Štefan Margita a Dagmar Pecková začali svoje turné s názvom Začíname končiť v Košiciach, kde si ich koncert mohli priaznivci opernej muziky vypočuť v Dome umenia v rámci festivalu Košická hudobná jar 6. mája 2014. Š. Margita strávil vo svojom rodnom meste niekoľko dní a našiel si čas aj na rozhovor.
„Som spokojný len vtedy, keď mám plný kalendár“
Ako ste prišli k tomuto zvláštnemu názvu turné – Začíname končiť?
Ja som oslovil Dášu na turné a ona vymyslela názov. Bola to náhoda. Sedeli sme spolu na večeri a ona vraví – mám nápad. Bude sa to volať Začíname končiť. Veľa spevákov totiž tvrdí, že končia a potom spievajú ešte ďalších dvadsať rokov. Takže my tiež môžeme končiť dvadsať rokov a teraz sme s tým začali (smiech). Ponúk na koncerty máme mnoho, v niektorých mestách ako je napríklad Zlín či Brno budeme robiť dokonca dva koncerty.
V rámci tohto turné máte naplánované koncerty na päť rokov dopredu…
Ono to vlastne ani nie je turné, skôr by som to nazval šnúrou koncertov, pri ktorých vieme, že ich budeme robiť dlhodobo.
Vo svete opery je prirodzené, že sólisti majú zabookované termíny na niekoľko rokov dopredu. Vám takáto záväznosť na vašej profesii vyhovuje?
Bezpochyby. Je to krásne povolanie – zvyknem hovoriť, že aplauz je tá najkrajšia melódia. A že viem, čo budem robiť v roku 2019? Veď to je skvelé. Presne viem, že v tom roku mám zmluvu v Chicagu a začíname skúšať 17. marca. Vďaka týmto termínom si napríklad moja manželka Hanka vie prispôsobiť termíny svojich koncertov a zariadiť si prácu tak, aby vedela priletieť na premiéry za mnou.
Na takýto spôsob práce ste si predpokladám zvykli…
Áno. Keby sa to zrazu zmenilo, tak by som sa pýtal – čo sa deje? Som spokojný len vtedy, keď mám plný kalendár. Dnes je dobré, že si môžem vyberať a poviem si – toto robiť nebudem, urobím si radšej voľno.
Dnes si už vyberať môžete. Zažili ste ale situácie, kedy ste museli zaťať zuby?
Zaťať zuby som musel iba vo Viedni, keď som v roku 1987 začínal vo Volksoper. Dostal som sa do nej totiž v čase, kedy som nebol takpovediac profesionálne ešte úplne hotový. Musel som sa vrátiť o niekoľko krokov späť, odznova sa učiť. Vtedy som urobil veľmi dôležitý krok vo svojej kariére.
Kam vás posunul?
Tam, kde som teraz. Keby som vtedy nebol zmenil pedagóga, tak by to so mnou ako spevákom nedopadlo dobre.
Bola to náhoda, alebo si skôr myslíte, že šťastie praje pripraveným?
Ja som narodený v znamení Leva, takže verím v náhody a osud. Na druhej strane si však myslím, že človek niekedy musí ten svoj osud usmerniť správnym smerom. A ja sa o to snažím. Ďalšia vec, ktorá je v našej profesii potrebná, je mať dostatok priestoru na rozopínanie krídel. Človek by sa mal posúvať vpred, nesmie robiť kroky dozadu. Keď už získate nejakú pozíciu, nemôžete prijímať hocičo. Nemôžete spievať niečo, čo by ste už nemali, alebo niekde, kde by ste už nemali. Toto striktne dodržujem.
Nie je tu potom riziko, že si niekto povie – aha, aký je naveľa?
To riziko je tu vždy a myslím si, že s týmto problémom sa stretnete v ktoromkoľvek povolaní. Tí, ktorým sa darí, sú spokojní a tí vám nič vyčítať nebudú. No a tí, ktorým sa nedarí, tí závidia a v tej chvíli si povedia, že sa správam nevhodne. Je veľa spevákov, ktorým sa nedarí, no nič neurobia preto, aby sa to zmenilo. Nenájdu si nového hlasového pedagóga, neučia sa nové party, nikam sa neposúvajú a tým pádom sa ani nikam nedostanú…
Štefan Margita
Vy ste boli od začiatku rozhodnutý obetovať sa kariére?
Úplne od začiatku nie. Až neskôr.
Čo spôsobilo, že ste sa tak napokon rozhodli?
Povedal som si totiž, že ak chcem naozaj robiť operu, tak nechcem skončiť v malom divadle, v zbore, alebo spievať celý život malé postavy. Buď to dotiahnem vysoko, alebo zmením profesiu.
Kedy ste začali mať pocit, že ste na dobrej ceste splniť toto svoje predsavzatie?
Po prvom angažmáne v Ženeve. V zapätí ma pozvali spievať do Dallasu. Tieto dve inscenácie mali veľký úspech a ja som videl, že to, čo robím, sa ľuďom naozaj páči. O to viac som na sebe začal pracovať a úspech sa dostavil. Netreba si však myslieť, že to bolo hneď a že som šiel spievať rovno do Metropolitnej opery. Tá cesta bola dlhá, postupoval som krôčik po krôčiku.
Boli ste na tej ceste aj netrpezlivý?
Niekedy áno. Sám seba som sa pýtal – príde to vôbec? Ale prišlo. Keď človek na sebe pracuje, odvedie dobrý výkon v kvalitných inscenáciách, tak to príde…
Povestné méty operného speváka ako sú milánska La Scala a newyorská Metropolitná opera ste už dosiahli, ale vy zrejme neplánujete zaspať na vavrínoch….
To je to najhoršie, čo by sa mi mohlo prihodiť! Ako náhle tak spevák spraví, padá dolu. A vyškriabať sa naspäť na vrchol – to ide veľmi, veľmi ťažko.
Na druhej strane sa však môže stať, že úspech človeka unesie do výšin. Vás netreba občas ťahať naspäť na zem?
Snažím sa neulietavať, ostať nohami pevne na zemi a nerobiť si o sebe zbytočné ilúzie. Prijímam ponuky robiť iba to, čo viem, že dokážem zvládnuť. Vždy si vyberám s rozumom a uvažujem nad tým, čo má zmysel robiť, čo je pre mňa vhodné. Napríklad sa nepustím do niečoho, čo si zaspievam párkrát a veľa mi to neprinesie. Skôr uprednostňujem postavy, pri ktorých viem, že ich budem môcť spievať aj v iných divadlách.
Rozhodujete sa sám, alebo vám niekto radí?
Moja švajčiarska agentúra, s ktorou spolupracujem už 25 rokov. Oni mi dajú ponuku a ja sa rozhodnem, či do toho idem. Potom sú postavy, ktoré by som chcel spievať, predostriem im požiadavky a oni mi povedia, či je to možné a rozumné.
Je to Verdiho Otello. Je to úplne iný hlasový obor, no je to postava, o ktorej sníva asi každý tenorista. Musel som sa však naučiť selektovať svoje sny. Dúfam, že niektoré sa mi ešte splnia. Vždy som chcel robiť postavu Sporting Life v opere Porgy a Bess. Doposiaľ v tejto opere spievali výhradne speváci čiernej pleti, no pomaly sa to uvoľňuje a vyzerá to, že by som si to raz mohol zaspievať.
Štefan Margita
Vo vašom súčasnom repertoári je veľa operných postáv, ktoré sú z okraja diváckeho záujmu. Laikovi vy sa mohlo zdať, že z hľadiska popularity by bolo lepšie spievať notoricky známeho Alfreda z Traviaty…
Len to nie! V opernom svete je krásne, že dostávate aj iné možnosti. Intendanti operných domov našťastie vedia, že nestačí hrať celú sezónu len Aidu a Carmen. Isteže, je to repertoár, ktorý tu musí byť, no nechcel by som spievať stále to isté. Veď aj Janáček a Wagner napísali krásne veci, ich muzika je nádherná. Samozrejme, je publikum, ktoré pôjde len na Verdiho a nie na Janáčka, ale veď to predsa neprekáža. Každý nech si vyberie to svoje. No a navyše – Alfredo je mladík a bolo by dosť nevhodné, keby som ho spieval v mojom veku (smiech).
Alfredo je však – či chcete, či nechcete – vašou súčasťou. Hlavne pre košického diváka ním asi budete navždy…
Bola to moja prvá veľká rola v košickom divadle. Hodili ma do studenej hlbokej vody a musel som plávať. Istotne to nebolo v tom čase z mojej strany práve najlepšie zaspievané, ale publikum bolo veľmi prajné a vrúcne ma prijalo, za čo som dodnes vďačný.
Tá studená voda, do ktorej vás hodili, vám neublížila?
Nie. Myslím si, že je nutné vyhodiť speváka na javisko, nech ukáže, čo vie. V tej chvíli, ako sa dvihne opona, mu už nikto nepomôže a je si sám strojcom svojho šťastia. Pre mňa bola Traviata v Košiciach zlomová. Potom prišiel Don Pasquale, Eugen Onegin, Nápoj lásky… To všetko sú najkrajšie tenorové postavy, aké môže mladý spevák spievať. Dá sa povedať, že rozbehovú dráhu som mal v Košiciach ideálnu. Keby ma neboli vtedy obsadzovali do veľkých rolí, nedostal by som sa na konkurz do Prahy a nebol by som tam, kde som…
Dnes ste doma na javiskách mnohých svetových operných domov. Ak sa niekto pozrie na váš kalendár posledných sezón a toho, čo vás čaká, nemôže si nevšimnúť, že pomerne často sa tam objavuje Metropolitná opera…
Skôr, ako som tam spieval prvýkrát, mi kolegovia hovorili – počkaj, až tam pôjdeš spievať, uvidíš, že je to tam iné, ako vo všetkých ostatných operných domoch. Mali pravdu. Tam si človeka vážia a je to krásny pocit. Okrem Metropolitnej ma však čaká aj Berlín, Chicago, Amsterdam, popri tom turné s Dášou Peckovou…
Musíte si niekedy systematicky naordinovať oddych?
Áno. Je to veľmi dôležité, lebo keď sa človek nevyspí a je unavený, tak predstavenie či koncert nemôžu dopadnúť dobre.
Je aj manželka vašou spoľahlivou ´nabíjačkou´ energie?
To áno, ona je však aj môj veľký kritik. Mne sa stačí na ňu letmo pozrieť a už viem, či to bolo dobré, alebo nie. Je vďačný divák, berie na seba moju trému. Ja ju zase na seba beriem pri jej koncertoch. A teším sa spolu s ňou, keď vidím, ako ju dokážu fanúšikovia nabudiť. Je dosť prekvapivé, aké mladé publikum chodí na jej koncerty.
Štefan Margita s manželkou Hanou Zagorovou
Vídavate aj vy mladé publikum v opernom hľadisku?
Kde ako. Najmarkantnejšie je to v Amsterdame, kde chodí do opery veľa mladých ľudí. Nuž, niekedy síce prídu v teplákoch, ale prídu a sú vďační poslucháči.
To musí byť pre vás povzbudivé…
Hneď ako prídete na javisko, viete, s akým divákom máte do činenia. Ak je úžasné, tak sa celý rozdáte, no ak to tak necítite, začnete uberať z nasadenia a to je zle. Je lepšie ísť na plný plyn a odpadnúť od vyčerpania, ako neisť na sto percent!
Ďakujem za rozhovor
Vizitka
Štefan Margita sa narodil 3. augusta 1956 v Košiciach. Najskôr bol študentom umeleckej priemyslovky, kde študoval odbor fotografia. Potom nastúpil na konzervatórium, kde bol poslucháčom profesorky Lydie Šomorjaiovej. V roku 1981 sa stal členom spevohry v Prešove, odkiaľ prešiel na opernú scénu v Košiciach. V roku 1986 zvíťazil na súťaži Pražská jar a získal angažmán v opere Národného divadla v Prahe. V tej dobe bol tiež sólistom viedenskej Volksoper. V roku 1992 prešiel do stáleho angažmánu v Štátnej opere Praha. Od roku 1998 pôsobí ako slobodný umelec a podmanil si javiská tých najprestížnejších operných domov po celom svete. Je manželom českej speváčky Hany Zagorovej.
Pripravila: Ďáša Juhanová
