Abonentný koncert Štátnej filharmónie Košice 27. októbra 2022 bol kompozične ladený do hudby dvoch skladateľov, komponujúcich v 20. a 21. storočí. Vedľa seba sa ocitli ukrajinský skladateľ Ivan Karabits a ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič so skladbami Koncert pre orchester č. 1 „Hudobný dar Kyjevu“ I. Karabitsa a Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur a Symfónia č. 6 h mol, op. 54 D. Šostakoviča.
Ivan Karabits (1945 – 2002) sa v ukrajinskom prostredí považuje za jednu z reprezentatívnych ukrajinských osobností na skladateľskom poli. Možno ho zaradiť k tvorcom s polyštýlovou orientáciou, keďže v jeho tvorbe sa vyskytujú rôzne trendy 20. storočia (aleatorika, neoklasicizmus, jazzové, ale aj folklorizujúce prvky a i.).
V dvojčasťovom Koncerte pre orchester č. 1 s bohato obsadeným nástrojovým aparátom zaznievali farebne zaujímavé plochy nástrojových kombinácií, preferencia zvuku harfy, bicích nástrojov, v plnom nasadení sa predstavili plechové dychové nástroje, ale zaznela aj zvuková intimita, vyčarená pravdepodobne zvonkohrou(?), ale aj sláčikovými nástrojmi.
Symfonické dielo skladateľa Karabitsa v podaní Štátnej filharmónie Košice a dirigenta Zbyňka Müllera vyslalo do akustického priestoru koncertnej sály expresivitu skladby s určitou dávkou majestátnosti, zakomponovanej aj do exponovanej inštrumentácie.
Pri dvoch kompozíciách Dmitrija Šostakoviča mi nedalo a položila som si otázku: ide o skladateľa známeho – neznámeho? Samozrejme, že meno D. Šostakovič pozná aj priemerný návštevník koncertov (týmto však vylučujem akékoľvek podceňovanie obecenstva). Skladateľ nesmiernych kvalít bol však režimom, v ktorom žil, neustále kritizovaný, vnucovali mu konzervatívny spôsob komponovania a vytýkali akúkoľvek novotu, ktorá sa „posudzovateľom“ jeho tvorby nepáčila. Že šlo často o názory neodborné a ideologicky ladené je už teraz jasné a známe.
Kritika mnohých Šostakovičových diel sa verejne prezentovala v ústredných politických kruhoch. Šostakoviča to ako mimoriadne citlivého človeka bolestivo zasahovalo a nútilo neustále sa zamýšľať nad koncepciou svojich diel, čo prekrýval komponovaním filmovej hudby k sovietskym filmom, prípadne operetou, akou bola aj Moskva-Čerjomušky (uvedená v 60-tych rokoch aj v opere Štátneho divadla v Košiciach), aby vyhovel želaniam sovietskej „kultúrnej komisie“ čo najbližšie sa tvorbou priblížiť „ľudu“ a širokým masám.
Podobný osud veľkej kritiky sa na Šostakoviča zniesol aj po napísaní Symfónie č. 6 h mol, op. 54, ktorá zaznela v závere koncertu košických filharmonikov. Skladateľovi vytýkali „len“ trojčasťovosť symfónie, odklon od zaužívanej formy zvyčajných štyroch častí, ktorá, podľa vtedajších kritikov, vraj nemala byť narušená. Šostakovič pritom v tejto symfónii očividne skúšal aj iné možnosti sonátového cyklu (veď to už robil aj L. van Beethoven, keď napísal Symfóniu č. 6 F dur, op. 68 „Pastorálnu“ s piatimi časťami!), ktorý je, ako je známe, schopný obsahovej aj formovej transformácie.
Ešte pred prestávkou filharmonického koncertu zaznel Šostakovičov Prvý koncert pre violončelo a orchester Es dur, op. 107. Napísal ho r. 1959 pre svetoznámeho violončelistu Mstislava Rostropoviča, s ktorým ho aj konzultoval. V tom istom roku ho ruský umelec uviedol na premiére vo vtedajšom Leningrade. Violončelový koncert, plný virtuozity a dokonalej skladateľovej znalosti o možnostiach hry na tomto nástroji, sa kompozične stále podriaďuje absolútnej umeleckej koncepcii a zámeru.
Skvelá, medzinárodne známa mladá kórejská virtuózka (narodila sa v Nemecku) Hayoung Choi predviedla v Košiciach vysokú kultúru hry a schopnosť uchopiť umeleckú podstatu diela. Jeho nebývalú emocionalitu, virtuozitu a technické zákruty zvládala a s absolútnou istotou podriadila skladateľovej jedinečnej výpovedi. V kadencii (Cadenza), ktorá je obyčajne záverečnou virtuóznou bodkou prvej časti sólových koncertov, avšak v tomto diele tvorí samostatnú tretiu časť, sa sólistka celou váhou svojej muzikality vnorila do jej meditatívnej polohy a sugestívne vyčarila atmosféru hudobných farieb, ktoré violončelo vlastní.
Hayoung Choi napriek kratším témam, s ktorými Šostakovič vo svojom koncerte pracuje, nestratila zo zreteľa jeho formový pôdorys a obdivuhodne udržala jednotu všetkých štyroch častí. Orchestrálny sprievod, prebiehajúci pod kontrolou dirigenta Z. Müllera vychádzal interpretke v ústrety.
Poslednú skladbu filharmonického koncertu, už spomenutú Symfóniu č. 6 h mol dopísal skladateľ r. 1959 a v tom istom roku mala premiéru v Leningrade. (Aká časová zhoda s violončelovým koncertom aj miestom premiéry!). Dielo znamenalo pre skladateľa akoby menšiu lyrickú prestávku medzi jeho často expresívne ladenými symfóniami. Je to dané možno aj pomalou, elegicky ladenou prvou časťou (Largo), ktorá by v inej symfonickej formovej štruktúre stála na druhom mieste. Takto však dáva hudobný výzor celej symfónii.
Z. Müller za dirigentským pultom Štátnej filharmónie Košice v interpretácii venoval pozornosť hudobným náladám symfónie, vyplývajúcim zo Šostakovičovej partitúry. Druhá časť s bohato rozvetvenou inštrumentáciou bola naozaj tým sarkastickým scherzom, ktoré Šostakovič tak rád vo svojich skladbách uplatňoval. V tretej časti (Rondo) dirigent a orchester vierohodne sprostredkovali nekonfliktný hudobný obsah, jeho priebeh a vyústenie akoby až do priam veselej radosti.
Autor: Dita Marenčinová
písané koncertu 27.10.2022
Karabits / Šostakovič
Dom umenia Košice, 27. októbra 2022
Štátna filharmónia Košice
Zbyněk Müller, dirigent
Hayoung Choi, violončelo
Ivan Karabits: Koncert pre orchester č. 1 „Hudobný dar do Kyjeva“
Dmitrij Šostakovič: Violončelový koncert č. 1 Es dur
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 6 h mol op. 54
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.