V roku 1905 americký epigón slávneho francúzskeho dramatika Victoriena Sardoua (autora literárnej predlohy Pucciniho Toscy) David Belasco uviedol na javisko svoju americkú drámu Dievča zo zlatého západu. Giacomo Puccini sa s ňou zoznámil o dva roky neskôr a poveril svojich krajanov Carla Zaccariniho a Guelfa Civininiho, aby mu podľa nej zhotovili operné libreto, ktoré uviedli 10. decembra 1910 v Metropolitnej opere New York.
Puccini na diele pracoval v rokoch 1908 a 1910 a vkladal do jeho uvedenia veľké nádeje. Cítil potrebu kompozičnej zmeny a hlavnú úlohu v novom diele prisúdil orchestru. Preto pri jeho premiére v Metropolitan opere v New Yorku potreboval za dirigentským pultom ozaj kvalitného umelca. Stal sa ním Arturo Toscanini, ktorý inak nemal Pucciniho opery príliš v láske. Zvýšená úloha orchestrálneho partu je už zjavná aj tým, že po prvotine Le Villy je La Fanciulla del West jedinou skladateľovou operou, ktorá má „klasickú“ overtúru.
Belascov príbeh z obdobia zlatej horúčky sa odohráva v Kalifornii okolo roku 1850 a je pokračovaním v hľadaní pre Európanov vtedy módneho exotického prostredia (Pucciniho i Mascagniho Japonsko v Madama Butterly resp. v Iris, francúzske blízkovýchodné opery Bizeta, Saint-Saensa, Masseneta atď.). Zároveň je tiež vyjadrením dobrého skladateľovho obchodného ducha a pokusom zapojiť do „operného kolotoča“ aj Nový svet.
Puccini pôvodne počítal pre jedinú ženskú postavu svojej novej opery s účasťou krásnej Carusovej partnerky Geraldine Farrar (v MET vytvorila Pucciniho Čo-čo-san i sestru Angeliku), no na svetovej premiére sa úloha ušla slávnej Češke Emme Destinovej, Dicka Johnsona vytváral Enrico Caruso, šerifa Rancea uznávaný Pasquale Amato, manažéra dostavníkovej spoločnosti Ashbyho spieval neskôr slávny poľský basista Adamo Didur a zlatokopa Sonoru Destinovej žiak a milenec Dinh Gilly. Za najlepšiu predstaviteľku titulnej úlohy však Puccini považoval Gildu dalla Rizza v inscenácii z Monte Carla (1921).
U publika mala svetová premiéra 10. decembra 1910 veľký úspech, komentáre kritiky boli však protirečivé, čo túto Pucciniho operu sprevádza dodnes. V priebehu dvoch rokov mala inscenácia v MET 104 predstavení, v roku 1911 ju uviedli v londýnskej Covent Garden, v Teatro Costanzi v Ríme (s Toscaninim) a v tých časoch vysoko hodnotenom argentínskom Teatro Colón, v nasledujúcom roku v Janove, v roku 1913 v Nemeckej opere v Berlíne a vo viedenskej Dvorsnej opere (s Mariou Jeritzou a Alfredom Picaverom).
Kým mnohí odborníci pokladajú Fanciullu za westernový gýč, kritik Robert Aldrich po premiére tvrdil, že od Bohémy skladateľ výrazne pokročil. Webern v liste Schönbergovi napísal, že ho prekvapilo, ako pri partitúre tejto opery Puccini dozrel a odchýlil sa od gýča(!). V čom sú prednosti tejto opery? Mimoriadne farebná orchestrácia, bohatosť hudobných nápadov, modernejšia harmónia, odklon od „romancí“ predchádzajúcich opier (s výnimkou kratučkej árie tenoristu Ch‚ella mi creda), hudobné zobrazenie prostredia, ktoré nie je kolorujúce (ako u Giordana a Mascagniho), ale priam určuje charakter hudby, vstrebanie podnetov hudby Debussyho, Straussa a v scénach partie pokeru či záverečnom vešaní banditu vrcholne dramatická účinnosť.
Slávny dirigent Dimitri Mitropoulos povedal, že táto Pucciniho partitúra by sa mohla uvádzať koncertne aj bez spevákov. Pucciniho skladateľský vývoj sa dá ilustrovať aj na porovnaní dvoch árií Dicka Johnsona, z ktorých prvá (Or son sei mesi, che mio padre morì) je skôr monológom než áriou s nejakou ústrednou melodickou líniou, kým známa Ch‚ella mi creda je typickou romancou, ktorá by sa uplatnila v hociktorej z jeho predchádzajúcich opier.
Tí, ktorí operu obhajujú, tvrdia, že už od prvého taktu nesie hudba v sebe zakódovaný šťastný koniec, motív lásky ako prostriedku vykúpenia vnímajú ako vplyv Wagnera a jazdu Minnie na koni v závere 3. dejstva (Puccini z dvoch posledných obrazov Belascovej hry stvoril jediný obraz naháňania banditu so šťastným koncom) im pripomína Brunhildu. Naproti tomu Bohumil Plevka, autor životopisu Emmy Destinovej, píše, že Dievča zo západu je najslabšou skladateľovou operou (podľa slovenského znalca Pucciniho tvorby Branislava Krišku patrí toto označenie Sestre Angelike, podľa iných skôr Lastovičke), dielo eklektické a povrchné s predimenzovaným orchestrom nútiacim spevákov k prepínaniu hlasu.
Faktom je že part Minnie je ešte náročnejší než part ľadovej čínskej princeznej a pripustiť možno aj to, že Puccini trocha podľahol americkému vkusu po spektakulárnosti a vonkajškovom efekte, čo oceňovalo americké „menej vzdelané“ publikum. Pravda, už samotný fakt, že žánrovo ide o western určuje, že nemôže ísť o dielo najvyššej kvality, ale len o zaujímavý viac či menej vydarený pokus skladateľovho hľadanie nových ciest. V čase komponovania opery bol filmový western ešte len v plienkach, veď jeho veľký hrdina Tom Mix začal svoju kariéru práve v roku premiéry Pucciniho opery a ohlas skladateľovho pokusu možno čímsi prispel aj k ďalšiemu rozkvetu tohto filmového žánru.
Opera sa aj vzhľadom na náročnosť partov mimo Talianska neuvádza príliš často, ale ani neupadla do zabudnutia. Na Slovensku v Slovenskom národnom divadle odznela len v roku 1930 v réžii tenoristu Romana Hűbnera a s dirigentom Zdenkom Folprechtom (6 predstavení), v druhej polovici minulého storočia sa najprv hrala v Košiciach (s Evou Šmálikovou ako Minnie), potom v sezóne 1977/1978 v Štátnej opere v Banskej Bystrici ( Minnie Soňa Varadyová) a divadlo s touto inscenáciou hosťovalo aj v SND.
Výborne vyznela Fanciulla začiatkom tohto storočia v pražskom Národnom divadle vďaka režisérovi Jiřímu Nekvasilovi a scénografovi Danielovi Dvořákovi v titulnej úlohe s Evou Urbanovou a „talianskejšou“ Anda Louise Bogzou.
Zaspievať si part Minnie považovali za česť mnohé dramatické sopranistky. Na zvukových (zvukovo-obrazových) záznamoch existujú operné komplety diela, na ktorých pobožnú i odvážnu Minnie spievajú Gigliola Frazzoni (1956, s Corellim ako Dickom Johnsonom), veristická diva Magda Olivero (1957, 1966 a 1967 s tenoristami Lauri-Volpim, Pier Miranda Ferrarom a Daniele Barionim), dvakrát Renata Tebaldi (1958, s del Monacom a 1961 s Daniele Barionim) Birgit Nilsson (1958, s Brazílčanom João Gibinom), Antonietta Stella (1963, tenor Gastone Limarilli), Carol Neblett (s 1978, s Domingom), Eva Marton (1990, s O’Neillom), Barbara Daniels (1992, s Domingom), Daniela Dessi (2010, s Fabiom Armiliatom), Deborah Voigt (2012, s Marcellom Giordanim), Emily Magee (s Robertom Aronicom a slovenským dirigentom Jurajom Valčuhom), Nina Stemme (s Robertom Aronicom i s Jonasom Kaufmannom).
Vzhľadom na dramatičnosť partu a jeho extrémny hlasový rozsah titulnú úlohu čoraz viac dnes spievajú (podobne ako v prípade Turandot) wagnerovské speváčky. Najčastejšími predstaviteľmi Jacka Rancea na nahrávkach boli Giangiacomo Guelfi s „tvrdým“ barytónom a Sherrill Milnes.
Okrem speváckych nárokov najťažším orieškom pre dnešných inscenátorov je réžia opery. Že sa naivita libreta dá potlačiť na prijateľnú mieru dokazujú však viaceré pokusy. Podobne ako spomínaní pražskí inscenátori aj v La Scale (2016) slávny Robert Carsen podčiarkol „filmovosť“ príbehu, keď do úvodnej sekvencii zamontoval aj záver slávneho filmu Johna Forda Môj miláčik Klementína s Henry Fondom a v inscenovaní príbehu si zavše trúfol na mierne ironický podtón. V Deutsche Oper Belín zasa ruská režisérka Vera Nemirova preniesla príbeh do 20. storočia a zo zlatokopov urobila robotníkov na naftových plantážach. Na plátne v pozadí sme sledovali zoznam leteckých spojov do Kalifornie a neskôr (trocha na spôsob ostatnej bratislavskej inscenácie Korzakovho Sadka) zábery z kobiek robotníkov pripomínajúcich väzenské cely, v ktorých títo po práci tupo hľadeli do televíznej obrazovky.
Pri prvom rozhlasovom počúvaní Dievčaťa zo západu ma očarila melódia , ktorú spieva potulný spevák prérií Jack Wallace (Che faranno vecchii miei lá lontano?) a ktorá vyjadruje hlbokú nostalgiu a túžbu po domove zlatokopov, pod ktorými si skladateľ predstavoval svojich krajanov-emigrantov vrátane svojho brata. Melódia sa v dielo viackrát opakuje ako akýsi „spodný prúd“ navonok prekrytý konfliktom troch hlavných protagonistov príbehu.
Neskôr som sa nadchýnal scénou pokeru, pri ktorej poslucháčovi nabiehajú zimomriavky. Dnes mám najradšej záver tretieho dejstva začínajúci príchodom Minnie a protirečivými výkrikmi impicatelo… lasciatelo (obeste ho… nechajte ho) nasledujú prosby Minnie o zľutovanie adresované jednotlivých zlatokopom, jej hlas znie čoraz naliehavejšia a v E Dure stúpa až po záverečné, dlho držané h2. Vzápätí nasleduje krásna melódia spievaná postavou zlatokopa Sonoru (kým Mascagniho libretista v Iris pomenoval dve významné postavy podľa názvov japonských miest, Pucciniho Sonora „zdedil“ svoje meno podľa názvu známej kalifornskej púšte), ktorý deklamuje: „Le tue parole sono di Dio, tu l´ami come nessuno al mondo… (voľne preložené: tvojimi ústami prehovára Boh, tak ako ty nikto nemiluje… A preto v mene všetkých druhov ti darujem jeho život).
Naposledy sa vracia motív indiánskej piesne do ktorého milenci vkladajú svoje lúčenie sa s Kaliforniou. Tak ako v Turandot aj v tejto „rozprávke“ zvíťazila láska na smrťou. Niekto sa nad tým pousmeje, iný sa poteší, že aspoň na divadelnom javisku dobro víťazí nad zlom.
Autor: Vladimír Blaho
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
