Banska Bystrica – Marcovou premiérou v Štátnej opere Banská Bystrica bude Dvořákova Rusalka. Lyrická rozprávková opera v 3 dejstvách v českom jazyku sa stala súčasťou svetového operného repertoáru a je uvádzaná v operných divadlách po celom svete. V banskobystrickej inscenácii ju hudobne naštudoval Marián Vach a režijne ju pripravila Jana Andělová Pletichová.
Rusalku napísal český hudobný skladateľ Antonín Dvořák na motívy rozprávkového libreta Jaroslava Kvapila. Svetová premiéra sa konala 31. marca 1901 v Národním divadle v Prahe, slovenská premiéra 5. novembra 1920 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Opera v Banskej Bystrici ju po prvýkrát uviedla 16. novembra 1963, v tom čase ešte pod hlavičkou Divadla Jozefa Gregora Tajovského I. (1954 – 1993).
Rusalka, ŠOBB
Patrícia Solotruková (Rusalka), Peter Mikuláš (Vodník)
Dielo je príbehom o vzťahu človeka a sveta prírodných živlov, o tragických následkoch stretnutia týchto dvoch svetov, o treste a odpustení. Dvořák vytvoril dva svety i v hudbe. Hudba ľudského prostredia je robustná, zvukovo konkrétna a ľudové postavy hájnika a kuchtíka majú drsný humor. Svetu rozprávkových bytostí dal Dvořák až impresionistickú jemnosť a farebnú harmóniu.
V banskobystrickej inscenácii sa predstavia domáci aj hosťujúci umelci.
Antonín Dvořák: RUSALKA
Lyrická rozprávková opera v 3 dejstvách v českom jazyku
Štátna opera Banská Bystrica
Premiéry 14. a 15. marca 2014
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Jana Andělová Pletichová
Kostýmy: Jana Kuttnerová
Scéna: Jaroslav Milfajt
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Choreografia: Jiří Kyselák
Obsadenie:
Rusalka: Patrícia Solotruková / Vendula Černá a. h.
Princ: Michal Hýrošš / Robert Smiščík
Cudzia kňažná: Oľga Hromadová / Veronika Mihalková a. h.
Vodník: Ivan Zvarík / Peter Mikuláš a. h.
Ježibaba: Jitka Sapara-Fischerová a. h. / Katarína Kubovičová a. h.
Hájnik: Martin Popovič, Peter Schneider
Kuchtík: Michaela Kušteková a. h. / Michaela Kukurová a. h.
Prvá žienka: Michaela Sojčáková / Blanka Jílková a. h.
Druhá žienka: Darina Benčová / Eva Melichaříková a. h.,
Tretia žienka: Monika Kyšková a. h. / Simona Mrázová a. h.
Lovec: Zoltán Vongrey
Spoluúčinkuje zbor, balet a orchester Štátnej opery
Koncertný majster: Michal Hudák
Marián Vach
Marián Vach, dirigent
,,Je málo operných titulov v svetovej literatúre, ktoré od svojho vzniku prešli toľkými výkladovými a interpretačnými zmenami, ako Dvořákova Rusalka. Podtitulom opery „lyrická rozprávka“ dal skladateľ určitý návod na pochopenie − ním zrejme chcel položiť jej základný stavebný interpretačný kameň. Ak sa však zahĺbime do čítania partitúry Rusalky, zistíme, že pre povahu samotnej hudby nie je tento podtitul výstižný do dôsledkov. Dvořákova Rusalka je postavená predovšetkým na kontrastoch: stretávajú sa tu dva svety – reálny (ľudský) a snový (rozprávkový). Každý z týchto svetov má dve hudobne kontrastné plochy a aj jednotlivé postavy sú postavené minimálne na dvoch protichodných rovinách (či už z hľadiska ich osobnostnej charakteristiky alebo hudobnej náplne).
Striedanie lyrických a dramatických scén exponuje Dvořák až do krajnosti. Využíva kontrastný rytmus, súbežne plynie niekoľko rytmických plánov. Hudbu napríklad koloruje i kombináciou metier: 2/4 takty sú úsečné, 6/8 metrum je späté s mäkkosťou. Harmonický základ spočíva v striedaní dur-molového systému, aj všetky vybočenia smerujú k jeho primárnemu ukotveniu. Melodika je postavená od náznaku ľudovosti až po veristicky vypäté pasáže vystužené expresivitou. Samotná práca s jednotlivými motívmi a témami je až beethovenovsky prepracovaná. Tým, že Dvořák miestami využíva dve až tri motivické plochy súčasne, dáva interpretovi možnosť výberu – môže uprednostniť, resp. zvýrazniť to, čo je v danom okamihu preňho najpodstatnejšie. Snahu o čo najväčšiu presnosť a detailnosť nachádzame aj v dynamike: v partitúre sa vyskytujú pasáže od pppp [veľmi ticho] až po fff [veľmi nahlas]; jednotlivé témy či motívy idúce po sebe, majú rôznu dynamickú štruktúru. Často sa vyskytuje rozdielne crescendo [stupňujúca sa hlasitosť] či diminuendo [postupné stišovanie], a to v jednotlivých nástrojoch znejúcich súčasne. Pri agogických zmenách Dvořák nič neponecháva na náhodu alebo na príliš veľkú ľubovôľu interpreta. Zrýchľovanie alebo spomaľovanie postupu rozpisuje sám do notového zápisu – používa augumentáciu [nahradenie rytmických hodnôt tónov hodnotami dlhšími pri zachovaní ich pomerov]či diminúciu [skrátenie notových hodnôt] jednotlivých dôb, čím sám určuje dĺžku tohto procesu. Ak použije aj agogiku acceleranda [zrýchlenia] či rittartanda [spomalenia], tak je to len čas na plynulý prechod do ďalšieho procesu, ktorý sa opäť mení a neostáva ani chvíľu konštantný.
Kontrastne sú využité i jednotlivé postavy. Zaujímavá je v tomto prípade baladická postava Lovca. Je síce čo do rozsahu malá, spievaná za scénou, ale z hľadiska výstavby, psychológie a využitia tematického hudobného materiálu je osou celej opery: Dvořák využíva i dva spôsoby zvukovosti, na scéne a za scénou (opäť kontrastne). Vyžaduje spievanie „pod vodou“ alebo postupné približovanie sa zvuku Lovca.
To je len niekoľko poznámok. Dvořákova partitúra a, samozrejme, aj Kvapilovo libreto dávajú možnosť na neuveriteľné množstvo výkladov jednotlivých scén. Zrejme asi aj kvôli tejto interpretačnej viacznačnosti vznikajú také rozdielne inscenačné a hudobné tvary Rusalky. Preto sa táto opera právom zaradila medzi najčastejšie uvádzané diela v opernom svete.”
Rusalka, ŠOBB
Oľga Hromadová (Cudzia kňažná), Michal Hýrošš (Princ)
Jana Andělová Pletichová
Jana Andělová Pletichová, režisérka
,,Antonín Dvořák napsal toto dílo na skvělé libreto dramatika, spisovatele, básníka, politika a činoherního režiséra Jaroslava Kvapila, jenž se nechal inspirovat dojmy z pohádek H. Ch. Andersena, Erbenovými baladami a dalšími. Rusalka patří mezi nejlepší, nejkrásnější, nejhranější a nejoblíbenější české opery.
Dvořák geniálně hudebně charakterizoval jednotlivé postavy, situace, prostředí i nálady. Přírodní dojmy jsou impresionisticky vykreslené a vše vede k rozvinutí krásných melodií. Baladické prvky v libretu vyjádřil Dvořák v excelentní hudbě plné úžasných snivých i magických motivů. Hlavní osou děje je příběh lásky mezi člověkem – Princem – a přírodní pohádkovou bytostí – Rusalkou, která opouští svou „rodinu“ i přes varování svého otce – Vodníka. Ježibaba jí pomůže k lidskému tělu s duší za neúměrnou cenu a za hrozivých podmínek. Rusalka získá lásku Prince, ale zanedlouho ji ztrácí díky sexistické Cizí kněžně. Zároveň ztrácí i svou identitu…
Opera Rusalka přináší pro inscenační koncepci témata o lidském reálném životě, který je omezen v čase, o lidských citech, jež jsou nestálé jako samotný život člověka, o touze po absolutní pohádkové dokonalosti, o kontrastu věčné přírody a jepičího života jedince, o typech žen trpitelek a svůdnic, o výbušné vášni a trpělivé lásce, o spalujícím vzrušení a bolesti nevěry, o podlehnutí pokušení a provinění, o zodpovědnosti, o smíření v odpuštění a smrti atd. Koncepce našeho inscenačního týmu opery Rusalka se zakládá na baladickém ztvárnění tragicko-poetického námětu lásky mezi zástupci dvou světů s modelem mužského a ženského principu. Vidění dvojího světa − lidí a nadpřirozených bytostí přírody − oba světy v sobě nesou dobro i zlo, rozpor lásky a touhy, podmíněnost – něco za něco, překročení daných zákonů je nepřiměřeně potrestáno, každý krok směřuje k tragickému konci…
Rusalka, Štátna opera Banská Bystrica
Antonín Dvořák sa preslávil svojimi symfonickými dielami a veľkými vokálno-inštrumentálnymi skladbami, nemenej však aj koncertnými skladbami a operami.
Antonín Dvořák
(1841-1904)
Antonín Dvořák
Dvořák a opera
Dvořákova cesta na poli opery bola dlhá a zložitá. Vyznačovala sa snahou o nasledovanie „ducha doby” a vyrovnaním sa s vtedy aktuálnymi princípmi wagnerovskej hudobnej drámy. Táto jeho snaha však bola neraz korunovaná nedostatočným úspechom: najskôr vytvoril heroickú romantickú operu Alfréd (1870), po nej komickú Král a uhlíř (1871 − 1874) inšpirovanú bábkovou hrou Mateja Kopeckého. Potom nasledovala jednodejstvová opera Tvrdé palice (1874) a tragická opera inšpirovaná poľskou mytológiou Vanda (1875). Pokračoval veselohrou Šelma sedlák (1880), v ktorej sa nie veľmi šikovne snažil spojiť motívy z Mozartovej Figarovej svadby a Smetanovej Predanej nevesty. Ani jedna z nich nezaznamenala väčší úspech. Príčin bolo viacero: wagnerovský princíp bol Dvořákovmu hudobnému cíteniu cudzí, čo sám neskôr pochopil. Vážnym problémom boli aj slabé libretá týchto prvých piatich opier a nedostatok Dvořákovej dramatickej kritickosti, ktorá mu nezabránila v tom, aby ich zhudobnil.
Pri príležitosti otvorenia Národného divadla v Prahe Dvořák pomýšľal na vytvorenie diela, ktoré by bolo ideovo a umelecky vhodné na takúto slávnostnú príležitosť. Voľba padla na námet z ruskej histórie 16. a 17. storočia. Vznikla tak šiesta opera Dimitrij (1882). Dvořák opustil wagnerovskú hudobnú estetiku a dielu vtlačil vlastnú, originálnu pečať. Tá už vládne aj v jeho ďalšej opere Jakobín (1888), kde dominanciu prevzala krása hudby, jej posolstvo a zrozumiteľnosť. Silu opery podporil aj skladateľov osobný vzťah k námetu, jeho prostrediu a jednotlivým postavám. V ďalšej, tentoraz komickej opere Čert a Káča (1889) Dvořák pracoval s princípom uzavretých hudobných čísel popri jemnej motivickej práci – tieto motívy približujú spevné party deklamácii hovorenej reči. Jakobín aj Čert a Káča sú spolu s nasledujúcou operou Rusalka (1901) najpopulárnejšími Dvořákovými operami. Vládne v nich rozmanitosťou farieb, rytmov, komiky i lyriky. Vyzerá to tak, že poetická a nostalgická povaha Rusalky prekonala všetky predchádzajúce opery a vyniesla Dvořáka medzi svetovú skladateľskú opernú elitu. Po Rusalke vznikla ešte opera Arminda (1904) na námet renesančného eposu Torquata Tassa. Premiéru mala pred skladateľovou smrťou, no ani v ďalšom období obľubu Rusalky nedosiahla.
Operná tvorba Antonína Dvořáka
(diela sú zoradené podľa roku ich prvého uvedenia, nie vzniku)
Král a uhlíř (1871), nová verzia (1874)
Vanda (1876)
Šelma sedlák (1878)
Tvrdé palice (1881)
Dimitrij (1882), zrevidovaná verzia (1894)
Jakobíni (1889), zrevidovaná verzia (1898)
Čert a Káča (1899)
Rusalka (1901)
Armida (1904)
Alfred (vznik 1870, prvýkrát uvedená až v roku 1938)
Texty: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička ŠOBB
Zostavil: Ľudovít Vongrej
Článok publikovaný v spolupráci so Štátnou operou Banská Bystrica
