Nielen Slovenské národné divadlo v tejto sezóne oslavuje svoju storočnicu, ale 14. októbra by sa rovnakého výročia dožil aj barytonista Jiří Wiedermann. Patril k tým českým umelcom (z novších spomeňme aspoň Emila Schűtza, Jarmilu Smyčkovú či Jiřího Zahradníčka), ktorí po kratšom pôsobení v domovine prišli na Slovensko a stali sa významnými sólistami bratislavskej opery.
Keďže k desaťročnému výročiu úmrtia umelca na stránkach Opera Slovakia vyšla o ňom podrobná faktografická informácia, obmedzím sa skôr na všeobecné hodnotenie a na niektoré osobné zážitky z umeleckej praxe tohto speváka.
Wiedermaan mal v istom zmysle slova smolu, že počas prvých dvoch desaťročí jeho pôsobenia v SND (členom bol od 1952 do 1983) bol barytónový odbor v Opere SND mimoriadne početne a kvalitne obsadený. Veď popri ňom postupne spievali významné barytónové úlohy Fraňo Hvastija, Emil Schűtz, Imrich Gál, Bohuš Hanák, Juraj Martvoň, Juraj Oniščenko, Juraj Hrubant, krátkodobo Jozef Raninec a Čeněk Mlčák a od rozhrania 60. a 70. rokov aj Róbert Szűcs a Štefan Hudec.
Konkurenciu mal teda mimoriadne silnú, na druhej strane jeho repertoárový diapazón bol napriek tomu mimoriadne široký. Musel sa zmieriť s paradoxom, že väčšinou bol len účastníkom druhých premiér, a to predovšetkým na úkor vtedy vo skvelej forme sa nachádzajúceho Bohuša Hanáka a jedinečného speváka-herca Juraja Martvoňa. Pri Hanákovi často musel hrať „druhé husle“, v prípade Marcela z Pucciniho Bohémy, Verdiho Lunu, Rigoletta, Renata, Suchoňovho Mojmíra, pre častú neprítomnosť spomínaného kolegu (pôsobil vtedy aj v Linzi) však obetavo utiahol veľkú väčšinu repríz spomínaných inscenácií.
Herecky mal Wiedermaan skôr komediálny talent, jeho situačné herectvo využil na jednom zo silvestrovských predstavení Barbiera zo Sevilly, keď v záverečnom sóličku zmenil text tak, že oslovoval divákov slovami: „choďte do opery!“ Keďže v jeho vrcholnom období sa v SND jednoznačne preferovala talianska opera, mal nevýhodu, že jeho vysoký barytón nemal príslovečnú taliansku farbu. Napriek tomu odspieval množstvo sevilských Barbierov a v závere Verdiho Trubadúra sa pripojil k mimoriadne vysokému tónu Jarky Sedlářovej ako Azuceny. Ako Rigoletta som ho po prvý raz počul (spolu s Annou Hrušovskou) asi dva roky po premiére Jernekovej a Svobodovej inscenácie, čiže ako desaťročný operný prvodivák. Pamätám sa, že publikum okolo mňa tlieskalo po jeho každom hudobnom čísle. Pravda, neskôr sa z postavy pokriveného šaša prevtelil do úlohy dvorana Marulla, ktorý (v intenciách vtedajšej réžie) prejavoval voči nešťastnému otcovi aspoň náznak súcitu.
Predtým než vstúpil do novej premiéry Maškarného bálu (1964) som sa s ním stretol v niekdajšom Divadle hudby, kde s klavírnym výťahom v ruke počúval nahrávku s talianskymi spevákmi. Hoci od nástupu do Opery SND hneď vytváral náročné barytónové postavy, súbežne s tým spieval aj malé úlohy, ako bol napríklad Cisársky komisár v Madame Butterfly, barón Douphal v Traviate, väčšinou tenoristami obsadzovaná úloha špicľa Spolettu v Tosce, hôrneho kapitána Hrajnohu v Jurovi Jánošíkovi, alebo striedavo oboch otcov mileneckej dvojice z Predanej nevesty (Krušina i Mícha).
Osobitne rád si spomínam na jeho výkon v Pucciniho Manon Lescaut (1958), v úlohe brata hlavnej hrdinky. Jeho part je typickým príkladom neskôr rozvinutého veristického konverzačného štýlu, no mňa (vtedy nezrelého človeka) zaujalo čosi iné. Spevák nemal bezchybnú výslovnosť hlásky r a na jednom mieste oslovoval svoju sestru týmito slovami: „Si nádherná, si krásna, si šperk, si drahokam“, pričom v tejto krátkej replike sa musel vysporiadať v každom slove so svojím račkovaním.
Pokiaľ ide o herecký výkon výborne mu sedela úloha Hájnika v Dvořákovej Rusalke, kde spolu s Kuchárikom Anna Hornungovej (neskôr Martvoňovej) vytvárali rozkošnú dvojicu. V Hozovej inscenácii Bohémy (1959), ktorú zaplavili popri veteránoch mladí absolventi VŠMU (Kucharský, Šimanovský, Svobodová atď.) sa generačne iný Wiedermann priam zázračne prispôsobil spontánnemu herectvu mladých kolegov.
Keby sa dakto z archívu divadla pokúsil sumarizovať počty odspievaných predstavení jednotlivých sólistov, aspoň v určitom období by mal v tomto zozname Wiedermann mimoriadne čestné (možno až vedúce) postavenie. Tak ako často som ho počúval z javiska, tak mimo neho pre rozhlasové vysielanie vážnej hudby akoby ani neexistoval. Takže pri hodnotení jeho prínosu pre Operu SND bude každý budúci historik opery odkázaný len na novinové recenzie a na ústne podanie pamätníkov, ktorých je už čoraz menej.
V tomto príspevku som sa nesnažil podať kompletný faktografický súhrn všetkým jeho úloh (možno niekto iný by si vybral práve úlohy, ktoré som ani nespomenul), ale skôr priblížiť postavenie tohto umelca v bratislavskom opernom súbore v rokoch jeho vrcholiacej formy, t.j. päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia.
Autor: Vladimír Blaho
