Stretnutie s orchestrami v 50. jubilejnom ročníku BHS

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na Bratislavských hudobných slávnostiach, ktoré sú tohto roku s číslom 50, je naplánovaných dvadsaťsedem koncertov s dvanástimi dirigentskými osobnosťami. Mnohé koncerty sú aj so slávnymi sólistami: spevákmi alebo inštrumentalistami. Program najvýznamnejšieho festivalu vážnej hudby na Slovensku je aj výnimočne dlhý: od 21. septembra do 12. októbra, teda tri týždne

O zvukovej unifikácii

Orchestre, ktoré mali pred desiatkami rokov svoj špecifický zvuk, vychádzajúci zo svojbytnej (niekedy viac než storočnej) tradície, dlhoročného pôsobenia vedúcej dirigentskej osobnosti v ich čele, resp. mentality inštrumentalistov, pochádzajúcich z jedného územného celku, sú dnes poznačené rýchlym tempom života, meniacimi sa požiadavkami pomaly splývajúceho sveta, šéfdirigentmi, migrujúcimi po pár rokoch z jedného orchestra do druhého, ako lastovičky za teplom. Členovia ansámblov pochádzajú z rôznych kútov sveta – od Európy, cez Áziu, Latinskú Ameriku, po USA a iné kultúrne územia, čo možno ľahko identifikovať už vizuálnym pohľadom. Na konkurzoch telies prechádzajú adepti hustým sitom kvality, pričom sa prihliada najmä na perfektnú technickú pripravenosť a pohotovosť. Mediálnym prepojením hudobného diania a ďalšími aspektmi prelínania svetovej kultúry, sa hudobný rukopis kedysi ľahko identifikovateľných orchestrov unifikuje. Dôraz sa v prvom rade kladie na precíznosť súzvuku, menej na štýlovo-zvukový charakter a monogram. Dnes ťažko (niekedy predsa len…) možno zdôrazňovať pri hodnotení „slovanskú“ vrúcnosť, ruskú zvukovú expanzívnosť, americký perfekcionizmus, nemecký akcent na štýlotvornosť, vypracovanosť dychových či zvlášť sláčikových sekcií… atď. Ale i tak s napätím očakávame typický zamat sláčikov Viedenských filharmonikov. Ten sa azda nezmenil!

Orchestre špičkovej úrovne, ktoré sme na tohtoročných (pritom výnimočne pestrých a bohatých) BHS zatiaľ počuli, boli po stránke technickej vybrúsenosti mimoriadne kvalitné, aj keď zvukovo menej špecifické. Ak sa mýlim, v duchu ma opravte.

Izraelská filharmónia

Zubin Mehta, BHS 2014

Zubin Mehta, BHS 2014

prišla ku nám cestou do Prahy, kde hrala ten istý program o deň neskôr – ako sme to mohli s radosťou v repríze sledovať na inteligentnom kanáli ČT ART. V jej podaní zaznela jasnými hudobnými líniami, pregnantne, čisto zahraná Beethovenova predohra Egmont, dramaticky – akoby o desiatky rokov neskôr napísaná – Mozartova Symfónia č. 410 g mol KV 550 a uchvacujúca neskoro romantická symfonická báseň Richarda Straussa Život hrdinu. Bol to dramaturgicky premyslene postavený program, umocnený ušľachtilým dirigentom Zubinom Mehtom, pôsobiacim na veľký inštrumentálny kolektív úsporným gestom, zato v jasných, zrozumiteľných pokynoch pravej i ľavej ruky, cez sugestívnu hru koncertného majstra Iľju Konovalova v sólisticky náročnom, rozsiahlom parte Straussovej hudobnej básne, až po vyrovnanú hru celého telesa. Z celého koncertu sálala interpretačná istota a vnútorná hĺbka. Zážitkom bol aj koncert

London Symphony Orchestra

s ďalším prominentným dirigentom, ktorý – podobne ako Zubin Mehta – predvádzal iba minimalistické gestá. Bol to generálny riaditeľ Mariinského divada v Petrohrade, vedúca osobnosť viacerých európskych hudobných festivalov a  šéfdirigent Londýnskeho symfonického orchestra Valery Gergiev. Jeho démonicky pôsobiaca osobnosť vystačí pri zvládnutí inštrumentálnych kolosov iba symbolickou paličkou a jemným chvením ľavej ruky. Ale akú silu vie vyvolať táto obojstranná spolupráca rúk! Na program jedného z najvýznamnejších svetových orchestrov (založený r. 1904) si Gergiev vybral ruský program: na úvod Šostakovičovu Slávnostnú predohru A dur, opus vyžarujúci pátos veľkého národa. Po ňom zaznela rytmicky zložitá orchestrálna suita zo Stravinského baletu Petruška, zobrazujúca bizarné príbehy jarmočnej postavičky ruského vidieckeho divadla. Veľký orchester s celou plejádou dychových a bicích nástrojov predostrel pred poslucháčov hudobné veľdielo klasika 20. storočia s bujarou náladou a citátmi typicky ruských fragmentov.

Valery Gergiev, BHS 2014

Valery Gergiev, BHS 2014

Hoci sa o Prokofievovej 5. symfónii B dur op. 100 traduje, že bola chválospevom na slobodného človeka porevolučného Ruska, je to dielo viac groteskné, sarkastické, než lyricko-oslavné, hoci aj také sú v symfonickom odkaze veľkého ruského skladateľa. V dobe vzniku (r. 1944) 5. symfónia vyvolala zdesenie estetikov „soc-realizmu“ (premiéra bola 13.1.1945 v Moskve). S odstupom desaťročí vnímame toto dielo ako emotívny hudobný epos umelca, ktorý jednou časťou bytia žil síce v Rusku, no spomienky, putá a kompozičné vplyvy ho nepustili zo Západu, kde prežil najväčšie úspechy ako mladý avantgardista – skladateľ a geniálny klavirista.

Ušľachtilosť izraelského orchestra s preduchovneným Zubinom Mehtom a orchestrálna „špica“ Londýnčanov, na čele s osetsko – ruským dirigetom Valery Gergievom (rovnako mimoriadnym aj pred opernými hviezdami v iných projektoch), ktorý za svojím uhrančivým zjavom skrýva mimoriadne vnímavé umelecké vnútro, znamenali v úvode BHS hudobné vrcholy festivalu.

Celkom iným typom vedúcej umeleckej osobnosti je šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume. Jeho prudkosť, pohyblivosť a vonkajšia eruptívnosť sú typické. Dokáže nimi zaktivizovať Slovenskú filharmóniu a priviesť do „varu“ vyznavačov dirigentského baletu. Osobne ho rada sledujem s privretými očami. Tak sa mi jasne odhalí zmysel dirigentovej emotívnej sugescie na interpretov.

Slovenská filharmónia

uviedla na festivale dramaturgicky výborný program: 12 – minútové dielo „Warzone“ od veľkého gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho (r. 2007 bolo hosťom festivalu súčasnej hudby Melos-Étos v Bratislave). Názov má dva významy – v osetštine znamená Vorzone „láska“, v prepise do latinky je to „war zone“ – vojnová zóna. Smutno-príznačné preklady pre „kaukazský kriedový kruh“… Prudké rytmické štruktúry skladby sa striedali s lyrickými nápevmi, príbuznými z folklórnych zápisov mnohohlasnej zakaukazskej hudby. Zovreté, účinné dielo v podobe úvodného diela koncertu. Po ňom nasledoval Koncert pre klavír a orchester G dur od Mauricea Ravela. Od prvých arpeggií, ktorými francúzsky klavirista Jean-Yves Thibaudet doslova preletel ponad klaviatúru, sme spozorneli. V priebehu skladby – vrcholne virtuóznej, súčasne bezstarostnej, napísanej v duchu geniálnych skladieb „šťastnej chvíle“ – sa prezentoval sólista so zmyslom pre jemnú poéziu klavíra. Viac než vonkajším efektom a zničujúcou motorikou, vyznával pianista jemnosť, vnútornú hĺbku frázy, mnohoznačnosť klavírneho úderu, čaro nekonečných trilkov a kontrasty akordických pasáží, ktoré „sádzal“ do ôsmich oktáv bez akejkoľvek námahy a vonkajšieho pátosu. Orchester ho v tomto diele sprevádzal s rovnocennou poetickou strunou – aj vďaka dirigentovmu pochopeniu Ravelovej farebne bohatej, ale vždy noblesnej hudby. Cez Thibaudeta sme sa dotkli v duchu veľkého sveta Paríža – i Hollywoodu, kde je klavirista, vraj, zapísaný dokonca v Sieni slávy.

J.Y.Thibaudet, E.Villaume, BHS 2014

J.Y.Thibaudet, E.Villaume, BHS 2014

V závere koncertu Slovenskej filharmónie zaznela Šostakovičova Symfónia č. 5 d mol, op. 47 – dielo žalospevu, drámy, sarkazmu, ale aj tragického volania o pomoc. Šostakovič vo svojej Piatej (nie náhodou prirovnávanej k Beethovenovej „Osudovej“), vytvoril obraz krutej doby, ale aj svojich najintímnejších osudových strát, sklamaní, umeleckej porážky a ľudskej osamelosti. (Symfóniu napísal r. 1936, v dobe stalinskej kritiky jeho opery Lady Macbeth z Mcenského újazdu, ale aj najtvrdších represálií voči ustráchanej, rozporuplnej sovietskej spoločnosti).

Emmanuel Villaumeme vytvoril týmto finále so Slovenskými filharmonikmi silný hudobný zážitok, ktorý prikoval poslucháčov k sedadlám presvedčivosťou, v ktorej sa nehľadajú detaily, ale celková sila výpovede. Šostakovič (1906-1975) síce nie je toho roku jubilujúcim skladateľom – zato je na BHS najviac uvádzaným. Vybrali si ho na úvod koncertu aj Moskovčania a ich

Veľký symfonický orchester P. I. Čajkovského

So šéfdirigentom a umeleckým riaditeľom Vladimírom Fedosejevom. Opäť totiž zaznela Slávnostná predohra A dur op. 96 od D. D. Šostakoviča a vzápätí jeho Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol op. 77. Náš festival sa pri exkluzívnych orchestroch musí zrejme viac podriadiť ponuke hostí, než vlastným dramaturgickým predstavám.

Predohra zaznela – oproti londýnskemu orchestru – v preexponovanom tempe a nie vždy v najčistejšie nástupoch dychov. S napätím sme sledovali priebeh husľového koncertu a  mladého sólistu – svetom a na súťažiach laureátskymi diplomami oceňovaného husľového virtuóza Andreja Baranova. Jeho krásne znejúce stradivárky z r. 1708 boli až príliš jemné na prudkú hudbu, ktorú napísal ruský génius v skladbe, prirovnávanej (najmä v krkolomnom Scherze 2. časti) k „dance macabre“, resp. „žeravému peklu“ husľovej virtuozity. Kryptogram Šostakoviča v latinke (D – ES – C – H) znie najmä v kadencii tretej časti, ale je hudobne skloňovaný aj v iných úsekoch. Koncert je dedikovaný Davidovi Oistrachovi, ktorý ho aj premiéroval r. 1955. Poslucháča napadla pri ňom hriešna myšlienka myšlienka: napísal Šostakovič vôbec niekedy jasné, radostné dielo? Veď život nie je len o spoločenskom tlaku, je aj o chvíľach radosti, lásky, obyčajného skromného šťastia.

Na záver stretnutia s brilantným ruským orchestrom odzneli Rachmaninovove Symfonické tance op. 45, v ktorých sa naplno rozozvučali všetky sekcie orchestra vo vynikajúcej farebnosti a súhre, žiaľ, opäť v smutnej „labutej piesni“ – tentokrát Sergeja Rachmaninova, skladateľa odsúdeného na smrť v americkom exile. Moskovčania s elegantným dirigentom Vladimírom Fedosejevom patrili v ten večer, rovnako ako predchádzajúce orchestre, k zážitkom prvej triedy. Bolo to aj zásluhou husľového virtuóza Andreja Baranova – typického „veľkého“ Rusa s jemným srdcom, nadväzujúceho umením na nezabudnuteľné osobnosti ruskej husľovej školy (David a Igor Oistrachovci, Viktor Tretiakov a ďalší).

Česká filharmónia

s Jiřím Bělohlávkom uviedla na úvod svojho festivalového večera Patnáct listů podle Dürerovy Apokalypsy od Luboša Fišera (1935 – 1999). Drevoryty slávneho stredovekého umelca sú inšpirované knihou Zjavení sv. Jána – a Luboš Fišer na 12-minútovej ploche skladby, atonálnym jazykom skladateľa 20. storočia vytvoril hudobné skice hrozivých predstáv posledného súdu. Bola to ojedinelá prezentácia súčasného českého autora. Za ňou ČF uviedla Prokofievov brilantný Koncert pre klavír a orchester č. 3 C dur op. 26 – s prezentáciou fenomenálneho 23 ročného uzbeckého klaviristu Behzoda Abduraimova. Umelec patrí k tej generácii mladých pianistov, ktorá ohuruje neskutočnou pripravenosťou klavírnej virtuozity v závratnej rýchlosti, akordickej sile, celkovej dynamike, s efektnými ozdobami, trilkami – prosto energiou, vybičovanou fyzickými danosťami, drilom, ale aj súčasnou konkurenciou podobného virtuózneho prúdu. Je to umelec, ktorý si zaslúži ovácie za to, čo dokáže v šantivo-burlesknom, po každej stránke vypointovanom „korenistom“ diele, akým je Prokofievov Tretí klavírny koncert C dur. V budúcnosti azda siahne aj po koncertných dielach, ktoré vyžadujú celkom iný prístup v celkovej výstavbe a v detailoch. Napokon – že už ovláda aj takéto umenie, demonštroval v éterickom prídavku.

J.Bělohlávek, B.Abduraimov, BHS 2014

J.Bělohlávek, B.Abduraimov, BHS 2014

Dvořákova Symfónia č. 7 d mol op. 70 A. Dvořáka bola pripomienkou 110. výročia od smrti českého skladateľa, génia melódie, spevnosti a hlbokej kontemplácie. Elegické dielo, vytvorené po smutných rodinných udalostiach skladateľa, prináša rozuzlenie v pozitívnych, radostných, triumfujúcich hudobných náladách. Bělohlávek podčiarkol so svojím orchestrom najmä hlavne tragiku „rozuzľujúce“ momenty – pričom sme v prejave českého orchestra usilovne hľadali aj typickú nadstavbu jeho interpretácie v nekonečnej spevnosti českého ducha a srdca. Možno to nie je dnes celkom „in“?

Orchestre national de Lyon

(založený r. 1905) s americkým dirigentom Leonardom Slatkinom, ktorý je na čele telesa ako hudobný riaditeľ od r. 2011 (umelec spolupracuje s mnohými významnými orchestrami USA i celého hudobného sveta), uviedol americko-francúzsky program. Populárnejšiu časť večera vyplnila hudba Leonarda Bernsteina – Divertimentom pre orchester a George Gershwina – Američan v Paríži. Ak Bernstein pripomenul svojou kompozíciou mnohé odozvy svojho slávneho muzikálu West Side Story, Gershwin bluesovými melódiami, jazzovým rytmom, charakteristikou Paríža, jeho barov, zábavných podnikov klaksónov aut a očarením bohémskou atmosférou veľkomesta nás uviedol do americko-europskej nostalgie dvadsiatych rokov minulého storočia. Prekvapením programu bol Koncert pre husle a orchester D dur op.- 35 od brnenského rodáka, ináč Viedenčana a od r. 1938 slávneho amerického autora filmovej hudby Ericha Wolfganga Korngolda (1897 -1957). Husľové sólo v toto pôvabnom koncerte hral Renaud Capuçon, mimoriadny zjav francúzskej husľovej školy, ktorý – podobne ako francúzsky klavirista Thibaudet – vniesol do virtuóznej prezentácie sólistov kultivovanosť európskeho charakteru. Hudba koncertu v sebe spájala noblesu, melodickú nápaditosť, ľahkosť invencie, ale aj vysoké požiadavky na virtuóznu hru.

L.Slatkin, R.Capucon, BHS 2014

L.Slatkin, R.Capucon, BHS 2014

Ravelov Gaspard de la nuit – Gašpar noci, je nám známy napríklad z ukážkovej nahrávky nášho veľkého klaviristu Petra Toperczera. Na koncerte orchestra z Lyonu zaznela však skladba v orchestrácii rumunského skladateľa Mariusa Constanta. Hoci je Ravel skvostným inštrumentálnym autorom, cyklus troch poém o temných emóciách, úzkostiach a predstavách ľudskej bytosti zanechal iba v klavírnej podobe. Inštrumentácia – kongeniálna s Ravelovým povestným kompozičným majstrovstvom – zanechala v poslucháčoch najsilnejší dojem večera v predvedení Lyončanov s Leonardom Slatkinom. Sýty hudobný zážitok – psychologickým obsahom diela, vyrovnanosťou všetkých nástrojových skupín i zanietením dirigenta, ktorý osciluje medzi jemnosťou gesta rúk a  výrazom tela.

Slovenský komorný orchester

zavŕšil takmer polovicu festivalu jubilejného 50. ročníka koncertom v Malej sále Reduty – pred plným hľadiskom. Súbor, ktorý vznikol r. 1960, je výrazne mladý – z pamätníkov a nositeľov štafety zakladateľa Bohdana Warchala je tu azda len umelecký vedúci Ewald Danel, ktorý vedie súbor od r. 2001. Štrnásťčlenný súbor energiu sálajúcich muzikantov, pod vedením svojho skúseného umeleckého vedúceho, predviedol na festivale jeden zo svojich najlepších výkonov. Pozoruhodná bola už bohatá a pestrá dramaturgia: od skladateľa českého pôvodu z 18. storočia Heinricha Ignaza Franza von Biberna a jeho (harmonicky čudesnú, takmer súčasne znejúcu) Battaliu á 10 D dur, cez Sukovu Meditáciu na staročeský chorál Svatý Václave (aké aktuálne práve v čase českých osláv sv. Václava!), Komornú symfóniu c mol op. 110 Dmitrija Šostrakoviča, Suitu redivivu op. 14 z levočského Pestrého zborníka v úprave jubilujúceho skladateľa Jozefa Podprockého (1944) – i nedávno premiérované pôvabné dielo v Antverpách žijúceho slovenského skladateľa Jána Valacha B-A-C-H: Obrázky zo života, až po Brittenovu obľúbenú Simple Symphony op. 4… Všetko to bolo premyslene vybraté, s neobyčajnou gracióznosťou a gradáciou, zanietením a delikátnosťou predvedené. Najviac si cením prekrásne vyznievajúcu Meditáciu Josefa Suka, len so sláčikmi predvedenú Šostakovičovu „muzyku žalobnu“ – Komornú symfóniu s krásnymi husľovým vstupom a violončelovým sólom, štýlovo zahranú Podprockého orchestrálnu úpravu Suity s  continuom, po druhý raz počutý, čoraz pôsobivejší – meditatívny, hravý, jemne predvedený, s vnútornými symbolmi vykreslený obraz Bacha od skladateľa J. Valacha. Ale – napokon – aj brilantnú, známu, hoci tento krát v tempe a výrazovosti trochu preexponovanú Simple Symphony od mladého Brittena.

Tomuto koncertu by s radosťou zatlieskal sám Bodan Warchal.

Autor: Terézia Ursínyová

Program festivalu nájdete na www.bhsfestival.sk

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár