Storočnica speváka Jiřího Wiedermanna

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nielen Slovenské národné divadlo v tejto sezóne oslavuje svoju storočnicu, ale 14. októbra by sa rovnakého výročia dožil aj barytonista Jiří Wiedermann. Patril k tým českým umelcom (z novších spomeňme aspoň Emila Schűtza, Jarmilu Smyčkovú či Jiřího Zahradníčka), ktorí po kratšom pôsobení v domovine prišli na Slovensko a stali sa významnými sólistami bratislavskej opery.

Keďže k desaťročnému výročiu úmrtia umelca na stránkach Opera Slovakia vyšla o ňom podrobná faktografická informácia, obmedzím sa skôr na všeobecné hodnotenie a na niektoré osobné zážitky z umeleckej praxe tohto speváka.

Wiedermaan mal v istom zmysle slova smolu, že počas prvých dvoch desaťročí jeho pôsobenia v SND (členom bol od 1952 do 1983) bol barytónový odbor v Opere SND mimoriadne početne a kvalitne obsadený. Veď popri ňom postupne spievali významné barytónové úlohy Fraňo Hvastija, Emil Schűtz, Imrich Gál, Bohuš Hanák, Juraj Martvoň, Juraj Oniščenko, Juraj Hrubant, krátkodobo Jozef Raninec a Čeněk Mlčák a od rozhrania 60. a 70. rokov aj Róbert Szűcs a Štefan Hudec.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1960, Alexander Baránek (Gróf Almaviva), Juraj Wiedermann (Figaro), foto: Gejza Podhorský, Archív SND

Konkurenciu mal teda mimoriadne silnú, na druhej strane jeho repertoárový diapazón bol napriek tomu mimoriadne široký. Musel sa zmieriť s paradoxom, že väčšinou bol len účastníkom druhých premiér, a to predovšetkým na úkor vtedy vo skvelej forme sa nachádzajúceho Bohuša Hanáka a jedinečného speváka-herca Juraja Martvoňa. Pri Hanákovi často musel hrať „druhé husle“, v prípade Marcela z Pucciniho Bohémy, Verdiho Lunu, Rigoletta, Renata, Suchoňovho Mojmíra, pre častú neprítomnosť spomínaného kolegu (pôsobil vtedy aj v Linzi) však obetavo utiahol veľkú väčšinu repríz spomínaných inscenácií.

Herecky mal Wiedermaan skôr komediálny talent, jeho situačné herectvo využil na jednom zo silvestrovských predstavení Barbiera zo Sevilly, keď v záverečnom sóličku zmenil text tak, že oslovoval divákov slovami: „choďte do opery!“ Keďže v jeho vrcholnom období sa v SND jednoznačne preferovala talianska opera, mal nevýhodu, že jeho vysoký barytón nemal príslovečnú taliansku farbu. Napriek tomu odspieval množstvo sevilských Barbierov a v závere Verdiho Trubadúra sa pripojil k mimoriadne vysokému tónu Jarky Sedlářovej ako Azuceny. Ako Rigoletta som ho po prvý raz počul (spolu s Annou Hrušovskou) asi dva roky po premiére Jernekovej a Svobodovej inscenácie, čiže ako desaťročný operný prvodivák. Pamätám sa, že publikum okolo mňa tlieskalo po jeho každom hudobnom čísle. Pravda, neskôr sa z postavy pokriveného šaša prevtelil do úlohy dvorana Marulla, ktorý (v intenciách vtedajšej réžie) prejavoval voči nešťastnému otcovi aspoň náznak súcitu.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1956, Juraj Wiedermann (Rigoletto), Anna Hrušovská (Gilda), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Predtým než vstúpil do novej premiéry Maškarného bálu (1964) som sa s ním stretol v niekdajšom Divadle hudby, kde s klavírnym výťahom v ruke počúval nahrávku s talianskymi spevákmi. Hoci od nástupu do Opery SND hneď vytváral náročné barytónové postavy, súbežne s tým spieval aj malé úlohy, ako bol napríklad Cisársky komisár v Madame Butterfly, barón Douphal v Traviate, väčšinou tenoristami obsadzovaná úloha špicľa Spolettu v Tosce, hôrneho kapitána Hrajnohu v Jurovi Jánošíkovi, alebo striedavo oboch otcov mileneckej dvojice z Predanej nevesty (Krušina i Mícha).

Osobitne rád si spomínam na jeho výkon v Pucciniho Manon Lescaut (1958), v úlohe brata hlavnej hrdinky. Jeho part je typickým príkladom neskôr rozvinutého veristického konverzačného štýlu, no mňa (vtedy nezrelého človeka) zaujalo čosi iné. Spevák nemal bezchybnú výslovnosť hlásky r a na jednom mieste oslovoval svoju sestru týmito slovami: „Si nádherná, si krásna, si šperk, si drahokam“, pričom v tejto krátkej replike sa musel vysporiadať v každom slove so svojím račkovaním.

Pokiaľ ide o herecký výkon výborne mu sedela úloha Hájnika v Dvořákovej Rusalke, kde spolu s Kuchárikom Anna Hornungovej (neskôr Martvoňovej) vytvárali rozkošnú dvojicu. V Hozovej inscenácii Bohémy (1959), ktorú zaplavili popri veteránoch mladí absolventi VŠMU (Kucharský, Šimanovský, Svobodová atď.) sa generačne iný Wiedermann priam zázračne prispôsobil spontánnemu herectvu mladých kolegov.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1953, Juraj Wiedermann (Hajný), Anna Martvoňová-Hornungová (Kuchtík), foto Gejza Podhroský/Archív SND

Keby sa dakto z archívu divadla pokúsil sumarizovať počty odspievaných predstavení jednotlivých sólistov, aspoň v určitom období by mal v tomto zozname Wiedermann mimoriadne čestné (možno až vedúce) postavenie. Tak ako často som ho počúval z javiska, tak mimo neho pre rozhlasové vysielanie vážnej hudby akoby ani neexistoval. Takže pri hodnotení jeho prínosu pre Operu SND bude každý budúci historik opery odkázaný len na novinové recenzie a na ústne podanie pamätníkov, ktorých je už čoraz menej.

V tomto príspevku som sa nesnažil podať kompletný faktografický súhrn všetkým jeho úloh (možno niekto iný by si vybral práve úlohy, ktoré som ani nespomenul), ale skôr priblížiť postavenie tohto umelca v bratislavskom opernom súbore v rokoch jeho vrcholiacej formy, t.j. päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku