Na nadpozemskom opernom nebi sa už desať rokov skvie hviezda barytonistu Štefana Babjaka, sólistu Štátnej opery v Banskej Bystrici, ktorý nás navždy opustil 27. apríla 2008. Patril k stáliciam operného súboru, lebo mu venoval celých 45 rokov aktívnej umeleckej práce, ktorá dodnes má svoj priestor v histórii našej najmladšej opernej scény.
Štefan Babjak sa narodil v Humennom (7. októbra 1931), svoje pôvodné zameranie venoval práci zubného technika, ale vzťah k hudbe, k spevu, k spoločnosti tvorivých ľudí ho viedla na štúdium spevu na Konzervatóriu v Bratislave. Keď v roku 1959 vznikla v Banskej Bystrici hudobná scéna Divadla Jozefa Gregora Tajovského (neskôr pod názvom Štátna opera), bola to vhodná príležitosť na to, aby mladí absolventi hudobného školstva mohli uplatniť svoj talent a tým profilovať obsah novovznikajúceho umeleckého telesa. Patril k nim aj Štefan Babjak, ktorý spolu s manželkou Teréziou (bola dlhoročnou členkou zboru opery) prišli do Banskej Bystrici a tu zasvätili svoje umelecké ambície k formovaniu a profilovaniu novovzniknutej hudobnej scény, ktorá voči svojim kolegiálnym scénam na Slovensku mala zvláštne poslanie: prihovoriť sa hudobným umením tým, ktorí ho dovtedy v priamej, či živej produkcii nepoznali. Z toho vyplývalo množstvo zájazdových predstavení, ktoré mapovali predovšetkým teritórium stredného Slovenska. Bolo to náročné obdobie, ale potrebné k tomu, aby dnes banskobystrická opera stála pevne v hudobnom priestore Slovenska spolu so svojimi prvými, umeleckými sa profilujúcimi osobnosťami, na ktoré dnes s úspechom nadväzuje súčasná generácia celého ansámblu.
Štefan Babjak v roku 1959,
foto: súkr. archív Babjakovcov
Štefan Babjak bol typom speváka, ktorý s posvätnou úctou a vnútornou pokorou pristupoval k naštudovaniu každej hudobnej postavy. Jeho barytón bol tvárny, mäkký, s príjemnou zamatovou farbou a rezonujúcou sonoritou. Citlivo frázoval, podmieňoval svoj výraz obsahu nielen textu, ale hlavne obsahu hudobnej frázy, čím vytváral pútavé, javiskovo pôsobivé a životne presvedčivé typy. Mal vnútornú úctu ku každej stvárnenej postave, lebo ju chápal ako súčasť života bežného jedinca, ktorý musí svoj obraz pod slnkom nájsť a jasne kontúrovať. Naviac, jeho tvár bola vždy ladená na úsmev, ktorý umocňoval dobrácky pohľad a ústretovosť v komunikácií, čo vďačne prenášal aj na hrdinov svojich operných rolí. O to vzácnejšie a rozhodnejšie vyznievali jeho postavy s negatívnou úlohou, kde umocňoval záporné črty postavy.
A. P. Borodin: Knieža Igor, Štátna opera,
Štefan Babjak (Knieža Igor),
foto: Archív Štátnej opery v Banskej Bystrici
V rade vyše 120 javiskových postáv vyznievajú nezabudnuteľne jeho operné kreácie Čajkovského Onegina, Suchoňov Štelina v Krútňave, Escamilio v Carmen, Borodinov Knieža Igor – a hlavne romantické opery Verdiho – mimoriadne tvárny Jago vo Verdiho Otellovi, vnimavý a citlivý Rigolleto, starostlivý Germont v Traviatte, Luna v Trubadúrovi, Renáto v Maškarnom bále, ale i komická a nemotorná postava Falstaffa a rad ďalších, ktorým dal osobitú líniu javiskového tvaru, aby bolo v budúcnosti možné nadviazať a pokračovať v tomto odkaze. Vzácna bola jeho postava Majstra Pavla v rovnomennej Urbancovej opere, ktorá mala svetovú premiéru práve v Banskej Bystrici. Jeho Majster Pavol bol skromný, vnútorne tvorivo oddaný svojmu remeslu.
G. Verdi: Rigoletto, Štátna opera,
Štefan Babjak (Rigoletto), Božena Fresserová (Gilda),
foto: Karol Miklóši, Archív ŠO
Na scéne banskobystrickej opery sa pravidelne uvádza každú sezónu aj operetný alebo muzikálový titul, v časoch pôsobenia Štefana Babjaka to bolo vnútorné pravidlo divadla, ktoré sa napĺňalo v predvianočnom čase. Tak sa paleta jeho hudobných postáv rozšírila i o tento žáner – a veľmi úspešne, lebo nielen dráma, ale i komediálne kreácie boli vnútorne pánovi Babjakovi blízke, rád ich kreoval – a mnohokrát na scéne ,,prifarbil“, či zaktualizoval, čím dával predstaveniu zvláštny šarm. Patria sem postavy Horáca v Hello, Dolly!, Miška v Kálmánovej Čardášovej princeznej, či Caniche v Dusíkovej Modrej ruži, no mimoriadne Alfréd Doolittle v My Fair Lady. Tu vtipnosť, ľahkomyselná bezstarostnosť, ale tiež fyzická pružnosť v stvárnení postavy boli nadlho práve zásluhou pána Štefana Babjaka obľúbeným titulom Banskobystričanov.
G. Donizetti: Viva la mamma, Štátna opera, 1983,
Štefan Babjak (Agáta), Mikuláš Doboš (Biscroma ),
foto: Pavel Danko, Archív ŠO
Štefan Babjak nebol len na opernom javisku, bol častým hosťom rôznych koncertných podujatí, vystúpení pre školy, slávnostných akadémií, bol žiadaným pre svoje umelecké a ľudské kvality. A jeho vystúpenia boli zážitkom! Spomínam na jedinečné poňatie Musorgského Piesni o blche – výsmech, satira, striedanie dôstojného spevu s posmechom podľa obsah textu s hereckou kreáciou, čím „rozstrihol“ Šaľjapinovo poňatie – to malo hlboký poslucháčsky dosah!
F. Loewe: My Fair Lady, Štátna opera, 2000,
Štefan Babjak (Doolittle), zbor Štátnej opery,
foto: Archív ŠO
Štefan Babjak a Edita Gruberová v roku 1997, foto: súkr. archív Babjakovcov
Všestranná umelecká činnosť pána Štefana Babjaka za 45 rokov aktívnej umeleckej práce na scéne Štátnej opery v Banskej Bystrici ostáva jasnou, čitateľnou brázdou v hodnotách operného súboru a viditeľnou v celom opernom svete i cez jeho potomkov – s manželkou Teréziou mali päť detí, štyria z nich sa venujú spevu: syn Martin a Ján, tiež dcéra Terézia Kružliaková, ktorí po začiatkoch v Banskej Bystrici išli na významné operné scény, a syn Štefan bol tiež dlhé roky členom zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Umelecký odkaz vzácnej osobnosti otca v ich pôsobení stále pokračuje.
Autor: Eva Michalová
video
