Tá, ktorá dokáže zviditeľniť hudbu

Po indiánsky by asi takto najpriliehavejšie znelo vo svete opery meno sympatickej, usmievavej režisérky pôvodom z Holandska Jetske Mijnssen. Jej umenie už spoznali Berlín, Zürich, Drážďany, Amsterdam či Brusel a teraz konečne i Praha, kde aktuálne v Štátnej opere pripravuje v rámci cyklu Musica non grata komickú operu Alexandra Zemlinského Šaty robia človeka. Titul, ktorý zaznel na tejto opernej scéne naposledy v roku 1922 pod vedením samotného Zemlinského.

(PR článok, ND Praha)

Režisérka Jetske Mijnssen sa preslávila svojou snahou čítať medzi riadkami a prenikať čo najhlbšie do duše a mysle svojich postáv. Dokáže preto vykresliť ich charaktery a rozprávať ich príbehy pútavým, nevšedným spôsobom. Jej produkcie sú povestné úzkymi prepojeniami javiskových vízií a hudby. Pohybuje sa v štýlových obdobiach od baroka až po prvú polovicu 20. storočia.

Orfeo Luigiho Rossiho v jej réžii pre Opera national de Lorraine získal nomináciu na Grand Prix Syndikátu francúzskych kritikov, s Les Talens Lyriques realizovala Legrenziho La divisione del mondo, v Zürišskej opere triumfovala s Rameauovou operou Hippolyte et Aricie.

Werther, ktorého pripravila pre Saarbrücken, bol v roku 2014 nominovaný na prestížnu nemeckú cenu Der Faust. Z posledných sezón spomeňme Janáčkovu Káťu Kabanovú v Komickej opere v Berlíne, Poulencove Dialógy karmelitánok v Opernhaus Zürich, Barbiera zo Sevilly v Osle (nominácia na Heddaprisen 2022) či Annu Bolenu, prvú realizovanú operu z plánovanej Donizettiho tudorovskej trilógie v koprodukcii Národnej opery a baletu v Amsterdame, Les Arts vo Valencii a Teatro San Carlo v Neapole.

Zaujímavou súčasťou tvorby Jetske Mijnssen sú produkcie pre deti. V spolupráci s Komickou operou v Berlíne inscenovala napríklad Brittenovho Kominárika a Valtinoniho Pinocchia. Spolupracuje s výraznými dirigentkami a dirigentmi súčasnosti: Enriquem Mazzolom, Emmanuelle Haïm, Raphaëlom Pichonom, Riccardom Minasim, Mirgou Gražinytė-Tylou alebo Oksanou Lyniv.

Pražské uvedenie Zemlinského opery Šaty robia človeka bude jej druhá spolupráca s dirigentkou Giedrė Šlekytė, s ktorou predtým vytvorila pôsobivú Káťu Kabanovú v Berlíne. Pre obe umelkyne to bude český debut.

Alexander Zemlinsky: Šaty robi člověka
Štátna opera Praha, premiéra 24. februára 2023
Více informací o opere a vstupenky online

Prečítajte si tiež:
Jetske Mijnssen a Giedrė Šlekytė pripravujú v Prahe Zemlinského operu Šaty robia človeka
Záznam tlačovej konferencie k premiére Zemlinského opery Šaty robia človeka je dostupný TU…

Čím je táto opera o krajčírovi, ktorého na začiatku príbehu predstaví ako poľského grófa, aktuálna pre dnešného diváka?

Od chvíle, kedy sa Strapinski objaví v Goldachu, ho všetci miestni uctievajú a obdivujú. Hostia ho, šatia, ponúkajú mu luxusné ubytovanie, zatiaľ čo on sa im vytrvalo snaží povedať: „Sorry, som obyčajný krajčír, žiaden gróf!“ Oni to ale vo svojej totálnej hystérii nechcú počuť, pretože si myslia: „Ah, boháč! Niekto dôležitý! A my mu môžeme byť na blízku!“ Väčšina z nás sa dnes snaží prezentovať seba samých len v tom najlepšom svetle, nechceme, aby ostatní videli náš strach a bolesti, ukazujeme len úspechy. V tomto zmysle toto dielo s dnešným svetom veľmi súvisí.

Vidím za ním ale aj ďalší odkaz. Keď si prečítate libreto alebo i predlohu Gottfrieda Kellera, tak sa na konci spoja ľudia z mestečka Seldwyla, odkiaľ prišiel náš tajomný gróf, s miestnymi z Goldachu a spoločne sa na Strapinského obrátia so slovami: „Ty nie si gróf, si obyčajný krajčír!“ A on odvetí: „Áno, ale to nie je moja vina, pretože to vy ste zo mňa urobili grófa!“ Tento moment sme vložili do situácie, kedy sa Strapinski konfrontuje sám so sebou: on sa zle cíti kvôli tomu, že je len obyčajný krajčír, hoci práve on by sa mal naučiť radovať z toho, kým naozaj je.

Trošku sme sa teda významovo odklonili od pôvodného príbehu a pustili sa viac do hĺbky, až sme prišli k posolstvu, že človek by mal prijať sám seba, a nerobiť sa lepším či krajším tým, že si dá urobiť plastiku nosa alebo si na seba oblečie drahšie šaty, obklopí sa vzrušujúcou spoločnosťou alebo sa vydá v ústrety pochybným dobrodružstvám, hoci môže byť jednoducho, pravdivo a hlboko šťastný kvôli tomu, kým skutočne je. To je veľmi dojemný príbeh, ktorý v tejto opere Zemlinsky ponúka.

Vy sami ste napísali mnoho divadelných hier, komédie nevynímajúc. Čo je pri písaní komediálneho kusu najťažšie?

Napísať komédiu nie je samo o sebe také ťažké. Čo je ťažké, je dobre ju ukončiť. Keď sa s úprimnosťou pozriete na mnoho veľmi, veľmi slávnych komických opier ako Barbier zo Sevilly alebo Don Pasquale, vidíte, s akými problémami sa ich tvorcovia v závere stretávali, čo vynikne o to viac, keď uvážite, že koniec je väčšinou tou najzaujímavejšou časťou z celej opery. A tak trochu to platí aj v prípade Zemlinského a Lea Felda (autor libreta, pozn. red.). Máte pocit, že napísať vydarený koniec pre nich vôbec nebolo ľahké, a my sa im snažíme pomôcť, aby mal záver dostatočnú šírku a bol maximálne dojemný. Aby sa nás osobne hlboko dotkol.

Na prvej skúške ste spevákom povedali, že správna komédia musí mať aj svoju tienistú stránku. Čo je to v opere Šaty robia človeka?

Ľudia, ktorí sa dokážu hrubo, nehanebne dožadovať, aby im Strapinski venoval svoju pozornosť, miloval ich, bol im priateľom. Sú to naozaj strašní ľudia. To je to, čo ich robí tak smiešnymi!

Opera Šaty robia človeka má dve pomerne dlhé medzihry. Sú tieto čisto inštrumentálne časti pre režiséra oriešok?

Som obrovským fanúšikom medzihier! Veľa som si ich užila, keď som režírovala operu Hippolyte et Aricie Jeana-Philippa Rameaua. Mimochodom, krásny kus! Budúcu zimu ma čaká v Zürichu jeho Platée. Dej sa niekam istým spôsobom posunie a zrazu príde dvadsať minút čisto inštrumentálnej, neuveriteľnej hudby, s ktorou sa musíte vysporiadať, ale vlastne vám to prináša stovky možností, ako tieto miesta inscenovať.

U Zemlinského využívame medzihry veľmi hravo, aby sme vniesli na javisko atmosféru, ukázali určitú vnútornú cestu, vnútornú premenu. Príbeh ide stále dopredu, iba ho chvíľu rozprávate trochu iným spôsobom. Nemyslím si, že publikum začne náhle premýšľať: „Aha, tu je nejaká medzihra! A tu sa vraciame späť do deja!“ Večer plynie ako jedna vlna za druhou, ako more, chvíľu pokojné a potom zase divoké. Predstavenie musí dýchať.

Vo vašich inscenáciách ma veľmi zaujali zvláštne kombinácie farieb, najmä na kostýmoch.

V mojich produkciách sa nikdy nestretnete s čisto rokokovým kostýmom alebo kostýmom z roku 1880, ale ide väčšinou o citáciu určitého obdobia. Má to veľa do činenia s materiálmi, ktoré výtvarníci použijú. Napríklad vo Wertherovi sme sa inšpirovali štýlom okolo roku 1880 a použili sme veľmi ťažké látky tmavej farby, aby sa podčiarkol pocit uväznenia, pretože Charlotte je väzňom svojho vlastného života. Alebo v Hippolyte et Aricie sme použili iskrivé rokokové farby. V Legrenziho La divisione del mondo, kde navrhovala kostýmy Julia Katharina Berndt, sme mali rodinku Bohov, a pretože to bola jedna rodina, všetci mali ryšavé vlasy. Čo bolo mimochodom úžasne smiešne.

Takže to nie je o tom, aké farby máte rád, ale ide o oveľa širšiu diskusiu. Mám rada kostýmových návrhárov, ktorí premýšľajú o materiáloch, o látkach. Tiež sa domnievam, že v žiadnej mojej doterajšej inscenácii neuvidíte šaty zo Zary alebo H&M, to nie je môj svet. Pre mňa je vždy veľmi dôležité, aby šlo o skutočný kostým, nie o šaty, ktoré môžete vidieť na ulici. Často návrhár nakreslí kostým pre určitý charakter, a už len keď sa na neho pozerám, začnú sa mi v hlave naháňať nápady.

Pre aké riešenie ste sa rozhodli v opere Šaty robia človeka?

Určitým spôsobom sa približujeme estetike 30. rokov 20. storočia. Žiadne mobily, žiadny Facebook. Výprava Herberta Murauera je abstraktná. Scéna sa tak pre mňa stáva hravým priestorom, ktorý dáva možnosť rozvíjať všetky typy situácií.

Čo je pre túto operu zásadné, aby vyznela a aby mala ten správny esprit?

Potrebujete mať hercov-spevákov, spevákov-hercov, ľudí, ktorí chcú hrať, ktorí sa chcú vžiť do svojej roly. Toto dielo je ako hodinky – extrémne presné. Je v ňom veľké množstvo ansámblových scén, v ktorých musíte byť hudobne nesmierne precízny. A to isté sa týka scénického tvaru. Všetko musí byť pod kontrolou a správne zvolené. Jediné momenty – teda z pohľadu réžie, nie z pohľadu hudobného – ktoré sú možno trochu voľnejšie, sú chvíle, kedy je Strapinski sám alebo so svojou milou Nettchen. Tu sa tiež stretávame s úplne inou hudbou, napríklad v krásnom milostnom duete. Ale v ansámblových číslach je to o hodinkách, o hodinkách a zase o hodinkách. Všetko do seba musí perfektne zapadať.

Mali ste možnosť vybrať si obsadenie?

Obsadenie vybralo divadlo a musím povedať, že je pre mňa obrovskou radosťou s týmto výberom spevákov pracovať! Avšak počas príprav sme si samozrejme vymieňali rôzne nápady a myšlienky. Napríklad Melchiora Böhniho spieva Markus Butter a bola som to ja, kto Pera (Per Boye Hansen, umelecký riaditeľ Opery Národného divadla a Štátnej opery, pozn. red.) požiadal, aby ho pozval, pretože v Štajerskom Hradci spieval v mojom Eugenovi Oneginovi a bol to najkrajší Onegin, akého som kedy zažila. Úžasný herec a spevák, alebo spevák a herec, aby som bola korektná!

V tejto opere hrá „zloducha“, človeka úplne zablokovaného, ktorý nedokáže vyjadriť svoje pocity a je uzavretý vo svojich zvyklostiach a názoroch. Som skutočne veľmi šťastná, že je Markus súčasťou tejto produkcie. Novou tvárou bola pre mňa Jana Sibera, ktorá má iskru a srší vtipom ako v bežnom kontakte, tak vo svojej úlohe Nettchen, a spoločne s Josephom Dennisom tvorí veľmi presvedčivý pár, ktorý sa do seba „zamiloval na prvý pohľad“. Joseph má potom v sebe presne naivitu v zmysle „stratený v každej situácii“, ktorú si žiada rola Strapinského.

Zaujalo ma, že máte vyštudovanú holandskú literatúru!

Som dokonca špecialistka na obdobie 20. a 30. rokov 20. storočia (smiech)! Presne dobu Zemlinského! Vybrala som si ju kvôli medzinárodnému presahu, pretože ak študujete holandských autorov z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami, okamžite sa vám otvorí celý svet francúzskej, nemeckej i anglickej literatúry. Avšak bolo pre mňa ťažké sa rozhodnúť, či študovať 20. storočie alebo staršie historické obdobia a občas stále cítim smútok v srdci…

V Holandsku máme skvelých spisovateľov, niektorí sa síce prekladajú, ale nie je ich veľa. Veľmi slávnym autorom je napríklad Arnon Grunberg, židovský spisovateľ v mojom veku… Takže už nie je mladý! Ďalšou je Marieke Lucas Rijneveld, autorka s nebinárnou identitou, držiteľka medzinárodnej Man Bookerovej ceny za svoju prvú novelu. Tá novela je dosť temná, veľmi holandská – Rijneveld vyrástla v silne protestantskom prostredí.

Potom je tu ďalšia mladá dáma Lige Spit a máme tú štvoricu slávnych spisovateľov Willema Frederika Hermansa, Harryho Mulischa, Jána Wolkersa a Gerarda Reveho. Vždy som schovávala ich novely pre svoje dcéry, aby si ich raz prečítali. A teraz majú šestnásť a osemnásť rokov, a nečítajú ich. Vybavuje sa mi, ako mi moja mamička kedysi prezradila, že jej otec bol obrovským fanúšikom Franza Werfela, a ja som od neho nikdy nič neprečítala a poznala som ho iba preto, že bol jedným z manželov Almy Mahler, ktorá bola žiačkou Zemlinského a pustila ho k vode kvôli Mahlerovi! Tak som poznala Franza Werfela, ktorého môj starý otec miloval! Ale toto je práve to zaujímavé, tieto zmeny vkusu a myslenia. Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že moje dcéry nebudú čítať „veľkú štvorku“, bola by som šokovaná a nahnevaná. A teraz sa to deje a ja si hovorím: „Hm, to je vývoj. Svet, ktorý tu bol, už nie je.“ Možno ich už tieto knihy nespájajú s ničím, čo poznajú.

Ako tieto štúdiá zmenili váš prístup k textom?

Naučila som sa vďaka tomu čítať veľmi pozorne a aj sama písať. Už v škole som písala divadelné hry, keď som mala sedemnásť, získala som dokonca veľmi prestížnu cenu za svoju hru Player Road, ktorú uviedla známa divadelná skupina Tonnelgroep Amsterdam, čo bolo šialene vzrušujúce! V tvorivom písaní som potom pokračovala aj počas štúdií na univerzite. Ale pri čítaní textov na mňa určite pôsobí aj mnoho vplyvov, ktoré som načerpala v detstve. Napríklad môj otec je psychológ, ktorý sa zaoberá dôkladne Starým zákonom a je skvelý práve v čítaní medzi riadkami. Toto všetko môže tak trochu vysvetliť spôsob, akým čítam libreta.

Aká bola vaša cesta k hudbe?

Moja mamička učila budúcich pedagógov hudby a je tiež výborná klaviristka. Narodila som sa do rodiny, ktorá úplne súznela s klasickou hudbou, takže som vyrastala s Bachom, Monteverdim, Mozartom alebo Beethovenom. Mamička často cvičila v noci, z postele som ju počúvala študovať Beethovenove sonáty alebo duetá pre klavír a husle. Od detstva som hrala na flautu a violončelo a tiež som veľa spievala a počas študentských rokov dokonca dirigovala spevácky zbor. Takže keď som sa rozhodla ísť študovať réžiu, hneď od počiatku som vedela, že chcem robiť operu. Žiadna pochybnosť. V divadelnej škole som síce študovala činohernú réžiu, bola som ale takou čiernou ovcou, ktorá si vytvárala študijnú látku tak trochu sama pre seba, pretože opernú réžiu tam vtedy nikto neučil. Moje inšpirácie, obrazy, myšlienky vyvierajú z hudby a prichádzajú s hudbou. Koncept potom vždy iniciuje nejaký pocit, emócie, o ktorých hovorím so svojimi výtvarníkmi, a oni mi potom na ich základe ponúkajú rôzne riešenia. Je to zaujímavá cesta.

Režírovali ste niekoľko barokových titulov. Čo vám prinieslo stretnutie s barokovou operou?

V barokových operách máte obrovskú slobodu, pretože sa písali ako zlepence, ako mozaiky. Veľmi ľahko z nich môžete niečo vybrať, miešajú sa tu árie a recitatívy s čisto inštrumentálnymi momentmi. Povedzme, že v nich môžete o trochu viac tvoriť, viac ich formovať. Veľmi často sa v nich objavujú postavy bohov, ale človek pochopí veľmi skoro, že všetci títo bohovia z gréckej mytológie predstavujú v skutočnosti nás ľudí, aby nám ukázali naše zlozvyky, naše tienisté stránky a začínajú byť zaujímaví práve až v momente, keď z nich urobíte ľudské bytosti, kedy sú zraniteľní a hlúpi.

Inšpiroval vás tento barokový svet symbolov aj pre réžie „mladších“ titulov?

Keď vedľa seba postavíte hudbu Janáčka a Zemlinského, hoci od seba nie sú časovo príliš vzdialení, každý prináša úplne iný hudobný svet. A to je na opere to úžasné. S každou inscenáciou začínate od nuly. Teraz napríklad pracujem na tudorovskej trilógii a skutočne mi veľmi dlho trvalo, kým som si k tomuto Donizettimu našla cestu. Režírovala som síce Dona Pasquala, ale to sa s trilógiou vôbec nedá porovnať. Rovnako ako Nápoj lásky. Donizettiho „opery série“ sú úplne iný svet. Či ide o titul barokový alebo neskorší, vo všetkých prípadoch sa musíte vedieť na skladateľa napojiť.

Keď sa pozriete na začiatok a na koniec procesu vzniku inscenácie, ako veľmi sa zmení váš pôvodný zámer?

Mám svoju čiernu knihu, do ktorej si všetko zapisujem. Môže sa to síce zdať neuveriteľné, ale keď sa v deň premiéry pozriem na prvú stranu, kam si píšem kľúčové slová, o čom by predstavenie malo byť, tak hoci sa v priebehu času tieto myšlienky točia a točia ako v práčke, väčšinou na konci prepojenie ostáva.

Predstavte si, že by ste sa mohli stretnúť s Alexandrom Zemlinským. O čom by ste sa s ním rozprávali?

Rada by som sa ho pokúsila presvedčiť, aby miloval sám seba.

Prečo?

Pretože zo všetkého, čo som o ňom kedy prečítala, som získala pocit, že jeho práca nebola ani počas jeho života, ani po jeho smrti zďaleka docenená tak, ako by si zaslúžila. Myslím, že stál vždy tak trochu v tieni iných skladateľov. Veľa sa toho o ňom dozviete z jeho tvorby. Jeho opera Trpaslík rozpráva o veľmi škaredom trpaslíkovi, ktorý bol daný princeznej ako hračka bez toho, aby vedel, že je trpaslík a že je škaredý. Až jedného dňa mu niekto podal zrkadlo. Rovnako tak Zemlinsky bol s najväčšou pravdepodobnosťou nespokojný so svojím vzhľadom. Zemlinského je mi veľmi ľúto a priala by som si – alebo skôr dúfam – že počas svojho života sám poznal, aký bol skvelý.

Ako prežívate moment, že režírujete jeho operu v miestach, kde mala pred 101 rokmi prakticky svoju druhú svetovú premiéru?

To je vždy veľmi emotívne a je dôležité, že sa do Prahy tento titul vracia. Osudom mnohých diel je, že sú z nejakého dôvodu zabudnuté, a je ťažké dostať ich späť na divadelné javisko. Ak si ale niečo opera Šaty robia človeka zaslúži, tak aby bola v repertoári mnohých divadiel.

Rozprávala sa: Iva Nevoralová

PR článok, text ND Praha / www.musicanongrata.cz