Poznajú ju v domovskej budapeštianskej Štátnej opere, kde debutovala pred tridsiatimi rokmi. Pozná ju newyorská Metropolitan Opera, kde odspievala 32-krát Mozartovu Kráľovnú noci. Pozná ju publikum mnohých európskych divadiel. Nám je povedomá najmä ako porotkyňa talentovej súťaže Virtuosos V4+. Volá sa Erika Miklósa.
Maďarská štátna opera v Budapešti čelí rovnakej výzve ako ostatné divadlá. Pandémia zatvorila brány Erkelovho divadla i Eiffelovho umeleckého štúdia (budova Operaházu je stále v rekonštrukcii), aj keď nie až tak striktne ako u nás. Pochopiteľne, dramaturgický i hrací plán sa prispôsobili situácii, no nestratilo sa z neho podujatie, pripomínajúce si tridsiate výročie debutu jednej z najvýznamnejších maďarských sopranistiek súčasnosti. Erika Mikósa takou je.
Jej kariéra sa odvíjala bleskovo. Pôvodne športovkyňa, počas strednej školy zúročila svoj hlasový talent a po súkromnom štúdiu absolvovala Konzervatórium Ferenca Liszta v Segedíne. Nemala ani dvadsať, keď v roku 1990 úspešne, áriou Kráľovnej noci, predspievala v Maďarskej štátnej opere. Vzápätí nasledoval jej debut v postave Papageny v Mozartovej Čarovnej flaute. Bola najmladšou sólistkou divadla. Ďalšie vzdelanie nadobudla Erika Miklósa na Akadémii vokálnych umení vo Filadelfii (1996-97) a ako štipendistka milánskej La Scaly (1997-98).
Prečítajte si tiež:
Operný dom v Budapešti
Ešte predtým ju jej profesorka, známa maďarská mezzosopranistka Júlia Hamari, pozvala na vystúpenie do Bruselu. Po ňom nasledovala zmluva s operou v Mannheime. Veľkou etapou v životopise koloratúrnej sopranistky bolo takmer sedemročné hosťovanie v Metropolitan Opere v New Yorku. Ako Mozartova Kráľovná noci debutovala 21. októbra 2004 (po boku Dorothey Röschmann ako Paminy a Matthewa Polenzaniho ako Tamina, pod taktovkou Juliusa Rudela) a v tejto krkolomnej postave sa na prvej americkej scéne predstavila 32-krát. Často aj pod taktovkou nedávno zosnulého Jamesa Levina. Pravidelne účinkovala v nemeckých divadlách (Lipsko, Berlín, Stuttgart, Kolín nad Rýnom), v Zürichu a aj v talianskych operných domoch.
video
Repertoár Eriky Miklósovej zahŕňal postavy skôr lyrického koloratúrneho odboru, medzi ktorými, popri Mozartovej Kráľovnej noci, to bola Konstanze z Únosu zo serailu, Donizettiho Norina z Dona Pasquala, Adina v Nápoji lásky a titulná Lucia di Lammermoor, Verdiho Gilda, Violetta, Oscar, ale aj mnohé ďalšie.
Svoj jubilejný gala koncert, ktorý streamovala Štátna opera v Budapešti zo Sály Miklósa Bánffyho v Eiffelovom umeleckom štúdiu v sobotu 27. marca, bol kombináciou rozhovoru s generálnym riaditeľom Szilvesztrom Ókovácsom a scénami z opier s klavírnym sprievodom Csabu Sámuela Tótha. Režisérom bol András Aczél.
Prvá rovina večera dominovala, čím bol vlastne stream určený primárne domácemu publiku, prípadne maďarčinu ovládajúcim cudzincom. Z nej sa obmedzím skôr na penzum informácií, ktoré som pri mojom značne limitovanom ovládaní jazyka absorboval. Treba však povedať, že hostiteľ večera Szilveszter Ókovacs je veľmi zdatným moderátorom a jeho otázky boli vecné i vtipné.
Počas prvého čísla, árie Konstanze z Mozartovho Únosu zo serailu (v maďarskom preklade), sa premietali fotografie umelkyne z detstva, mladosti i z javiskovo stvárnených postáv. Erika Miklósa náročnú áriu predniesla štýlovo, zamatovo mäkkým tónom, stále spoľahlivou koloratúrnou technikou a najmä suverénne znejúcimi výškami.
V prvom rozhovore, v obklopení zbierky kostýmov stvárnených hrdiniek, si zaspomínala na svoj debut. Jej prvá Papagena bola záskokom a v Erkelovom divadle pred vstupom na javisku jednoducho zablúdila. Odviezla sa omylom výťahom niekam hore. Predstavenie dirigoval János Kovács, Sarastrom bol Kolos Kováts a mladou speváčkou ostro sledovanou Kráľovnou noci dramatická koloratúra Veronika Fekete.
Pri Únose zo serailu ešte hudobný program ostal a zaznelo kvarteto z 2. dejstva, kde popri Erike Miklósa spievala Blondu Rita Rácz a tenoristami boli Péter Balczó (Belmonte) a János Szerekován (Pedrillo).
Ani celý ďalší program nebol zameraný na sopránové koloratúrne árie, ale na ansámblové čísla, aby tak dala najavo, že opera je kolektívne umenie a medzi kolegami sa cíti najlepšie. S mezzosopranistkou Atalou Schöck si v krásnom ladení hlasov zaspievala kvetinové dueto Lakmé a Malliky z Lakmé od Léa Delibesa. V rozpomienkach so svojím šéfom sa Erika Miklósa vrátila do čias malých rolí, no poznamenala, že na Margitinom ostrove spievať Páža v Rigolettovi popri Veronike Kincses, Lajosovi Millerovi či Péterovi Kelenovi a pod taktovkou Lamberta Gardelliho nebola žiadna hanba.
Z Bizetovej Carmen si vybrala trio z 2. dejstva, kde popri jej Frasquite a Mercedes Bernadett Wiedemannovej presviedčala 62-ročná Ildikó Komlósi, že ešte stále vie byť hlasovo plnohodnotnou Carmen. V súvislosti s dvojspevom Noriny a Malatestu z Donizettiho buffy Don Pasquale (Erika Miklósa ho predniesla aj do hereckej akcie rozvinuto a spevácky spoľahlivo s barytonistom Zsoltom Hajom) si zaspomínala na už dlhší čas nežijúceho skvelého basistu Józsefa Gregora a facky, ktoré mu ako Norina uštedrila. A nielen jemu, aj Juanovi Ponsovi či Robertovi Scandiuzzimu.
Z Verdiho Rigoletta, kde roky spievala Gildu, zaznelo známe kvarteto z 3. dejstva Bella figlia dell´amore (kvalitnými partnermi boli tenorista Boldizsár László, barytonista Mihály Kálmándy a mezzosopranistka Erika Gál), kde hlas sopranistky sa voľne niesol v mäkkej, no priebojnej vysokej polohe.
Vo uvoľnenej diskusii s generálnym riaditeľom Szilvesztrom Ókovácsom si Erika Miklósa zaspomínala aj na staršie, obdivované kolegyne. Okrem svojej pedagogičky Júlie Hamari aj na nezabudnuteľnú Erzsébet Komlóssy či na Ilonu Tokody, vyznala sa z obdivu nielen k Marii Callas a Joan Sutherland, ale dokonca aj k vysoko dramatickému sopránu Birgit Nilssonovej. Na pódium si pozvala aj kolegov z inej ako speváckej profesie.
Vo svojej kariére sa nevyhýbala ani operetám. Spievala ich na koncertoch, ale aj v inscenácii Netopiera od Johanna Straussa ml. Zmysel pre komickosť preukázala ako Adela, v tercete s veľmi sľubným hlasom Lilly Horti (Rosalinda) a tenorom Tiborom Szappanosom ako Eisensteinom.
Ďalšiu profilovú titulnú postavu, Luciu z Donizettiho Lucie di Lammermoor, opäť neprezentovala áriou, ale sextetom z 2. dejstva. No na záver si v spomienke na debutovú Papagenu z Čarovnej flauty zanôtila pri stole pár taktov so svojím hostiteľom (Szilveszter Ókovács vyštudoval pôvodne spev), aby celé dueto, aj s hereckou akciou (náznaková scéna bola prítomná vo všetkých číslach) ponúkla v partnerstve s Papagenom Csabu Sándora.
Miklósa30, to bol názov online koncertu Eriky Mikósa k jej tridsaťročnému javiskovému jubileu, sa rozhovor s hostiteľom viazal výlučne k domácej kariére. O svojich zahraničných vystúpeniach, ktorých bolo viac než dosť, nebola reč. Ani o projekte Virtuosos V4+, kde sedela popri našom Petrovi Valentovičovi v medzinárodnej porote.
Prezentovaný projekt kombinoval živé výstupy s predhraným rozhovorom. Po všetkých číslach sa účinkujúci klaňali „virtuálnemu“ publiku (sála bola prázdna), potlesk bol tiež fingovaný, aby aspoň vyvolal pravú divadelnú ilúziu. Bol to trocha zvláštny jubilejný galakoncert (napokon žijeme v neštandardnej dobe), no podal úprimný a plastický obraz o umení i životných postojoch optimistickej jubilantky. Erika Miklósa má päťdesiat, takže jej kariéra pokračuje v plnom prúde ďalej.
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
