Švárny námorník Billy doplával do Prahy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
67 rokov po svetovej premiére šiestej opery Benjamina Brittena, Billyho Budda, sa tento titul v uplynulých dňoch prvýkrát objavil na pražskej scéne. Pre ďalší svoj „morský opus“ (po Petrovi Grimesovi) našiel Britten podklad v rovnomennej novele autora slávnej Bielej veľryby, Hermana Melvilla.

Príbeh, situovaný do obdobia konca 18. storočia, tesne po krvavých lodných vzburách, je koncipovaný formou spomienok bývalého veliteľa britskej vojnovej lodi, kapitána Verea. Čerstvo zverbovaný námorník, mladý a krásny Billy Budd, má jedinú chybu – v emočne vypätých situáciách koktá a stráca kontrolu nad fyzickou silou. Po tom, ako je zbrojmajstrom Claggartom podlo obvinený z podnecovania k vzbure, neschopný v afekte hájiť svoju nevinnosť slovne, ho nechtiac usmrtí ranou päste do čela. Vere, vedomý si falošnosti obžaloby, váha medzi súcitom k Billymu a povinnosťou vojaka. Preváži disciplína – vzhľadom na prebiehajúci vojnový konflikt je Billy súdený podľa vojnových zákonov, odsúdený a obesený na rahno sťažňa.

B. Britten: Billy Budd, Národné divadlo Praha, 2018,
Štefan Margita (Kapitán Vere), Christopher Bolduc (Billy Budd), mužský zbor ŠO Praha, akrobati Losers Cirque Company,
foto: Patrik Borecký

Na prvý pohľad jednoduchá predloha v sebe nesie viacero rovín, ktorým Britten a jeho libretisti prikladali nie vždy rovnaký dramatický význam a to isté platí pre režiséra Daniela Špinara.

Prvá rovina – vzťahy protagonistov Billyho, Claggarta a Verea. Paradoxne, hoci dal Billy Budd meno opere, nie je ústrednou postavou. Tou je Vere, nositeľ hlavného morálneho problému. Príbeh Budda predstavuje tragický vzťahový trojuholník. Claggart vykazuje náznaky homoerotického vzťahu k mladému námorníkovi, ale vzhľadom na okolnosti ich nemôže priznať a namiesto toho sa rozhodne Billyho zničiť. Vere zase svoje city potlačí až do tej miery, že úmyselnou nečinnosťou počas vojenského súdu tejto skaze privolí. Ďalej je tu uzavreté prostredie lode ako mikrokozmos s vlastnými pravidlami hry a sociálnymi vzťahmi. Tretia rovina je daná potenciálom vzbury a súvisí s predošlou. Námorníci sú regrutovaní zväčša násilne, vytrhávaní zo svojich rodín. Poriadok treba udržať za každú cenu, predovšetkým počas vojny.

Daniel Špinar z tohto všetkého akcentuje potláčaný homosexuálny vzťah zbrojmajstra k Buddovi. Tento aluzívny kontext však nemožno preceňovať do tej miery, že by ako jediná príčina vysvetľoval nepriateľstvo voči Billymu. Claggartova ústredná ária, akési „Credo“ tohto brittenovského Jaga, odhaľuje, že je zlom sui generis. Zlom, ktoré stráca moc a rešpekt v prítomnosti anjelského „Bejby“ Budda, zlom, ktoré nemôže existovať bez zničenia dobra. Uvedený režijný prístup je preto do určitej miery splošťujúci. Treba však priznať, že Špinar ho rozvíja dôsledne, prepracovaným, v zásade hereckým vedením spevákov. Výrazným prvkom inscenácie sú akrobati Losers Cirque Company, stelesňujúci Claggartovu monomániu. V exponovaných momentoch sa táto personifikovaná vášeň v „nahých“ trikotoch vinie okolo zbrojmajstra a pohlcuje ho. Pútavá choreografia Radima Vizváryho!

B. Britten: Billy Budd, Národné divadlo Praha, 2018,
Gidon Saks (John Claggart), akrobati Losers Cirque Company,
foto: Patrik Borecký

Jednoduchá scénografia, pozostávajúca z bielo-modrého vykachličkovaného priestoru doplneného studeným svetlom a redukované realistické akcie spevákov navodzujú akúsi snovú atmosféru. Centrálnym scénickým prvkom je zalomená nemocničná posteľ umierajúceho Verea – plní aj význam kapitánskeho mostíka či lanovia. Anjelsky biely kostým Billyho Budda a Claggartov čierny až príliš jednostranne demarkujú absolútne dobro a zlo. Sú však ich charaktery naozaj tak čierno-biele? Možno Billyho pozdrav „Zbohom, Ľudské práva“ považovať len za rozlúčku s jeho predošlou loďou? Podľa libreta áno, ale hudobný motív nápevku, exaktne odvodený od motívu vzbury, oprávňuje počuť v Billyho pozdrave aj náznak odporu. Claggart je nepochybne sadistický zloduch, ale v konečnom dôsledku je to Vere, kto Budda zabije svojím postojom. V Špinarovom podaní je však Vere skôr nonšalantným kapitánom v okázalom kostýme s vlečkou (ktorá len zavadzia). Absentuje vnem rozvážnosti a dôstojnosti sčítaného, múdreho veliteľa; tento kapitán je pomerne impulzívny vo svojich reakciách. Napriek tomu, že Brittenova hudba výrazne dramatizuje tému vzbury a nepokoja na lodi, tu sa táto tendencia stráca. Stretnutie kapitána a jeho dôstojníkov v momente, kedy sú na dosah nepriateľské vody, v sebe nesie prenikavý náboj znepokojenia z uvedomenia blížiaceho sa konfliktu a aj určitej melanchólie. V inscenácii sa však táto pasáž mení na roztopašnú hru mužov s drevenými lodičkami. Pôsobivý je moment, keď sa po vynesení rozsudku z oboch strán javiska vysunú delá. Možno ho čítať nie len ako simplexný symbol smrti, ale tiež symbol priťažujúcej okolnosti – ak by sa incident neodohral počas vojny, pravdepodobne by Billyho v najbližšom prístave predali admiralite a súdili podľa civilných, nie vojenských zákonov.

Záver inscenácie je katarzný. Štylizovaná podoba ukrižovaného Krista umierajúceho Billyho evokuje jemu prisudzovanú spasiteľskú rolu (len to umývanie nôh kapitánom Vereom je z trochu iného príbehu). Vere sa napokon dočká „rozhrešenia“ nielen od Budda, ale aj režiséra – na konci príbehu ho vytrhne mučivým spomienkam a nechá pokojne umrieť.

B. Britten: Billy Budd, Národné divadlo Praha, 2018,
Jiří Brückler (Prvý dôstojník), Štefan Margita (Kapitán Vere), Adrian Clarke (Flint),
foto: Patrik Borecký

Christopher Bolduc spieval Billyho part jasným, lyrickým barytónom s mladíckym elánom a plným nasadením. Gidon Saks má Claggarta ospievaného vo viacerých produkciách, a preto si pohráva s detailmi hereckého stvárnenia. Spevácky je to však trochu matný Claggart, ktorý by zniesol viac démonickosti v hlase, a najmä sýtejšiu najhlbšiu polohu. Z trojice protagonistov vyšiel najlepšie Štefan Margita ako kapitán Vere. Jeho hlas má prieraznosť, ale nie je ostrý, nesie sa celým priestorom, so zreteľnou artikuláciou. Tenor nad svojou rolou nepochybne rozmýšľal, emočné posolstvo replík vyznieva inteligentne a premyslene, hoci miestami vzniká diskrepancia speváckeho prejavu a režijných predstáv. Osobne hlasujem za Margitovu interpretáciu. Popri ďalších vedľajších a epizódnych postavách má v opere rozsiahlu rolu zbor – krásne zospievaný Zbor Štátnej opery sa svojej neľahkej úlohy zhostil výborne v celom rozsahu.

Výkon Orchestra Štátnej opery pod vedením Christophera Warda bol takisto nadštandardný vo farbe, plastickosti aj čistote hry, hoci – hlavne v prvej polovici večera – by sa žiadalo viac agogickej prepracovanosti na podčiarknutie významu niektorých scén, herecky oslabených len náznakovým dianím na javisku. Rovnako sa miestami strácala motivická diferencovanosť (základné motívy tradičného Prológu, ako motív Vereho zmätenosti či motív koktania, skôr splývali v matnej mase zvuku).

B. Britten: Billy Budd, Národné divadlo Praha, 2018,
Christopher Bolduc (Billy Budd), Jan Petryka (Nováček), mužský zbor ŠO Praha,
foto: Patrik Borecký

Takmer plné hľadisko na druhej premiére v drvivej väčšine nový titul pražskej opery prijalo kladne, hoci bez burácajúcich prejavov sympatií. Na druhej strane nikto nebol vybučaný, dokonca ani nekonvenčný režisér (nesúhlasiaci diváci zrejme odišli cez prestávku). Pre slovenského diváka, ktorý si doma operu 20. storočia veľmi neužije, môže byť návšteva pražského Billyho Budda vítanou zmenou. Napriek tomu, že by sa dalo v tejto inscenácii o mnohom diskutovať (čo je ale napokon posolstvom každého umenia) a s mnohým aj nesúhlasiť, ide o kvalitnú inscenáciu, ktorú sa oplatí vidieť. Príležitostí na to už ale asi veľa nebude.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z 2. premiéry 20. 1. 2018

Benjamin Britten: Billy Budd
Národné divadlo Praha
premiéra 18. a 20. januára 2018

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Christopher Ward
Réžia: Daniel Špinar
Scéna: Lucia Škandíková
Kostýmy: Marek Cpin
Svetelný dizajn: Karel Šimek
Zbormajster: Adolf Melichar
Choreografia: Radim Vizváry
Dramaturgia: Jitka Slavíková

osoby a obsadenie

Christopher Bolduc (Billy Budd)
Štefan Margita (Kapitán Vere)
Gidon Saks (John Claggart)
Jiří Brückler (Redburn, Prvý dôstojník)
Adrian Clarke (Flint)
Pavel Švingr (Ratcliffe, Druhý dôstojník)
Václav Sibera (Rudovous)
Daniel Klánský (Donald)
Roman Astakhov (Dansker)
Jan Petryka (Nováček)
Luboš Skala (Nováčkov priateľ)
Václav Cikánek (Pisklúň)
Stefan Astakhov (Lodný majster)
Michal Bragagnolo (Arthur Jones, Sťažňová hliadka)

Spoluúčinkuje Orchester a Zbor Štátnej opery Praha

www.narodni-divadlo.cz

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár