Nitra – V piatok 22. novembra 2019 sa v koncertnej sále Župného domu Nitrianskej galérie konala premiéra detskej opery Brundibár od Hansa Krásu v podaní študentov Súkromného konzervatória v Nitre. Dielo, ktoré bolo pri svojom vzniku zneužité nacistickou propagandou ako dôkaz o idylickom živote Židov v Terezíne, uviedli v Nitre pod taktovkou Marca Vlasáka a v réžii Miroslava Šufliarskeho.
Študenti Súkromného konzervatória pravidelne obohacujú nitriansky kultúrny život, no operný titul Brundibár českých autorov Hansa Krásu (1899 – 1944) a spisovateľa Adolfa Hoffmeistra (1902 – 1973) bol prvým operným dielom, ktoré naštudovali ako celok. ,,Operné štúdio na našej škole existuje od jej počiatku (2003), ale doposiaľ sme kompletné operné dielo nenaštudovali, len rôzne fragmenty. Po úspechu Brundibára sme sa rozhodli, že kompletné naštudovanie operného diela budeme realizovať pravidelne každý druhý rok. Najbližšie (v roku 2021) by sme radi uviedli Blodekovu operu V Studni.“ uviedla pre Opera Slovakia Diana Miklášová, manažérka Súkromného konzervatória v Nitre.
Na tejto inscenácii sa podieľali študenti operného štúdia spolu s orchestrom vytvoreným zo študentov a pedagógov školy. V hlavných postavách sa predstavili Radovan Slávik v alternácii s Alexandrou Kurinskou (Pepíček), Dominika Krajčová v alternácii s Kristínou Supekovou (Aninka) a Ján Farkaš (Brundibár). Scénu navrhla Barbora Tóthová, ktorá sa spolu s Miroslavou Matulovou a Milenou Majerovou podieľala aj na príprave kostýmov. Stvárnenie Brundibára v hudobnom naštudovaní Marca Vlasáka a v réžii Miroslava Šufliarskeho zobrazuje nielen samotný príbeh opery, ale odkrýva i drámu detí v Terezíne.
Operu Brundibár napísali hudobný skladateľ Hans Krása a spisovateľ Adolf Hoffmeister v roku 1938. V polovici roku 1941 predstavenie pripravil Rafael Schächter s niekoľkými priateľmi ako darček k päťdesiatinám riaditeľa sirotinca v Prahe na Hagiboru. V Prahe sa predstavenie hralo len dvakrát a to tajne, pretože kultúrna činnosť Židom bola už v tej dobe zakázaná. V auguste 1942 Hans Krása odišiel s transportom do Terezína, a mnohí jeho spolupracovníci a deti ho nasledovali.
Rudolf Freundfeld-Franěk priviezol do ghetta klavírny výťah a ujal sa vedenia skúšok na pôde Drážďanských kasární. Do práce neustále zasahovali transporty. Detských hercov odvezených do koncentračných táborov na východe museli nahrádzať deti z nových transportov. Po viac ako dvoch mesiacoch skúšok sa 23. septembra 1943 v Magdeburských kasárňach konala premiéra. Opera Brundibár mala veľký úspech a celkom sa do jesene 1944, kedy z Terezína odchádzali posledné transporty, odohralo asi 55 repríz, tzn. že sa hralo v priemere jedno predstavenie v týždni.
Na jar 1944 sa terezínske ghetto chystalo na návštevu komisie Medzinárodného červeného kríža, aby zhodnotila jeho funkciu „vzorového“ ghetta, ktoré „vodca daroval Židom“. Brundibára sa rozhodli odohrať komisii. Predstavenie presťahovali do veľkej sokolovne mimo ghetto, architekt František Zelenka, ktorý vytvoril podobnou scénu ako v Prahe, dostal materiál na vylepšenie kulís a kostýmov, lebo skrášlenie Brundibára sa muselo stihnúť cez noc. Záverečné scény Brundibára sa ešte v lete 1944 natočili pre propagandistický film Theresienstadt (známejšom pod názvom Vodca daroval Židom mesto). Zdroj: holocaust.cz
Opera v priebehu päťdesiatich minút rozdelených do dvoch dejstiev rozpráva príbeh dvoch detí, ktoré potrebujú zohnať peniaze na mlieko pre svoju chorú mamu. Vďaka pomoci zvieratiek a kamarátov sa im to podarí, keď premôžu zlého verklikára Brundibára. Študenti Súkromného konzervatória v Nitre odhalili životy detí, ktoré zažili tragédiu, aká nemá v dejinách obdoby.
Režisér Miroslav Šufliarsky obohatil operu o postavu Evy Roubíčkovej (v podaní študentky hudobno-dramatického umenia Niny Tomašikovej), ktorá divákom vyrozpráva svoj životný príbeh. ,,V prológu Eva rozpráva príbeh reflektujúci chvíle krásneho detstva až do príchodu nacizmu. Tento moment je v inscenácii symbolicky podporený označením herečky židovskou hviezdou. Ďalej pokračuje, ako sa jej život dramaticky zmenil. Trpela a bola odstrkovaná. Dňa 17. decembra 1941 ju spolu so svojou matkou deportovali do Terezína, kde im boli pridelené čísla N68 a N69. Po týchto slovách si herečka sadá do hľadiska, čím divákov symbolicky označuje za príslušníkov židovskej obce.
Po úvodnom texte a trúbení vlaku symbolizujúcom príchod detí do Terezína sa po prvýkrát dostáva k slovu orchester otvárajúci dianie opery. Samotná scéna je spracovaná jednoducho. Nachádza sa tu veľká biela stena spojená s plotom s ostnatými drôtmi a malý drevený stolík v strede javiska. Brundibár, v tomto režijnom spracovaní ako príslušník jednotiek SS, kontroluje deti prichádzajúce na scénu a priraďuje im čísla. Ako poslední prichádzajú súrodenci Pepíček a Aninka. Deti sú veľmi smutné a rozprávajú o svojej chorej mamičke. Zrazu sa scéna mení a ostatné deti začnú zo súcitu k Aninke a Pepíčkovi vytvárať pre nich ilúziu – hrať „divadlo“, ktoré je dejom celej opery Brundibár.“ uviedla pre Opera Slovakia Klaudia Vašinová zo Súkromného konzervatória v Nitre.
Podľa režiséra Miroslava Šufliarskeho je Brundibár na prvý pohľad operou s jednoduchým príbehom. Priam rozprávkový motív však z jeho pohľadu v sebe nesie veľkú metaforu druhej svetovej vojny a alegoricky skrýva boj proti zlu, ktoré je zosobnené v Brundibárovi.
,,V našej réžii sme sa snažili túto metaforu odkryť a inscenačne príbeh posunúť do inej významovej roviny. Preto vidíme Brundibára ako príslušníka armády SS alebo nacistu, ktorý nemá zľutovanie a naozaj ľudí židovského pôvodu vidí len ako čísla.“ uviedol pre Opera Slovakia Miroslav Šufliarsky a dodáva:
,,Celý príbeh sa v našej réžii odohráva v miestnosti koncentračného tábora a je pre Aninku a Pepíčka len akousi ilúziou, predstieraním alebo divadlom zo strany ostatných detí, ktoré sa hrajú na pekára, zmrzlinára, mliekara a zvieratká. Brundibár vystupuje so svojím verklíkom, ale vždy za ostnatým drôtom na nemeckej strane, kde mu Nemci za peknú hru dávajú drobné. Pri kontakte s deťmi v tábore sa však správa kruto a bez zľutovania. Vyhranený je z nášho pohľadu záver opery. V pôvodnej verzii sa končí šťastne – Brundibára po naháňačke deti vyženú z ulice a následne spievajú finále druhého dejstva – „Brundibár poražen“. V našej verzii je naháňačka prvým momentom, kedy si deti koncentračného tábora dovolia voči nacistovi fyzický kontakt a začnú ho strkať, potkýnať a „bojovať“ proti zlu.
Scéna graduje až do okamihu, kedy ich nacista zaženie do rohu miestnosti a náznakom sa im vyhráža. Vzápätí však iba s opovrhnutím mávne rukou a odchádza. Vtedy deti, zneistené odchodom nacistu, skúmajú, čo sa vlastne stalo. Nakoniec, v naivnej predstave, že nacistu porazili, hurónsky a nadšene spievajú „Brundibár poražen“. Posledný tón finále opery však sprevádza zvuk trúbiaceho vlaku, po ktorom sa objavuje nacista s plynovou maskou na krku a deti „odpisuje“ zo zoznamu čísel. Všetky postupne odchádzajú z javiska a nasleduje záverečný text Evy Roubíčkovej.„
Pre Miroslava Šufliarskeho bola práca na opere Brundibár bola veľmi zaujímavá, ale aj náročná. ,,So študentami sme sa často rozprávali o osudoch ľudí v koncentračných táboroch, vysvetľovali historické reálie a hľadali adekvátne emócie a pocity. Pomohli nám mnohé historické pramene ako denníky alebo novinové články, z ktorých sme čerpali. V konečnom dôsledku sami študenti prenikli do tejto problematiky a začali si hľadať herecké motívy, pointy, celkovú logiku a psychológiu svojich postáv. Myslím, že sa nielen umelecky, ale aj duchovne obohatili, čo sa odzrkadlilo na ich výkonoch.“
Rovnako aj dirigent Marco Vlasák, nedávny víťaz medzinárodnej dirigentskej súťaže „Nino Rota“ v talianskej Matere, bol plne zainteresovaný do diania opery na skúškach so spevákmi a orchestrom konzervatória. Podľa jeho názoru mnohí študenti dosiahli svoje najvyššie možné hranice, ktoré sa v pozitívnom svetle odrazili na premiére.
,,Viacerí zo študentov mali možnosť vyskúšať si po prvýkrát prácu s dirigentom, ako aj celý priebeh naštudovania diela, čím nadobudli nové skúsenosti obohacujúce ich nasledujúc štúdium, či možno neskôr kariéru ako takú. Veľkým prínosom pre študentov bolo aj pôsobenie pedagógov v rámci orchestra, ktorí pomohli celkovému zvuku aj náhľadu do orchestrálnej hry.“ skonštatovala Klaudia Vašinová a dodala:
,,Ťažká téma spracovaná študentami si zaslúžila od obecenstva veľký potlesk. U mnohých divákov bol viditeľný emocionálny zážitok v podobe sĺz, ktoré boli dôkazom o dobre spracovanej a nikdy nekončiacej téme. Študenti Súkromného konzervatória v Nitre odhalili životy detí, ktoré zažili tragédiu, aká nemá v dejinách ľudstva obdoby.„
Pripravil: Ľudovít Vongrej
Hans Krása: Brundibár
opera v dvoch dejstvách
Súkromné konzervatórium v Nitre, predstavenie bolo realizované s finančnou podporou Nitrianskeho samosprávneho kraja a mesta Nitra.
Koncertná sála Župného domu Nitrianskej galérie, 22. novembra 2019
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marco Vlasák
Réžia: Miroslav Šufliarsky
Scéna: Barbora Tóthová
Pohybová spolupráca: Veronika Dragonidesová
Kostýmy: Miroslava Matulová, Barbora Tóthová, Milena Majerová,
Zvuk, svetlo: Peter Kršiak
Technická podpora: Martin Ralík
Vokálna spolupráca: Aleš Janiga, Alena Kropáčková, Klaudia Vašinová, Marco Vlasák
Klavírna spolupráca: Jana Hluchá, Jozef Kisjakab
Orchester Súkromného konzervatória v Nitre
osoby a obsadenie
Pepíček: Radoslav Slávik, Alexandra Kurinská
Aninka: Dominika Krajčová, Kristína Supenková
Brundibár: Ján Farkaš
Vrabec: Mária Greplová
Kocúr: Rebeka Haládiková
Pes: Katarína Caletková
Mliekarka: Vanessa Lieskovská
Zmrzlinár: lesana Krchníková, Karolína Bodorová
Strážnička: Kristína Supeková
Pekárka: Michaela Hečková
Zbor detí: študenti prvého až štvrtého ročníka Súkromného konzervatória v Nitre, odbor spev
Eva Roubíčková (herecká postava): Nina Tomašiková
Rozprávač: Ivana Kološová
orchestrálne obsadenie
Flauta: Renáta Kováčová, Katarína Mazúrová
Klarinet: Jaroslav Šándor
Trúbka: Martin Štourač, a.h.
Bicie: Adam Víglaš
Gitara: Daniel Halaj
Klavír: Jozef Kisjakab, a.h.
Husle: Marek Špenát, Robert Kanta, Celine Ollári, Magdaléna Dzurňáková, Beáta Póčová, Milan Plavucha
Violončelo: Katarína Madariová a.h.
Kontrabas: Michal Mikuláš a.h.
