V Žiline sa uskutočnil 32. ročník festivalu Allegretto Žilina a ponúkol aj štvoricu symfonických koncertov. Okrem domáceho Štátneho komorného orchestra Žilina, o ktorého koncerte sme písali TU…, sa v druhej polovici festivalu predstavila Filharmónia Bohuslava Martinů, Slovenský mládežnícky orchester a Štátna filharmónia Košice.
Druhým zo štvorice účinkujúcich orchestrov bola 27. apríla Filharmónia Bohuslava Martinů so šéfdirigentom Robertom Kružíkom a sólistom Marekom Kozákom. Kto sleduje dianie v hudobnom živote našich susedov, s umením alebo aspoň menom tohto mladého klaviristu sa iste stretol v súvislosti s triumfami z viacerých interpretačných súťaží, so spoluprácou s významnými telesami a dirigentmi, ako aj s radom nahrávok vrátane profilového CD.
Vo festivalovom programe Kozák siahol k métam najvyšším. Bola to však zaiste voľba správna, otestovaná zrejmou interpretačnou autoreflexiou. V lákavom parte Lisztovho Prvého klavírneho koncertu Es dur na sólistu číha niekoľko nástrah. Nie zriedka zažívame „olympijské“ lámanie rekordov, ako aj exaltované líčenie emocionálnych apelov…
Kozák však volí iné cesty. Efektná ambaláž je preňho iba jedným z príznačných segmentov skladateľovej poetiky, za ňou objaví viac väzieb, introspekcií a prepojení majstrovských kompozičných sukcesií. S tými dokáže komunikovať, budovať celky a napĺňať ich obsahom.
• Po roku na Allegrette v Žiline
• Allegretto Žilina 2023
Program poskytol neobvyklú kombináciu dvoch koncertantných opusov. K Lisztovi klavirista zaradil zriedka hrávanú a málo poznanú, romantickými podnetmi pregnantne nasýtenú Burlesku d mol od Richarda Straussa. Klaviristov výkon vďačné publikum ocenilo frenetickým aplauzom, ale aj prisúdením sympatií v podobe Ceny publika z 32. ročníka festivalu. Na rezultáte mal značný podiel výborný orchester s inšpirujúcim dirigentom Robertom Kružíkom. Jeho talent aj potenciál dostali priestor vo viacdimenzionálnej štruktúre Brucknerovej Predohry g mol a najmä v Beethovenovej Symfónii č. 8 F dur.
Osviežením v slede orchestrálnych koncertov bolo 28. apríla vystúpenie Slovenského mládežníckého orchestra. Jeho poslanie aj orientáciu kompletizujú „živé“ koncertné produkcie – aj preto toto sympatické teleso, prosperujúce pod egidou Hudobného centra znova, v tematickom štýle festivalu („o mladom umení“), obhajovalo svoju prítomnosť na pódiu Domu umenia Fatra.
Program bol umne rozdelený do „štylistických“ dielov. Dominantným bola, samozrejme, koncertantná podpora v dialógu so sólistkou večera. Tou bola poľská violistka Weronika Józefina Dziadek. Impozantné je dozvedieť sa z jej curricula o afinitách odkazujúcich aj na hudbu súčasnosti s dôrazom na tvorbu skladateliek, ale aj o celom rade vyznamenaní a cien…
Najmladšej zo zúčastnených bola oficiálne udelená Cena primátora mesta Žilina pre najmladšieho účastníka festivalu, ktorú však jasne garantovali bezprecedentné kvality jej vystúpenia. Krehká, éterická bytosť sa s veľkou umeleckou vehemenciou zmocnila dvoch náročných partov neveselej hudby, Romance pre violu a sláčiky F dur od Maxa Brucha a Hindemithovej Trauermusik.
Obe skladby od sólistu pýtajú veľkú dávku zainteresovanosti, rozlet a zároveň zrelý nadhľad. Violistka týmito aj ďalšími atribútmi suverénne disponuje. Obdivuhodný um i manuálna disponovanosť, umocnené očividnou zvukovou kultúrou, overili v interpretácii mladej umelkyne nevšednosť a sviatok.
Na nevídanom konfrontačnom území sa nevdojak ocitli dvaja autori, ikonický Poliak Andrzej Panufnik, v Suite staropolskej zdatne inšpirovaný retro-dikcionáriom, a náš Iľja Zeljenka s obohrávaným hitom Musica slovaca. Orchester, empaticky vedený od pultu primária príkladne motivoval Maroš Potokár.
Ku kladom tohto telesa možno prirátať spontaneitu, koncentrovanosť aj flexibilitu. Interpretačným záväzkom bola pre orchester Čajkovského Serenáda C dur op. 48 s krásnou úvodnou vehemenciou, ktorá sa, smerujúc k záveru, postupne mierne unavila… Existencia a výstupy orchestra za šesť rokov existencie argumentujú. Sú zmysluplnou, ušľachtilou ideou a poslaním…
Pred pár rokmi, práve na pódiu žilinského allegrettovského Domu umenia bola „konfirmovaná“ sila symfonizmu Alexandra Moyzesa, vtedy jeho ranou Prvou symfóniou. Dobrý dramaturgický krok viedol v programe koncertu 29. apríla k oživeniu skladateľovho opusu č. 64, v poradí Ôsmej symfónie – v čase jej spontánneho vzniku ideologicky „zatratenej“. Citlivý anglický dirigent John Warner, vlastne ani netušiaci inšpiračné pozadie diela, doň vložil sugestívny náboj – vzdor – to všetko vybudoval v znalom, poučenom imperatíve, čítanom z partitúry excelentného slovenského symfonika…
Dánskemu violončelistovi Jonathanovi Swensenovi garantovalo laureátstvo z predchádzajúceho ročníka Allegretta návrat na žilinské festivalové pódium. Dvořákov Koncert pre violončelo a orchester h mol, op 104 patril v jeho elektrizujúcej presvedčivosti k vrcholom festivalu. Úlohy skvelého piliera, tlmočiteľa aj misionára dobrej múzy sa zhostila spoľahlivá, klasicky evidovaná Štátna filharmónia Košice. S identickým koncertom sa umelci predstavili aj na nedávnom otváracom koncerte 67. Košickej hudobnej jari.
Autor: Lýdia Dohnalová
písané z koncertov II. polovice festivalu Allegretto Žilina
Fotografie: Roderik Kučavík
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.