Daniela Raiskina by si mala Slovenská filharmónia strážiť ako oko v hlave (a nepochybujem, že generálny riaditeľ Marián Turner rozmýšľa rovnako), lebo nie každému (šéf)dirigentovi sa darí z orchestra vyťažiť skryté rezervy a najmä tvorivú energiu s radosťou z hry.

Piatkový večer, v poradí druhý s rovnakým programom, navyše termínovo kolidujúci s koncertom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, mal výbornú návštevnosť. Skladba publika bola pestrá, od najmladších po seniorov. Vzdelané obecenstvo, netlieskajúce po vetách, aj bez standing ovation dokumentovalo svoje nadšenie.

Nedá mi aspoň vetou – dvoma neporovnať dve na „vážnu“ hudbu zamerané erbové inštitúcie, podliehajúce rovnakému štátnemu zriaďovateľovi. Zatiaľ čo v Opere SND (podľa portálu Návštevník.sk v čase písania recenzie) ani keby z plánovaných troch predstavení v budúcom týždni spravili jedno, nevypredali by viac ako polovicu hľadiska. Nachádzam jedinú odpoveď. Zatiaľ čo dôvera v Slovenskú filharmóniu po pandemických obmedzeniach pretrváva, v prípade Opery SND má, žiaľ a oprávnene, klesajúcu tendenciu. K tomu by sa už žiadal aj zásadnejší postoj zriaďovateľa Ministerstvo kultúry SR.

Autor: Pavel Unger

písané z koncertu 8. 4. 2022

záznam koncertu je k dispozícii v online archíve SF TU…

Brahms / Dvořák
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
7. a 8. apríla 2022

Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin, dirigent
Alexei Volodin, klavír

Johannes Brahms: Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15
Antonín Dvořák
: Symfónia č. 8 G dur, op. 88

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár