Štyridsaťročný Rossini Opera Festival potvrdil silu a rešpekt značky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štyridsiaty ročník operného festivalu, ktorý v Pesare, prímorskom rodisku Gioachina Rossiniho rozhodujúcou mierou napomohol k renesancii zabudnutej časti skladateľovej tvorby (predovšetkým v žánri opera seria a semiseria), organizátori rozložili, ako zvyčajne, do dvoch augustových týždňov. Predchádzala im Accademia Rossiniana, pomenovaná podľa Alberta Zeddu, interpretačné kurzy, z ktorých opäť vzišlo nové obsadenie Cesty do Remeša.

Vďaka Rossini Opera Festivalu spoznáva medzinárodné publikum postupne všetky skladateľove javiskové diela (jedinou výnimkou je Edoardo e Cristina, tú však oprášil mladší festival v nemeckom Bad Wildbade), počnúc mladíckymi titulmi cez veľké buffy (Taliankav Alžíri, Turek v Taliansku, Barbier zo Sevilly), opery vážne (Tancredi) a polovážne (Straka zlodejka, Torvaldo e Dorliska, Matilde di Shabran). Ďalej cez osem drám písaných pre Neapol, až po „benátsku“ Semiramide a opusy komponované pre Paríž. Od talianskej Cesty do Remeša a jej francúzskej paralely Grófa Oryho, druhej verzie Mojžiša, cez Mohameda II, zmeneného na ObliehanieKorintu, až po Viliama Tella.

Gioachino Rossini (1792 – 1868)

Štyridsaťročná história zároveň odhaľuje azda tri generácie virtuóznych sólistov, od hviezd ako Caballé, Ricciarelli, Gasdia, Cuberli, Devia, Horne, Valentini Terrani, Merritt, Araiza, Matteuzzi, Ford, Ramey, Bruscantini (to je len časť slávnych mien), cez nespočetnú plejádu dnešnej strednej generácie (jeden za všetkých: Juan Diego Flórez), až po neustále sa rozmnožujúce mladé talenty. Samozrejme, Rossini Opera Festival sa popri operách systematicky venuje vokálno-symfonickým opusom Rossiniho a sólistickým recitálom.

Ak by som hľadal v dramaturgii jubilejného ročníka (festival navštevujem bez prestávky od roku 1992) nejaký „leitmotív“, asi by som ho nenašiel. Nanajvýš špekuláciu, že posledná pre Taliansko skomponovaná Semiramide je vrcholom tejto cca desaťročnej periódy (s 34 titulmi), adolescentný Demetrio e Polibio zasa najslabším dielom neplnoletého autora (toto pri jeho reštaurovaní priznal aj bývalý umelecký šéf Alberto Zedda) a medzi nimi stojí vzorka už dospelého, devätnásťročného Gioachina L´equivoco stravagante. Prirodzene nechýbalo Il viaggio a Reims (Cesta doRemeša) pre nové objavy Accademie Rossiniany Alberta Zeddu, ani galakoncert k jubileu (ten sa konal po mojom odchode), so širokým výberom hviezdnych mien.

Semiramide s excelentným gruzínsko-arménskym dámskym duom

Semiramide sa na program vrátila po šestnástich rokoch od násilne zmodernizovanej inscenácie režiséra Dietera Kaegiho. Prvá v dejinách festivalu, z roku 1992 (reprízovaná 1994), bola v réžii, na scéne a v kostýmoch Huga de Anu historicky čistá a vizuálne ohromujúca. Tohto roku Semiramidu vedenie festivalu pridelilo kontroverznému anglickému režisérovi Grahamovi Vickovi, ktorý roku 2011 provokoval talianskou verziou Mojžiša v Egypte s pripodobením Usamu bin Ládina. Medzitým však na ROF ponúkol aj Viliama Tella a mladícky Šťastný omyl.

G. Rossini: Semiramide, Salome Jicia (Semiramide), Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Semiramide je opusom v rámci Rossiniho tvorby skutočne jedinečným. Dovolím si tvrdiť, že kto ho nezažil kompletne scénicky, či aspoň koncertne, sotva môže tvrdiť (toto adresujem prednostne šéfom a dramaturgom súborov, pričom nemenej by som ho doprial každému fanúšikovi belcanta), že pozná skladateľovu tvorbu. Snúbi sa v ňom bohatá kompozičná skúsenosť s geniálnou schopnosťou do krajností využiť farebné kombinácie a virtuozitu ľudského hlasu. No nemenej sa z partitúry zračí umenie inštrumentovať v nadväznosti na atmosféru javiskových akcií a psychológiu postáv.

Do najintímnejších detailov v odhaľovaní partitúry, jej dramatického vlnenia, lyrických kantilén, famóznych dvojspevov, ale aj búrlivých vrcholov, ju vystaval jeden z najkompetentnejších dnešných znalcov Rossiniho diela, dirigent Michele Mariotti. K dispozícii mal skvelé inštrumentálne teleso, Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI (formovali ho mená ako Prêtre, Sinopoli, Conlon a náš Juraj Valčuha), ktoré – podobne ako Coro del Teatro Vendito Basso – vniklo pod Mariottiho taktovkou priamo do drene Rossiniho hudby. Nielen známa predohra, priestor kde sa orchester zablysne, ale všetky scény so spevákmi, árie, duetá, ansámble, zbory, zrkadlili plnokrvnú drámu na javisku a zároveň zatajovali dych publika prispôsobivým partnerstvom so sólistami. Štyriapolhodinové predstavenie, predelené dvadsaťminútovou pauzou, malo strhujúci spád a kulminácie.

Graham Vick na scéne a v kostýmoch Stuarta Nunna (s ním robil aj spomenutého Mojžiša) opäť trocha rozčeril reakcie publika. Vzdali sa historizujúcich ornamentov, dotkli sa ich jedine v postavách mágov a ich hlavy Oroeho, odetých do zvrásneného telového trikotu s dredmi vo vlasoch. Širokému javisku vládnu všadeprítomné oči zabitého kráľa Nina (v predhistórii zločin spáchala jeho žena Semiramide s milencom Assurom, pričom ich syn Ninia bol zachránený a po rokoch sa nepoznane vracia ako Arsace)), sledujúce cez rôzne uhly dianie po 15 rokoch od svojej smrti.

G. Rossini: Semiramide, Varduhi Abrahamyan (Arsacem), Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Dej plný tajomných zápletiek a prekvapujúcich odhalení Graham Vick trocha skomplikoval a trocha spriehľadnil. Vniesol do príbehu istú dávku freudovskej psychoanalýzy a na druhej strane symboliky. Spätej aj s detstvom: modrý medvedík, raz ako hračka detského predstaviteľa Ninia, či pomyselné dieťa v rukách žien, inokedy v gigantickej veľkosti ako dominanta scény. Alebo tabuľa s kriedou kreslenými detskými obrázkami. Tým, že Arsaceho (je to tzv. nohavičková postava) poňali tvorcovia ako ženu, vo vzťahu k Semiramide, odetej zväčša do moderného nohavicového kostýmu, evokovali – kým obe netušili, že ide matku a jej dieťa – lesbický, ba až k incestu mieriaci vzťah. Alebo to bol len provokatívny náznak modernej gendrovej témy? Tomu sa snažil zabrániť Oroe, ktorý jediný poznal identitu všetkých aktérov príbehu. Tieň zomretého kráľa (L´ombra di Nino) sa zjavoval v súčasnom obleku s dočervena natretou maskou okolo očí.

Celú inscenáciu posunuli tvorcovia z Babylonu do neurčitej, miestami až modernej doby. V masových výjavoch majú zboristi namaľované na tvárach vlajky rôznych zúčastnených spoločenstiev. Veľmi zaujímavo sú vybudované vzťahy a profily postáv, nielen už spomenutých, ale aj výrazne sformovaného, do súčasnosti posunutého Assura. V dramatickom závere, keď Arsace (de facto Ninia) má povinnosť priniesť obetu za smrť otca, chce zabiť Assura, napokon však prebodne svoju matku a zločinec skončí v putách. Arsace sa stáva vládcom oslobodenej krajiny.

Festivalová inscenácia našla pre kľúčové postavy v súčasnosti ideálne mladé obsadenie. Gruzínska sopranistka Salome Jicia vo svojich 33 rokoch dospela do štádia rossiniovskej dramatickej koloratúry vďaka tmavému, technicky perfektne ovládanému materiálu. Jej Semiramide odhalila celú škálu výrazových polôh babylonskej kráľovnej, perlila v koloratúrach, štýlovo frázovala a žiarila v pevných, priebojných výškach. Arménska mezzosopranistka Varduhi Abrahamyan svojím Arsacem nadväzuje na kategóriu najväčších rossiniovských mezzo-koloratúr ostatného polstoročia (Marilyn Horne, Lucia Valentini Terrani, Daniela Barcellona), jej hlas má nádherný tmavý timbre, znie kompaktne v každej polohe, je virtuózny, dramatický i emotívny. Duetá Semiramidy a Arsaceho patrili k absolútnym vrcholom nielen tohto festivalového ročníka.

video

Priaznivo sa zapísal debutujúci argentínsky basbarytonista Nahuel Di Pierro ako Assur, ovládajúci belcanto a zároveň disponujúci mimoriadnym hereckým talentom. Osvedčený Antonino Siragusa presvedčil v extrémnych výškach (trojčiarkové „déčka“) Idrena, výrazní boli obaja basisti Carlo Cigni ako Oroe a Sergey Artamonov ako Ninov tieň.

Prvotina a tretí operný opus Gioachina Rossiniho

O Demetriovi a Polibiovi pred deviatimi rokmi, pri uvedení rekonštrukcie prvej Rossiniho opernej partitúry, zrodenej v skladateľových štrnástich rokoch, Alberto Zedda vtipne poznamenal, že publikum dostalo možnosť spoznať, že maestro neskomponoval len dobré veci. Navyše, vedecká inštitúcia Fondazione Rossini sa nemohla oprieť o autograf. Ten nejestvoval, k dispozícii boli len čiastkové kópie.

Nespochybniteľný je fakt, že vznik 2-dejstvovej dramma serio inicioval tenorista Domenico Mombelli a autorkou libreta bola jeho manželka. Z pera Rossiniho nepochádzajú ani všetky hudobné čísla (predohra je od Mombelliho a nie je dokázateľný ani pôvod niektorých árií), čo však nič nemení na tom, že dielo po prvýkrát uvedené až v máji 1812 v Ríme (teda po Rossiniho troch ďalších operách), je štartovacím motorom k jeho veľkolepej kariére. Hoci v partitúre cítiť odkazy na Mozarta či Cimarosu, autentickosť Rossiniho štýlu je nepopierateľná. Badať v ňom zárodky jeho štýlu, zmyslu pre technickú exhibíciu a zároveň emocionalitu speváckych výpovedí i typické ohnivé gradácie temp.

G. Rossini: Demetrio e Polibio, Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Na javisko Teatro Rossini sa vrátila inscenácia z roku 2010 v réžii Davida Livermooreho, v spolupráci so scénografickou školou Accademia di Belle Arti diUrbino. Dianie zasadili do zákulisia divadla, po spadnutí opony. Počas predohry sa otvára pohľad na javisko (klaňačka, hasiči, kulisári) a ďalší dej už v rokokových kostýmoch sa rozvíja na princípe divadla na divadle. Triky s fakľami, lietajúcimi sviečkami, zrkadlá, zdvojené postavy – to všetko pomáha oživiť zápletku, ktorej aktérmi sú len štyri postavy.

Dirigent Paolo Arrivabeni viedol orchester Filarmonica Gioachino Rossini a zbor Teatro della Fortuna M. Agostini štýlovo istou a precíznosť v súhre vyžadujúcou rukou. Kvarteto sólistov ladilo krásne. Dramatická koloratúra Jessicy Pratt (Lisinga) zdolávala krkolomné pasáže hravo, kultivovaný lyrický mezzosoprán Cecilie Molinari (Demetrio-Siveno) bol majstrovsky pohyblivý. Ušľachtilý lyrický bas ponúkol debutujúci Riccardo Fassi (Polibio) a nemenej úspešný bol tenorista Juan Francisco Gatell ako Demetrio-Eumene.

video

L´equivoco stravagante (Výstredné nedorozumenie) je treťou operou 19-ročného Gioachina Rossiniho. Je to 2-dejstvová buffa (žáner farsa, patriaci jednoaktovkám, nahrádza dramma giocoso – hoci štýl je porovnateľný), ktorú vedenie festivalu situovalo do veľkého priestoru Vitrifrigo (premenovanej Adriatic) arény. Predchádzajúce inscenácie sa hrali buď v sále konzervatória, alebo v komornejšom Teatro Rossini. Nová lokalizácia usmernila inscenátorov, režisérske duo Moshe LeiserPatrice Caurier, scénografa Christiana Fenouillata a kostyméra Agostina Cavalcu k riešeniu, aby komornú matériu so šteklivými narážkami (cenzúra nebola nadšená, keď kvôli dejovej intrige bola Ernestina pasovaná za vykastrovaného chlapca, ktorý však žije ako dievča – v čom je jadro „výstredného nedorozumenia“) rozohrali na širokom pódiu. Vybrali si cestu talianskej ľudovej komédie, kde situačný humor znásobovali prvky commedie dell´arte s maskami a dlhými nosmi. Postavy mali tiež vypchaté bruchá a tvorili kvázi komixové figúrky.

G. Rossini: L´equivoco stravagante Teresa Iervolino (Ernestina), zbor, Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Nemennú scénu tvorila vytapetovaná široká izba s mnohými dverami a veľkým oknom (spočiatku pôsobiacim ako obraz) s výhľadom na prírodnú krajinku s kravičkami. Réžia, ktorá zavše mierne provokovala sexuálnymi obscénnosťami, však obecenstvo vcelku pobavila. Dirigent Carlo Rizzi poňal partitúru svižne, temperamentne (opäť hral Národný symfonický orchester RAI) a aj napriek dlhým secco recitatívom mal večer náležitý spád. Spevácky víťazili obaja barytonisti, skvelý komik Paolo Bordogna (Gamberotto) a noblesným, objemný hlasom vybavený Davide Luciano ako Buralicchio. Mezzosopranistka Teresa Iervolino sa výborne popasovala s portrétom Ernestiny, ako aj s jej náročnými koloratúrami. Jediným slabým článkom obsadenia bol tenorista Pavel Kolganin ako Ermanno.

video

Mládežnícka Cesta do Remeša a dva koncerty

Každoročná Accademia Rossiniana má popri hlavnom cieli, zdokonaľovať mladých spevákov z celého sveta v interpretačnom štýle belcanta a špeciálne Rossiniho, pripraviť obsadenia do stabilnej inscenácie opery Il Viaggio a Reims (Cesta doRemeša). Tá sa v kongeniálnej réžii, na scéne a v kostýmoch Emilia Sagiho nezmenila od roku 2001! Ani nebol dôvod. Má vtip, spád, pointu, nadčasovosť – skrátka všetko, čo každoročne zapĺňa divadlo. V tomto roku Cestu do Remeša dirigoval už pomerne skúsený Nemec Nikolas Nägele a podarilo sa mu vcelku úspešne vyriešiť všetky nástrahy partitúry.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Spevácky bol kolektív prvého z dvojice zväčša alternovaných obsadení bez vyslovene slabých miest. Najlepšie si počínali hlbšie mužské hlasy, najmä Dean Murphy (Lord Sidney), Diego Savini (Don Profondo) či Andrei Maksimov (Trombonok), no perspektívu možno vidieť aj v tenoristovi Danielovi Umbelinovi (Belfiore) či sopranistke Giulianne Gianfaldoni (Corinna).

V rámci koncertov belcanta vystúpila tento rok po prvýkrát na pesarskej pôde americká sopranistka Angela Meade. V klavírnej spolupráci s Giuliom Zappom obsiahla široký repertoár od Vincenza Belliniho (Casta diva z Normy), cez Giacoma Meyerbeera (štyri piesne a ária Isabelly z Roberta diabla), Ericha Wolfganga Korngolda (ária Marietty z Mŕtveho mesta) a Richarda Straussa (výber piesní). Preukázala nevšedné dispozície skutočného dramatického sopránu, technicky obdivuhodne zakotveného v rezonančných priestoroch, schopného zdolať ozdobnosť, vláčnosť i prenikavú razantnosť. Srdcia publika si získavala postupne (v Norme ešte bola opatrnejšia), no napokon ovácie vyústili do troch prídavkov. Po veristických áriách z Cileovej Adriany LecouvreurCatalaniho La Wally, ukázala zmysel pre vtip v árii I want to be a primadonna z broadwayskej komédie Victora Herberta.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossini Opera Festival, 2019, foto: ROF

Popoludňajší koncert s orchestrom (OrchestraSinfonica G. Rossini pod taktovkou Carla Tenana) a dvojicou sólistiek bol poznačený zmenou, keď namiesto avizovanej Varduhi Abrahamyanovej nastúpila povedľa sopranistky Jessicy Pratt mezzosopranistka Cecilia Molinari. Neutrpela však kvalita podujatia s mierne upraveným programom. Obe mali k dispozícii po dve árie a duetá, ktoré využili v maximálnej miere. Jessica Pratt excelovala v árii titulnej hrdinky z opery Adelaide di Borgogna a záverečnom „feministickom“ ronde Matildy z opery Matilde diShabran. Jej hlas je rovnako pružný, poctivý vo vyspievaní behov a koloratúr, ako aj oceľovo pevný v dramatických výškach.

O odtieň lyrickejší materiál Cecilie Molinari (predniesla vstupnú cavatinu Tancrediho a druhú áriu Rosiny z Barbiera zo Sevilly) má pred sebou budúcnosť vďaka mäkkému timbru, zdatnej technike a emotívnemu výrazu. Dvojspevy Zelmiry a Emy zo Zelmiry a Amenaidy a Tancrediho z Tancrediho ladili úžasne, umelkyne bez chybičky a s veľkým štýlovým porozumením predniesli oba bonbóniky belcantovej literatúry. Orchester využil svoju parketu aj v dvoch predohrách k Talianke v AlžíriOtellovi.

video

V piatok 23.augusta sa štyridsiaty ročník ROF skončil. Pár čísel z bilancie: 16 500 divákov, z toho 62% cudzincov z 36 štátov zo všetkých kontinentov. Akreditovaných bolo rekordných 167 novinárov. Tržby zo vstupeniek dosiahli 1 125 000 eur. O rok privíta Pesaro divákov operami Moïse et Pharaon (dirigent Giacomo Sagripanti, réžia Pier Luigi Pizzi), Elisabetta regina d´Inghilterra (Evelino Pidò, Davide Livermore) a La cambiale di matrimonio so zaujímavým inscenačným tímom, tvoreným dvoma tenoristami, Dmitrym Korchakom ako dirigentom a Laurenceom Daleom na poste režiséra.

Autor: Pavel Unger

písané z predstavení a koncertov 17. – 19. 8. 2019

www.rossinioperafestival.it

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár