Pred nami sú posledné štyri mesiace 99. sezóny Slovenského národného divadla. Tá nasledujúca už bude okrúhlou, stou. Presne o rok a deň, 1. marca 1920, začalo Smetanovou Hubičkou svoju činnosť prvé profesionálne trojsúborové divadlo na Slovensku. Keďže čas do otvorenia jubilejnej sezóny sa kráti a v SND nedávno prebehli viaceré personálne zmeny, redakcia Opera Slovakia poskytla príležitosť piatim operným kritikom a publicistom dlhodobo sledujúcim operné dianie na domácej i zahraničnej opernej scéne vyjadriť sa k aktuálnym témam prostredníctvom dvoch anketových otázok:
1. Ako vnímate status quo v opernom súbore SND, aj v kontexte nedávnych personálnych zmien na pozíciách generálneho riaditeľa a riaditeľa Opery?
2. Čo očakávate od storočnice SND, aké posolstvá by mala priniesť jubilejná sezóna, prípadne kam by mal súbor Opery SND smerovať?
Na otázky odpovedali Michaela Mojžišová, Terézia Ursínyová, Vladimír Blaho, Jozef Červenka a Pavel Unger.
Michaela Mojžišová
muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
1. ,,Hoci sa odvolanie Mariána Chudovského z postu generálneho riaditeľa i následné odstúpenie riaditeľa Opery SND Slavomíra Jakubeka dalo – aj v kontexte rastúceho napätia medzi súborom a vedením – očakávať, spôsob výberu a menovania nového generálneho riaditeľa nebol šťastný. Ak by sme sa aj povzniesli nad skutočnosť, že sa tak stalo direktívnym rozhodnutím šéfky rezortu a nie konsenzom konkurznej komisie (napokon, je to ministerkino zákonné právo), narazíme na ďalšie, miestami až s etikou kolidujúce, okolnosti. Napríklad na to, že Vladimír Antala si získal dôveru zriaďovateľa „upozorňovaním na chyby predchádzajúceho vedenia divadla“: pripomeňme, že to bolo v čase, keď bol riaditeľom ekonomického odboru SND a neboli žiadne indície, že by sa pre morálny konflikt chystal z funkcie odstúpiť. Či na tú, že kultúrnej verejnosti nepredstavil ani len základnú víziu o smerovaní divadla (vlastne sa jej nepredstavil ani on sám). Zriaďovateľa vraj definitívne presvedčil radikálnou úsporou prostriedkov počas obdobia, keď bol po Chudovského odvolaní poverený vedením divadla. Čo na tom, že sa tak dialo (a ďalej deje) v duchu hesla „Kto nič nerobí, nič nepokazí“? Počet predstavení opery poklesol, pozývanie zahraničných inscenačných tímov a hosťujúcich spevákov (t.j. všetkých, ktorí nemajú v SND trvalý pracovný úväzok?) je považované za mrhanie financií, iná než klasická inscenačná poetika za hodnú zatratenia. Momentálne sa zdá, že vlajková loď našej opernej kultúry si to s požehnaním ministerstva kultúry zamierila do bahna provinčnosti. To však určite nie je ani zmyslom, ani poslaním storočného Slovenského národného divadla.
2. V ideálnom prípade by som očakávala ambicióznu dramaturgiu, v ktorej by nemala chýbať premiéra nového slovenského diela a (aspoň koncertné či poloscénické) naštudovanie Bellovho Kováča Wielanda – prvej opery slovenského skladateľa uvedenej v medzivojnovom SND. Ďalej by som predpokladala prítomnosť kvalitných dirigentov a inscenačných tímov, vrátane tých, ktorí sa podpísali pod najväčšie úspechy opery v ostatných rokoch. Reprezentatívny repertoár jubilejnej sezóny mal byť hlavnou motiváciou vedení SND už pár sezón dopredu, jeho momentálny stav tomu však ani zďaleka nenasvedčuje. A tak sa priznávam, že pod prizmou vyššie uvedených argumentov (a tiež pri vedomí katastrofálneho stavu technického zázemia oboch budov aj divadelných dielní SND, ktorý zriaďovateľ dlhodobo neriešil) u mňa prevládol pocit dezilúzie a rezignácie. Od jubilejnej sezóny sa teda neodvažujem očakávať nič. Za sto rokov svojej existencie prešla Opera SND búrlivou vývojovou sínusoidou, avšak asi nikdy – dokonca ani v ideologicky deformovaných päťdesiatych rokoch – jej nechýbali divadelné a dramaturgické ambície tak veľmi ako dnes. Akoby jedinou métou jej vedenia ostalo nerušiť zriaďovateľa a nedráždiť odbory.“
Terézia Ursínyová
muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
1. ,,Súčasný stav v Opere SND by som nazvala „dlhé mlčanie noci pred svitaním“. Napriek terajšiemu stavu totiž dúfam, že raz nastane v SND aj svitanie, že nie každý riaditeľ (generálny alebo umelecký) sa po dvoch-troch rokoch pohodlne usadí na svojej stoličke a stratí akékoľvek ambície, ako dostať našu národnú scénu nielen do povedomia Slovenska, ale čo len blízkeho zahraničia. Napriek benefičnému galakoncertu 7. februára, kde vystúpili domáci sólisti so známymi áriami, mám dlhodobo pocit, ako keby v hlavnom meste Slovenska nebola operná inštitúcia, ktorú zvykneme nazývať „erbová“. V záujme znižovania finančného dlhu, ako pozostatku minulého vedenia SND (o výške, audite a likvidácii ktorého verejnosť podrobnejšie nič nevie, pričom v povedomí spoločnosti, sa buduje dojem, že za všetky dlhy je zodpovedná opera), dianie okolo SND akoby „zamrzlo“. Netušíme, kedy sa predstaví so svojou víziou SND nový generálny riaditeľ Vladimír Antala, nevieme nič o zmenách na manažérskych postoch a nepoznáme ani novú marketingovú koncepciu SND, ktorá by mala zaručiť, aby sa robila lepšia, viditeľnejšia propagácia divadla. V Opere SND sa utlmili hosťovania zahraničných osobností, ktoré sú vždy a všade lákadlom pre stálych fanúšikov. Nevie sa nič o aktuálnej návštevnosti operných predstavení v dvoch budovách SND.
Po Donovi Carlovi majú byť druhou „veľkou“ inscenáciou Opery SND v tejto sezóne Offenbachove Hoffmanove poviedky (14. a 15. 6.). V čom, okrem umeleckej stránky, je výhodná koprodukcia tohto titulu s Akademickým divadlom opery a baletu vo Ľvove? A aké sú dôvody zmeny termínu premiéry opernej Rozprávky o šťastnom konci od Petra Zagara, ktorá sa preložila z pôvodného dátumu 9. 2. (mal tam byť pôvodne Britten) na 27. 4.?
2. Od jubilejnej sezóny 2019/2020 zatiaľ oficiálne, žiaľ, nič neočakávam, lebo SND zatiaľ ani nič neohlásilo. Kedy sa dozvieme dramaturgický plán na jubilejnú sezónu 2019/2020? Dúfam, že storočnica prvej profesionálnej slovenskej kultúrnej inštitúcie sa nevybaví iba reprezentatívnym koncertom s áriami z romantických opier, ktoré sú súčasťou repertoáru. Zaujímavejšie by možno bolo, keby v programe podobného koncertu prišli pozdraviť jubilantku aj zástupcovia dvoch operných slovenských scén – košickej a banskobystrickej, prípadne sólisti z niektorých českých operných domov, s ktorými sme desiatky rokov v umeleckom prepojení.
Takéto výročie by si však v prvom rade zaslúžilo kvalitnú publikáciu, ktorá by bola prierezom histórie všetkých troch súborov. Pravda, podobný titul mal byť plánovaný finančne, koncepčne a autorsky už niekoľko rokov. Nestalo sa. Jubileum by malo vstúpiť do povedomia spoluobčanov aj netradičným prekročením prahu kamenných budov divadla. Iste by sa dala v tomto smere využiť kooperácia s mestom, ktoré pripravuje podujatia Kultúrneho leta, prípadne s inými organizátormi. Na prezentáciu umelcov SND by sa konečne mohol využiť aj priestor na mimoriadne frekventovanom nábreží Dunaja. Verejnoprávny rozhlas a televízia by nemali prinášať len riporty z prípadných osláv, ale zaznamenať čo len jednu opernú inscenáciu so súčasnou generáciou sólistov, pôsobiacich doma i v zahraničí.
Na úvahu je, že okrem mnohoročnej inscenácie Suchoňovej Krútňavy (nič proti nej!), ktorá zachraňuje všetky oficiálne oslavy, k storočnici sa zatiaľ neplánuje v Opere SND ani jedno slovenské dielo. Pripomínam, že pred tridsiatimi rokmi – 21. 12. 1989, teda v roku, ktorý magickou deviatkou súvisí so storočnicou SND, zomrel tvorca deviatich slovenských opier, medzinárodne uznávaný Ján Cikker, nositeľ Herderovej ceny Viedenskej univerzity a Ceny UNESCO ZA HUDBU.“
Vladimír Blaho
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
1. ,,O zmenách vo vedení a situácii v SND je sa ťažko jednoznačne vyjadrovať, pretože nepoznám všetky detaily. Nepoznám ani príčiny vysokého finančného deficitu (a ako to, že sa objavil tak neskoro, bez auditu o ňom v SND nikto netušil?), okrem málo podložených argumentov, že za to môže prizývanie hostí miesto dania priestoru domácim. Bez hostí je každý operný súbor neatraktívny. Po zrušení Zvolenských hier zámockých nemáme na Slovensku prístup k ozaj kvalitným zahraničným spevákom, čo namiesto SND supluje svojimi koncertami súkromná agentúra KAPOS. Súvisí to nejako s koprodukciami, ktoré mali SND priniesť skôr ušetrenie finančných prostriedkov? Alebo je priveľa slovenských spevákov, ktorí sú v SND len stálymi hosťami? Nuž ale inak by nemali čo spievať, lebo repertoár je čoraz užší a počet premiér menší.
Finančné problémy by nijako nemali ovplyvňovať umeleckú úroveň súboru. Opera všade na svete je drahou záležitosťou. Okrem premiér v koprodukcii, ktoré mali doma minimum repríz, vadila aj prednostná orientácia na režisérsky chápanú operu a s tým súvisiacou adoráciou Petra Konwitschného, ktorý sa už priveľmi opakoval (ako kedysi Bednárik). Konwitschného snaha po ideovom chápaní opery je síce sympatická, ale nie vždy ideálna. Viac než ideové chápanie tej-ktorej opery by malo mať nejakú nosnú ideu vedenia divadla. Žiadalo by sa preveriť štýl práce manažmentu divadla, ktorý mi pripadá vyslovene mechanický a neinvenčný.
2. V budúcnosti by sa vedenie SND malo rozhodnúť, či chce mať provinčný operný súbor produkujúci Traviaty a Carmencity s vyššou návštevnosťou, alebo si chce vychovať nového diváka (čo je ale dlhodobejšia záležitosť) pre širší repertoár. Príležitosťou (premárnenou) k tomu boli doterajšie matiné, na ktorých úplne chýbala mládež pripravujúca sa za umelcov. SND by malo uzatvoriť dohody s VŠMU, konzervatóriami, fakultou dejín umenia či pedagogickou fakultou Univerzity Komenského. Istým výchovným prostriedkom môžu byť aj občasné operné koncerty s netradičným repertoárom, keďže komorné piesňové polorecitály (Voci da camera) sa divácky neuchytili a účinkujúci až na výnimky sa piesňovej tvorbe naposledy venovali niekedy počas štúdií.
V zahraničí sa pred premiérami niekde konajú aj koncerty s ukážkami pripravovaného diela s klavírnym sprievodom a domácimi spevákmi (nie so zahraničnými protagonistami inscenácií), a to v kultúrnych centrách, v internátoch a pod. Približovanie sa k divákovi by však nemalo ísť cestou priblíženia opery k šou. Vedenie divadla a jeho manažment by sa mali snažiť ovplyvniť verejnosť, ale aj MK SR, aby v rámci svojej kultúrnej politiky viac preferovalo náročné umenie, akým je opera, než rýdzo zábavné umenie (napr. divadlo zábavy hraničiace so šou). Za 1. ČSR opereta na operu (i činohru) zarábala, teraz im zábavné hudobné divadlo nepriamo odoberá financie. Neviem, či sa od budúcej sezóny podarí zvýšiť počet premiér aspoň na štyri a dokázať obsadiť niektoré z úloh tak, aby sa opäť chodilo aj na spevákov. Tým sa prirodzene neprikláňam k chápaniu opery ako múzea ale len k Mozartovmu prima la musica e poi parole.„
Jozef Červenka
hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
1+2. ,,Nadobúdam pomaly pocit déjà vu: v takmer pravidelných intervaloch sa opakovane vyjadrujem, buď na tomto mieste, alebo na stránkach časopisu Hudobný život k (viac, či menej kritickej) situácii v Opere SND. Viackrát som konštatoval (ja i kolegovia kritici) tie isté negatíva: častá výmena operných šéfov (ak dobre počítam, za posledných desať rokov piaty), pokles počtu predstavení, nízka návštevnosť, kolísavá kvalita repríz, absencia jasnej dramaturgickej koncepcie, rušenie premiér, nekvalitná komunikácia s divákmi, chýbajúca zamestnanecká motivácia atď. Zdá sa, že v spomenutých oblastiach nedochádza za posledných minimálne 10 rokov k žiadnej náprave. Bez ohľadu na to, kto bol vo vedení Opery, alebo celého SND. Jedinou výnimkou bola éra Friedricha Haidera, ktorému sa niektoré problémy podarilo aspoň čiastočne vyriešiť: zvýšila sa úroveň orchestra, zboru i dramaturgie, premiér aj bežných predstavení. Haiderovi sa však nepodarila jedna zo zásadných vecí: vrátiť členom operného súboru (to sa netýka len orchestra) prirodzenú motiváciu. Nepodarilo sa mu zvýšiť ich finančné ohodnotenie a ani obnoviť stavovskú hrdosť na svoje divadlo. Po jeho odchode sa vedenia Opery SND ujal Slavomír Jakubek, ktorý nenadviazal na čiastkové úspechy svojho predchodcu a pretrvávajúce problémy sa ešte viac prehĺbili.
Po odvolaní generálneho riaditeľa Mariána Chudovského pre finančné nezrovnalosti (z podobných dôvodov bol odvolaný aj jeho predchodca Ondrej Šoth!) sa ministerka kultúry Ľubica Laššáková rozhodla bez konkurzu vymenovať vtedajšieho ekonomického riaditeľa Vladimíra Antalu za generálneho riaditeľa SND. Tento spôsob vnímam ako neprípustný, napriek tomu, že ho zákon umožňuje. O vedenie štátnej kultúrnej inštitúcie v 21. storočí sa má v medzinárodnom konkurze uchádzať osobnosť s koncepciou fungovania, rozvoja a víziou do budúcnosti. Ekonomická stabilizácia nie je žiadnou víziou.
Vladimír Antala po svojom nástupe, po konzultácii s ministerkou, do funkcie riaditeľa Opery SND vymenoval šéfdirigenta Rastislava Štúra. Od jeho menovania ubehol príliš krátky čas na hodnotenie jeho pôsobenia. Nový operný riaditeľ je v súbore obľúbený, no zatiaľ nepredstavil žiadnu koncepciu; prezentoval iba snahu o zvýšenie návštevnosti a o „silné a umelecky úspešné inscenácie“. Áno, plné hľadisko je silná motivácia aj pre súbor. Myslieť si však, že paušálne konzervatívne „krásne“ predstavenia alebo návrat významného dirigenta opäť naplnia hľadisko, je naivné. Treba v prvom rade poznať diváka a začať s ním systematicky pracovať. Nestačí zaviesť, akokoľvek dobre mienené, dramaturgické úvody k predstaveniam.
Aktuálna webová stránka divadla je dokonalý nepodarok. Na Wikipédii je pri hesle Opera SND je k dňu 28. 2. 2019 posledná aktualizácia (navyše chybná) z roku 2010. Vstupenky do divadla sa predávajú len vo vlastných pokladniach a na formálne fungujúcom portáli Ministerstva kultúry. Kanál Opery SND na YouTube je neaktualizovaný, o streamovaní inscenácii divadlo zrejme ani nesníva, neobjavuje sa ani v priestore internetovej kontextovej reklamy. Facebookový profil Opery SND má cca 3400 fanúšikov (pre porovnanie: Balet SND asi dvakrát toľko), Instagramový účet má iba okolo 570 sledovateľov (Balet SND 1400).
Operný súbor by mal angažovať kvalitnú a nezaťaženú dramaturgiu, ktorá sa v spolupráci s profesionálnym marketingom sústredí na systematickú prácu s divákom – aktívnym, absentujúcim i potenciálnym. V súčasnosti je situácia taká, že divák o Opere SND nič pozitívne nevie a Opera SND netuší, akého má diváka.
V budúcom roku si Slovenské národné divadlo pripomenie sté výročie svojho vzniku. Na webovej stránke k dňu 28. 2. nefiguruje zatiaľ ani jedna premiéra jubilejnej sezóny, ktorá sa o pol roka začína. Asi také mám od nej očakávania.“
Pavel Unger
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
1. ,,Súčasný stav v Opere SND je dôsledkom reťaze zlých rozhodnutí. Ak kľúčovou príčinou odvolania Mariána Chudovského z postu generálneho riaditeľa bol alarmujúci výsledok hospodárenia (výška deficitu lietala ako jesenné lístie za vetra) a hrozba štrajku, náhrada jeho vlastným ekonomickým riaditeľom Vladimírom Antalom je divadelným jazykom lacnou fraškou. Civilne vyjadrené, dôkazom nekompetentnosti zriaďovateľa. Ministerka kultúry Ľubica Laššáková argumentovala, že našla zbierku e-mailov, v ktorých šéf danej sekcie na problematické hospodárenie SND upozorňoval. Nezodpovedaná otázka: kde je morálna integrita človeka, jednou rukou prijímajúceho námestnícky plat a druhou píšuceho poza chrbát šéfa žaloby? Ak je táto premisa mylná, mal Antala dosť príležitostí vysvetliť priamo a čestne svoju rolu v tomto podivnom procese. Nevyužil ani jednu. V čom je jeho kvalifikácia pre najvyššiu funkciu? V „zázraku“, ktorý sa udial za necelý polrok? Z vyše miliónového deficitu (či viac?) docielil prebytok na účte. Nešlo o zázrak. „Náš človek“ dostal dotáciu, aby zavrel ústa právom sa búriacej časti osadenstva, ale tiež odborárom, zasahujúcim do oblastí (dramaturgia, obsadenia), presahujúcich ich právomoc. Je divné, že v natoľko hektickej dobe išlo o priame menovanie bez výberového konania. Ladí to však s „etikou“ vládnucej politickej garnitúry.
Aby nenastal omyl, nenachádzam argumenty na obhajobu bývalého vedenia divadla. Za chyby muselo pykať. Situácia po nástupe nových ľudí, bez akejkoľvek prípravnej fázy a zadefinovanej vízie, vykazuje znaky bezradnosti a rezignácie na budovanie značky SND ako rešpektovanej opernej scény 21. storočia. Postaviť ponuku na najobohranejších tituloch s opozeranými obsadeniami, koncertoch populárnych árií a programoch pre deti, nevedie dokonca ani k zvyšovaniu návštevnosti. A to pri poklese počtu predstavení a minimalizácii premiér. Web o predaji lístkov je dôkazom.
2. Byť pri storočnici SND presahuje vekový limit jednej generácie. Je to dosiaľ najväčšie jubileum. Nejde pritom len o 1. marec 2020, ale o celú stú sezónu. Jej slávnostný charakter treba pripravovať vo veľkom predstihu a domyslieť do detailu. Ak si spomeniem na ignorovanie 50. výročia bratislavského debutu Edity Gruberovej, na hudobne dezolátnu „slávnostnú“ Krútňavu k storočnici Československa, obávam sa ďalšieho zlyhania. Nemám istotu, či si riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr uvedomuje svoju zodpovednosť, keď do rozbúrenej rieky skočil hlavičkou. Bez prípravy, bez tímu. Nemá dramaturga, nemá šéfdirigenta (úväzok si ponechal), dosiaľ verejne neprezentoval žiadnu víziu. Každý asi máme vlastnú predstavu konštrukcie jubilejnej sezóny, vnímame čo by v nej nemalo chýbať, čoho sa vystríhať. Keďže nepoznáme oficiálnu líniu, niet s čím polemizovať. Ak ten čas nadíde, bude neskoro. Inšpirácií je dosť. Z hocakého súdka. Z prameňov divadla, z právom uctievanej nedbalovskej dramaturgie (najlepšia šanca niečím sa inšpirovať), z faktu, že celá pôvodná slovenská tvorba sa rodila pod krídlami SND, že na jej doskách vyrástlo niekoľko generácií spevákov, dirigentov, inscenátorov. Návody dávať nebudem. Ak si nezapchám uši pred neoficiálnymi informáciami, tak celkom na rovinu. Dramaturgia výlučne na osi populáru vedie k hanebnému fiasku. Nádej zomiera posledná. Pri prázdnej aktuálnej sezóne a údajne prebytkovom rozpočte dúfajme, že jubilejný rok predsa len bude dôstojný a zmysluplný. Že bude o Slovenskom národnom divadle! Lenže, už nemal byť tajný.“
