Dátum, nad ktorým azda nikdy v storočnej histórii Opery Slovenského národného divadla neviselo toľko otáznikov, bol 19. september 2020. Po množstve chaosu z meniacich sa hygienicko-epidemiologických opatrení, ktoré do poslednej chvíle miatli rovnako kultúrne inštitúcie ako aj verejnosť, sa 101. sezóna začala. S pokračujúcou pandémiou, s opatreniami, ale predsa!
Ani najmenej nezľahčujem riziká šírenia koronavírusu, všetky adekvátne reštrikcie sú namieste. Medzi ne však nepatrí rovnaká striktnosť obmedzení pre neviazané zábavy v nočných podnikoch a disciplinované publikum v operných domoch a koncertných sálach. Regionálny bratislavský hygienik, na podpise ktorého rozhodnutia stoja (organizačne spadá pod ministra zdravotníctva), sa však opieral o podivné východiská. Stanoviská podobných orgánov v Čechách boli odlišné a postavené na racionálnych základoch.
Bolo by nemiestne „ďakovať“ Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, ktorý na poslednú chvíľu, keď sa už s predajom lístkov veľa spraviť nedalo, vyhlásil nový počet povolených osôb v hľadisku. Bolo to jednoducho jeho zaváhanie. Vďaka však nepatrí ani vedeniu Opery Slovenského národného divadla, ktoré po polročnej odmlke otvorilo sezónu až 19. septembra, keď celý rad iných divadiel (vrátane českých) využil letnú fázu „uvoľnenia“ a vítal svojich divákov už v auguste.
Otvárací koncert bol z dramaturgického hľadiska novátorský. Pod nabúranie schémy bezhlavo poskladaných zmesí najpopulárnejších operných árií a zborov sa postaral Robert Jindra, zastávajúci od tejto sezóny funkciu hlavného rezidentného dirigenta. Nik síce dôsledne jeho úlohu a zodpovednosť nevysvetlil (bol na to priestor v rámci tlačovej besedy k 101. sezóne), no čosi k nej sám dirigent prezradil v rozhovore s Jozefom Červenkom v Rádiu Devín.
Keď súbor pracuje niekoľko sezón bez šéfdirigenta, čo nie je len tabuľková úradnícka funkcia, ale každodenná kontrola výkonov orchestra a jeho motivovanie (Rastislav Štúr si ju ponechal aj počas šéfovania opernému súboru, hoci v tomto období sám nenaštudoval žiaden nový titul), tak za týždeň skúšobného procesu v neobohranom programe, zázraky čakať nemožno. Robert Jindra je trpezlivým umelcom s ambíciou vydolovať z hudobníkov skryté rezervy, no tento raz jeho úsilie sa naplnilo len do miery, limitovanej prípravným časom. Najmä v repertoári, ktorý bol pre orchester buď úplne nový, alebo ho nehral niekoľko rokov, ba desaťročí, bolo manko identifikovateľné.
Tematickou väzbou dramaturgie sobotného koncertu boli tragické operné lásky. Prológ však tvorila skladba symfonická, predohra – fantázia Romeo a Júlia od Pjotra Iľjiča Čajkovského. Otvoriť sezónu symfonickou básňou bolo zaujímavé rozhodnutie, z ktorého možno čítať rôzne zámery, ambície i riziká. Vyniesť orchester na pódium a zveriť mu navyše interpretáciu neoperného čísla, je nesporne chvályhodný čin. Nemaskoval totiž daný stav telesa, vyskúšal si jeho pripravenosť k zdolávaniu nového repertoáru. Robert Jindra sa snažil v neľahkom diele, inšpirovanom Shakespearovou predlohou, dať jednotlivým témam adekvátnu zvukovú, výrazovú a obsahovú náplň.
Tento zámer bol jednoznačný. Orchester ho napĺňal trocha kolísavo, keď miesta vypracované a solídne znejúce, sa striedali s plochami v menej plastickom a ušľachtilom tóne. Skrátka, orchester SND momentálne na kvalite musí pracovať a odstraňovať rezervy v takmer všetkých nástrojových skupinách. Dobrou správou je, že ak v tejto ceste a najmä pod vedením dirigentov burcujúcich k muzicírovaniu, bude systematicky pokračovať, je šanca vyrovnať sa niektorým slovenským symfonickým telesám.
Zo štyroch operných scén nepochybne najsilnejšie zarezonovalo záverečné dueto z Eugena Onegina od Pjotra Iľjiča Čajkovského. V podaní Evy Hornyákovej (Tatiana) a Pavla Remenára (Eugen Onegin) sa jediný raz naplnil publikovaný zámer, aby na rozsiahlejších plochách mohli interpreti preniknúť aj do psychológie stvárňovaných postáv.
Eva Hornyáková v poslednej inscenácii Petra Konwitschného ešte Tatianu nespievala, no dnes je to už jej parketa. Azda práve záverečná scéna by zniesla ešte dramatickejší a v hĺbke sýtejší tón, no v prednesenej podobe bola maximálne uveriteľná, technicky bezproblémová a výrazovo mimoriadne diferencovaná. Navyše, aj herecká akcia s Pavlom Remenárom, ktorého čoraz dramatickejší barytón znel v plnom zvuku v každej polohe, dynamickej rovine a mal silnú emóciu, evokovala dianie na javisku aj bez kulís.
Ešte pred Eugenom Oneginom zaznela záverečná scéna z Romea a Júlie od Charlesa Gounoda v podaní Ľubice Vargicovej a Tomáša Juhása v titulných postavách. V nej sa už o vytvorení atmosféry dá hovoriť ťažšie, hoci Ľubica Vargicová aj napriek nadmernému vibratu v hlase ešte dokázala vytvoriť ilúziu umierajúcej Júlie. Problém bol v Tomášovi Juhásovi, ktorého tenor sa síce stal dramatickejším, no dostať z neho výraz a citovosť, je takmer nemožné. Ani technicky neostal bez dlhu, najmä výšky spieval pod tlakom a plastickosti fráz chýbala uvoľnenosť.
Druhú polovicu otvorila ľúbostná scéna z 2.dejstva opery Dalibor od Bedřicha Smetanu, ktorý nezaznel z javiska SND tridsaťšesť rokov. Na pódiu stáli pochopiteľne noví interpreti (zrejme požiadavka vedenia Opery, aby boli len z radov pevne angažovaných), v tomto prípade Adriana Kohútková (Milada) a Ľudovít Ludha (Dalibor). Obaja, na rozdiel od sólistov v prvej časti večera, spievali z nôt (bez naznačeného kontaktu medzi nimi), čím sa vzdialili pôvodnej požiadavke stvárniť úryvky komplexnejšie.
Ľudovít Ludha má nekaždodennú schopnosť preniknúť cez orchester aj keď vysloveným dramatickým tenorom nedisponuje. Jeho hlas je však podporený neoblomnou technikou, má jadro, takže aj keď niektoré tóny znejú užšie, dokážu sa presadiť. Adriana Kohútková už má menej svieži soprán, najvyššiu polohu musela skôr vyrážať, no v timbri ešte ostáva mäkkosť centrálneho registra. Pomerne značné problémy prinieslo dueto pre orchester, najmä v úvodnej časti mal Robert Jindra čo robiť, aby ho udržal v jednote.
Naopak, v známom čísle Predohra a Izoldina smrť z lásky z Tristana a Izoldy od Richarda Wagnera, sa podarilo dirigentovi vtisnúť orchestru pomerne značnú dávku typickej atmosféry a hudobnej poetiky. Dynamická paleta bola pestrá, orchester hral transparentne, dokonca aj v pianissimách, a vyvážene.
Jolana Fogašová sa s Izoldiným záverom pokúšala popasovať po vlaňajšom vystúpení na Bratislavských hudobných slávnostiach opäť. Je to veľmi špecifické číslo, kde sa okrem dramatického sopránu predpokladá aj jeho farebná zladenosť a komplementárnosť s orchestrálnym plénom, kde nesmú trčať ostré tóny a zrozumiteľnosť slova má hlboký význam. A to sú méty, ku ktorým Jolana Fogašová postupuje len pozvoľna.
Pokiaľ možno funkciu hlavného rezidentného dirigenta brať ako štart do systematickej práce s orchestrom, s náležitými kompetenciami a pravidelnými stretnutiami, tak nádej na pozdvihnutie úrovne tu je. Táto téza zatiaľ ostáva v rovine dohadu, navyše Robert Jindra za celý október nemá vystúpenie v SND (program na ďalšie mesiace nie je zverejnený), takže momentálne je treba novú funkciu brať s istou rezervou. Nezabúdajme, že hovoríme o SND. V tejto chvíli je však podstatnejšie, že stoprvá sezóna sa začala. Že – aspoň pomyselne – zvíťazila nad vírusom. Hoci smútok zo storočnice bude trápiť historikov, nielen pre nečakanú pandémiu, ešte dlhé desaťročia.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 19. 9. 2020
Otvárací galakoncert 101. sezóny SND
historická budova SND, 19. septembra 2020
Dramaturgia: Robert Jindra, Pavol Smolík
Robert Jindra, dirigent
Jolana Fogašová, soprán
Eva Hornyáková, soprán
Adriana Kohútková, soprán
Ľubica Vargicová, soprán
Tomáš Juhás, tenor
Ľudovít Ludha, tenor
Pavol Remenár, barytón
Orchester Opery SND
P. I. Čajkovskij: Romeo a Júlia Predohra ‒ fantázia, TH 42, ČW 39,
orchester Opery SND
Ch. Gounod: Romeo a Júlia, záverečná scéna opery
Ľubica Vargicová, Tomáš Juhás
P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, záverečná scéna opery
Eva Hornyáková, Pavol Remenár
B. Smetana: Dalibor: Ľúbostná scéna z druhého dejstva opery
Adriana Kohútková, Ľudovít Ludha
R. Wagner: Tristan a Izolda: Predohra a Izoldina Smrť z lásky
Jolana Fogašová
www.snd.sk
