Štvrťstoročie v kolíske belcanta – Pavel Unger o Rossiniho opernom festivale v Pesare

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operný kritik Pavel Unger už dvadsaťpäť rokov navštevuje Rossiniho operný festival v Pesare. V rozhovore pre Opera Slovakia hovorí o svojom obdive k tvorbe skladateľa Gioachina Rossiniho, o svojich zážitkoch z festivalu, poznávaní diela majstra belkanta, o renesancii jeho tvorby, štýlových interpretoch, ale aj o uvádzaní Rossiniho diel na Slovensku.

Plných dvadsaťpäť rokov sa každé leto vraciate na operný festival v rodisku Gioachina Rossiniho. Ako ste ho objavili a v čom spočíva jeho atraktívnosť, že ste odvtedy nevynechali žiaden ročník?

Bola to viac-menej náhoda, keď roku 1991 istá cestovná kancelária mala v ponuke týždňový zájazd do Pesara. Práve v augustovom termíne. Hneď mi zablikala existencia festivalu, o ktorom som mal dostatok informácií z médií. No keďže išlo vlastne len o druhé leto po zmene nášho spoločenského režimu a otvorení hraníc, mal som prebrázdené skôr viedenské prostredie. Taliansko bolo v tom čase pre mňa ešte viac-menej novou destináciou. Nemal som ani vopred zabezpečenú akreditáciu, no s istou dávkou nádeje a odporučením z daktorej redakcie som navštívil tlačové stredisko. Na moje príjemné prekvapenie mi zaranžovali týždeň v Pesare tak, aby som mohol spoznať všetky hlavné inscenácie vtedy ešte len dvanásťročného podujatia. Prvé navštívené predstavenia Rossiniho vážnych opier, o ktorých sme u nás vedeli len teoreticky, ma doslova šokovali. Bol to Otello v hudobnom naštudovaní Gianluigiho Gelmetiho (zhodou okolností o pár dní ho privítame v rámci BHS aj u nás), v réžii Piera Luigiho Pizziho s Chrisom Merrittom, tenoristom pre ktorého boli samozrejmosťou aj extrémne výšky aj barytónové hĺbky a Ceciliou Gasdia v hlavných úlohách. Druhým bol Tancredi s legendárnou, už zosnulou Luciou Valentini Terrani. Mariella Devia, ktorú dodnes považujem za „primadonnu assolutu“ v komplexnom belcantovom teréne, vytvorila rolu Amenaidy. Keďže išlo práve o Rok Wolfganga Amaedea Mozarta, spravidla monotematické Pesaro otvorilo náruč aj jubilujúcemu géniovi od susedov. Napokon medzi Mozartovou smrťou a Rossiniho narodením neuplynuli ani tri mesiace. V kombinácii s Rossiniho jednoaktovkou Zmenka na manželstvo uviedli jeho sakrálnu spevohru Die Schuldigkeit des ersten Gebots. Prvý živý dotyk s Rossiniho operou seriou, navyše v skladateľovom rodisku, kde genius loci číha nielen z rodného domu, z ulíc, výkladov, sôch, ale hádam aj z každej vlnky mora, vytvoril medzi Pesarom a mnou trvalú väzbu.

Gioacchino Rossini (1792 - 1868)

Gioacchino Rossini
(1792 – 1868)

Čo z operného odkazu Gioachina Rossiniho ste v tom čase poznali zo živých uvedení?

Slovenské divadlá ponúkali len Rossiniho komické opery. Viliama Tella z roku 1933 (jediné uvedenie v slovenských dejinách!) zažila generácia predo mnou, takže poznal som predovšetkým Barbiera zo Sevilly, z bratislavských premiér v polovici 60.rokov som si matne pamätal Talianku v Alžíri a Grófa Oryho. Z okolitých, do roku 1989 bežne dostupných štátov, si azda spomínam len na buffu La pietra del paragone v Drážďanoch. Z tohto všeobecného manka vznikla a tradovala sa falošná definícia o Gioachinovi Rossinim ako o výlučnom majstrovi komického žánru. To samozrejme nik nespochybňuje, hoci ide o polopravdu. Rozsiahlejšiu časť majstrovej javiskovej tvorby totiž zaberajú tragické opery či semiserie.

V akom štádiu sa v tom čase nachádzala renesancia belcantovej vážnej opery, konkrétne diel Gioachina Rossiniho?

Rossini Opera Festival už v prvom desaťročí vyoral hlbokú brázdu v očisťovaní zabudnutého odkazu slávneho pesarského rodáka. Návraty diel na javiská po dlhoročnom driemaní v archívoch boli výsledkom nových kritických edícií Fondazione Rossini. Špecializovanej vedeckej inštitúcie, zaštítenej takými menami, ako sú dirigent Alberto Zedda či muzikológovia Philip Gossett a Bruno Cagli – dodnes najväčšie kapacity v danom odvetví. Vznikom festivalu roku 1980 sa rossiniovská renesancia dostala takpovediac pod spoločnú strechu, hoci ona trvala – aj keď nie tak systematicky – už tri desaťročia. Ako je známe, odštartovalo ju prvé novodobé uvedenie Obliehania Korintu roku 1949 vo Florencii s Renatou Tebaldi v hlavnej ženskej postave. Päťdesiate roky však boli v oprašovaní rossiniovského odkazu ešte zdržanlivé. Okrem Korintu, ktorý sa hral tiež v Ríme a Neapole, Florencia oživila Armidu s Mariou Callas, Tancrediho s Giuliettou Simionato a Donnu del lago, Miláno v koncertnej verzii Alžbetu, kráľovnú anglickú a New York Otella.

Rossiniho operný festival v Pesare, G. Rossini: Ciro in Babilonia, Ewa Podleš, foto: ROF

Rossiniho operný festival v Pesare,
G. Rossini: Ciro in Babilonia,
Ewa Podleš,
foto: ROF

Kedy teda nastal čas intenzívnejších návratov Rossiniho opier?

Už v nasledujúcom desaťročí. V roku 1962 sa na javisko milánskej La Scaly dostáva Semiramide v skvostnom obsadení hlavných úloh Joan Sutherlandovou, Giuliettou Simionato a Giannim Raimondim. Otello v sérii koncertných uvedení prebehol z Ríma do Pesara a scénicky ho postupne objavovali Berlínčania v Deutsche Oper i newyorská Metropolitan Opera. Je zaujímavé, že Desdemonou všetkých uvedení bola stále žijúca sedmohradská diva Virginia Zeani. Najbúrlivejším v rossiniosvkej renesancii bol rok 1968, keď päť skladateľových drám prebrázdilo osem divadiel či festivalov. Ďalším mimoriadne úrodným bol rok 1975, keď sa Rossini vo výraznej miere etabloval na americkej pôde.

Vráťme sa však k Pesaru. Za tých dvadsaťpäť rokov ste stihli spoznať všetkých tridsaťdeväť skladateľových opier?

Jedna mi chýba. Tá, ktorá na novodobú premiéru na festivale ešte len čaká. Je to Edoardo e Cristina. Inak som videl naživo všetky, mnohé vo viacerých naštudovaniach a v rôznych obsadeniach. Festival však neponúka len opery, ale aj symfonicko-vokálne skladby, omše, kantáty i komornú hudbu. Vrátane takých rarít, ako tomu bolo tohto roku, keď odzneli prvé dve Rossiniho kantáty. Tú prvú skomponoval počas bolonských štúdií ako 16-ročný.

Našli ste si v takom širokom spektre titulov svoje obľúbené? Či naopak, sú aj také, ktoré nemusíte, či nebodaj pretrpíte?

Najmä prvé roky na festivale boli skutočne objavné, priam frapujúce. To, o čom som dovtedy len čítal, prípadne sporadicky zachytil na zahraničných rozhlasových staniciach, som spoznával naživo. A v špičkových naštudovaniach, s naslovovzatými vokálnymi i dirigentskými odborníkmi. Na vašu otázku odpovedá ťažko, lebo aj celý rad Rossiniho zväčša jednodejstvových komických opier, ktoré napísal ešte pred dovŕšením dvadsiatky alebo krátko po nej, je zaujímavá tým, že práve v nich sa rodila nápaditosť melódií a cizeloval štýl. Mnoho čísel z týchto diel sa pretavilo do neskorších opier. Nájde sa však viacero titulov, ktoré doslova milujem. Je to hneď prvá Rossiniho úspešná opera seria Tancredi (s dvoma verziami záveru, tragickým i šťastným) a som nesmierne rád, že aspoň raz, hoci za minimálneho záujmu verejnosti, sme ju počuli na Slovensku vďaka smelej dramaturgii vlani zaniknutých Zámockým hier zvolenských. Dokonca s dvoma pesarskými sólistami (Mariola Cantarero a David Alegret) a našou Janou Kurucovou, pod taktovkou Mariána Vacha. Úžasnou zásobárňou vokálnej krásy, vzletnosti melódií a technickej virtuozity sú nabité tzv. neapolské opery (počnúc Alžbetou, kráľovnou anglickou, cez Otella, Armidu, Mojžiša v Egypte, Ricciarda a Zoraidu, Ermionu, Mohameda II. po Zelmiru), ktoré písal na telo dobovej primadony a svojej neskoršej manželky Isabelly Colbran. V mnohých nájdeme okrem efektnej finálovej árii aj „súboj“ rovnocenných tenorových postáv, písaných pre vysoký tenor a tzv. baritenore. Bonbónikom je Armida s tenorovým tercetom, ale „pikošiek“ v Rossiniho dielach nájdeme oveľa viac. Samozrejme, nemôžem vynechať pre benátske La Fenice pripravenú geniálnu Semiramide, ani pre Paríž prekomponovanú francúzsku verziu Mojžiša, či Cestou do Remeša inšpirovaného Grófa Oryho. A v neposlednom rade impozantnú bodku za opernou tvorbou, už v novom štýle koncipovaného Viliama Tella. A určite som nespomenul všetky, ktoré som sledoval so zatajeným dychom. Ešte azda perlička. Keď sa dostala na rad Rossiniho prvotina Demetrio e Polibio, umelecký riaditeľ festivalu maestro Zedda vtipne poznamenal, že je rád, že publikum dostane výnimočnú šancu spoznať, že Rossini nenapísal len dobré veci.

Rossiniho operný festival v Pesare, G. Rossini: Otello, Cecilia Gasdia, Chris Merritt, foto: ROF

Rossiniho operný festival v Pesare,
G. Rossini: Otello,
Cecilia Gasdia, Chris Merritt,
foto: ROF

Ako sa vyvíjala interpretácia z hľadiska javiskového? Doľahlo aj na tento festival „režisérske divadlo“?

Áno, dvadsaťpäť rokov sledovania Rossini Opera Festivalu vlastne kopíruje trendy badateľné všade vo svete. Doložil by som to dokonca na dielach, ktoré som v Pesare videl opakovane. Zatiaľ čo moja prvá Semiramide v réžii Huga de Anu z rokov 1992 a 1994 v upravenej športovej hale Palafestival (v súčasnosti sa hrá popri historickej budove Teatro Rossini v inej hale, nazvanej Adriatic Arena) bola strhujúca svojou klasickou pompéznosťou a akčnosťou vďaka pohyblivým panelom, v novšej z roku 2003 už dal režisér Dieter Kaegi na scénu počítače. Alebo iný príklad. Luca Ronconi pripravil dvakrát Armidu, hoci aj tá vlaňajšia bola pôsobivá, jeho prvá z roku 1993 patrí k najinvenčnejším inscenáciám, aké som v Pesare zažil. Takisto dva razy sa Graham Vick popasoval s Mojžišom. Prvýkrát s francúzskou verziou impozantne, pred pár rokmi s talianskou, kde implantoval do deja Bin Ládina a podobné militantné nezmysly. Otella mám zapísaného v krásnej spomienke na klasické spracovanie Pierom Luigim Pizzim, zatiaľ čo novšia podoba v réžii Giancarla del Monaco bola zjavne obratá o atmosféru. V Talianke v Alžíri sa už pred pätnástimi rokmi „vybláznil“ Dario Fo, no ešte stále to bolo únosnejšie, než predvlani od hudby odpútavajúce poňatie Davida Livermoreho. Na druhej strane buffu La gazzetta, tiež v réžii Daria Fo, pretromfla nová graciózna verzia Marca Carnitiho. Na festivale som však videl aj veľmi silné moderné inscenácie, napríklad podpísané Damianom Michielettom. Či už na psychiatrickú kliniku situovaného Sigismonda, alebo vtipné poňatie Hodvábneho rebríka či Straky zlodejky.

A čo dirigenti? Má Pesaro svoje stálice, či aj tu je generačná obmena?

Má jedno i druhé. Napríklad Alberto Zedda od vzniku festivalu hádam ani nemal absenciu. A to dnes už má 87 rokov! Je asi najväčším znalcom a vykladačom Rossiniho diela. Keď legendárnu Cestu do Remeša naštudoval Claudio Abbado, ešte som do Pesara nechodil. Jeho nedostižné majstrovstvo som obdivoval skôr vo Viedni. Špičkových rossiniovských dirigentov sa tam vystriedalo skutočne veľa a mnohí majú za sebou viacero naštudovaní. Mená ako Daniele Gatti, Gianluigi Gelmetti, Carlo Rizzi, Donato Renzetti, Riccardo Frizza, Yves Abel, Robert Norrington, z mladšej generácie najmä Michele Mariotti, Daniele Rustioni, Giacomo Sagripanti nie sú ani zďaleka všetky, čo sa podieľali na renesancii Rossiniho opier. Rád by som podčiarkol, že vo väčšine prípadov išlo buď o prvé novodobé naštudovania, alebo premietnutie najčerstvejších a najdetailnejších výsledkov vedeckých bádaní do praxe.

Rossiniho operný festival v Pesare, G. Rossini: Armida, Renée Fleming, foto: ROF

Rossiniho operný festival v Pesare,
G. Rossini: Armida,
Renée Fleming,
foto: ROF

V Pesare ste počuli desiatky, ba až stovky sólistov. Máte niektoré výkony zapísané v pamäti nezmazateľne?

Odpoveď na túto otázku by zabrala niekoľko strán. Pokúsim sa teda vybrať to povestné „crème de la crème”. Ale odkiaľ začať? Asi zasa od mojich prvých očarení rossiniovskou technikou a interpretačným štýlom. Mal som to šťastie, že v prvých troch rokoch som počul také veličiny ako Lucia Valentini Terrani, Mariella Devia, Chris Merritt, Cecilia Gasdia, Bruce Ford, Michele Pertusi, Gregory Kunde či na festivale debutujúce mladice Iano Tamar (Semiramide) a Renée Fleming (Armida). Teraz som hlasové odbory trocha premiešal, tak sa pokúsim o systematickosť. V sopránovom odbore je pre mňa dodnes ideálom belcantového sopránu (nielen rossiniovského) Mariella Devia. Okrem tých, čo som už spomenul, ma zakaždým očarila dramatická koloratúra Bulharky Dariny Takovej, lyrická virtuozita Patrizie Ciofi, z mladších Oľga Peretyatko či Jessica Pratt. Z mezzosopránov, pre ktoré Rossini napísal množstvo prenádherných koloratúrnych postáv, často nohavičkových, by som okrem Lucie Valentini Terrani vyzdvihol v prvom rade Danielu Barcellona, unikátny dramatický a pritom virtuózne vedený hlas, skvelú herečku a veľkú osobnosť. Zážitky priniesli lyrické mezzosoprány napríklad spočiatku Gloria Scalchi, neskôr Sonia Ganassi, Vesselina Kasarova, Joyce DiDonato či objemnejšia (nielen figúrou) Marianna Pizzolato. No aj tak najväčšie zimomriavky vo mne vyvolala fenomenálna Ewa Podleś svojou kontraaltovou farbou a napriek šesťdesiatke nezlomnou koloratúrnou technikou. Tenoristi. Mal som to šťastie byť prítomný na debute Juana Diega Flóreza v jeho náhlom záskoku v Matilde di Shabran roku 1996. Odvtedy som ho zažil vo všetkých pesarských inscenáciách a na väčšine koncertov. Je to fenomén storočia, prosto dokonalosť vo všetkých parametroch. Inak ho charakterizovať neviem. Ďalší „zázrak“ je Gregory Kunde, ktorý aj po prekročení šesťdesiatky fascinuje nielen Rossiniho ale zároveň aj Verdiho Otellom. Ale defiluje predo mnou celá plejáda skvelých rossiniovských tenorov. Zaujímavé je akurát, že medzi nimi takmer, azda s výnimkou Antonina Siragusu, nie sú Taliani. Takže okrem už spomenutých Američanov aj u nás známy Lawrence Brownlee, z novších Michael Spyres, z Rusov skvelý Maxim Mironov či Dmitry Korchak a veľa iných. V hlbokých mužských hlasoch Rossini, až na malé výnimky, veľmi nerozlišoval medzi barytónmi a basmi. Počul som ich desiatky, no aspoň pár – podľa mňa najlepších – Michele Pertusi, Ildar Abdrazakov, Alex Esposito.

Vystúpil na Rossini Opera Festivale v celej jeho histórii niekedy aj slovenský umelec?

Áno, jediný raz. Bol to Dalibor Jenis, ktorý zhodou okolností v neveľmi vydarenej inscenácii Barbiera zo Sevilly stvárnil pred desiatimi rokmi Figara. Dostať sólistický part na festivale určite nie je ľahké, no cestu k nemu otvára účasť na každoročnom interpretačnom kurze a seminári Accademia rossiniana. Aj do nej sa však treba prebojovať, výber je veľký a odmenou pre tých najzdatnejších sú úlohy v pravidelne uvádzanej Ceste do Remeša. Na Slovensku – ruku na srdce – rossiniovskému spevu príliš nerozumieme, no za pokus u niektorých talentov by to stálo. Z mladých Čechov takýmto krstom prešiel Jan Martiník, zo stálych hosťov Opery SND nedávno aj Rus Anton Rositskiy. Keď už nie na javisku, tak aspoň v hľadisku som už postretal nemálo slovenských divákov. Dokonca v bulletine pravidelne v kapitole Priatelia ROF figuruje meno Košičana Ladislava Belányiho, ktorý s manželkou nechýba na žiadnom ročníku. Tohto roku pribudlo aj nové meno Vladimíra Gráca zo Svitu.

Rossiniho operný festival v Pesare, G. Rossini: Matilde di Shabran, Oľga Peretyatko, Juan Diego Flórez, foto: ROF

Rossiniho operný festival v Pesare,
G. Rossini: Matilde di Shabran,
Oľga Peretyatko, Juan Diego Flórez,
foto: ROF

Aké je publikum v Pesare? Je veľmi odlišné napríklad od salzburského, o ktorom je známe že je veľmi distingvované a striktne dodržiava dress code?

Tak najskôr k Salzburgu. Ani tam to už nie je také prísne. Pred dákymi pätnástimi rokmi by sme nenašli pána bez kravaty. Dnes, ak trocha zveličím, je to naopak. Ale obecenstvo v prímorskom Pesare je skutočne v niečom odlišné, no má aj mnoho spoločného. Isteže, oblieka sa tam hocako, ale na tom predsa nezáleží. Je to dané aj južanskou klímou, aj atmosférou mesta, hoci festival nie je pod voľnou oblohou. Veľká časť divákov tam chodí cielene a pripravená, isté percento tvoria náhodní turisti, no nepobadal som, že by po zväčša dlhých, takmer dvojhodinových prvých dejstvách, sa rady v hľadisku nejako preriedili. Štatistika hovorí, že v ostatnom ročníku tvorili cudzinci 65% návštevníkov, najviac z Francúzska, Nemecka, Anglicka a Japonska. Novinári pricestovali z 26 krajín. Nie zlá bilancia, však?

Je obecenstvo prísne, temperamentné?

Ani by som nepovedal. Je dosť tolerantné, najmä v ostatnom čase. Ale vie diferencovať potlesky, výkriky bravó či v Adriatic Arene dupanie. To posledné je pozitívnym znakom. Epizódku, aká sa stala pred vyše dvoma desaťročiami, keď na premiére Barbiera sa pri záverečnej klaňačke do seba fyzicky pustili elegantne oblečení páni v predných radoch, som odvtedy nezažil.

Divácke štvrťstoročie máte teda uzavreté. Načnete aj to ďalšie?

Zakaždým sa s milou šéfkou tlačového oddelenia Simonou Barabesi lúčim slovami – dovidenia o rok. Ak mi nepredvídané okolnosti neskrížia plány, rád by som ten prísľub naplnil.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

www.rossinioperafestival.it

Video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár