Keby to v dnešnej dobe nevyznelo kacírsky, pripustil by som myšlienku, že šírením koronavírusu vyvolaná kríza, dokázala hudobné dianie vyprovokovať aj k pozitívnym výzvam. Konkrétne v Slovenskej filharmónii rozšírila programovú paletu o nefalšovaný Liederabend.
Schválne som v perexe použil nemecký ekvivalent nášho pomenovania piesňového večera. V podobných súvislostiach, keď dramaturgia má ucelený a zmysluplný obsah, keď nedevalvuje piesne mixom s opernými áriami, ho totiž neprekladajú ani v niektorých iných jazykoch. 30. júna 2020, ako bodku za radikálne zmenenou sezónou 2019/2020 a v rámci nepredvídanou situáciou vygenerovaného cyklu Koncertov s publikom (kým to nebolo možné tak bez publika), otvorila Slovenská filharmónia dvierka do u nás, žiaľ, opomínaného žánru. Piesňové recitály pritom patria do štandardnej programovej zostavy inštitúcií symfonických, operných i festivalov. Len my sa ich bojíme. Asi aj preto, lebo sme si zabudli vychovať publikum.
Štvrtý a posledný komorný koncert vo veľkej sále Reduty, s obmedzeným počtom kresiel a povinnosťou publika mať na tvári rúško, naplnili basista Štefan Kocán a klavirista Marián Lapšanský. Sedemdesiatpäťminútový program, uskutočnený podľa daných epidemiologických regúl (nebudem polemizovať či opodstatnených) bez prestávky, pokiaľ by sa v druhej časti rozšíril o tri – štyri opusy, mohol byť regulárne celovečerným. Ale berme stav ako daný a tešme sa, že Slovenská filharmónia prišla s hodnotným, kultivovaným a medzinárodné kritériá znesúcim programom.
Prvým číslom večera bol cyklus piesní Roberta Schumanna Dichterliebe, op. 48 (Básnikova láska) na výber z básnickej tvorby romantika Heinricha Heineho. Skladateľ si zo 65 básní vybral šestnásť (pôvodne zamýšľal o dvadsiatich), pričom ide o samostatné, obsahovo autonómne krátke útvary, zastrešené myšlienkou odzrkadliť v nich rozmanité odtiene lásky. Cez májový spev vtákov, kvety, rieku, katedrálu, prírodu, cez fyzickú lásku, až po plač vo sne a rakvu pre pochovanie bolesti a ľúbosti. To je pre polhodinový cyklus obrovská paleta emócií a pre interpretov platforma na modelovanie najdelikátnejších nuáns.
Pre zaujímavosť, dielo venoval Robert Schumann nemeckej dramatickej sopranistke Wilhelmine Schröder-Devrient a v praxi (i na nahrávkach) ho interpretujú najčastejšie tenoristi a barytonisti. Štefan Kocán je typickým basistom, skôr tmavým, s mimoriadne sonórnou hlbokou polohou. Je svetovými pódiami ostrieľaným interpretom s repertoárom siahajúcim od slovanského cez taliansky až po nemecký. Z toho posledného má operné skúsenosti najmä s Mozartom a Wagnerom.
V piesňovej literatúre sme ho spoznali napríklad pred ôsmimi rokmi v dielach Čajkovského a Musorgského. Štyridsaťsedemročný umelec je dnes na zenite kariéry, má nielen všetky vokálno-technické predpoklady pravidelne stáť napríklad v Metropolitan Opere (tam ho doterajšími 133 vystúpeniami predbehol jedine Sergej Kopčák), ale aj dostatok osobnostnej a inteligenčnej výbavy, aby si svoje pole pôsobnosti rozširoval ďalej, aj mimo divadelného javiska.
Dôkazom toho bol utorkový piesňový recitál, v ktorom siahol po autoroch, ktorým sa dosiaľ nevenoval. Navyše, v prípade Básnikovej lásky v transformácii do basovej polohy. Netvrdím, že hlboký hlas a priori nemá v moci vyčariť toľko výrazových a emocionálnych poryvov ako vyššie a svetlejšie timbre, no isté obmedzenie z tohto hľadiska Kocánovo poňatie napovedalo. Pripúšťam, že ho možno pripísať na vrub debutu a v ďalších stretnutiach s cyklom siahne do ešte hlbšej studnice delikátne a rafinovane diferencovaných nuáns. Napokon aj jeho výkon počas Schumannovho cyklu mal svoj vývoj. Zatiaľ čo v prvých piesňach mu akoby veľký objem materiálu, hoci technicky koncentrovaného, jadrného a v polohách vyrovnaného, bol trocha na ťarchu, postupne s ním uvážlivo nakladal. Už v prvej piesni Im wunderschönen Monat Mai sa niekoľko tónov javilo ako príliš širokých a trocha tvrdých.
Od začiatku však bolo cítiť, že Štefan Kocán má evidentné úsilie odbúrať operný štýl interpretácie a sústrediť sa na narábanie s flexibilnosťou tónu, dôsledne frázovať a pointovať každé slovo. Tieto princípy v romantických piesňach sú relevantným kritériom štýlovosti a umelec sa s nimi postupne čestne vyrovnával. Rýchla pieseň Die Rose, die Lilie s komplikovaným rytmickým súladom klavíru a hlasu, si vyžiadala v úvode zvýšenú sústredenosť. Keď prešiel Kocán s Lapšanským približne tretinou cyklu, basistov výkon sa nadobudol väčšiu istotu a uvoľnenosť, mohol sa viac skoncentrovať na významové pointovanie každého slova, na modelovanie čoraz pestrejšieho dynamického spektra a rozširovať kontrasty.
To, čo spočiatku ostávalo skôr v náznaku, maľovanie pianových variácií, prechod do zmysluplného mezza voce, sa postupne obnažovalo. Už v piesni Hör´ich das Liedchen klingen sme obdivovali dynamickú drobnokresbu, po temperamentnej skladbičke Ein Jüngling liebt ein Mädchen prišli vytieňované, emotívne, obsažné a v elegantných frázach tvorené piesne Am leuchtenden Sommermorgen a Ich hab´im Traum geweint. Posledná trojica vďaka obom umelcom, pričom navonok zdržanlivý, ale presnú atmosféru strážiaci Marián Lapšanský bol spevákovi značnou oporou, bola účinnou gradáciou cyklu. A keď v piesni Allnächtlich im Traume predniesol Štefan Kocán slová „Du sagst mir heimlich ein leises Wort“ v cituplnom mezza voce, tu už prichádzali zimomriavky. Podobnými filigránskymi odtieňmi, až po sólistove rezignovane vykupujúce záverečné slová, vystavali umeleckí partneri aj obe posledné piesne. Epilóg cyklu patrí klavíru a Marián Lapšanský opäť raz dokázal, že vie neokázalo preniknúť do podstaty a obsahu nôt.
Intermezzom medzi dvoma výstupmi vokálneho sólistu bol výber z Lyrických skladieb Edvarda Griega v podaní Mariána Lapšanského. Odklon od nemeckej tvorby nenarúšal jednotu večera, bola to naopak voľba veľmi šťastná a vďaka výslednej podobe obohacujúca. Náš klavírny virtuóz sa napriek neubúdajúcemu veku a dlhodobým povinnostiam na čele Slovenskej filharmónie, udržiava v plnej kondícii a ponúka zrelé, jeho introvertnejšiemu naturelu zodpovedajúce umenie. Skladbičky Arietta, Motýľ, Vtáčik, Na jar a Pochod škriatkov striedali atmosféru, obsah, zdobila ich farba, meniace sa tempá, dynamika a bodkou bola brilantne vtipná naháňačka škriatkov.
Posledný blok venovali umelci piesňovému odkazu Franza Schuberta. Štyri piesne plus prídavok boli výberom, nie kompletným cyklom, no zostaveným umne a kontrastne. Na Goetheho text skomponovaná, z roku 1870 pochádzajúca Wanderers Nachtlied II „Über allen Gipfeln ist Ruh“ (Nad všetkými vrcholkami je pokoj) dáva možnosť interpretom na malej ploche vyčariť tajomnú podobu nočného ticha, mĺkvych vtákov i akúsi predzvesť (výstrahu?), že i ty budeš skoro odpočívať. Štefan Kocán najmä prognózu posledných slov stlmil do zádumčivého mezza voce. Pieseň Aufenhalt (Pobyt) na text Ludwiga Rellstaba (z cyklu Labutí spev) má síce rezignujúci a úzkostnejší obsah, no keď spevák svoje pocity vzťahuje na rieku a skaly, graduje sa dynamická krivka vokálneho partu. V Kocánovom poňatí otvára rozpätie až po majestátne forte.
V inom duchu je formovaná pieseň Du bist die Ruh, op. 59 (Si mojím pokojom) na slová Friedricha Rückerta. Má pokojnú, hoci v istom bode sa vzpínajúcu linku, kde sólista mal priestor pre uplatnenie vláčneho frázovania a flexibility tónového výrazu. Treba tiež povedať, že zvolené Schubertove piesne častejšie interpretujú hlbšie mužské hlasy, čo bola aj v tomto obsadení výhoda. Oficiálnu časť programu uzavrela prvá z cyklu piesní Labutí spev, Liebesbotschaft (Posolstvo lásky) – vyjadrené prostredníctvom prírody – v ktorej Štefan Kocán s Mariánom Lapšanským potvrdili, že ich spoločná práca mala veľký zmysel a dosah.
Prídavok, taktiež z cyklu Labutí spev pochádzajúca a vari najpopulárnejšia Ständchen (Serenáda), síce v prinízkej polohe nevyznela až tak roztúžene, nemení to však na výsledkom poznaní, že vstup Štefana Kocána do terénu nemeckej romantickej piesne bol užitočný. Nielen pre publikum, ale aj pre sólistu samotného, pretože mu otvára cestu k ďalšiemu kultivovaniu svojho vzácneho materiálu.
Slovenská filharmónia sa so sezónou nerozlúčila veľkolepým symfonickým koncertom, ale aj opak – intímny piesňový večer – nenechal nikoho na pochybách, že táto erbová inštitúcia sa vie majstrovsky vynájsť v každej situácii.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 30. 6. 2020
Štefan Kocán, Marián Lapšanský
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 30. júna 2020
Koncert v rámci cyklu Koncerty s publikom sa konal v spolupráci so Slovenským inštitútom vo Viedni.
Štefan Kocán, bas
Marián Lapšanský, klavír
Program
Robert Schumann: Dichterliebe / Láska básnikova, op. 48, piesňový cyklus (1840)
• Im wunderschönen Monat Mai (V čarokrásnom mesiaci máji)
• Aus meinen Tränen sprießen (Z mojich sĺz vytryskli)
• Die Rose, die Lilie (Ruža, ľalia)
• Wenn ich in deine Augen seh’ (Keď sa ti zadívam do očí)
• Ich will meine Seele tauchen (Chcem svoju dušu vnoriť)
• Im Rhein, im heiligen Strome (V Rýne, svätom prúde)
• Ich grolle nicht (Nehnevám sa)
• Und wüssten’s die Blumen (A keby kvety vedeli)
• Das ist ein Flöten und Geigen (Znejú flauty a husle)
• Hör’ ich das Liedchen klingen (Keď začujem tú pieseň)
• Ein Jüngling liebt ein Mädchen (Mladík ľúbi dievča)
• Am leuchtenden Sommermorgen (V jedno jasné letné ráno)
• Ich hab’ im Traum geweinet (Plakal som vo sne)
• Allnächtlich im Traume (Každú noc vo sne)
• Aus alten Märchen (Zo starých rozprávok)
• Die alten, bösen Lieder (Staré, chmúrne piesne)
Edward Hagerup Grieg: Lyrické skladby (výber)
Marián Lapšanský, klavír
• Arietta, op. 12 č. 1
• Motýľ, op. 43 č. 1
• Vtáčik, op. 43 č. 4
• Na jar, op. 43 č. 6
• Pochod škriatkov, op. 54 č. 3
Franz Schubert: Výber piesní
• Wanderer’s Nachtlied II „Über allen Gipfeln ist Ruh“, Op. 96 č. 3, D768
(Nočná pieseň pútnika II „Nad všetkými vrcholkami je pokoj“)
• Aufenthalt, Schwanengesang D957, č. 5
(Pobyt, č. 5 z cyklu Labutí spev)
• Du bist die Ruh, Op. 59 č. 3, D776
(Si mojím pokojom)
• Liebesbotschaft, Schwanengesang D957, č. 1
(Posolstvo lásky, č. 1 z cyklu Labutí spev)
záznam koncertu
