Suchoňova Krútňava to nemala ľahké. Spomienkové zastavenie sa pri 70-ročnej opere

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 10. decembra 1949 sa v Slovenskom národnom divadle konala svetová premiéra opery Eugena Suchoňa Krútňava. V článku k tejto príležitosti sa poohliadnem nielen na peripetie spojené s dobou jej vzniku a jej prvé uvedenie na našej prvej opernej scéne, ale aj na tri košické inscenácie, ktorých osud som podrobne sledovala.

Deviatky a osmičky, osmičky a deviatky, krúti sa to dookola a väčšinou sú dôležitými výpovednými číslami, týkajúcimi sa nielen politických i spoločenských zmien a premien, ale i zrodu čohosi nového, čo na Slovensku dovtedy chýbalo v duchovnej i inštitucionalizovanej podobe. Skúsim aspoň trochu, v chabých výpočtoch podložiť toto svoje konštatovanie.

Slovenská filharmónia (1949), VŠMU (1949), SĽUK (1949), SND – prvé predstavenie síce až v marci r. 1920, ale zmluva o prevádzke divadla medzi Družstvom a Východočeskou divadelnou spoločnosťou Bedřicha Jeřábka podpísaná už v r. 1919. Lúčnica (1948), Prvá Hudobná škola pre Slovensko, ktorej riaditeľom bol Miloš Ruppeldt (1919). Ešte niekoľko faktov aj z východu Slovenska, i keď dobovo už vzdialených: Mestské divadlo v Košiciach, prvá kamenná divadelná budova, zahájila činnosť koncom roka 1789, keď nemecká divadelná spoločnosť Henricha Bullu tu uviedla operu W. A. Mozarta Únos zo serailu a druhá, súčasná historická divadelná budova bola dokončená a odovzdaná do užívania tiež s koncovým číslom deväť – 1899.

Režisér Karol Jernek, skladateľ Eugen Suchoň a dirigent Ladislav Holoubek, počas prípravy svetovej premiéry opery Krútňava v SND, 1949, foto: L. Roller

Osmička a deviatka sú spojené i s menom Eugena Suchoňa a jeho Krútňavy. Len pripomínam: rok 1908 je rokom narodenia autora Krútňavy – Eugena Suchoňa a 10. december 1949 je pamätným dátumom celosvetovej premiéry Krútňavy v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorá sa stala sviatkom slovenskej modernej hudby.

Opúšťam hru s číselnou argumentáciou, aby som samozrejme umožnila priechod dôležitého faktu – a to výsostné postavenie Krútňavy v rebríčku slovenských opier.

Napriek tomuto, v slovenskej hudbe neodškriepiteľne dôležitému faktu, je všeobecne známa rozpačitosť a nevôľa, sprevádzajúca už premiéru a následne aj popremiérovú atmosféru, ktorá vzišla nie z kruhov hudobníkov a odborníkov, ale z kruhov ideológov. Opera a samozrejme jej skladateľ sa tak dostali pod neúprosnú paľbu neoprávnenej kritiky. Dlho očakávaná premiéra a čas, ktorý po nej nasledoval, zostanú svedectvom politicko-ideologických tlakov na tvorcu, zasahovanie a vnášanie biedy a deformácie do slobody umeleckej tvorby.

Skvelej, dramaticky a divadelne komponovanej hudbe vzdávala poklonu obec hudobných kritikov, aj skladateľov, ba pozitívne sa k nej vyjadrila spočiatku aj Kultúrna komisia Povereníctva školstva, vied a umení, na čele s povereníkom Lacom Novomeským, kým neprišli aj výhrady. Komisia žiadala opraviť, a ešte lepšie, zmeniť celý záver opery. Nesedelo, že Katrenino dieťa nie je Štelinovým vnukom. Komisii v tejto zápletke chýbal „sociálny rozmer“, nepáčilo sa, že legitímnym otcom dieťaťa je boháč Ondrej, a nie chudobný Ján, ktorého Ondrej zabil. (Hľadelo sa na to ako na sociálny problém.) Komisia vytkla Suchoňovi aj postavy „Básnika“ a „Dvojníka“ a označila ich za „mystické“. Samozrejmé je aj to, že tejto ideologickej komisii najviac ležal v žalúdku emigrovaný spisovateľ Milo Urban, autor novely Za vyšným mlynom, ktorá bola predlohou k libretu Krútňavy.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1949, Margita Česányiová (Katrena), František Zvarík (Štelina), zdroj: SND

Premiéru opery teda veľmi silne poznamenala dusná atmosféra, poletujúca hlavne okolo hláv skladateľa Eugena Suchoňa, spoluautora libreta a Štefana Hozu, jeho hlavného autora. Bolo takmer isté, že v tejto svojej podobe opera, s príznačnou symbolikou a ideálmi kresťanstva, nemohla na javisku v pôvodnej podobe existovať. Preto Eugena Suchoňa predvolali činovníci Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska koncom januára 1950 na sekretariát. Ďalšie mesiace sa Suchoň ocitol v tiesnivom kolotoči ideologického nátlaku s hlavnou požiadavkou: operu, teda jej libreto je potrebné stoj, čo stoj prepracovať, vynechať všetky kresťanské symboly a prisúdiť Katrenino dieťa ako nemanželské Jánovi.

Predvolanie Eugena Suchoňa na schôdzu Kultúrnej komisie ÚV KSS vo veci opery Krútňava (dokument je aj s ručne písanými poznámkami Eugena Suchoňa), zdroj: súkr. archív Stilichovcov

Suchoň sa tomu všemožne bránil. Preto, bez jeho vedomia a bez vedomia autora libreta, sa vstúpilo do libreta opery bez autorského súhlasu, vyškrtli sa postavy „Básnika“ a Dvojníka“, (sú to postavy, ktoré vo svojom vstupe na začiatku opery uzatvoria stávku, že napíšu hru Krútňava, v ktorej má sám život vyriešiť dramatický konflikt podľa možno zabehnutých, možno priam železných zákonov). Škrtalo sa tiež všetko v texte, čo i len náznakovo odkazovalo na kresťanskú vieru. Prvá opera, reprezentujúca slovenskú národnú hudbu, žiaľ, v plnej miere dopadla tak, že po premiére, po niekoľko málo reprízach bola z repertoáru Opery SND stiahnutá.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1949, Margita Česányiová, (Katrena), Štefan Hoza, (Ondrej), zdroj: SND

Pod prvú, u obecenstva úspešnú premiéru opery, ktorou slovenská hudba a opera presvedčila o svojej identite, umeleckej kvalite a ktorá sa bezproblémovo včlenila do prúdu európskej hudby, sa podpísal celý rad vynikajúcich slovenských umelcov, ktorí sa podieľali na jej prvom uvedení: dirigent Ladislav Holoubek, v hlavných úlohách sólisti Slovenského národného divadla Margita Česányiová, (Katrena), Štefan Hoza, (Ondrej), František Zvarík, (Štelina) a renomovaný režisér Karel Jernek z Prahy.

Aby sa Krútňava mohla dostať späť na javisko, aby tento hudobnodramatický skvost slovenskej hudby napokon nezapadol prachom kvôli ideológii, Suchoň, i keď veľmi nerád, pristúpil na požadované úpravy. (Spolupracoval na nej s dirigentom Zdeňkom Chalabalom). Týkali sa najmä záveru: dieťa, podľa požiadavky ,,vyšších kruhov“ sa stalo vnukom starého Štelinu a samozrejme postavy „Básnika“ a „Dvojníka“ zmizli. V tejto úprave ju uviedlo Slovenské národné divadlo 4. decembra 1952 v hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu.

Túto „druhú“, revidovanú verziu Krútňavy uviedlo na svoju scénu aj Štátna divadlo v Košiciach (vtedy Národné divadlo v Košiciach) 22. februára 1953, štyri roky po prvej bratislavskej a rok po druhej bratislavskej premiére. Opera v Košiciach, myslím si, nemohla a určite ani nechcela ostať, ako druhá scéna na Slovensku v tieni a akejsi izolácii, tobôž, keď Krútňavu promptne uviedla i Praha už v máji 1950.

E. Suchoň: Krútňava, Štátne divadlo Košice, 1953, S. Grünwaldová, R. Kustrová, A. Matejček, foto: Archív ŠDKE

Réžie sa ujal riaditeľ Janko Borodáč, keď oslovení režiséri Karel Jernek a Jiří Fiedler nemohli pre iné povinnosti prijať ponuku režírovať v Košiciach. Krútňava v Košiciach bola pripravovaná z vlastných umeleckých zdrojov, bez akejkoľvek závislosti na bratislavskej inscenácii, ktorú Borodáč, ani ďalší realizátori nevideli. Prostredie slovenskej dediny bolo Borodáčovi vždy veľmi blízke, bol považovaný za majstra v réžiách slovenskej dramatickej klasiky.

Borodáč sa touto réžiou opery dostal do polohy, ktorej rozumel a mal ju rád. Vo svojej réžii sa vehementne zaoberal charaktermi postáv, ich pohnútkami a konaním, pri čom sa opieral o hereckú metódu Konstantina Stanislavského, a o „realizmus“ na javisku. Vo svojich Pamätiach k problému nedostatočnej práce spevákov na hereckom výkone a práce a na presvedčivom stvárnení postavy a k tomu, že speváci len málokedy vedia byť aj hercami, sa vyjadril takto: „Dohodli sme sa s dirigentom (pozn. Josefom Bartlom), že niektoré, pre hereckú akciu významné scény a vstupy nacvičí tak, aby sa speváci na neho nedívali. Práca sa darila a speváci sa premieňali na živé a dramatické postavy na javisku. Aj im sa to zapáčilo, ba niektorým už bolo smiešne, keď mali na javisku ustrnulo, s vyvalenými očami čakať na dirigenta, kedy dostanú znamenie, aby otvorili ústa. Všetci sa usilovali na javisku spievať, ale aj hrať.“ (Borodáč, Ján: Pamäti 19491964, Košice, 1975, s. 5859).

Ostanem ešte trochu v Košiciach: kritiky a recenzie v tlači sa vzácne zhodovali na pozitívnom hodnotení košickej inscenácie a vynikajúcej réžii. Upozorňovali na „majstrovský obraz slovenskej svadby a svadobnej scény, s vycifrovanými tancami…“ (choreografiu pripravil významný tanečník Miroslav Kůra), pochvalné slová padali aj na plecia vtedy nového šéfdirigenta Josefa Bartla, ale aj na hru orchestra a zboru (zbormajster Ján Grűnwald). V pozitívnej žiare hodnotenia sa ocitli aj sólisti: hosťujúci Štefan Hoza (Ondrej), Eva Šmáliková (Katrena), Anton Matejček (Štelina), ktorí sa prezentovali na zaujímavej scéne výtvarníkov Ladislava Šestinu a Michala Rogovského. (Hirner, T.: Hudební rozhledy 1953, VI, s. 299). Hirner zanechal aj vzácne svedectvo o ováciách, ktorých sa dostalo Eugenovi Suchoňovi, prítomnom na premiére. Herci ho vyhadzovali ponad hlavy, podobne ako aj režiséra Janka Borodáča.

Z nadšených ohlasov na košickú premiéru uvádzam aj reakciu M. Lenka (Priekopník, 1953, II, č. 10, s. 7) … ,,zásluhou réžie a tanečnej zložky podarilo sa košickej inscenácii predstihnúť bratislavskú.“ Vysoko hodnotil réžiu, výkon dirigenta a orchestra, tiež výkony tanečnej zložky a sólistov. Opera sa na repertoári udržala až do roku 1956 (údaj mám z „knihy návštev“, ktorú si v tom období viedla prevádzka divadla). Neodpustím si ešte malú biografiu Krútňavy v Košiciach.

Po tejto, pre Košice pamätnej premiére sa Krútňava ocitla na košickom javisku ešte tri krát: necelých 10 rokov po jej poslednej repríze – teda r. 1965 ju hudobne naštudoval dirigent Ján Kende, v tímovej spolupráci s režisérom Kornelom Hájkom a výtvarníkom Jánom Hanákom. Ondreja spieval Oswald Bugel, Katrenu Gita Abrahámová. Igor Vajda, ktorý vtedy túto Krútňavu nazval „horehronskou“, pre jej krojovú výbavu z Horehronia, vysoko hodnotil výkony sólistov a dirigenta. (Slovenská hudba, 1965, IV, č. 9).

E. Suchoň: Krútňava, Štátne divadlo Košice, 1965, S. Martiš, P. Kasarda, Ľ. Neshyba. M. Hájek, foto: Archív ŠDKE
E. Suchoň: Krútňava, Štátne divadlo Košice, 1975, A. Mrázová, M. Harnadková, E. Pappová, foto: Archív ŠDKE
Režisérka Drahomíra Bargárová a Eugen Suchoň pred premiérou opery E. Suchoňa Krútňava v Košiciach v roku 1975

Opäť o desať rokov neskoršie (1975) bol ohlásený návrat Krútňavy do Košíc. Inscenáciu prvej slovenskej opernej režisérky Drahomíry Bargárovej hudobne pripravil Ladislav Holoubek, (dirigoval ju aj Zdeněk Bílek). Fenomenálnym Ondrejom bol vtedy Jozef Konder. Ako príklad uvádzam piaty obraz – (monológ Ondreja v lese), z ktorého vymodeloval skutočný, nefalšovaný dramatický vrchol opery.

Tretí návrat Krútňavy do Košíc (premiéra v októbri 1996), poctili svojou prítomnosťou deti majstra Eugena Suchoňa: Ing. Marián Suchoň a Danica Štilichová. Réžiu Branislava Krišku som vtedy označila za vzťahovo mimoriadne čistú, pripomínajúcu akoby ornament na bielom plátne, s jasne vymedzenou hierarchiou hodnôt. (Hudobný život, 1997, XXIX, č.3, s.12). Bol to práve Kriška, ktorý ešte r. 1963 v inscenovanej Krútňave v Banskej Bystrici otvoril morálnu a etickú polohu diela, ktorú zopakoval aj v Košiciach: vypichol základný konflikt z pôvodnej verzie – vzťah starého Štelinu k Ondrejovi.

E. Suchoň: Krútňava, Štátne divadlo Košice, 1996, M. Repková, M. Kleinová, A. Harant, E. Šmáliková, foto: Archív ŠDKE

Štelina v tejto košickej inscenácii si taktiež vybojoval vlastný vnútorný boj a dospel ku katarzii. Odpúšťa Ondrejovi-vrahovi svojho syna. V inscenácii opery sa to udialo na zásadnom mieste v jej závere – pred veľkou áriou Katreny. Košickú inscenáciu dirigoval Boris Velat, v hlavných úlohách spievali Alojz Harant (Ondrej), Katarína Löfflerová (Katrena), Juraj Šomorjai (Štelina). Výtvarníci Ladislav Vychodil (scéna) a Danica Hanáková (navrhla liptovské kroje) sa postarali o účinnú vizualizáciu inscenácie, spolu s Jurajom Kubánkom (choraeografia).

Krútňava v kontexte európskej hudobnej kultúry 20. storočia

Krútňava zahájila v polovici 20. storočia prienik do zahraničia, ktorý sa ukázal ako úspešný. Nebolo to však také jednoduché. V 50-tych rokoch západ holdoval hudbe aj témam značne odlišným, aké ponúkla slovenská opera. Možno sa už v Európe aj pochybovalo, či má typ národnej (neofolklórnej) opery ešte svoje opodstatnenie. Moderna 20. storočia produkovala množstvo prúdov, i radikálnych: postdodekafónia, postserializmus, konkrétna i štúdiová hudba spolu s ďalšími… kraľovali vtedajšiemu hudobnému trendu. Ten z ideologického hľadiska však nebol v socialistickom Česko-Slovensku v umení žiadúci, preto vytesňovaný a štátnou politikou zamietaný, čo skladateľov limitovalo. Krútňava však potrebovala vzniknúť, slovenská hudobná kultúra si žiadala národnú operu.

Do textu libreta (podľa novely Mila Urbana) vniesli Suchoň s Hozom atmosféru ľudovej poetiky a poézie, ba využili aj ponášky alebo priamo aj jazyk porekadiel, prísloví, či prirovnaní, známych aj z ľudovej poézie…

E. Suchoň: Krútňava, DJGT Banská Bystrica (dnešná Štátna opera), 1963, foto: Archív ŠO
E. Suchoň: Krútňava, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2008, Juraj Smutný (Básnik), Ľubo Gregor (Dvojník), foto: Archív ŠO

Formou a hudobným obsahom Krútňava vyrástla z tradície európskej skladateľskej školy. Eugen Suchoň exploatoval do jej hudobnej štruktúry kompozičné postupy a princípy jednak klasicky štrukturovanej opery, ktoré zosúladil s postupmi niektorých opier, pochádzajúcich z jadra tzv. moderny, keď skladatelia využívali vo forme opery aj kompozičné postupy hudby absolútnej (inštrumentálnej). Príklad: všetky tri dejstvá opery Wozzeck riešil skladateľ Alban Berg formami inštrumentálnej hudby: (1. dejstvo) – 5 charakteristických kusov, (2. dejstvo) – Symfónia v piatich častiach, (3. dejstvo) – Šesť invencií.

Eugen Suchoň riešil formový pôdorys Krútňavy taktiež na báze inštrumentálnej (absolútnej) hudby. Analýza jej formy poukazuje buď na prvú časť symfonického alebo sonátového cyklu: expozícia (1. až 3. obraz), rozvedenie (4. obraz), repríza (5. a 6. obraz), prípadne na šesťčasťový symfonický cyklus. Pre Suchoňa bol najdôležitejší ideál súznenia textu a hudby a toto jedinečné kompozičné riešenie mu vyhovovalo. Nemožno si nevšimnúť, či úplne vylúčiť ani inšpiračný zdroj zo strany Janáčkovej opery Jej pastorkyňa, či už fabulou príbehu, či úlohou zboru v oboch operách, či tanečnými scénami… To všetko, aj inšpirácie impresionizmom, modalitou, folklórom, polyfóniou, teda toto všetko spoločne sa podieľalo na impulze, ktorý vytryskol a vlial sa do originálneho prúdu Suchoňovej hudobnej rétoriky. Jednota hudby a drámy je v tejto opere evidentne prítomná.

Po premiére opery Krútňava v SND, 1965 zľava dirigent T. Frešo, E. Suchoň, O. Malachovský (Štelina) a režisér Karol L. Zachar
E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, Jozef Ábel (Ondrej), Ľubica Rybárska (Katrena), foto: Archív SND

Krútňava si otvorila bránu do zahraničia

Brány pred Krútňavou sa otvorili a opera vycestovala do sveta… Presvedčiť zahraničie o jej hudobných kvalitách, estetických a umeleckých normách, keď v 50-tych a 60-tych rokoch toto zahraničie (západné) vyznávalo náboženstvo už aj iných hudobných prúdov, aké prezentovala vtedy slovenská hudba a slovenská opera, nebolo ľahkou úlohou. Predstavenia Krútňavy v zahraničí vyvolávali kladné, niekedy i záporné ohlasy. Týkali sa názorov na jej substanciu, na jej hudbu, ktorá samozrejme vybočovala z hlavného prúdu mnohých, aj konštruktivistických kompozičných postupov, ovládajúcich v tej dobe hudobný trh, čo bolo príznačné najmä pre krajiny ležiace na západ od česko-slovenských hraníc a nepatriacich do sovietskeho bloku.

Suchoňova Krútňava v Budapešti 3. mája 1959, foto: súkr. archív Štilichovcov
E. Suchoň: Krútňava, Antverpy, 1968

Odborná kritika v týchto krajinách pod dojmom predstavení Krútňavy však začala očividne mäknúť, viacerí kritici radikálne ustupovali z tvrdých pozícií obhajcov len nových prúdov v hudbe a začali priznávať Krútňave všetky kvality nielen národného, ale aj hudobného a dramatického rozmeru. Názory sa stretli v bode, že Suchoňova hudba nepodlieha žiadnemu „izmu“, je originálna, so špecifickými črtami domáceho (slovenského) folklóru. Z celého komplexu názorov zo zahraničia vyplynulo, že opera v podobe, a v dramaturgii pôdorysu, akú jej vtisol skladateľ, je ukážkou majstrovsky zvládnutého a vypointovaného hudobnodramatického celku.

Prečítajte si tiež:
Suchoňova Krútňava otvorila Jánovi Valachovi kráľovskú bránu do sveta hudby

Rôzne divadlá v rôznych mestách tak v západnej ako i východnej Európe, ale tiež v zámorí, vzhľadom k mnohým pozitívnym ohlasom na fenomén „iného typu opery“, ktorý zavítal na ich javiská z „východu“, zohrali veľmi dôležitú úlohu v konečnom procese zviditeľnenia slovenskej opery vo svete, ktorá si v ňom svoju neľahkú pozíciu neodškriepiteľnými hudobnodramatickými kvalitami bezproblémovo obhájila.

Nezaškodí si pripomenúť divadelnú púť Krútňavy v zahraničí, (niekde pomenovanú ako Katrena). Boli to mestá: Linz (1954), Karl Marx Stadt (Chemnitz) (1955), Augsburg (1956), Berlín (1958), Lipsko (1958), Nordhausen (1958), Weimar (1958), Tbilisi (1959), Kassel (1959), Budapešť (1959), Kluž (1959), Norimberg (1959), Poznaň (1959), Katovice (1959), Moskva (1961), Antverpy (1968, 1973), Nový Sad (1968), Ľubľana (1972), Osnabrück (1979), Lansing – Michigan (1979), Saratov (1979) či Mníchov (1979) – v tejto produkcii Krútňavy na Gärtnerplatzi hlavné postavy naštudovali Andrej Kucharský ako Ondrej spolu s Katrenou Martou Nitranovou.

Eugen Suchoň pred premiérou Krútňavy v Kráľovskej flámskej opere so zástupcami úradov a tlače, Antverpy Belgicko 6. 4. 1968, foto: J. Teslík

Je samozrejmé, že opery sa ujali aj divadlá v Čechách: Praha (1953, 1964, 1973), Liberec (1955), Ústí nad Labem (1956), Ostrava (1957), Brno (1957), Plzeň (1959), Olomouc (1960, 1981), Opava (1965), České Budějovice (1972).

Na Slovensku operu uvádzali všetky tri operné domy, vo viacerých inscenačných podobách. Okrem už spomínanej Bratislavy a Košíc uviedli štyri naštudovania Krútňavy aj na javisku Štátnej opery v Banskej Bystrici (1963 – dir. Ján Valach, réžia Branislav Kriška, 1972 – Vojtech Javora/Koloman Čillík, 1988 – Miroslav Šmíd/Peter Dörr a 2008 Marián Vach/Roman Polák.

E. Suchoň: Krútňava, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2008, Mária Porubčinová (Katrena), zbor ŠO, foto: Archív ŠO

Operu na gramofónových platniach vydal Supraphon v pôvodnom obsadení z bratislavskej premiéry (1949) a s dirigentom Zdeňkom Chalabalom, (zbor a orchester SND), potom operu nahral aj OPUS v hlavných úlohách s Ondrejom Malachovským (Štelina), Milanom Kopačkom (Ondrej), Gabrielou Beňačkovou (Katrena), Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave dirigoval Tibor Frešo. Platňa v OPUSE vyšla aj druhý raz. Okrem vyššie uvedených na nej úlohu Ondreja spieval Peter Dvorský, Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave dirigoval Ondrej Lenárd. Peter Dvorský, Gabriela Beňačková a Ondrej Malachovský spievali hlavné úlohy aj na nahrávke Campion Record (England), hral Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave, ktorý dirigoval Ondrej Lenárd.

Televízia Bratislava, filmovačka Krútňavy, foto: ČS. rozhlas Kropáček
E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 2019, Michal Lehotský (Ondrej), Jolana Fogašová (Katrena), Jozef Benci (Štelina), zbor Opery SND, foto: Zdenko Hanout

V réžii Tibora Rakovského bola vyhotovená filmová verzia Krútňavy v obsadení Ondrej Malachovský, Milan Kopačka, Gabriela Beňačková, do ktorej sa prebrala nahrávka z vydavateľstva OPUS s rozhlasovým orchestrom a vyrobilo ju Filmové štúdio Bratislava – Koliba.

V súčasnosti je Krútňava v repertoári Opery SND. Inscenácia Juraja Jakubiska z roku 1999 znie na našej prvej opernej scéne od sezóny 2019/2020 opäť pod taktovkou Ondreja Lenárda. Najbližšie ju uvedú 19. decembra 2019 v historickej budove SND.

Autor: Dita Marenčinová

Literatúra:

  • Štilichová, D.: Krútňava vo svete. Slovenské národné múzeum. Hudobné múzeum, Bratislava, 1993, ISBN 80 – 85753 – 28 – 6
  • Vajda, I.: Slovenská opera. OPUS, Bratislava 1988, s. 37 – 48, 62 – 001 – 88 SOP

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku