Tá, čo udrela Callas. Sto rokov belcanta s Giuliettou Simionato

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Trpela epilepsiou a emócie ju boleli po celý život. Bol to život Matuzalema. Mezzoprimadona sardínskej krvi Giulietta Simionato prišla na svet pred 110 rokmi 12. mája 1910 a zomrela 5. mája 2010, len týždeň pred dovŕšením storočnice. La Scala bola pre ňu väzením. Prečo udrela Mariu Callas a akým vokálnym typom vlastne bola?

Dobová tlač sa hemží laudáciami. Pamätníci by vedeli rozprávať, ako si táto majiteľka veľkého dramatického mezzosopránu po duete s Francom Corellim v La Scale vyslúžila potlesk trvajúci trištvrte hodiny… „Roky triumfov pre Giuliettu-speváčku boli rokmi pekla pre Giuliettu-ženu.“ priznala sa v otvorenom rozhovore s Renzom Allegrim s výstižným názvom Una storia infinita (Nekonečný príbeh). „Ľudia mi tlieskali, chválili ma a vyzdvihovali, kým ja som bola plná problémov a spletitých citových komplikácií, ktoré zruinovali každý záblesk spokojnosti. Moje úspechy sa mi nepáčili.“

Giulietta Simionato (1910 – 2010), zdroj: internet

Každý skutočný umelec má v sebe záchrannú páku, ktorá mu nedovolí bezhlavo skočiť do priepasti pýchy. Ak sme so sebou často spokojní, nevedomky spíme na vavrínoch.

Sardínske sardinky

Čo majú spoločné ryby sardinky s ostrovom Sardínia? Okrem nomenklatúry asi nič. Miestna rybia špecialita butariga sa vyrába zo zlatožltej parmice, preto sa jej hovorí sardínske zlato.

Sardínia a Benátky boli dvoma prítokmi do jazera jej bytosti. Giuliettin otec Felice sa narodil v Mirane v provincii Veneto. Presťahoval sa na Sardíniu, kde vyštudoval práva. Na ostrove, ktorý kmásali meče Kartágincov, Rimanov, Byzantíncov a Španielov, si našiel manželku Giovannu, dcéru miestneho statkára.

Otec románskej filológie Dante sa v traktáte O ľudovej reči (De vulgari eloquentia) zaoberá aj sardínčinou. Jazyk, v ktorom Otčenáš začína slovami Babbu nostru k’istas in sos kelos, a dobrý deň sa povie bonas dies, jazykovedci na čele s Talianom Matteom Peim vyhodnotili ako najbližší niekdajšej hovorovej latinčine.

Rodičia Giulietty Simionato rozprávali plynule po sardínsky. Je pravdepodobné, že do tajov tohto zaujímavého jazyka zasvätili dcéru veľmi skoro.

Mezzosopranistka Simionato – orientálna kráska zo Sardínie, zdroj: internet

Giulia (tak znelo jej občianske meno) sa však nenarodila v zemi Sardov, ale v talianskom Forlì v regióne Emilia-Romagna. Jej otec tam šiel za prácou. Manželka ho nasledovala, no – ako pravá južanka a ostrovanka – si ťažko zvykala na kontinentálnu klímu. Trpela častými migrénami. Štyridsať dní po narodení dcérky vzala nohy na plecia a vrátila sa domov. Giulia preto až do ôsmych rokov veku vyrastala na Sardínii.

Keď pohladenie bolí

Keď mala Giulia asi rok, nešťastne spadla a udrela si hlavu. Úraz jej spôsobil zvláštny druh epilepsie. Budúca umelkyňa, ktorá bude večer čo večer pracovať s emóciami na javisku, sa pri každom väčšom citovom vzruchu (aj pri bozku či pohladení) menila na stuhnutý batôžok plný strachu. Často strácala vedomie.

Odniesla si to Giuliettina staršia sestra Regina, ktorú matka obvinila z nepozornosti. Vraj na sestru nedávala pozor. Tri dni ju držala priviazanú k posteli a zakázala jej všetky sladkosti… Choroba však Giuliettu ochránila od vojenskej disciplíny, rigidného to tieňa sardínskeho matriarchátu. Ako epileptička nesmela byť vystavená emóciám, a teda ani fyzickým trestom.

Mezzoprimadona v kolokviu s Allegrim s úsmevom spomína na bezstarostné dni v dedkovej záhrade, kde načúvala piesňam farmárov. Dedko jej daroval poníka, ktorý dostal sardínske meno Pariggeddu a stal sa jej najlepším priateľom.

Hipoterapia pomohla Giuliette Simionato vrátiť sa do života. Zdroj: internet

V roku 1918 štátne služby „prevelili“ jej otca do vnútrozemia, do Roviga. V tom čase už Reginella nadávala sestre, že jej „škaredý a ostrý“ hlas by mohol vŕtať diery do sudov. V rodine nikto nepestoval hudbu a matka, večne nervózna migrenička, si zo všetkého najviac cenila ticho.

So štupľom alebo bez neho?

Pobyt v Rovigu, kde Giulietta navštevovala školu miestnych rehoľných sestier, mal iskierku hudby premeniť na plameň. Mníšky z Roviga ju naučili vyšívať, kresliť, maľovať a – spievať. „Od sardínskych farmárov som sa naučila spievať brumendo, so zatvorenými ústami a – zaťatými zubami.“ spomína Simionato na svoje začiatky. Aby sa naučila spievať con bocca aperta, s otvorenými ústami, mníška jej vložila do úst korkovú zátku.

Ďalšia zvláštna metóda? O gréckom rečníkovi Demosthenovi sa traduje, že na zlepšenie dikcie si kládol pod jazyk malé kamienky, okruhliaky. Aj Giulietta mala večer čo večer boľavé čeľuste. Ale za pár týždňov sa naučila správne artikulovať a klásť tóny na vrchol vnútorného vzduchového „gejzíru“.

Neskrotná Carmen. Na túto rolu musela Giulietta Simionato dlho čakať. Zdroj: pinterest.com

„Moja dcéra a spev?“ zvrieskla šokovaná Giuliina matka. „Radšej ju zabijem!“ O rok neskôr, keď mladá vokalistka dovŕšila svojich šestnásť, sa „kliatba“ vrátila k tomu, kto ju vyslovil. Giuliettina mama zomrela.

Dirigent Cremesini vytrvalo klopal na dvere jej otca, presviedčajúc ho, aby dovolil dcére spievať v miestnom zbore. Trvalo ďalšie dva roky, kým „zmäkol“. Zborový spev je kolektívnym umením a Giulia, zvyknutá na tvrdú ruku matky, bojovala so svojimi démonmi – s neistotou, s obavou z chyby a trestu, so strachom z ľudí. Ettore Lucatello, ktorý si dokonale rozumel s klavírom, husľami, trúbkou i s ľudskými hlasivkami, brával Giuliettu na súkromné koncerty do benátskych víl, aby si privykla na publikum. Možno vtedy jej prischla zdrobnenina Giulietta, ktorá sa stala jej umeleckým menom.

Autogramy nacvičovala usilovne. Simionato bola v mladosti nedocenená. Zdroj: internet

„Škaredo píšeš.“ utrúsila jedného dňa krajčírka, ktorá Giuliette pripravovala prvé koncertné „róby“. Z dievčiny sa stala grafomaniačka. Podpisovala sa na každý zdrap papiera, ktorý jej prišiel pod ruku. Naučiť sa písať rýchlo a pekne bolo pre ňu rovnako dôležité, ako skrotenie koňa, ktorého mala v hrdle.

Mokrá síra nesvieti

A rovnako dôležitou sa javila cesta do Florencie, kde sa v roku 1933 konala spevácka súťaž. V porote sedeli samé „hlavy pomazané“: skladateľ Giordano, dirigent Tullio Serafin (ktorého taktovka neskôr ako maslo roztápala Callasovej éterické koloratúry), tenori veku secesie Bassi a Bonci, no najmä sopranistka Rosina Storchio – prvá Pucciniho Butterfly. Tá bola z prejavu 23-ročnej Sardínčanky nadšená. Dirigent Serafin nelenil a poslal ju rovno na audíciu do milánskej La Scaly.

Až tak ľahko to nešlo. Scaligeri odporučili Giuliette, aby na sebe pracovala a prišla sa im ukázať o dva roky. A naozaj, v roku 1935 sa „zasnúbila“ s La Scalou. Uvedomovala si, že táto ríša plyšových lóží je 3D encyklopédiou hudby?

Simonato ako Dalila v biblickej dráme Samson a Dalila Camilla Saint-Saënsa, zdroj: internet

„Nechcela som byť slávna!“ prekvapuje skromnou odpoveďou. Viac, než vidinu vzdušných zámkov ocenila stabilný plat 1 200 lír mesačne, ktorý utužil jej ekonomické schopnosti (celkom v súlade s latinsko-gréckym etymónom oeconomia, „zákon domu“). Áno, slovo ekonóm v archaickej gréčtine znamená „ten, kto spravuje dom.“

Naučila sa šetriť. A ovládať svoju plachosť. „Signorina Simionato je ako vlhká síra. Na prvý pokus sa nerozsvieti.“ zažartoval dirigent Marinuzzi na adresu nového prírastku do ansámblu Scaly.

Jej milánsky debut sa uskutočnil už v januári 1936, ale novinári si ho nevšimli. Rola matky predstavenej v Pucciniho Sestre Angelice je len epizódna. Trvalo jedenásť rokov, kým sa presadila. Dovtedy bola „poslednou z posledných“. Ultima ex ultimis!

Expresívna Azucena Giulietty Simionato v Metropolitnej opere New York, 1959. Podobne ako Verdiho postava, aj ona prežívala hlboký nepokoj. Foto: Louis Mélançon

Skala menom Scala

„Toto utrpenie neželám ani najhoršiemu nepriateľovi. Po celé toto obdobie, ktoré mohlo znamenať najkrajšie roky môjho života, lebo som bola mladá a v rozpuku vokálnych síl, živorila som v podzemí milánskeho divadla, nečinná a nevyužitá. Sem-tam som dostala malé úlohy, v ktorých ma čakali dve, tri vety.“ Tak spomína jeden z najväčších mezzosopránových úkazov 20. storočia na svoje začiatky, tvrdé ako skala. Alebo Scala?

Nie je dážď bez oblakov. Známa lokúcia hovorí, že každé prečo má svoje preto. Mladá interpretka sa na skúškach bála spievať (veď ako naučiť dôvere v ľudí niekoho, kto nezažil sladkosť maminých bozkov?). Ťažoba z detstva, onus ingratum zlých spomienok, možno i tiene dávnej epilepsie a rastúci pocit nedocenenia, to všetko namixovalo jedovatý kokteil depresie. Giulietta Simionato žila v dobe, kedy ísť k psychiatrovi rovnalo sa ortieľu smrti nad bosorkou…

Politická situácia bola ďalším kladivom na čarodejnice. Nad kultúrou sa rozprestieral čierny plášť fašizmu a operné roly sa prideľovali na odporúčania. Za Giuliettu nikto „neloboval“. Nemala „kontakty“.

G. Verdi. Aida, Teatro alla Scala, 1960, Leontyne Price (Aida), Giulietta Simionato (Amneris). Úloha Amneris patrila k najlepším kreáciám Giulietty Simionato na opernom javisku. Zdroj foto: pinterest.com

Barytonista Mariano Stabile, ktorý pod Toscaniniho vedením zanechal opernej histórii farebnú vokálnu kresbu Verdiho Falstaffa, presadil Simionato do roly Mozartovho Cherubína v bolonskom Teatro Comunale. Vyzeralo to sľubne… až kým sa do celej veci „nezahryzla“ istá „diva“. Nositeľka „veľkého mena“ takmer rozbila dvere impresáriovej pracovne s výčitkou, prečo rolu Cherubína nedostala ona.

„Ste zaneprázdnená nahrávaním v rozhlase,“ bránil sa divadelný riaditeľ. Prvé, čo „renomovaná“ umelkyňa urobila, bolo presunutie svojich termínov v rádiu tak, aby v inkriminovaný večer mohla spievať. A Simionato (opäť) dostala stopku…

Každý vlak má konečnú

Aj vlak hrôzy. Vojna sa skončila a v roku 1946 bol na miesto umeleckého riaditeľa La Scaly menovaný Tullio Serafin. Ten si Giuliettu pamätal ešte z jej účinkovania vo florentskej súťaži. A pridelil jej rolu Dorabelly v Mozartovej Così fan tutte. Predstavenie naplánované na 17. apríl 1947 bolo pre Giuliettu ako sen.

Čakanie sa vyplatilo. Nasledovala Bizetova rádiofonická Carmen s tenorom Giacomom Lauri-Volpim a nová javisková skúsenosť v podobe ďalšej opernej Cigánky – Thomasovej Mignon po boku Giuseppe Di Stefana. Ten bol vtedy vychádzajúcou tenorovou hviezdou.

Giulietta Simionato v priateľskom rozhovore s Renatou Tebaldi. Zdroj: pinterest.com

Mignon akoby vystrelila Simionato z dela. Mala v priemere 80 až 90 predstavení ročne, čo je vysoké skóre. Všade ju chceli. Len či chcela aj ona? „Nikdy som nemilovala divadelné pletky. Kolegovia klebetili o hlasoch. Nudila som sa.“

Mala železnú disciplínu a na rozdiel od spolupútnikov z lyrického fachu nevstávala na poludnie. Bola ranným vtáčaťom. Introvertná povaha zostala do konca života jej korzetom. A keďže vrana k vrane sadá, skvele si rozumela s ďalšou slávnou introvertkou, nezaraditeľnou povahou Mariou Callas. Spriatelili sa v roku 1950 počas turné v Mexiku.

Facka pre Mariu

Callasová mala zvláštny zvyk potľapkávať každého po pleci. Bol to prejav náklonnosti, ale jej ruky boli „ako guma“. Bolelo to. Simionato spomína ďalej: „Jedného dňa, počas skúšok Anny Boleny (Donizettiho opera, pozn. red.) prišla za mnou bez toho, aby som si to všimla, a dala mi jednu zo svojich vražedných rán.“ Callas to myslela dobre, tľapkanie po pleci bolo v jej filozofii na úrovni úprimného objatia, možno aj vyššie. „Pochytil ma hrozný hnev. Inštinktívne som sa otočila a jednu som jej vrazila.“

V šatni to vrelo. Callas, režisér Luchino Visconti a Giulietta Simionato sa na „story“ s fackou neskôr smiali. Zdroj: pinterest.com

„Maria zostala v nemom úžase. Otočila sa na opätkoch a utiekla do šatne. Pol hodiny bola z toho v divadle búrka. Zasahoval režisér Visconti i Mariin manžel Meneghini. Facka bola ozaj poriadna: odtlačok mojej dlane zostal na Mariinom líci po celý deň.“ Konflikt nikomu neprerástol cez hlavu, obe speváčky zostali priateľkami. Potýčka bola šťavnatým úlovkom pre médiá, potom sa zmenila na anekdotu k obedu v divadelnom bufete.

Heliov voz, do ktorého Giulietta nastúpila, sa už nikdy nevykoľajil. Ešte v roku 1948 ju Toscanini pozval na spomienkový koncert venovaný Arrigovi Boitovi. Mala spievať Rubriu – postavu z Boitovej opery Nerone, ktorá umiera bez strachu zo smrti. Simionato sa na skúške opäť triasli kolená. Ako zamlada. „Rozumiem,“ usmial sa Toscanini, „povedali vám, že som niekoho zjedol.“

Aj večer s Toscaniniho magickou taktovkou, aj debut v Metropolitnej opere v roku 1959 dopadli na výbornú. Jej Santuzza (na historickej nahrávke s Beniaminom Giglim), Leonora v Donizettiho Favoritke, Verdiho Eboli, Preziosilla a samozrejme Azucena, sa stali pamätnými.

Dámska jazda. Operné kráľovné Maria Callas, Giulietta Simionato a Graziella Sciutti. Foto zdroj: pinterest.com

Súkromie sokola

Aj v reálnom živote zdieľala osud verdiovskej Amneris, ktorá nemala šťastie v láske. Bola trikrát vydatá. Prvé manželstvo s italo-švajčiarskym huslistom Renatom Carenziom sa takmer skončilo katastrofou. Renato mal maniacke sklony a revolver čistil častejšie, než svoje husle.

Druhým manželom Giulietty Simionato bol popredný lekár, akademik Cesare Frugoni. Keďže bol od nej o 29 rokov starší, vzali sa tajne. A prežívali spolu rozprávku. Niť ich zrelého a po všetkých stránkach harmonického vzťahu preťala až Frugoniho smrť v roku 1978. V tom čase Giulietta už dávno nespievala, zo scény sa napriek protestom hudobnej verejnosti stiahla v roku 1966.

Hovorí sa, že spev je liek, tretie manželstvo s podnikateľom vo farmaceutickom priemysle Floriom De Angelim preto malo pre speváčku aj symbolický význam.

Gluckov Orfeus v La Scale. Simionato (vpravo) s Elenou Mazzoni. Zdroj: wikipedia.org

Z hľadiska opernej typológie bola zaradená ako mezzosoprán, no vďaka skvelým výškam a exuberantnému hrudnému registru mohla byť „vymretým“ druhom sopránu, v hudobných slovníkoch označeným nálepkou Falcon. O aký hlas vlastne išlo?

Rossini orosený rosou koloratúr

Názov tohto vokálneho typu pripomína latinské falco, ktoré znamená sokol. Jeho najslávnejšou nositeľkou (po ktorej dostal meno tak, ako rastlinky po svojich botanikoch) bola Francúzka Marie-Cornélie Falcon, premiérová Rachel v Halévyho freske Židovka.

Pre soprano falcon sú písané napríklad party Verdiho Lady Macbeth, Eboli v Donovi Carlovi či Santuzza v Mascagniho sicílskom „krváku“. Tieto úlohy dnes spievajú soprány i mezzosoprány. Falcon je fúziou dramatického sopránu a mezzosopránu, ale zvyčajne bez koloratúrnych abilít. A tu sa Giulietta Simionato opäť vymyká z tabuliek.

Simionatovej Rosina v Rossiniho Barbierovi. Zdroj: pinterest.com

Taliansky peritus v oblasti belcanta Rodolfo Celletti, ktorý čítal v srdci operných hlasov ako v otvorenej knihe, vyzdvihol Simionatovej perlivú koloratúru. Bola jednou z exponentiek rossiniovskej renesancie, spievala v ôsmych operách majstra z Pesara. Nevídaný „koloratúrny Falcon.“

Labutiu pieseň svojho života dospievala 5. mája 2010 v Ríme. Zomrela len týždeň pred dovŕšením svojich stých narodenín.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Ruža zasadená v Rossiniho záhrade. Simionato a Ettore Bastianini v komickom duete z Barbiera zo Sevilly.

Thomasova Mignon jej otvorila svet.

Vo Verdiho Maškarnom bále sa s Mariou Callas a Giuseppe Di Stefanom efektívne dopĺňali.

„Ó, putujúca hviezda z Orientu, nezapadaj!“ Extatická fráza z Cileovej Adriany Lecouvreur v podaní Giulietty Simionato.

Cigánsky bašável. Ária z Bizetovej Carmen, diriguje Herbert von Karajan.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár