Weimar – Pod dynamickou taktovkou Kirilla Karabitsa a Staatskapelle Weimar sa 19. a 20. augusta 2018 po 170 rokoch spánku rozozvučala hudba nedokončenej opery Franza Liszta Sardanapalo. Dielo, ktoré bolo doteraz považované za fragmentárne a nehrateľné, zrekonštruoval na základe Lizstových skíc britský muzikológ David Trippett.
Nik z antických učencov 4. storočia nemal perzské dejiny v malíčku tak, ako starogrécky lekár a historik Ktésias. V diele Persica predstavuje galériu kráľov Orientu od mýtických čias po autorovu súčasnosť. Persicu pohltil zub času, dielo však poznáme z neskorších kompilácií, napríklad z poznámok konštantínopolského patriarchu Fotia. Práve Ktésias nám ako prvý zanechal správy o kráľovi Sardanapalovi, ktorý v 7. storočí pred Kr. urobil bodku za dlhým, priam macbethovským radom panovníkov nosiacich novoasýrsku korunu.
Sen kráľa Sardanapala, akvarel a gvaš na papieri, autor Ford Madox Brown, 1871,
zdroj: wikimedia.org
Sila sebadeštrukcie je vztýčeným ukazovákom, ktorý varuje čitateľov Ktésiovho, ale aj Lisztovho príbehu. Kráľ, ktorý nosil ženské šaty, robil si make-up, obklopoval sa konkubínami a topil sa v luxuse, nemôže byť vzorom vojenskej cnosti. Aliancia Babylončanov, Médov a Peržanov preto obrátila jeho despociu na prach. „Memento, homo, quia pulvis est.“ Rozpomeň sa, človeče, že si prach, a na prach sa obrátiš, píše sa v Biblii. Na prach sa mala obrátiť aj partitúra opery Franza Liszta Sardanapalo o rovnomennom asýrskom kráľovi, ktorý vlastné pohodlie povýšil nad blaho ríše. História je však iného názoru: skutočným vládcom Novoasýrčanov krátko po páde ich hlavného mesta Ninive bol Ašsur-uballit II. Meno Sardanapala sa však ponáša na Aššurbanipala, ktorý sa narodil v roku 685 pred Kr.
Monarcha z krajiny Zikkuratov bol pravým opakom svojho literárneho náprotivku: Ašsurbanipal bol obratným vojenským stratégom, mal mantické schopnosti (veštil z oleja), miloval matematiku, astronómiu a knihy. Sardanapalus napriek tomu vstúpil do dejín svetovej literatúry ako synonymum dekadencie. Starovekú látku, ktorú bard anglického romantizmu Lord Byron „utkal“ počas pobytu v italo-byzantskej Ravenne, plánoval „ukuť“ do hudobnodramatickej podoby rakúsko-uhorský (a podľa Miroslava Demka slovenský) skladateľ Franz Liszt.
Franz Liszt za klavírom, čierna krieda a atrament na papieri, autor Sir Hubert von Herkomer, 1904,
zdroj: lempertz.com
Len jedno dejstvo
„Aby vystúpil z tieňa koncertného majstra, odhodlal sa skomponovať celovečerný javiskový opus,“ hodnotí Lisztovu motiváciu napísať plnokrvnú taliansku operu pianista Kenneth Hamilton v štúdii The Death of Liszt‚s Sardanapale v Cambridge Opera Journal. Prvý scénický experiment mal už za sebou. Pokúsil sa oň ako 13-ročný. V rokoch 1824 – 1825 Liszt pracoval na opere Don Sanche na francúzske libreto Emmanuela Théaulona. Opera nebola dobre prijatá a nepomohla ani návnada v podobe slávneho tenora Adolfa Nourrita v titulnej úlohe. Až do roku 1903 sa verilo, že autograf Sancha je stratený. Jean Chantavoine vtedy objavil v knižnici paláca Garnier dva zväzky Lisztovej opernej prvotiny. Novodobej premiéry sa Don Sancho „dožil“ až v roku 1974. Takmer identický osud – „ako cez kopírku“ – čakal aj na druhú a poslednú hudobnú drámu Franza Liszta.
Vo svojej dobe celebritný „básnik klavíra“ a skladateľ symfonických básní sa v roku 1844 pohrával s myšlienkou zhudobniť Byronovho Korzára, tohto námetu sa však o štyri roky neskôr (1848) ujal Giuseppe Verdi. Liszt, ktorý pracoval na weimarskom dvore ako kapelník, plánoval uviesť novú operu v Miláne a zasadnúť na uprázdnený trón po Donizettim (ale ten už svojho pretendenta mal – mladého Verdiho). Rozhodnutie pre Sardanapala pravdepodobne podnietila premiéra vokálno-inštrumentálnej fresky Hectora Berlioza Sardanapale (hudobný „hologram“ veľkorozmerného plátna francúzskeho romantika maliarskej palety Eugèna Delacroixa La mort de Sardanapale).
Sardanapalova smrť, olej na plátne, autor Eugène Delacroix, 1827,
zdroj: internet
Francúz narodený na ostrove Maurícius Félicien Mallefille sa s písaním libreta pre Franza Liszta neponáhľal a skladateľ začal zhudobňovať verše dodané od neznámeho autora v taliančine až v rokoch 1849 – 1851. Zachovala sa jeho korešpondencia s Richardom Wagnerom, v ktorej uhorský virtuóz uvažuje o finalizovaní partitúry v roku 1852. Skomponoval iba prvé dejstvo, potom sa odmlčal a nenapísal už ani notu. Prečo? Existuje viacero hypotéz. Podľa jednej z nich populárny hudobník odložil dielo do šuplíka po tom, čo vo Weimare oddirigoval Wagnerovho Lohengrina a Tannhäusera. Tieto opery považoval za majstrovský vrchol kompozičnej pyramídy v hudobnodramatickom žánri a jeho vlastná tvorba sa mu v porovnaní s nimi (možno) javila ako kvapka v mori.
Hlava ponorená do nôt
Muzikológ a historik David Trippett stojí za katedrou Univerzity v Cambridge, kde vedie prednášky zamerané na interpendenciu a vzájomný prienik hudobného umenia, kultúrnych dejín a filozofického myslenia Západu. Špecialista na Wagnera a Liszta rád vyludzuje tóny z piana a v roku 2016 sa úspešne prelúskal zažltnutými a ťažko čitateľnými stránkami Lisztovho rukopisu, ktorý objavil v archíve vo Weimare. Archív Goetheho a Schillera je najstarším literárnym archívom v Nemecku a okrem tisícok rukopisov pôvodných diel nemeckého romantizmu v ňom našla domov najväčšia lisztovská kolekcia na svete. Podľa slov anglického muzikológa odborná verejnosť o existencii manuskriptu vedela (v rokoch 1910 – 1911 ho katalogizoval Peter Raabe), ale považovala ho za fragmentárny a de facto nerekonštruovateľný. To, čo v ňom zostalo, bola iba hrubá skica. Treba brať ohľad aj na to, že Lisztova taliančina mala ďaleko od dokonalosti a nikde sa nezachovala ani kompletná verzia libreta. Z jednoduchého dôvodu. Libreto k Sardanapalovi nebolo nikdy dokončené a opera zostala v podobe „vzdušného zámku“.
Autograf opery Sardanapalo Franza Liszta,
zdroj: Goethe and Schiller Archive, Klassik Stiftung Weimar a classicfm.com
„Keď som prvýkrát otvoril stránky s rukopisom opery, prvé, čo som uvidel, bola nádherná ária pre lyrický soprán.“ vyznáva sa Trippett. „Bolo to takmer elektrizujúce vzrušenie. Prečo sa na to nikto nepozrel už skôr? Počúval som áriu v mojej hlave. Malo to hudobný zmysel, bolo to syntakticky kompletné a skladba mala nádherné, vzrušujúce spevné linky. V skutočnosti som to nemohol dostať z hlavy celý ďalší týždeň.“ V exkluzívnom rozhovore pre portál Sounds Like Sydney Trippett odhaľuje detaily svojho objavu a vyjadruje presvedčenie, že Liszt dokázal komponovať pre ľudský hlas vďaka dokonalému ovládaniu klavíra: „Je nemožné písať klavírne diela bez zmyslu pre zvukové obrazy klaviatúry, ale ani bez vnímania primátu spevnej melódie.“ David Trippett sa podujal tiež na inštrumentáciu klavírneho výťahu a Lisztove nápady konvertoval do orchestrálnych farieb. „Hovorí sa tomu reverzné inžinierstvo. Byť schopným zaplniť veľké jamy a zvládnuť skok do zvuku.“ dodáva muzikológ v koži reštaurátora.
Hlavnej ženskej postave Mirry prepožičala svoj lyrický soprán libanonsko-kanadská speváčka Joyce El-Khoury. „Pocit, že spolu so sólistami, zborom a orchestrom môžem darovať hlas dielu, ktoré predtým nikto nikdy nepočul, a doslova ho vyzdvihnúť z prachu, mi prináša zimomriavky.“ vyznáva sa rodáčka z Bejrútu. „Možno je to 170 rokov staré, ale znie to pre nás veľmi novátorsky,“ prikyvuje hlavou huslista najstaršieho nemeckého orchestra Staatskapelle Weimar. Teleso sa podujalo naštudovať staronové dielo pod vedením ukrajinského šéfdirigenta Kirilla Karabitsa.
David Trippett,
foto: Kellie McDonald
Operu otvára scéna v háreme. Medzi extatickými konkubínami dominuje kráľova favoritka, mladá Grékyňa Mirra, ktorú kráľ Sardanapalo uniesol z vlasti. Opakom tenorovej postavy monarchu je basbarytón Beleso, učený astrológ a vojak, ktorý varuje kráľa, aby zanechal svoje zženštilé mravy. Belesovo mene tekel nepadlo na úrodnú pôdu. 111 strán prvého dejstva Lisztovej zabudnutej opery prezrádza, že to, čo sejeme, budeme nakoniec aj žať.
Pripravila: Lucia Laudoniu
video
