Študentský Orfeus

Priznám sa, že Gluckovu vari najznámejšiu operu Orfeus a Eurydika som videl doteraz len v dvoch inscenáciách v SND. Prvou (v roku 1966) bola antikizujúca a esteticky vycizelovaná podoba, akú jej vdýchol režisér Branislav Kriška (s výbornými predstaviteľkami Orfea Ľubou Baricovou a Ivetou Funkovou), druhou bola pôsobivá transformácia príbehu do podoby modernej manželskej drámy režisérom Trelinskim (2008). Pravda porovnávať predstavenia našej národnej reprezentačnej opernej scény s naštudovaním študentov VŠMU by nebolo korektné. Ale aj tak som odchádzal z ich predstavenia (24. 4. 2016), ktoré zahrali v Divadle SĽUK v Rusovciach, spokojný.

Už dramaturgický výber pokladám za šťastný, i keď dielo poskytuje spevácke príležitosti len ženským hlasom. Mladí adepti spevu potrebujú sa čo najviac udomácniť a „usadiť“ v oblasti predromantickej hudby, v ktorej expresivita interpretácia a kvality hlasových materiálov nehrajú takú významnú úlohu ako spevácka technika. Len jej dokonalé osvojenie pri uvážlivom narábaní so svojím talentom potom mladému spevákovi zaručí dlhšiu a úspešnejšiu umeleckú kariéru.

Hoci dnes prevládajúce chápanie opery akcentuje pomerne silno aj hereckú (v prípade spevákov) a divadelno-inscenačnú (pre režiséra a scénografa) podobu opernej inscenácie, predstavenia mladých adeptov operného spevu sú previerkou hlavne ich vokálnych schopností. Platilo to v časoch, kedy som chodil do Malej sály SF (vtedy Štúdia VŠMU) na predstavenia, v ktorých vystupovali Poppová, Hrubant, Livora, Mauréry, Šomorjaj a Blahušiaková, a platí to aj dnes. K celkovému dojmu zo študentského predstavenia predsa však patrí aj jeho javisková podoba.

Gluckovu operu v Rusovciach režijne pripravil Tomáš Surý. Ním načrtnuté javiskové stvárnenie príbehu je jednoduché, ale čisté, bez zbytočných režijných excesov. Významne exponuje baletnú zložku (choreografia Magdalena Čaprdová), čo však je v plnom súlade s hudbou. Dobre aranžuje aj zborové výjavy a aj sólistov vedie k štylizovaným gestám a pohybom. Práve táto štylizácia a súčasné kostýmy môžu viesť k istému (nie však k zásadnému) napätiu medzi vizuálnou a hudobnou stránkou predstavenia.

Inscenátori si (na rozdiel od poslednej inscenácie v SND) vybrali viedenskú verziu diela (z roku 1762), ktorá nahrádza tragické vyústenie príbehu riešením zmierlivým. Predstavenie hudobne pripravil Dušan Štefánek štýlovo prijateľne s orchestrom ZOE a študentmi inštrumentalistami Hudobnej fakulty VŠMU. Študentský zbor doplnilo šesť členov zboru Opery SND (zbormajster Ladislav Kaprinay). Zborové výstupy (azda okrem prvého, kde jednotný zvuk narúšali niektoré príliš z celku vyčnievajúce hlasy) pôsobili kvalitne, občasná menšia „komornosť“ prejavu možno ide na vrub akustiky sály.

Gluckova opera je o Orfeovi. Na prvej premiére ho stvárnila Alena Kropáčková z triedy prof. Petra Mikuláša. Speváčku poznám už z niekdajších vystúpení konzervatoristov (žiakov Zlatice Livorovej) v priestoroch SNG, potom z dvoch ročníkov Zvolenských hier zámockých (v koncertoch cyklu Mladé hlasy) a napokon z úlohy Beppeho z Mascagniho Priateľa Fritza v inscenácii Štátnej opery Banská Bystrica. Čo povedať o jej Orfeovi? Zo stránky hereckej nikdy neprehrávala, držala sa umiernených, no elegantných gest a pohybov adekvátnych štýlu diela, do mužskej podoby ju vhodne premenil kostým i účes. Spevácky zvládla úlohu na veľmi dobrej úrovni. Predovšetkým treba oceniť jej muzikálnosť a vokálnu disciplinovanosť. Hoci – ako sa domnievam – bytostne je jej blízka skôr romantická či neskoršia tvorba 19. storočia, dokázala svoj pekný, ušľachtilo pôsobiaci hlasový fond krotiť (s výnimkou azda prisilne vyspievaného vysokého posledného tónu v známej árii), takže naplnila štýlové požiadavky partu. Jeho veľká časť sa pohybuje v pomerne nízkej polohe, ktorý speváčke znie farebne pútavo, hoci občas menej rezonančne. Je to speváčka s ozaj dobrou perspektívou do budúcnosti. Kvalitný výkon podala aj Renatka Feríková v úlohe Eurydiky. Jej lyricko-koloratúrny soprán znie príjemne, tón je dostatočne guľatý, spev legátový. V postave Amora kostýmovaného s recesistickým nadhľadom vystúpila Mária Šimonovičová (z triedy doc. Hany Štolfovej-Bandovej). Ukázala pomerne prierazný (sem-tam trocha rovný) tón najmä vo vyššej strednej polohe a celkom dobre zapadla do tria účinkujúcich mladých speváčok.

Hoci hľadisko v Rusovciach bolo plné, je škoda, že práca študentov a ich pedagógov nemôže osloviť aj širšie publikum viackrát a v ľahšie dosiahnuteľných priestoroch.

Autor: Vladimír Blaho

recenzia písaná z I. premiéry z 24. apríla 2016

Christoph Willibald Gluck: Orfeus a Eurydika
Hudobná a tanečná fakulta VŠMU
Premiéra I.: nedeľa 24. apríla o 17:00
Premiéra II. pondelok 25. apríla 2016 o 19:00
Umelecká scéna SĽUK, Bratislava-Rusovce

viedenská verzia z roku 1762
libreto: Ranieri de´ Calzabigi (1714-1795)

Réžia a dramaturgia: Tomáš Surý
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek, Jozef Kundlák (2. Mgr. ročník), Oxana Zvineková
Dirigenti: Dušan Štefánek, Jozef Kundlák (2. Mgr. ročník)
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Scéna a kostýmy:Tomáš Surý
Choreografia a pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová (3. ArtD. ročník)
Asistentka scénického naštudovania Klaudia Račič-Derner
Svetlá: Jozef Miklós

osoby a obsadenie

Orfeus: Alena Kropáčková (1. Mgr. ročník), Judita Andelová (1. Mgr. ročník)
Eurydika: Renatka Feriková (2. Mgr. ročník), Kristína Hanzelová (1. Mgr. ročník)
Amor: Mária Šimonovičová (1. Mgr. ročník), Anna Droppová (2. Mgr. ročník),
Veronika Veselovská (1. Mgr. ročník)
Cháron: Martin Borko (1. Mgr. ročník)

zbor: študenti katedry spevu VŠMU a členovia zboru Opery SND
Renata Bicanková, Filip Demek, Eva Dovcová, Mykola Erdyk,
Carmen Ferenceiová, Daniel Goga, Marián Hrdina, Angelika Hujdičová,
Aneta Loskotová, Boris Prýgl, Nikola Ujházyová, Jana Vondrů
členovia Zboru Opery SND: Michal Čubáň, Dušan Kuchár, Margot Kobzová,
Attila Kovács, Mária Kovács-Lederleitnerová, Katarína Ofúkaná

tanečníci z Katedry tanečnej tvorby VŠMU
Zuzana Andelová, Martin Borko, Nina Ilievová, Zuzana Reháková,
Matúš Szegho, Andrej Štepita, Dominika Zacharová

Orchester VŠMU a Orchester ZOE