Storočnica Tibora Freša, maestra zázračných rúk a rýchlych temp

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zamyslenie sa nad dirigentským a skladateľským odkazom Tibora Freša (20. 11. 1918 Spišský Štiavnik – 7. 7. 1987 Piešťany) si dovolím rozdeliť do dvoch kapitoliek. Prvou budú biografické údaje čerpané z dostupných zdrojov, druhou zažité, vyše dvadsaťročné spomienky na predstavenia, podpísané jedným z najväčších slovenských dirigentov. Bol totiž skutočným „maestrom“, aj keď v daných rokoch sa toto pomenovanie u nás nenosilo. Samozrejme, neobídem ani dve operné diela Tibora Freša ako skladateľa.

Základné životopisné míľniky hovoria, že Tibor Frešo absolvoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave štúdium skladby, dirigovania a klavíra. V Alexandrovi Moyzesovi, Josefovi Vincourkovi a Anne Kafendovej mal skvelých pedagógov, ktorí mu vštepili pevný základ, na ktorý mohol nadviazať štipendijným pobytom v Ríme (1939 – 42) na legendárnej Accademia di Santa Cecilia. Tam si profesionalitu brúsil v odboroch dirigovania a kompozície. Po návrate domov našiel pôsobisko v Slovenskom národnom divadle, kde si však musel odkrútiť elévske obdobie v odnoži operety. Ani v nej ho nepúšťali k profilovým titulom Lehára či Straussa a svoje schopnosti musel dokazovať v dnes neznámych dielach, akými bol jeho debutový Lumpacivagabundos od Adolfa Müllera, Kornevillské zvončeky od Roberta Planquetta, či opereta žijúceho česko-rakúskeho skladateľa Ralpha Benatzkého Moja sestra. Oživil však aj partitúru Gejzu Dusíka, konkrétne operetu Pod cudzou zástavou.

Tibor Frešo (1918 – 1987),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Do sveta opery vpustili Tibora Freša až roku 1945, v medziobdobí šéfovania Krešimira Baranoviča, keď sa uvoľnil post po Josefovi Vincourkovi. K Ladislavovi Holoubkovi a Jurajovi Viliamovu Schöfferovi bola potrebná ďalšia fundovaná posila. Frešova operná éra sa začína – ako inak – talianskym titulom, naštudovaním Verdiho Rigoletta v réžii Arnolda Flögla. V druhej polovice tej istej sezóny dostáva Offenbachove Hoffmannove poviedky a v každej z ďalších sa mu ujde zaujímavý premiérový titul. S režisérom Bohušom Vilímom robí jeho naturelu blízke veristické dvojičky Sedliacku česťKomediantov, ale i Dvořákovho Čerta a Káču. V partnerstve s hosťujúcim režisérom Karlom Jernekom sa rodí Verdiho Traviata, Goundov Faust i Čajkovského Eugen Onegin.

Na tri sezóny (1949 – 1952) opúšťa talentovaný tridsiatnik Bratislavu a ujíma sa postu šéfa opery v mladom, pod vedením Janka Borodáča sa formujúcom opernom súbore Štátneho divadla v Košiciach. Kritik a historik Jaroslav Blaho v časopise Hudobný život o tomto období napísal, že mu prinieslo „možnosť popasovať sa s dielami najnáročnejšími a tak si overiť a zároveň zdokonaľovať schopnosti“. Po návrate do Bratislavy v sezóne 1952 – 53 pôsobil ako šéfdirigent Slovenskej filharmónie a ďalšie roky sa už definitívne upísal prvej slovenskej scéne. Po Zdenkovi Chalabalovi preberá 1. októbra 1953 na tri roky funkciu šéfa opery. Po košickom stretnutí s Borisom Godunovom sa s Musorgského drámou zaoberá v novom naštudovaní (režisérom je N. S. Dombrovskij), v tom istom roku 1954 stojí pri zrode novej Cikkerovej opery Juro Jánošík. Vtedy sa začala jeho plodná spolupráca s popredným českým režisérom Milošom Wasserbauerom. Pokračovala v pamätnej inscenácii Verdiho Dona Carlosa (1956) a do života spoločne uviedli ďalšiu Cikkerovu operu Beg Bajazid (1957), keď už žezlo šéfa opery držal Šimon Jurovský. „Chémia“ medzi Frešom a Wasserbauerom pokračovala jediným povojnovým naštudovaním Gavaliera s ružou Richarda Straussa (1958), o rok neskôr uvedením Verdiho Aidy (podobne ako v Donovi Carlosovi s Margitou Česányiovou), ale i Pauerovou Zuzanou Vojířovou a preňho atypickým javiskovým stretnutím s odkazom Wolfganga Amadea Mozarta v Čarovnej flaute (1961). Ešte predtým, v marci 1960, spoločne pripravili prvé uvedenie hudobnej drámy a dodnes reprezentatívnej národnej opery Svätopluk od Eugena Suchoňa, ktorá sa počas štyroch rokov hrala 65-krát! V skvelom obsadení s Jánom Hadrabom a Ondrejom Malachovským v titulnej postave, s Bohušom Hanákom, Máriou Hubovou, Margitou Česányiovou, Dr. Gustávom Pappom a mnohými ďalšími protagonistami súboru.

Šimon Jurovský, Tibor Frešo, Miroslav Fischer,
foto: Archív DÚ

Popri tandemovej práci s Wasserbauerom pripravil so Štefanom Hozom ako režisérom Verdiho Otella. S Miroslavom Fischerom sa podpísal pod pamätníkmi dlho spomínaného Debussyho Pelléa a Mélisandu s Máriou Kišonovou-Hubovou v alternácii so svojou sestrou Zitou Frešovou-Hudcovou a Andrejom Kucharským v titulných partoch. Dosiaľ posledné uvedenie českej slávnostnej opery, Smetanovej Libuše, bolo tiež Frešovým a Fischerovým spoločným dielom. Podobne ako novinka z pera Benjamina Brittena, necelé dva roky po anglickej svetovej premiére, v Bratislave roku 1962 po prvýkrát uvedený Sen noci svätojánskej. Pestrosť a štýlovú neobmedzenosť osobnosti Tibora Freša (azda s výnimkou Mozarta) dokumentovali naštudovania Borodinovho Kniežaťa Igora, Wagnerovho Tannhäusera či Čajkovského Pikovej dámy.

B. Britten: Sen noci svätojánskej. Opera SND, 1962,
Gustáv Papp (Lysander), Nina Hazuchová (Hermia),
foto: Archív SND

Po premiére opery Krútňava v SND, 1965
zľava dirigent T. Frešo, E. Suchoň, O. Malachovský (Štelina) a režisér Karol L. Zachar

Tým už prechádzam do druhej časti medailónika k storočnici Tibora Freša. K inscenáciám, ktoré som ako mladý divák a neskôr recenzent zažil. Dodnes vo mne rezonuje priam kriminálna dráma zlatníka Cardillaca, v rovnomennej opere Paula Hindemitha, so strhujúcim Bohušom Hanákom v ústrednej postave. Nuž a Suchoňova Krútňava, ktorú Frešo (už znova umelecký šéf súboru) naštudoval s režisérom Karolom Zacharom na scéne Ladislava Vychodila, bola pre mňa jedným z najvábivejších titulov repertoáru. Najmä v strhujúcom obsadení s Gustávom Pappom, Ondrejom Malachovským a Margitou Česányiovou. Spomínam si, že dva týždne pre premiérou (7. mája 1965) ju hrali dvakrát v doobedňajšej predpremiére s veľkým úspechom. Dodnes považujem práve túto inscenáciu za najdramatickejšiu a zároveň najemotívnejšiu z verzií uvedených na Slovensku. Na začiatku novej sezóny prichádza ďalšia senzácia. Pucciniho Turandot v réžii Branislava Krišku, plne vychádzajúcej z hudby a s nečakaným objavom na 2. premiére. V nej stvárnila brnianska sopranistka Hana Janků (vtedy ešte Svobodová) vo svojich 25. rokoch svoju prvú Turandot, ktorou neskôr dobyla najprestížnejšie operné bašty sveta. No a kto by zabudol na bravúrneho výškara Jiřího Zahradníčka, ale aj kovového Imricha Jakubeka či hrdinného Dr. Gustáva Pappa ako Calafa?

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965,
Imrich Jakubek (Kalaf), Hana Svobodová (Turandot),
foto: Jozef Vavro, (archív DÚ)

V Gluckovom Orfeovi a Eurydike, opäť v Kriškovej réžii a s Ľubou Baricovou či Yvettou Czihalovou v hlavnej nohavičkovej postave, Frešo dokázal, že sa vie vyrovnať aj s partitúrou raného klasicizmu. K Richardovi Straussovi sa vrátil v Ariadne na Naxe, objavujúc v nej mladú koloratúrnu sopranistku z Opavy, Jarmilu Smyčkovú (Zerbinetta), svoju neskoršiu životnú partnerku. Ďalšími protagonistami boli prvé dámy súboru Margita Česányiová (Ariadna) a Mária Hubová (Skladateľ). Nasledoval opäť dotyk s Richardom Wagnerom (Rienzi) a slovenská premiéra pozoruhodného, k oratoriálnym brehom tiahnúceho, no do zabudnutia upadnutého Udatného kráľa od Alexandra Moyzesa (1967).

K obľúbenému verizmu sa Tibor Frešo dostal dvoma tretinami Pucciniho Triptychu (Plášť Gianni Schicchi) na prahu leta 1968. Pred veľkou rekonštrukciou historickej budovy SND sa popasoval s jednou z mála u nás akceptovaných vzoriek belcantovej vážnej opery, s Belliniho Normou. O vznešenú vizuálnu stránku sa postaral tandem Kriška – Vychodil a s vypätou titulnou rolou sa úctyhodne vyrovnali Elena Kittnarová a vtedy ešte hostka z Košíc, neskôr protagonistka Janáčkovho divadla v Brne, Gita Abrahámová. Ako Pollione sa zablysol Jiří Zahradníček. Jeho alternant Imrich Jakubek sa premiéry nedožil, takže nám ho pripomína len fotografia zo skúšky. Už po tejto etape pôsobenia Tibora Freša ho mohol kritik Jaroslav Blaho označiť za dirigenta mimoriadne disponovaného pre sloh talianskej opery a vyzdvihnúť jeho „silnú citovosť, zmysel pre budovanie operného dramatična a veľmi výraznú dávku spontánnosti“.

S dielami talianskej proveniencie sa stretával aj v nasledujúcich sezónach. Verdiho Rigoletto, Traviata a Aida, Pucciniho Madama Butterfly, ToscaBohéma – to je výpočet naštudovaných titulov počas 70. rokov. Z jeho taktovky vanula „italianità“, vedel dýchať so spevákom, zásadne preferoval rýchlejšie tempá (napokon tie sa stali leitmotívom jeho koncepcií), no nikdy sa nestalo, že pod jeho zázračne plastickými rukami by sa niečo rozpadlo. Túto jeho vzácnu devízu oceňovali všetci sólisti, s ktorými som mal možnosť osobne hovoriť. Pomedzi talianske opery sa prešmykol aj Beethovenov Fidelio, vo verzii s apelatívnymi textami Dominika Tatarku a pridanou postavou Alter ega (Viera Strnisková), kde však zožal aj isté kritické výhrady za pokrivkávanie v súhre a nepresnosti dychov. Z úplne iného súdka pochádza černošská operu Georga Gershwina Porgy a Bess. Od premiéry roku 1974 sa stala hitom repertoáru. Aj vďaka Tibrovi Frešovi, schopnému spracovať netradičné rytmy, špecifickú inštrumentáciu a farebnosť, no rovnako vďaka strhujúcej realistickej réžii Günthera Lohseho z Lipska. Nezabudnuteľným Porgym bol Juraj Hrubant, ako Bess excelovali Marta Nitranová a Anna Starostová, drsným Crownom bol Juraj Martvoň. Zabudnúť nemožno ani na Frešovo naštudovanie Musorgského Borisa Godunova (v reprízach aj s Jevgenijom Nesterenkom či Jelenou Obrazcovovou), na odkrytie rafinovaností expresívnej partitúry Straussovej Elektry roku 1980. So skvelým dámskym triom, Elenou Kittnarovou, Annou Starostovou a Oľgou Hanákovou.

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1. 10. 1984,
Andrej Kucharský (Grigorij), Jelena Obrazcová (Marina Mníšková),
foto: Anton Sládek

Do análov Opery SND určite zapísala inscenácia Stravinského Osudu zhýralca (1982), kde Frešov orchester prekvapil nástrojovou čistotou v priehľadnej partitúre a precíznym súzvukom so sólistami. Vzácnu príležitosť rozanalyzovať Šostakovičovu Katarínu Izmajlovovú (1984, réžia Miroslav Fischer) využil Tibor Frešo v plnej miere. Dokázal vyhrotiť expresívne vrcholy, no s nemenšou dôslednosťou pointoval aj introvertnejšie, psychologicky hĺbavé vrstvy mnohotvárnej predlohy. V Magdaléne Blahušiakovej a Marte Nitranovej mal dve unikátne, typovo odlišné Kataríny. Posledným novým naštudovaním na doskách Opery SND bol – akoby symbolicky – jeho vlastný javiskový opus, François Villon (1986). Bola to jeho druhá opera. Prvou bol Martin a slnko (1975), kompozične hodnotná a obsahovo premyslená rozprávková opera (libretistom bol Branislav Kriška), ktorá detskému divákovi priblížila nekamuflovaný formát operného druhu. Budem asi subjektívny, no Martina a slnko považujem za najkvalitnejší slovenský detský titul. François Villon naproti tomu je netypický útvar, označený ako opera – koláž, s ústrednou činohernou postavou, spájajúci prvky opery, melodrámy a poézie. Osem fragmentov zo života básnika skladá profil osobnosti a prostredia, v ktorom sa pohyboval. Kompozičný jazyk je volený skôr v retroštýle, no zručne zinštrumentovaný, komunikatívny a ctiaci si spevnú melódiu.

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975,
zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie),
foto: Jozef Vavro / Archív SND

T. Frešo: Francois Villon, Opera SND, 1986,
Leopold Haverl (Francois Villon),
foto: Anotn Sládek

Dnes, keď si pripomíname storočnicu dirigenta a skladateľa Tibora Freša, ktorý prakticky celý tvorivý život zasvätil Opere Slovenského národného divadla, silno zabolí, že aspoň symbolicky nedostal do vena večerné predstavenie Verdiho Traviaty či o pár dní programovanej Pucciniho Turandot. O iných aktivitách ani nehovorím. Nuž, sme už raz takí. Vidíme len samých seba. Zmeníme to raz?

Autor: Pavel Unger

pozn. red.: O Tiborovi Frešovi písala Elena Blahová-Martišová pohľadom dokumentaristky TU…

video

Alexander Moyzes: Udatný kráľ, televízny záznam operného predstavenia SND, dirigent: Tibor Frešo

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár