Štyrikrát Umberto Giordano

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeden zo „štvorky“ najznámejších veristických skladateľov Umberto Giordano (1867 – 1948) dnes (28. augusta) pomyselne oslavuje polokrúhle výročie svojho narodenia. Je o čosi menej známy než skladatelia prvých veristických „dvojičiek“ (Mascagni a Leoncavallo), ale súd času preveril aspoň dve z jeho opier, ktoré neschádzajú z repertoáru svetových operných divadiel.

Aj u nás poznáme tieto diela – Andrea ChénierFedora. Pred štyrmi rokmi napísala k výročiu jeho úmrtia pre Opera Slovakia obsažný článok Lucia Laudoniu (Skladateľ s okom filmára. Umberto Giordano a pozlátko verizmu), v ktorom sa zamerala na jeho ranú tvorbu, obe vrcholné diela i postavenie medzi veristami. Preto som si dnes vybral len štvoricu titulov, ktorým vtedy nevenovala väčšiu pozornosť. Ide o opery Siberia, La cena delle beffe, Madame Sans-Gêne Mese mariano.

Umberto Giordano (1867 – 1948), zdroj: internet

Giordano ich napísal medzi rokmi 1903 a 1924 a v hudobnej faktúre sa príliš neodlišujú jedna od druhej. Pravda, istou výnimkou je komická opera podľa Sardouovej a Moreauovej hry s historickými postavami Veľkej francúzskej revolúcie, hoci viac než komická je to konverzačná či zápletková komédia so šťastným koncom, čo je v prípade veristov isté vybočenie od ich vlastného pohľadu na svet a ľudí. Tri ostatné vážne opery sa odohrávajú v rôznych časoch, no spoločné majú najmä to, že ich ústrednou postavou je „padlá“ žena, teda typ, ktorý veristi tak milovali a vniesli do operného sveta. Poďme však po poriadku.

Prečítajte si tiež:
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy“
K výročiu premiéry Giordanovej opery o francúzskom básnikovi Chénierovi

Operu Siberia napísal skladateľ už po úspechu svojich dvoch opier Andrea Chénier (1896) a Fedora (1898) a mala premiéru 13. decembra 1903 v Teatro alla Scala. Občas sa uvádza, že je inšpirovaná Tolstého románom Vzkriesenie, no príbuznosť je len vonkajšková – príbeh ženy, ktorá sa dostane na Sibír a tam zomiera v náručí milenca. Skôr je pravda, že príbeh si vymyslel najplodnejší libretista veristov Luigi Ilica a so sibírskou tematikou spolu so skladateľom tak o dva roky predstihli opernú verziu Tolstého románu od Franca Alfana.

Aj v Siberii (podobne ako už v niektorých Verdiho operách) dali každému z troch dejstiev osobitný názov. V tomto prípade ide o triádu Žena-Milenec-Hrdinka. Centrálnou postavou príbehu je vydržiavaná milenka Stephana, ktorá v minulosti žila s intrigánom Glebym na začiatku diela s bohatým kniežaťom Alexisom, no v skutočnosti miluje vojaka Vassilija. Ten sa ako žiarlivý vrah dostane na Sibír, kde ho do trestaneckej kolónie Stephana nasleduje a napokon pri pokuse o útek v jeho náručí zomiera.

Teatro alla Scala, foto: Taras Vyshnya/Shutterstock

Na svetovej premiére hlavnú hrdinku stvárnila Puccinim tak obľúbená Rosina Storchio, jej milencami boli dvaja tenoristi, menej známy Oreste Gennari a zakladateľ veronského operného festivalu Giovanni Zenatello, kým intrigána interpretoval slávny Giuseppe de Luca. Dielo sa o dva roky po premiére predstavilo v Paríži a získalo slová pochvaly od francúzskeho skladateľa Gabriela Faurého, potom sa v roku 1906 hralo v New Orleanse.

Z niekoľkých nahrávok opery spomeňme dve z roku 2004, v ktorých ženskú hrdinku stvárnila Luisa Maragliano a potom Francesca Scaini, ktorú poznáme z nášho zvolenského operného nádvoria, kde sa predstavila v rámci opernej časti Zámockých hier zvolenských, pričom na druhej nahrávke sa podieľal aj Bratislavský komorný zbor (pravdepodobne Holáskovi madrigalisti – nie náhodou Procházkovi zboráci?). V minulom desaťročí sa dalo za operou vycestovať do Budapešti a v roku 2021 ju na Maggio Musicale Fiorentino naštudoval Gianandrea Noseda.

Dňa 17. marca 1910 v palermskom divadle Teatro Massimo mala premiéru krátka (35-minútová) Giordanova opera Mese mariano. Pietro Mascagni ju údajne označil za mimoriadne vydarenú a mesiac po jej premiére ju zaradil (a dirigoval) ako „doplnok“ k svojej Cavallerii rusticane v sicílskej Catanii. Premiéru v Palerme však pripravil ďalší dirigentský velikán Leopoldo Mugnone. V opere ide o príbeh Carmely (prevzatý od známeho veristického literáta Salvatoreho di Giacoma), ktorá po rokoch navštívi svoje odložené dieťa v sirotinci, no kým sa s ním stretne, chlapček zomrie. Koľká podobnosť s Pucciniho Sestrou Angelikou!

Teatro Massimo di Palermo, zdroj foto: internet

Dielo, ktoré autor tri roky po premiére do istej miery zrevidoval, sa uvádzalo mimoriadne zriedkavo. Milánske Teatro alla Scala ho uviedlo v roku 1951 a v poslednom desaťročí minulého storočia putovalo po menších talianskych divadlách (Lucca, Iesi). Nahrávku opery v roku 1988 realizoval dirigent Renato Palumbo so sopranistkou Patriziou Ciofi v hlavnej úlohe.

Pre svoju operu La cena delle beffe (Večera žartov) si Giordano za predlohu vybral hru Pirandellovho konkurenta Sema Benelliho, ktorá mala premiéru v roku 1909 a o rok neskôr v nej v Paríži slávila triumf Sarah Berndhardtová v úlohe mužského protagonistu Giannetta. Ide o žánrovo nejasný príbeh z mediciovskej Florencie, do istej miery inšpirovaný aj Boccacciovým Dekameronom. Aby sa pomstil bratom Nerimu a Gabriellemu Chiaramantesim, hlavný hrdina Giannetto Malaspini zorganizuje sled intríg. V šatách svojho soka zvedie Neriho milenku Ginevru a zmanipuluje pomstu tak, že Neri namiesto Giannetta zabije svojho brata a následne zošalie.

Pokiaľ ide o hudbu, tak sa od skladateľových skorších vrcholných diel odlišuje hlavne v tom, že melodické úseky sa ešte viac krátia, a to aj napriek tomu, že niektoré hudobné čísla sú pomerne rozsiahle. Tenorový part Giannetta patrí k tým najnáročnejším z celej veristickej opery (popri Raduovi z Leoncavallových Cigánov). Vyžaduje si dramatického tenoristu s perfektnými výškami, keďže vo vokálnom parte sú mimoriadne často exponované pasáže v extrémne vysokej polohe.

Umberto Giordano, portrét od Gaetana Esposita

Podobne ako v Andreovi Chénierovi (Madelon) a Fedore (Cirillo) aj tu Giordano napísal áriu pre úplne epizodickú postavu Lisabetty a návratom k „melodickejšiemu“ Giordanovi je orchestrálny úvod posledného dejstva s následnou áriou Ginevry. Premiéra opery sa konala v Teatro alla Scala 20. decembra 1924 s Arturom Toscaninim za dirigentským pultom. Ginevru stvárnila Carmen Melis, Giannetta Hypólito Lázaro a Neriho Benvenuto Franci, pričom na konci predstavenia nasledovalo 24 opôn.

Už v roku 1926 operu uviedla Metropolitná opera New York s dirigentom Tuliom Serafinom a spevákmi Frances Aldou, Beniaminom Giglim a Tittom Ruffom. Dielo rýchlo preniklo do iných divadiel a len v dvadsiatych rokoch sa hralo v štyridsiatich operných domoch. V druhej polovici 20. storočia sa však už stalo raritou a hralo sa veľmi sporadicky. Spomeňme aspoň, že v roku 1955 ho v Teatro alla Scala naštudoval Oliviero de Fabritiis s tenoristom Antoniom Annalorom, sopranistkou Gigliolou Frazzoni a barytonistom Anselmom Colzanim, v r. 1987 ho na festivale vo Wexforde naštudoval Albert Rosen a medzi interpretmi boli tenor Fabio Armiliato a barytonista Marco Chingari, známy nám zo Zámockých hier zvolenských 2008.

Napokon sa v sezóne 2015 – 2016 La cena delle beffe vrátila na javisko milánskej La Scaly s dirigentom Carlom Rizzim a spevákmi Marcom Bertim, Kristinou Lewis a Nicolom Alaimom. Mimo Talianska dielo uviedli v Zürichu s dirigentom Brunom Bartolettim a spevákmi Alfredom Cupidom (na Zámockých hrách zvolenských v roku 2005), Danielou Dessì a Giorgiom Zancanarom.

Dielo som s pôžitkom počúval v prenose z talianskeho rozhlasu v roku 1972, kedy ho dirigoval Nino Buonavolontà a popri sopranistke Anne Marie Rosati a známom barytonistovi Giangiacomovi Guelfim skvelý výkon podal tenorista Amadeo Zambon.

Umberto Giordano (1867 – 1948) na sklonku života, zdroj: internet

Predlohou pre operu Madame Sans-Gêne bola Giordanovi rovnomenná hra Victoriena Sardou a Émila Moreaua, z ktorej mu libreto napísal Renato Simoni (autor libreta Pucciniho Turandot). Jej premiéra sa konala v newyorskej Metropolitnej opere 15. januára 1915 pod taktovkou Artura Toscaniniho s veľkou americkou opernou hviezdou Geraldine Farrar, tenoristom Giovannim Martinellim a barytonistom Pasqualem Amatom. O mesiac neskôr ju v Turíne predstavil dirigent Ettore Panizza.

Príbeh opery sa odohráva v rokoch 1792 – 1811. Titulná hrdinka je v prvom dejstve rozšafnou práčkou, ktorá poskytuje služby okrem iného aj mladému Napoleonovi a budúcemu ministrovi Fouchému a v závere dejstva ukryje mladého dôstojníka Lefebvra, a tak ho zachráni. Ten je potom od druhého dejstva už maršalom Napoleonovej armády a z chudobnej práčky sa stane grófka a jeho manželka, neustále porušujúca bontón vyššej spoločnosti. Napokon sa jej podarí získať priazeň žiarlivého cisára, takže opera sa končí zmierlivo.

V roku 1967 som zachytil rozhlasový prenos tohto diela so spevákmi Oriannou Santunione a barytonistami Renatom Capecchim a Mariom Zanasim, kým Lefebvra stvárnil tenorista Franco Tagliaivini, ktorý sa blysol v árii Ah, non guardarmi. V roku 1997 v opere dvakrát triumfovala Mirella Freni, raz po boku s Petrom Dvorským, potom Giuseppem Merighim.

Priaznivci Giordana sa môžu tešiť, že v blížiacej sa novej opernej sezóne 2022/2023 by sa v mal Štátnej opere v Banskej Bystrici po prvý raz objaviť aj skladateľov Andrea Chénier.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár