Biely hlas roztápal sviece. Teraz zapaľujeme sviečky za ňu. Modenská ambasádorka belcanta, sopranistka Mirella Freni, dohrala 9. februára 2020 svoje posledné dejstvo. Mŕtvej umelkyni vzdáva hold rodné Taliansko i svet.
Len tri dni po odchode otca súčasných talianskych dirigentov Nella Santiho do nebeského orchestriska (o úmrtí dirigenta sme informovali TU…) zasiahol operný svet colpo di fulmine. Lyrický soprán javiskovej súpútničky Luciana Pavarottiho, modenskej divy Mirelly Freni, navždy zmĺkol 9. februára 2020 po ťažkej chorobe. Mala 84 rokov.
Mozart spevu
Bola zázračným dieťaťom, v desiatich rokoch už spievala áriu z Madama Butterfly pre taliansku RAI. Postavu Pucciniho Japonky na javisku nikdy nevytvorila (s výnimkou filmu), jej repertoár osciloval okolo krehkých dievčenských hrdiniek (Aida a Tosca boli už na hranici jej možností). Modenská Mimì – to je antonomázia, s ktorou Freni vstúpila do dejín lyrického divadla.
Pucciniho tuberkulózna šička so srdcom na dlani bola Freniovej alter egom už v roku 1963 v La Scale (milánska operná náruč v skutočnosti privinula Freni o rok skôr vďaka Verdiho Nannette vo Falstaffovi). V tom istom roku nasledovala prvá viedenská Mimì. V habsburskej metropole na Dunaji 33 krát zomierala v náručí tenorového Rodolfa.
Aj do Met sa vyšplhala po pucciniovskom lane. V roku 1965 opäť šije vokálnu sukňu nežnej Mimì – postavy, ktorej pravé meno bolo Lucia. Mi chiamano Mimì, ma il mio nome è Lucia. U autora literárnej predlohy dokonca Lucilla.
Európske operné domy si pamätajú pucciniovský tandem Freni – Pavarotti spojený takmer krvným putom. Láskou k rodnému mestu. K mestu, kde speváčka nechala dušu. Vladimír Blaho si „dvojičky z Modeny“ všíma v zrkadlovom obraze ich kariér (článok o oboch plodných klasoch lyrického poľa si môžete prečítať TU…).
Opera v materskom mlieku
Matky Freni (v rodnom liste vlastne Fregni) a „Big P“ (povestného rovnako veľkým hlasom ako fyzičnom) spájalo zamestnanie v tabakovej továrni. Dym cigaretového priemyslu stúpa z Bizetovej temperamentnej opery Carmen, v ktorej Mirella Freni stvárnila dedinské dievča Micaelu.
Debut v rodnom meste vo februári 1955 sprevádzala ešte jedna kuriozita. Miestne publikum nezabudlo, že Freni a Pavarotti v detstve dostávali mlieko od jednej a tej istej dojky.
Systematické vokálne štúdium odporučil Mirelle dosluhujúci kráľ medzivojnových tenorov Beniamino Gigli. Po učňovských rokoch u Pavarottiho maestra Ettore Campogallianiho jej otvoril hrdlo barytonista Gigi Bertazzoni, no najmä korepetítor, klavirista a dirigent Leone Magiera. Ten ju v súkromnom živote priviedol pred oltár. Z ich spoločného zväzku sa narodila dcéra Micaela (paralela s menom Freniovej debutovej postavy nie je náhodná).
Vďaka druhému manželovi, bulharskému kolegovi z opery Nikolajovi Gjaurovi, sa naučila po rusky. Mirella mohla (ako jedna z mála talianskych prvoodborových sopránov svojej generácie) úspešne „prekročiť Volgu“ v ruskom repertoári. Bola exportnou Čajkovského Tatianou v Oneginovi, rozdávala karty v Pikovej dáme. S Čajkovského prespievaním vzostupu a pádu Panny Orleánskej sa v roku 2005 rozlúčila so svetlom rámp a presunula sa do šera divadelných lóží ako brilantná tieňová ministerka hudobného života.
Dvorný tenor Dvorský a bratislavský sviatok
Persona magna sopránovej panorámy post-callasiánskej éry rozdávala skúsenosti spoza pedagogickej katedry. Mladým vokálnym profesionálom radila, aby pri fonácii nekričali a nevystavovali na obdiv iba „vrch“ hlasového ambitu.
Vyznávačka klasického belcanta sa na svojej peregrinatio ad artem – púti za umením – stretla s Obertom v Händelovej Alcine i so Scarlattiho Griseldou, v Glyndebourne si vyskúšala mozartovskú parketu a ochutnala francúzsku opernú kuchyňu.
V sedemdesiatych rokoch vstupuje do verdiovskej arény. „Moju Violettu raz vypískali.“ priznala sa Desdemona, Elvira v Ernanim či Elisabetta v Donovi Carlovi pre talianske médiá. Písal sa rok 1964 a dirigoval Karajan. Vo filme s Francom Bonisollim z roku 1973 bola už akademickou, kráľovsky vrúcnou Traviatou s mrazivými pianissimami.
Verizmus prišiel na rad až v deväťdesiatych rokoch. Z kostýmu Adriany Lecouvreur sálala aura Freniovej predchodkyne v tejto postave Renaty Tebaldi. Pri nohách jej na javisku kľačal Maurizio Petra Dvorského. So „slovenským Pavarottim“ sa Modenčanka pravidelne stretávala v Bohéme alebo v Manon Lescaut.
Ich hlasy elektrizovali v Eugenovi Oneginovi vo Viedni, ba aj v Bratislave. Dvorský priviedol blondýnku do Slovenského národného divadla vo februári 1984. V hľadisku sedel jej indisponovaný manžel, za ktorého pohotovo zaskočil Ján Galla. Atmosféru večera má v živej pamäti operný kritik Pavel Unger, ktorý sa s čitateľmi Opera Slovakia podelil o svoje spomienky (nielen) na Freniovú v článku Takí sme (v Opere SND) boli…
Na profesionalitu umelkyne spomína v rozhovore aj Ľudovít Marcinger, ktorý v Bratislave vytesal spolu s Freni hudobnú sochu jej Tatiany. V bolonskom Eugenovi Oneginovi zdieľala javisko so Slovákom Daliborom Jenisom.
Schody namiesto výťahu
Strom gramopriemyslu zarodil v prípade Freni šťavnaté ovocie. Operné komplety s Herbertom von Karajanom sú príkladom, že aj v sterilite štúdia sa môže rozvinúť takmer scénická synergia medzi rôznymi sklíčkami jednej a tej istej opernej mozaiky.
Bola doma v každom z veľkých divadiel, no milánska Scala si svoju výstavnú Mimì adoptovala prednostne. V roku 2005 si scaligeri uctili Freni spomienkovým večerom. To už mala na konte knihu memoárov. Prvé vydanie si v roku 1990 rozdistribuovali melomanskí Taliani. Nielen oni zapália v stredu, 12. februára 2020, sviečky za svoju divu.
Freniovej posledným „javiskom“ bude modenská katedrála. V rovnakom chráme sa v roku 2007 verejnosť lúčila s Lucianom Pavarottim. Podľa informácií talianskeho portálu Reggio2000.it sa zádušná liturgia začne popoludní po 14.30 h. Predtým vzdá umelkyni poctu miestne divadlo nesúce Pavarottiho meno. Pamiatku sopranistky si minútou ticha uctili viedenský stánok lyriky na Ringu aj Freniovej „skalná“ La Scala.
„Na začiatku nikdy neberiem výťah, kráčam vždy po schodoch. Hore a dolu.“ cituje Freniovú taliansky denník La Repubblica. Mirella Freni zatiahla vokálnu a emocionálnu brzdu (freno), aby sa jej interpretačný vlak nikdy nevykoľajil. Vlak dorazil do konečnej stanice. A sopránová koľaj zostane dlho prázdna.
Pripravila: Lucia Laudoniu
video
Láska Rodolfa a Mimì rozvibruje zvukový reproduktor – i „reproduktor“ srdca. Kompletná nahrávka s Lucianom Pavarottim patrí k referenčným snímkam Bohémy, toto je dvojspev korunujúci prvé dejstvo.
Čisté línie Freniovej belcantového hlasu nemali problém s Händelom. Zo začiatku jej speváckej dráhy sa zachovala živá snímka Alciny (1962). Počujeme tu 27-ročnú Mirellu.
Barcelonská Manon Lescaut z roku 1990 s Mirellou Freni a Petrom Dvorským v hlavných úlohách. Diriguje Silvio Varviso.
