Vitajte na vynovenom webe nezávislého časopisu o opere, klasickej hudbe a balete Opera Slovakia.

Reklama

11. mája 2023 Pavel Unger Sezóna 2022/2023

Stál najdlhšie na čele Opery SND. K nedožitej deväťdesiatke Pavla Bagina

Pavol Bagin (1933 – 2013), foto: Archív SND
Veľkosť písma
A
A
A
S menom Pavla Bagina, ktorého nedožité deväťdesiate narodeniny si dnes pripomíname, sa vynára veľa profesií. Rodák z Košíc (11. mája 1933) po maturite na gymnáziu v Galante vyštudoval kompozíciu a dirigovanie, no okrem týchto činností sa venoval práci organizátorskej a manažérskej. Bol historicky najdlhšie pôsobiacim šéfom prvej slovenskej opernej scény. Zomrel pred 10 rokmi 4. januára 2013 v Bratislave.

Rozmeňme si teda základné údaje na drobné. Pavol Bagin študoval v rokoch 1951 – 1955 súčasne na Konzervatóriu v Bratislave kompozíciu (u Andreja Očenáša a Šimona Jurovského) a dirigovanie (u Kornela Schimpla), ako aj Vysokej škole pedagogickej v triede Eugena Suchoňa. Vo vzdelávaní pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1955 – 1959) v odbore orchestrálne a operné dirigovanie u Ľudovíta Rajtera.

Pavol Bagin (1933 – 2013), zdroj foto: internet

Bol teda mnohostranne podkutý, čo využíval rovnako v kompozičnej, ako aj dirigentskej praxi. Tej prvej sa venoval prakticky počas celého života, aj keď popri iných povinnostiach sporadickejšie a v útvaroch skôr komornejších. Tie reflektovali formáty vychádzajúce z ľudového dedičstva (tance, dumky, piesne), ale je autorom aj diel pre klavír či symfonický orchester (vari najznámejšia je Sinfonietta slovacca).

Už počas štúdia na VŠMU sa stal šéfdirigentom symfonického orchestra Vojenského umeleckého súboru, kde s prestávkou, vyplnenou ročným študijným pobytom v Moskve, pôsobil dvanásť rokov. Z praxe viedla cesta Pavla Bagina na Ministerstvo kultúry, ktoré v prvých rokoch Slovenskej socialistickej republiky (ešte v rámci ČSSR) viedol Miroslav Válek. Zveril mu funkciu riaditeľa Správy umenia.

Otvorenie zrekonštruovanej historickej budovy SND v Bratislave, 1972, Miroslav Válek, Ján Kákoš, foto: Š. Petráš / Archív TASR

Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bol v Slovenskom národnom divadle pomerne hektický z viacerých hľadísk. Historická budova bola pre rekonštrukciu zavretá, menili sa riaditelia inštitúcie (dlhoročného Ivana Turza vystriedal Ján Kákoš), post šéfa opery bol obsadený provizórne, zastupujúcim Branislavom Kriškom. Do tejto situácie, navyše v začiatkoch krutého obdobia politickej „normalizácie“, vyslalo príslušné ministerstvo 14. februára 1971 na vedúcu pozíciu práve Pavla Bagina.

Prečítajte si tiež:
Deň D presne pred polstoročím – operný a baletný súbor SND sa vrátili do historickej budovy
Pred 50 rokmi otvorili po rozsiahlej rekonštrukcii historickú budovu SND

Skoro sa však ukázalo, že hoci išlo o menovanie z radov nomenklatúry a bez praktických skúseností s vedením operného ansámblu, začal si počínať sľubne. Svoju prvú kompletnú sezónu ešte zrealizoval v provizóriu Divadla P.O. Hviezdoslava, no hneď sa mu podarilo ponúknuť publiku – s novo angažovaným šéfdirigentom Zdeňkom Košlerom – hudobne brilantnú a v réžii pražského Karla Jerneka štýlovo vystavanú inscenáciu Mozartovej opery Così fan tutte.

Už v nej sa prejavilo Baginovo eminentné úsilie otvárať príležitosti mladej speváckej generácii. V tomto prípade to bola trojica ženských úloh v podaní Magdalény Hajóssyovej, Ruženy Štúrovej a Sidónie Haljakovej. Postupne prichádzalo mnoho ďalších posíl priamo zo škôl.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 1971, Ružena Štúrová (Dorabella), František Livora (Ferrando), Magdaléna Hájossyová (Fiordiligi), Róbert Szücs (Gugliemo), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Začiatkom sezóny 1972/1973 otvorila svoje brány zrekonštruovaná historická budova. Šéf operného súboru, ktorý nijako nezakrýval, že bol zároveň hlavným dramaturgom, teda aj garantom oficiálnej kultúrnej politiky štátostrany, pripravil nielen kvantitatívne (obnovený Suchoňov Svätopluk plus šesť premiér!), ale zväčša i kvalitou inscenácií dôstojnú sezónu. Jej obsah vyvažoval svetový repertoár, priťahujúci širšie divácke vrstvy, so slovenským (Cikkerov Juro Jánošík) a českým, kde sa popri Dvořákovej Rusalke po prvý raz objavila Janáčkova Věc Makropulos.

A práve operu Leoša Janáčka hudobne do najmenších detailov vypracoval Zdeněk Košler. Branislav Kriška s výtvarníkom Ladislavom Vychodilom jej vtisli historicky nezabudnuteľnú pečať a Elena Kittnarová v postave Emílie Marty slávila osobný triumf. Sólistické rady posilnili mladí absolventi bratislavského Konzervatória Peter Dvorský a Juraj Hurný, ktorí postupne dostávali príležitosti v hlavných tenorových úlohách. Svoje pozície stále obhajovala staršia generácia sólistov ako Margita Česányiová, Mária Hubová, Dr. Gustáv Papp, Ondrej Malachovský, manželia Martvoňovci a ďalší. No Pavol Bagin pozval na hosťovanie aj Gitu Abrahamovú či Andreja Kucharského. Generačný kolobeh vnímal umelecký šéf ako prirodzený prameň životaschopnosti prvej scény.

L. Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 1973, Elena Kittnarová (Emilia Marty), Juraj Hurný (Janko), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Hlavné trendy Baginovej dramaturgie boli jasne čitateľné v nasledujúcich sezónach. V triezvom pomere nasadzoval do repertoáru diela divácky obľúbené k pôvodnej slovenskej tvorbe a otváraniu brán významným javiskovým opusom 20.storočia. Z domácich skladateľov to bol predovšetkým Ján Cikker (za Bagina sa po prvýkrát na slovenskej pôde objavila v Mníchove premiérovaná Hra o láske a smrti, vrátilo sa Vzkriesenie, zaznela novinka Rozsudok), no svoje miesto mala po Svätoplukovi aj Suchoňova Krútňava. Tibor Frešo predstavil rozprávkovú operu Martin a slnko, Bartolomej Urbanec Pani úsvituTanec nad plačom a Igor Dibák komorný Svietnik.

Porovnávať zastúpenie svetovej tvorby na javisku SND za čias Pavla Bagina s dramaturgicky bezzubým ostatným obdobím, je prakticky nemožné. Sledujme spolu: Bartókov Modrofúzov zámok, Gershwinov Porgy a Bess, drámy Richarda Straussa SalomeElektra, Brittenova Žobrácka opera, Stravinského Osud zhýralca… Nehovoriac o Wagnerovom Lohengrinovi, Musorgského Borisovi Godunovovi, D´Albertovej Nížine, Donizettiho Lucii di Lammermoor (po prvýkrát v SND!), Massenetovej Manon či Smetanovom Daliborovi.

R. Hahon: Sobášna kancelária, Opera SND, 1975, Elena Kittnárová (Argia), Juraj Martvoň (Alonso), Anna Czaková (Planetárka) foto: Jozef Vavro/Archív SND

Počas éry Pavla Bagina sa etabloval Komorný súbor opery SND, vedený dirigentom Viktorom Málkom. Aj prostredníctvom neho zazneli napríklad diela Telemanna (Pimpinone), Hazona (Sobášna kancelária), Menottiho (Médium) i už spomenutý Dibákov Svietnik.

Istým hendikepom tohto obdobia, tak ako som v kapitole Opera 1971 – 1989 do Dejín slovenského divadla II (Divadelný ústav, 2020) napísal, bola len zriedkavá obmena zloženia inscenačných tímov. Aj keď poetika každého bola viac-menej autentická. Súviselo to s pevným súborom, kde väčšinu titulov naštudovali interní dirigenti (Zdeněk Košler, po ňom Tibor Frešo, Viktor Málek a Gerhard Auer) a trojica režisérov Branislav Kriška, Miroslav Fischer a Július Gyermek.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Často však išlo o inscenácie, zapísané do dejín Opery SND ako nezabudnuteľné hodnoty. Košlerova a Kriškova Věc Makropulos či Modrofúzov zámok, Fischerove inscenácie jednoaktoviek Richarda Straussa, prostredníctvom skvelých výkonov napríklad Gounodov Faust a Margaréta (s Petrom Dvorským, Magdalénou Hajóssyovou, Sergejom Kopčákom a Ondrejom Malachovským), Porgy a Bess v réžii lipského Gϋntera Lohseho s Jurajom Hrubantom, Martou Nitranovou / Annou Starostovou a Jurajom Martvoňom. A je ich viacero.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1975, Sergej Kopčák (Mefisto), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Počas šéfovania Pavla Bagina sa sólistický súbor rozrastal o najtalentovanejších absolventov škôl (Konzervatória a VŠMU), ale tiež o umelcov s istou praxou na mimobratislavských scénach (napr. Sergej Kopčák, Mária Turňová, Jozef Ábel, Magdaléna Blahušiaková, Ida Kirilová, Pavol Mauréry, František Caban). Na druhej strane, nedával výpovede ani tým umelcom, ktorí mali vrchol kariéry za sebou. Táto empatia hlavu opery nesporne ctila. Dnes sa úplne vytratila a nahrádzajú ju spupné výhovorky.

Netvrdím, že každá inscenácia počas Baginovej éry patrí do výkladnej skrine dejín Opery SND. Kde sa intenzívne pracuje, vznikajú aj chyby. Jedno však aj pri dnešných nedožitých 90. narodeninách Pavla Bagina treba zdôrazniť. Je to fakt, že spomedzi troch desiatok umeleckých šéfov, premenovaných neskôr za riaditeľov, počas 103-ročnej existencie Opery SND pôsobil vo funkcii najdlhšie. Bezmála trinásť sezón. Priblížili sa mu jedine Juraj Hrubant (v dvoch predelených etapách) a Karel Nedbal ešte v rokoch 1928 – 1938. Fluktuáciu po roku 2006 radšej ani nespomínam.

Allia Christa Varkondová a šéfovia Opery SND, Branislav Kriška, Juraj Hrubant, Pavol Bagin, Marián Jurík, Marián Chudovský, foto: súkr. archív A. Ch. Varkondovej

Na prelome sezón 1983/1984 Pavol Bagin z Opery SND odchádza. Vo funkcii na čele súboru, nachádzajúceho sa v celkom slušnej kondícii, ho nahrádza Marián Jurík. Nestráca sa však z hudobného diania. V rokoch 1983 – 1987 ako šéfredaktor vydavateľstva OPUS naďalej propaguje slovenskú tvorbu. V prelomovom období roku 1989 pôsobil ako tajomník Zväzu československých skladateľov a koncertných umelcov v Prahe (1987 – 1990) a vzápätí v podobnom postavení v Spolku slovenských skladateľov. Záverečnú etapu profesionálneho života Pavla Bagina napĺňala funkcia ústredného riaditeľa Národného hudobného centra (1997 – 1999).

Nech s odstupom času a pri príležitosti nedožitých 90.narodenín na Pavla Bagina (zomrel v Bratislave 4.1.2013) nazeráme cez akýkoľvek uhol pohľadu, vždy natrafíme na jeho bytostné spojenie s hudbou. Komponoval, dirigoval, organizoval, no asi jeho kariérnou dominantou bola etapa na čele operného súboru SND. Ani ako dôchodca nezanevrel na kultúrne podujatia. Dovolím si byť trocha osobný. Ak náš vzťah šéfa opery a recenzenta mal vážne štrbiny (to je celkom regulárne, napokon, keď sa ujal funkcie, ja som mal sotva dvadsať), tak oveľa neskôr jeho stisky rúk a úsmev mi pripadali ako úprimné. Predsa vždy nám obom išlo o to isté, o rozkvet slovenskej opery. Objektívne vzaté, nebola to náhoda, že v 103-ročnej histórii Slovenského národného divadla bol rekordérom vo funkcii umeleckého šéfa opery.

Autor: Pavel Unger

video

Zdieľať:

O autorovi

Pavel Unger
operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)
Zistiť viac
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Opera Slovakia o.z. nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v časopise Opera Slovakia.

Komentáre

Pridajte komentár

Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.

C. Saint-Saëns: Henry VIII.
záznam priameho prenosu opery, máj 2023
Divadlo La Monnaie / De Munt
dirigent: Alain Altinoglu, réžia: Olivier Py
viac info, osoby a obsadenie TU...