Dnes je: streda, 15. 8. 2018, meniny má: Marcela, zajtra: Leonard

Štefan Kocán: Operní speváci sú ,,spotrebný tovar”

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna filharmónia Košice ponúka svojim poslucháčom každoročne počas medzinárodného festivalu Košická hudobná jar mimoriadne hudobné zážitky. O jeden z nich sa postaral aj slovenský spevák s medzinárodným renomé – Štefan Kocán, ktorý spolu s orchestrom ŠFK a tenoristom Miroslavom Dvorským pripravili 29. 4. 2015 skutočne skvelý koncertný večer. Pred skúškou si Štefan Kocán ochotne našiel čas na rozhovor pre Opera Slovakia.

V opernom svete je bežné mať ´zabookované´ termíny na roky dopredu. Prezraďte, ktorý je ten váš najviac časovo vzdialený, o ktorom už dnes viete?

Od konca decembra 2018 do marca 2019 budem v New Yorku. V Metropolitnej opere spievam pravidelne každý rok. Dá sa povedať, že je to divadlo, kde spievam najviac. Túto opernú scénu mám rád, dobre sa mi tam spieva, všetci tam pracujú na vysokej úrovni a človek má potom z toho dobrý pocit.

Trubadúr, Metropolitná opera New York, 2011, Štefan Kocán (Ferrando), foto: Ken Howard

Trubadúr, Metropolitná opera New York, 2011,
Štefan Kocán (Ferrando),
foto: Ken Howard

Napriek tomu, že spievate veľa v zahraničí, na Slovensku a v Čechách sa objavujete v rôznych projektoch pomerne často. Čím to je – máte aj takzvaný ´homesick´?

Nie. To rozhodne nie. To však neznamená, že sa sem nerád vraciam. Práve naopak. No a či sa mi cnie? Nie. Už ako dieťa som rád cestoval. Z času na čas mi však urobí dobre, keď prídem domov a môžem vypnúť a doslova nič nerobiť. Síce pri návrate domov potrebujem čas na to, aby som sa vôbec spamätal a spomenul si, kde mám doma vidličky a do ktorej zásuvky si dávam tričká (smiech). No a potom si doprajem poriadny oddych.

Dávate si záležať na tom, aby ste si oddych dopriali pravidelne?

Dávam si pozor na seba rovnako, ako by si mal na seba dávať pozor každý človek bez ohľadu na to, akej profesii sa venuje. Dnešná doba nás núti zriekať sa toho, aby sme sami na seba brali ohľady – čo sa týka fyzického aj psychického zdravia. Na druhej strane – snažím sa príliš nesledovať, nebyť hypochonder. Jem všetko, pijem všetko, robím všetko. Isteže – v deň koncertu alebo predstavenia nebudem hulákať na plné hrdlo po ulici, ale to je hádam prirodzené. Najlepšou prípravou pred vystúpením je byť fit. A na to je najdôležitejší spánok. Lebo hlasivky sú súčasťou tela. To máte ako plátok u klarinetistu. Musí kmitať v správnej frekvencii a ľudské telo je ako zvyšok tohto nástroja. Takže ho treba udržiavať funkčné. Ak telo funguje, tak je všetko v poriadku.

Milovníci opery o vás vedia, že ste sa k hudbe dostali už ako dieťa. Kedy ste si však uvedomili, že práve hlas je to, čo je u vás výnimočné?

Pred rokom. Ale nepoužil by som slovo výnimočný. Skôr špecifický.

Čo vás priviedlo k tomuto poznaniu?

V podstate som si stále uvedomoval, že môj hlas sa od ostatných odlišuje, že nie je všedný. Nechcem hovoriť, či lepší, či horší – každopádne však špecifický. V našej branži sa však takáto vlastnosť nepovažuje za výhodu. Skôr sa hlasy kategorizujú – ten by mal znieť ako tamten, ten zas ako henten… Nehovorím, že som tú špecifickosť svojho hlasu považoval za nedostatok, ale robilo mi to problém. Až kým som si nepovedal, že je to skôr výhoda a v podstate som sa s tým zmieril. Niekomu sa páči, niekomu nepáči. V poriadku.

Don Giovanni, Opera SND, A. Plachetka (Don Giovanni), Š. Kocán (Leporello), Zbor a Balet SND, foto: Zdenko Hanout

Don Giovanni, Opera SND,
A. Plachetka (Don Giovanni), Š. Kocán (Leporello), Zbor a Balet SND,
foto: Zdenko Hanout

V umení je vnímanie výkonu veľmi subjektívne. Diváci, ale aj kritici či intendanti operných domov môžu byť vašim výkonom nadšení, ale rovnako sa im nemusí páčiť. Dokážete to v sebe spracovať?

Naučil som sa to. V podstate je to tá najdôležitejšia vec, ktorú sa musí spevák naučiť, ako sa chce venovať tomuto povolaniu. Podľa mňa by napríklad obecenstvo malo prísť do divadla, vôbec nevidieť do zákulisia a len si vychutnať predstavenie. Našli si čas a peniaze na to, aby prišli do divadla, tak nech si domov odnesú pozitívne zážitky! Všetci sme ľudia, aj najlepším spevákom môže niečo vyjsť a niečo im zase nevyjde. Nuž a kritici? Svojho času mi povedal pán profesor Jevgenij Nesterenko, že plnohodnotne vás ohodnotiť môže len človek, ktorý dokáže aspoň toľko, ako vy. Takže speváci sú často vydávaní na milosť a nemilosť kritikom, ktorí mnohokrát nemajú ani šajnu, čo píšu.

Ak sa vám dostane do rúk práve takáto kritika, čo vás dokáže psychicky posilniť?

Nuž, v prvom rade sa človek musí posilniť dopredu a mať na veci vlastný názor. Stále sa však objavuje viac a viac takzvaných špecialistov. Teraz ale nehovorím o hudobnej publicistike na Slovensku. V zahraničí sa stretávam skôr s kritikmi, ktorí sú z mne záhadných dôvodov považovaní za špecialistov, ale dokážu iba ak dobre teoreticky mlieť ústami. Nevidia druhú stranu. Naozaj objektívne dokáže ohodnotiť speváka len spevák.

Takže len ten, kto si obuje vaše topánky…

Áno, ale musí v nich vedieť chodiť a musí chodiť po tých istých cestách ako ja. A potom sa možno ako tak bude môcť priblížiť k objektivite.

Čarovná flauta, Viedenská štátna opera, (2009), Štefan Kocán (Sarastro), foto: Axel Zeining

Čarovná flauta,
Viedenská štátna opera, (2009),
Štefan Kocán (Sarastro),
foto: Axel Zeining

Ktoré vonkajšie podnety potom považujete za smerodajné pre váš vývoj?

V prvom rade čerpám sám zo seba. Človek sa musí sám pripraviť, sám vyjsť na javisko. Napríklad skúšobný proces pred premiérou nám málokedy pomáha, pretože je príliš vyčerpávajúci a vôbec sa pri ňom nemyslí na speváka. A pri koncertoch? Dnes je zaužívaným pravidlom, že skúšky a generálky sa organizujú v deň konania koncertu! Nikoho nezaujíma, aký výkon spevák večer podá. Veď lístky sú už predané a kvalita či nekvalita – koho to už zaujíma. Poviem jeden príklad. V roku 2004 som debutoval vo viedenskej Štátnej opere. V Donovi Carlosovi som spieval Veľkého inkvizítora. Žiadny spevák nemá rád skúšky dopoludnia. A čím nižší hlas, tým horšie. Nuž a generálku sme mali o desiatej. Takže som taký nijaký, ešte poriadne neprebratý vošiel v divadle do výťahu a taká milá babička sa mi prihovorila a pýta sa – mladý muž, čo tak smutne a mĺkvo? Poriadne som sa na ňu pozrel a uvedomil som si, že je to Christa Ludwig. Tak som sa jej posťažoval, že máme o desiatej generálku na Dona Carlosa. Ona hneď zabedákala, že je to strašné a vie o čom hovorím, lebo v roku 1978 tiež spievala v Donovi Carlosovi a Karajan im v Salzburgu dal generálku o jedenástej. V tom čase to bolo čosi neslýchané. Ale časy sa menia a dnes je to bežná prax. Speváci sa s tým musia vysporiadať, vyjsť na javisko a ešte sa tváriť, že je všetko v poriadku. Lenže, ak sa s tým nevysporiadate, tak vás to zlomí.

Vo väčšine divadiel sa k spevákom pristupuje bez toho, aby sa myslelo na pár rokov dopredu, na to, čo bude s ich hlasom…

Sme spotrebný tovar – bohužiaľ, je to tak. Spevákov je dosť a keď jeden povie – toto robiť nebudem, tak sa nájde náhradný, ktorý bude rád, že môže zaskočiť. Potom síce zistí, že to nie je pravé orechové, ale buď spadne do kategórie, že bude brať všetko, alebo bude aj on vymenený. V každom divadle vám povedia, že namiesto vás majú niekoho iného, kto sa už nevie dočkať, kedy si zaspieva…

Akú máte vy dnes pozíciu? Môžete si vyberať?

Toto je veľmi zložitá problematika. S tým, akým smerom sa vyvíja hudobný biznis, je to stále ťažšie a ťažie. Každý spevák by však od úplného začiatku mal myslieť na seba. Keď som bol mladý a začínal som v divadle, tak som bol jediný bas v ansámbli na väčšie role. Nemohol som si veľmi vyberať a spieval som všetko, čo mi bolo ponúknuté. Občas sa mi podarilo vysvetliť vedeniu, že niektoré postavy neprinesú nič dobré mne, ale ani divadlu a v konečnom dôsledku ani divákovi. Postupne som sa však v tom naučil chodiť.

V opernej branži si dnes nikto, ale skutočne nikto nemôže na sto percent vyberať. Isteže, je tu pár ľudí, ktorí si vybudovali mediálnu kariéru. Sú podporovaní bohatými spoločnosťami a majú za sebou silné agentúry a skutočne veľké peniaze. Ale to je len pár ľudí, ktorí si môžu vyberať aj dirigentov a režisérov, s ktorými budú spolupracovať. Tiež musia podať na javisku výkon, ale od úplne iných vecí závisí to, že si môžu dovoliť diktovať si podmienky. Lenže oni sú výnimka, nie pravidlo. Takže tak nejako to funguje pri výbere toho, s kým budete spolupracovať. A čo sa týka rolí – každý jeden spevák musí rozumieť v prvom rade sám sebe. Ale to nie je samé od seba, prichádza to s praxou v divadle a so skúsenosťami – až na javisku zistíte, čo dokážete a čo nie. V tomto smere pomaly prichádzam do pozície, že si môžem vyberať a vyberám si to, s čím som spevácky stotožnený. Dobrý spevák na to musí myslieť každý jeden deň počas celej svojej kariéry a podľa toho aj konať.

Don Carlo, La Scala, (2013), Štefan Kocán (Filippo II.), foto: Brescia e Amisano

Don Carlo, La Scala, (2013),
Štefan Kocán (Filippo II.),
foto: Brescia e Amisano

Takže ako ste už neraz spomenuli, Zachariáša z Nabucca si už proste nezaspievate a basta?

Tá rola nestojí za to. Je veľmi náročná. V tom by problém nebol, pretože som už spieval napríklad Boitovho Mefistofela, čo vôbec nie je ľahšia rola. Celý čas som na scéne, päť minút oddychu mám len počas Margaritinej árie. No táto postava je pre bas napísaná lepšie. Zachariáš je pre hlas napísaný zle a je absolútne neefektný. Nech sa na javisku snažíte akokoľvek, málokedy sa stane, že speváka, ktorý spieva Zachariáša, niekto ocení. Ja už teda Zachariáša spievať nebudem, nech si to spievajú iné hlasy. Napríklad barytonisti, ktorí v poslednej dobe lezú basom do kapusty (smiech). Ale vážne – dnes je to veľká móda – byť basbarytónom. Nehovorím, možno je naozaj pár hlasov, ktoré by sa mohli označiť ako basbarytónové, ale väčšinou je to len lenivosť barytonistov… Veľmi rád im teda Zachariáša prenechávam. Lebo keď máte spievať takúto rolu a nedajbože sa vám k tomu pripletie ešte dirigent, ktorý s vami bojuje – ďakujem, neprosím.

Máte však aj takú postavu, pri ktorej sa vyslovene tešíte, že si ju zaspievate?

Všetky ostatné. My basisti nemáme veľa opier s titulnými postavami – Mefistofeles od Boita, Faust od Gounoda či Musogorského Boris Godunov. Toho som síce ešte nespieval, ale verím, že skôr či neskôr sa mi to podarí. Mám rád aj niektoré menšie postavy – napríklad Sarastra z Čarovnej flauty, hoci veľa spievania v nej nemá. Vo Verdiho Trubadúrovi mám síce ako Ferrando na začiatku krásny výstup, ale potom sa zvyšok opery už len tak motám a spolu so zborom si občas niečo zakvílim (smiech).

A čo koncerty?

V podstate mi je to jedno – najviac mi vyhovuje mix. Keď popri operných predstaveniach mám aj koncerty. Na tie mi však neostáva veľa času, pretože v opere som maximálne vyťažený, veď posledných 12 rokov som neprestajne cestoval z jedného operného domu do druhého.

Operný galakoncert, Košická hudobná jar 2015, Miroslav Dvorský, Štefan Kocán, foto: Jaroslav Ľaš

Operný galakoncert,
Košická hudobná jar 2015,
Miroslav Dvorský, Štefan Kocán,
foto: Jaroslav Ľaš

Dokážete si nájsť čas fungovať aj normálne ľudsky?

Samozrejme.

Naučili ste sa vďaka tomu, že vás pracovné ponuky zavejú každú chvíľu do iného operného domu, rýchlejšie nadväzovať kontakty?

Myslíte či si vždy nájdem na tých pár týždňov inú priateľku(smiech)?

No, mohli by ste byť ako námorník… Skôr som mala na mysli, či ste sa vďaka tomu, že máte zakaždým striktne obmedzený čas, počas ktorého budete v danom opernom dome fungovať, naučili takpovediac poľahky rýchlo vhupnúť do kolektívu kolegov…

To áno. Keď pracujete v divadle, musíte to vedieť. Nehovorím, že teraz sa mi musí každý v divadle hneď stať tou najbližšou osobou, ale rozhodne spolu musíme vychádzať. Lebo divadlo je zmes rôznych ľudí – ich pováh, energií… A s každým musíte vedieť nejako vychádzať. Pre toto povolanie je v podstate schopnosť rýchlo sa adaptovať nevyhnutná.

Pocit domova však zrejme potrebujete. Aj preto ste si kúpili v rodnej dedinke domček?

Po tých rokoch som mal pocit, že by už bolo vhodné mať priestor, kde si zložím svoje veci. Časť som mal stále u rodičov, časť u priateľky. Takže som investoval peniažky do malého montovaného domu. Teraz tam mám odložené svoje veci, ktoré mi úspešne žerú mole, kým ja so svojimi dvoma kuframi ďalej cestujem po svete. Ale mám svoje zázemie, miesto, kde môžem – obrazne povedané – hlavu zložiť. Kde sa však raz naozaj usadím, to netuším. Bude to závisieť od mojej rodiny, až si ju raz založím. Netajím sa tým, že závisieť to bude aj od toho, akým spôsobom funguje či nefunguje ten či onen štát.

Od roku 2008, kedy som sa vrátil naspäť na Slovensko, sa tu veľa zmenilo. Vôbec nie k lepšiemu – hlavne čo sa týka podmienok pre slobodných umelcov. Zatiaľ sa definitívne rozhodnúť nemusím a všetko prinesie čas. Ak mi môj terajší domov aj naďalej ostane domovom – o to lepšie, aspoň sa nebudem musieť zase sťahovať… Všetko je otvorené, najviac to samozrejme môže ovplyvniť môj osobný život.

Štefan Kocán, foto: Zdenko Hanout

Štefan Kocán,
foto: Zdenko Hanout

Je teda váš súkromný život to, kvôli čomu budete najviac ochotný robiť kompromisy?

Nehovoril by som o kompromisoch. Skôr by som povedal, že budem hľadať konštruktívne riešenie. Lebo ide o tú istú skutočnosť, ale je vec pohľadu, či hovoríme o kompromise alebo o konštruktívnom riešení. Ja nič nepovažujem za tragédiu. Ani keď treba intenzívne riešiť vážne veci. Je to proste beh života a do neho patria aj nepríjemné veci. Keby som si mal priveľmi pripúšťať všetko, s čím sa vo svojej kariére potýkam, tak by som sa ´zbláznil´ . Priznávam, že spočiatku som bol otvorený a naivný. Povedal by som, že dobrosrdečná naivita je vlastnosť, ktorá patrí k Slovákom. Je to dobrá vec pre osobný život, ale čo sa týka štýlu života, akým funguje dnešný svet, tak je to na škodu. Priveľa vecí som bral osobne, no po čase som si povedal – dosť! Takže dnes sa snažím čo najviac sa od problémov odosobniť. Veci sa musia nejakým spôsobom tak či tak vyriešiť a čím menej osobne to budem brať, tým skôr sa mi podarí dôjsť k nejakému záveru. Nuž a buď to vyjde alebo nie. Ak nie, tak to môžem ľahšie hodiť za hlavu a ak áno, mám dôvod sa tešiť.

Ďakujem za rozhovor

Štefana Kocána si budú môcť jeho priaznivci vypočuť aj sa s ním osobne stretnúť na jedinečnej autorskej výstave fotografa Zdenka Hanouta, Music in Pictures 2014. Výstava sa uskutoční v streda 20. mája 2015 v River’s Club, ktorý sa nachádza na ukotvenej lodi na pravej strane Dunaja v Bratislave. Vstup na podujatie je voľný. O výstave sme písali TU…

Štefan Kocán vyrástol v Dolnom Dubovom pri Trnave. Navštevoval hodiny klavíra v ľudovej škole umenia a aj vďaka tomu sa stal dedinským organistom už v detskom veku. Popri hraní na organ aj spieval.

Je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V štúdiu spevu pokračoval na viedenskom konzervatóriu pod vedením svetoznámeho basistu Jevgenija Nesterenka. S úspechom sa zúčastnil na medzinárodných súťažiach P. I. Čajkovského v Moskve, Hommage à Lucia Popp v Bratislave a Belvedere vo Viedni.

Po ukončení štúdií sa stal sólistom Landestheater Linz, kde naštudoval okrem iného postavu Sarastra v Mozartovej Čarovnej flaute, Raimonda v Donizettiho Lucii di Lammermoor, Filipa II. vo Verdiho opere Don Carlos, Banca v Macbethovi a Kecala v Smetanovej Predanej neveste. V sezóne 2003/2004 získal ocenenie Eberharda Waechtera za stvárnenie úlohy Veľkého inkvizítora vo Verdiho Donovi Carlosovi. Následne v tejto úlohe a v úlohe Komtúra v Mozartovom Donovi Giovannim debutoval na scéne Wiener Staatsoper, kde je odvtedy pravidelným hosťom. Ďalšie ponuky ho zaviedli do Teatro del Liceo v Barcelone, Royal Danish Opera, Opéra de Nice, Opéra National de Paris, Teatro Communal v Modene, Teatro Ferrara, Theatre Basel, Aalto Theatre v Essene, Staatstheater v Kasseli, Staatsoper v Hannoveri a do Slovenského národného divadla v Bratislave.

Štefan Kocán, foto: Zdenko Hanout

Štefan Kocán,
foto: Zdenko Hanout

Významná je jeho spolupráca s newyorskou Metropolitnou Operou, kde sa po debute v úlohe Kráľa vo Verdiho Aide predstavil i ako Sparafucile v Rigolettovi, Ramfis v Aide, Veľký inkvizítor v Donovi Carlosovi či Končak v Borodinovom Kniežati Igorovi, a tiež spolupráca s Milánskou Scalou (Masetto z Dona Giovanniho, Banco v Macbethovi). V ostatnom čase pribudli k týmto významných operným domom i Bavorská štátna opera, Lyrická opera v Chicagu, Los Angeles Philharmony a berlínska Štátna opera. V pražskom Národnom divadle naštudoval postavu Vodníka v Dvořákovej Rusalke, Filipa v Donovi Carlosovi a naposledy titulnú postavu v opere Mefistofele od A. Boita.

www.stefankocan.net

Pripravila: Dáša Juhanová

profilové foto: Zdenko Hanout, www.operaphotographer.eu

Operné gala 2018

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár