Takí sme (v Opere SND) boli…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Onedlho sa otvoria brány Slovenského národného divadla, aby prah vedúcej opernej scény prekročili prví návštevníci v 95. divadelnej sezóne 2014/2015. Poslednej „polojubilejnej“ pred neodvratne sa blížiacou storočnicou. Oživovanie historickej pamäti by malo byť nielen povinnosťou, ale najmä cťou a prirodzenou výbavou každej kultúrnej spoločnosti. Nasledovná retrospektíva je pokusom o poodkrytie okienok do dávnejších sezón, pričom kľúčom k ich výberu je postupnosť po desiatich rokoch. Začneme pred polstoročím. Hlbšie do dejín tento text nesiaha z dôvodu limitovania autopsiou, teda prežitými divadelnými večermi.

Bratislavská operná retrospektíva – 1.časť, sezóny 1964/65 a 1974/75

Operná sezóna 1964/1965

Na čele Slovenského národného divadla bol v tom čase päťdesiatnik Ivan Turzo, ktorý pôsobil na poste riaditeľa erbovej inštitúcie pätnásť rokov (1955-1970) a do odchodu do dôchodku pracoval v bratislavskom Divadelnom ústave. Operný súbor viedol vo svojom druhom funkčnom období Tibor Frešo (prvé sa viaže k rokom 1953-1956, druhé trvalo medzi rokmi 1964 a 1968), odborne zdatný, skúsený dirigent a skladateľ. Po svojom boku mal k dispozícii trojicu ďalších osvedčených dirigentov – praktikov, Ladislava Holoubka, Viktora Málka a Gerharda Auera. Dvojicu interných režisérov tvorili Miroslav Fischer a Július Gyermek. Pevný sólistický ansámbel bol 41-členný, z neho je dnes medzi živými už len asi pätica umelcov.

Sezónu otvorili dve obnovené naštudovania, pripravované na zájazd SND do družobného talianskeho mesta Perugia: Suchoňov Svätopluk (dirigent Tibor Frešo, réžia Miloš Wasserbauer) a Odsúdenie Lukulla od nemeckého skladateľa Paula Dessaua. Na Svätoplukovi je zaujímavé, že javiskový život jeho pôvodnej a obnovenej podoby trval dovedna sedem rokov a zaznamenal až osem desiatok repríz. Titulnú kráľovskú rolu alternovali Ján Hadraba a Ondrej Malachovský, Ľutomíru vytvárala Mária Hubová (v tom čase si rodné priezvisko Kišonová neuvádzala), Mojmírom boli Bohuš Hanák a Juraj Wiedermann a igrica Záboja spievali Dr. Gustáv Papp a František Šubert.

Cardillac, Opera SND, 1964, Bohuš Hanák (Cardillac, zlatník) foto Jozef Vavro

Cardillac, Opera SND, 1964,
Bohuš Hanák (Cardillac, zlatník)
foto: Jozef Vavro

Prvá skutočná premiéra sezóny prišla až tesne pred Vianocami. A bola to skutočná rarita. Necelý rok po smrti nemeckého skladateľa Paula Hindemitha sa na doskách Opery SND objavil jeho najlepší javiskový opus Cardillac. Príbeh o majstrovskom zlatníkovi, ktorý plody svojej práce chcel len pre seba a kvôli tomu sa dopúšťal nezmyselných vrážd. V réžii brnianskeho hosťa Miloša Wasserbauera a v hudobnom naštudovaní Tibora Freša vznikla dramaticky strhujúca, priam detektívna inscenácia s dominantným, mimoriadne expresívnym výkonom Bohuša Hanáka v titulnej úlohe. Giuseppe Verdi sa na plagát SND v sezóne 1964/1965 dostáva prostredníctvom Sily osudu, vracajúcej sa do Bratislavy po 37 rokoch. Ako v časopise Kultúrny život poznamenal kritik Ladislav Čavojský, po mimoriadne vydarenom Trubadúrovi a jeho „dvojníkovi“ Maškarnom bále (obe v réžii Júliusa Gyermeka) nechceli jeho tretiu kópiu. Réžie sa teda ujal Miroslav Fischer a scénografom bol opäť Pavol M. Gábor. Recenzent píše: „znova sa ukázalo, že v našej opere určujú javiskovú podobu opier zväčša výtvarníci. Sú tvorcovia koncepcie, režiséri len oživujú akým takým pohybom scénografické návrhy“. Zuzana Marczellová v odbornom periodiku Slovenská hudba zasa uvádza, že v masových výjavoch „menej by bolo viac“ a aj Marián Jurík (v českých Hudobných rozhľadoch) hovorí o „sklamaní, divadelnej prehre a veľkoopernej hystérii“. Priaznivejšie bolo vyhodnotené hudobné naštudovanie Ladislava Holoubka a niektoré sólistické výkony. Do partu Leonory bola prekvapujúco neobozretne obsadená mladá lyrická sopranistka Anna Peňašková (alternovala Anna Poláková, ktorá rolu spievala už predtým v Košiciach), špičkoví „talianski“ tenoristi Jiří Zahradníček a Imrich Jakubek vytvorili postavu Dona Alvara, Juraj Oniščenko a Juraj Hrubant sa striedali v úlohe Dona Carlosa di Vargas, Ondrej Malachovský a Gejza Zelenay v roli Guardiana. Inscenácia sa udržala v repertoári iba dva roky a zaznamenala 21 predstavení.

Sila osudu, Opera SND, 1965, Ondrej Malachovský (páter Guardian) foto Jozef Vavro

Sila osudu, Opera SND, 1965,
Ondrej Malachovský (páter Guardian)
foto: Jozef Vavro

Počas mája 1965 uviedla Opera SND dva nové tituly. Začiatkom mesiaca sa začala písať nová kapitola naštudovaní Krútňavy Eugena Suchoňa. Pilierové dielo slovenskej opernej spisby sa na bratislavské javisko dostalo po tretíkrát (po rokoch 1949 a 1952) a vďaka skvelému javiskovému i hudobnému tvaru dosiahla táto Krútňava za jedenásť rokov 63 predstavení. Pre činoherného režiséra Karola Zachara to bolo prvé stretnutie so suchoňovskou partitúrou, dirigent Tibor Frešo sa s ňou zoznámil v reprízach predchádzajúcej inscenácie z roku 1952, kde participoval aj scénograf Ladislav Vychodil. Folklórne ladenú choreografiu pripravil hosťujúci Štefan Nosáľ. Baladicko-realistický, nie však prvotne popisný rukopis, dôraz sa psychologicky rozvinuté detaily v profilovaní postáv a silné dramatické vygradovanie predlohy zaručovali jej divácky úspech. S obrovským nadšením bolo prijaté aj exteriérové predstavenie v unikátnom prostredí amfiteátra na Devíne (29.8.1965). Sám Zachar o vizuálnom stvárnení v bulletine píše: „odvšadiaľ vyhadzujeme ornamenty. Z odevov, zo scény a tak isto z pohybov, z gest i z konania. Vyhadzujeme farbičky, nechávame pôsobiť farby vo veľkých plochách“. Vskutku reprezentatívne bolo sólistické obsadenie. Postava Ondreja sa stala profilovou a jednou z najvýraznejších v kariére Dr. Gustáva Pappa. Jeho piaty obraz bol tým najstrhujúcejším výjavom, aké vôbec história SND pamätá. Pozoruhodne, predovšetkým po speváckej stránke, sa s rolou vyrovnal aj s iným druhom repertoáru stotožnený Imrich Jakubek. S Katrenou sa zoznámila Margita Česányiová už pri absolútnej premiére diela roku 1949, vrátila sa k nej roku 1952 a roku 1965 jej profilovanie nestratilo nič na tragickej tajomnosti, dramatickej naliehavosti i na hlasovej kondícii v tom čase už 54-ročnej umelkyne. Menej obsadzovaná Božena Suchánková bola tiež zaujímavou, dramatickou Katrenou. To, čo pre Gustáva Pappa znamenala rola Ondreja, pre Ondreja Malachovského bol zasa Štelina. Ešte stále mladý,36-ročný basista, s už potrebnou javiskovou praxou, vymodeloval portrét osudom skúšaného a predčasne zlomeného starca v najjemnejších vokálno-výrazových a hereckých detailoch. Podobne bol Štelina veľkou rolou Jána Hadrabu, ktorý sa svojím tmavým, deklamačne zdatným vrátil k nej už po druhý raz. Aj menšie postavy bolo obsadené vtedajšími protagonistami súboru.

Krútňava, Opera SND, 1965, Margita Česányiová (Katrena), dr. Gustáv Papp (Ondrej) foto Jozef Vavro

Krútňava, Opera SND, 1965,
Margita Česányiová (Katrena), dr. Gustáv Papp (Ondrej)
foto: Jozef Vavro

S odstupom iba troch týždňov prišla Opera SND s novým titulom, ktorý sa síce na jej javisku neobjavil po prvý raz (v dvadsiatych rokoch bol často prítomný), no v danej dobe sa stal vítaným a odvážnym dramaturgickým obohatením. Židovka od Jacquesa Fromantala Halévyho patrí k najreprezentačnejším dielam francúzskej grand opery, má päťdejstvovú štruktúru, neľahké party a preto po nej siahajú len vyspelé ansámble. Bratislavský v tom čase, aj napriek spoločenským režimom danej izolácii od západnej Európy, takým najmä po sólistickej stránke bol.

Vizuálnu podobu Židovky pripravil režisér Július Gyermek s výtvarníkom Pavlom M. Gáborom, ktorí bez ilustračnej opisnosti zdôraznili monumentálnu architektúru predlohy a najmä pohnuté osudy hrdinov. Hralo sa v slovenskom preklade, čo bolo v tom čase samozrejmosťou. V dvojitom obsadení dominovali prvé dámy slovenskej opery, Margita Česányiová ako Recha a Mária Hubová ako Eudora (v alternáciách v tom čase ešte sólistka spevohry Novej scény Elena Kittnarová v úlohe Rechy a Anna Peňašková ako Eudora), zlatníka Eleazara vytvorili vedúci dramatickí tenoristi súboru, expresivitou výrazu oplývajúci Dr. Gustáv Papp a v kantiléne a výškach jedinečný Jiří Zahradníček. Princa Leopolda alternovali Alexander Baránek a Andrej Kucharský, krátko pred svojím odchodom na západonemecké javiská, kardinála Brogniho spieval Gejza Zelenay a Ondrej Malachovský. Atmosféru premiéry v portréte Margity Česányiovej charakterizoval pre časopis Hudobný život Jaroslav Blaho nasledovne: „Nemôžem zabudnúť ani na 29.máj roku 1965, na premiéry Halévyho Židovky, v ktorej pani Česányiová vytvárala vysoko dramatickú postavu Rachel, u nás v duchu česko-nemeckej tradície nezmyselne prekrstenú na Rechu. S plachým úsmevom prijímala pred oponou nekonečné a hlučné ovácie obecenstva, ktoré aplaudovalo stojac. Standing ovation neboli vtedy spoločenskou manierou a snobskou módou ako dnes a zažil som ich v hľadisku Opery SND po prvý raz!“

Židovka, Opera SND, 1965, Margita Česányiová (Recha) foto: Jozef Vavro

Židovka, Opera SND, 1965,
Margita Česányiová (Recha)
foto: Jozef Vavro

Operná sezóna 1974/1975

Posúvame sa na časovej osi o desať rokov dopredu. V päťdesiatej piatej sezóne Slovenského národného divadla viedol inštitúciu Ján Kákoš (riaditeľom bol v období rokov 1970-1987) a v kresle umeleckého šéfa opery sedel Pavol Bagin. S touto pozíciou v tom čase splývala aj funkcia hlavného dramaturga, kreujúceho profil súboru. Dve ďalšie vedúce miesta v opernom ansámbli zastávali Zdeněk Košler (šéfdirigent) a Branislav Kriška (šéfrežisér). Sólistický súbor mal 45 členov, pričom pod jednou strechou sa stretávala dosluhujúca garnitúra (Česányiová, Hubová, Hvastija, Šubert, Baránek, Wiedermann) so silnou strednou a mimoriadne talentovanou najmladšou generáciou, reprezentovanou napríklad Magdalénou Hajóssyovou, Petrom Dvorským, Jurajom Hurným či Sergejom Kopčákom.

Zdeněk Košler (1928-1995)

Zdeněk Košler
(1928-1995)

Dramaturgia ponúkla päť premiér, vrátane titulu zastrešeného Komorným súborom Opery SND. V rámci Bratislavských hudobných slávností 1975 uviedol súbor novú inscenáciu Fidelia od Ludwiga van Beethovena. Na čele inscenačného teamu stál vtedajší šéfdirigent Zdeněk Košler (v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1971-1976), ktorého medzinárodná skúsenosť v symfonickom i opernom repertoári, fenomenálna pamäť a zmysel pre precíznosť orchestrálnej zložky, obzvlášť v klasicistickej literatúre, vysoko pozdvihli úroveň. Pod vizuálnu stránku sa podpísalo osvedčené trio – režisér Branislav Kriška, scénograf Ladislav Vychodil a kostymérka Helena Bezáková. Leitmotívom ich koncepcie bolo vyrovnať sa so štýlovou rôznotvárnosťou predlohy, obsahujúcej časti singspielové, vypätú drámu a oratoriálne bloky. Na javisku dominovalo Vychodilovo monumentálne schodisko na točni, vytvárajúce variabilný v zásade čierno-biely priestor, do ktorého Kriška napasoval svoju štylizovane realistickú režijnú podobu. Jaroslav Blaho v recenzii pre Hudobný život vyzdvihoval Kriškovu „vzácnu slohovú čistotu, asketizmus výrazových prostriedkov, dynamizmus svietenia a bohatstvo mizanscén“. Alternácie hlavných postáv boli netradičné: Leonorou prvého obsadenia bola osvedčená dramatická sopranistka Elena Kittnarová, v druhom to bol ešte vtedy lyrický, skôr inštrumentálne vedený soprán Magdalény Hajóssyovej. Istá príklonnosť k lyrickým hlasom korešpondovala s Košlerovým vnímaním partitúry ako väčšmi klasicistickej než heroickej. V náročnej postave Florestana sa na premiére predstavil František Livora, prekvapujúcim alternantom bol do hlavných postáv zriedka obsadzovaný dramatický tenorista Arnold Judt. K Florestanovi sa vrátil aj Gustáv Papp. V kostýme Rocca sa striedali Ondrej Malachovský (v hodnotení Jaroslava Blahu „obsiahol aj konformnú polohu poctivého služobníka moci“ s „otcovským a žoviálnym“ Jozefom Špačkom, Pizarra vytvoril majestátny Juraj Martvoň a tónovo svieži Juraj Hrubant, Marcelinu Jarmila Smyčková a Sidónia Haljaková.

Fidelio, Opera SND, 1974 Arnold Judt (Florestan), Magdaléna Hajóssyová (Leonora), Jozef Špaček (Rocco) foto: Jozef Vavro

Fidelio, Opera SND, 1974
Arnold Judt (Florestan), Magdaléna Hajóssyová (Leonora), Jozef Špaček (Rocco)
foto: Jozef Vavro

Druhá premiéra sezóny bola – s odstupom času to môžeme bez okľuky povedať – povinná jazda, uvedenie diela súdobého gruzínskeho (uvedeného ako sovietskeho) skladateľa Otara Taktakišviliho (Tri životy). Slovami Pavla Bagina a v duchu straníckych uznesení predstúpil súbor pred návštevníkov „s dielom, ktorého umelecké i morálne hodnoty predstavujú výsek zo života bratského ľudu, jeho zápasov o sociálny pokrok, o ľudskú čistotu a krásu“. Tbilisan a autor štátnej hymny Gruzínskej SSR skomponoval trojčasťovú operu ako panorámu miestneho života zo začiatku 20.storočia, v rokoch revolučných a porevolučných. Tri žánrové obrazy (Dva rozsudky, Osud vojaka a Čikori) mali nielen svojich kladných hrdinov, ale aj kantabilnú, ľudovými motívmi pretkanú melodiku. V duchu scénického realizmu sa predlohy zhostil režisér Miroslav Fischer, scénograf Pavol M. Gábor a dirigent Viktor Málek. Z množstva sólistických kreácií ostáva v pamäti hlavne tulák Čikori v podaní 23-ročného Petra Dvorského, ale aj Matka Jaroslavy Sedlářovej či Štefan Hudec v postave dezertéra Simonišviliho z druhej časti opery. V priebehu necelého roka sa Taktakišviliho Tri životy zahrali jedenásťkrát.

Tri životy, Opera SND, 1974, Peter Dvorský (Čikori) foto: Jozef Vavro

Tri životy, Opera SND, 1974,
Peter Dvorský (Čikori)
foto: Jozef Vavro

Akútny nedostatok titulov určených detskej generácii si najlepšie uvedomili samotní divadelníci. Takže potreba zaplniť biele miesto na ponuke prišla z vnútra inštitúcie. Dirigent a skladateľ Tibor Frešo, režisér Branislav Kriška a dramaturgička Alexandra Braxatorisová (obaja ako libretisti) spojili sily a výsledkom ich snaženia bola opera Martin a slnko. Hudobne vychádza partitúra z ľudového melosu, nešlo však o citácie piesní, ale o prekomponovanie motívov. Melodicky a harmonicky vznikol veľmi kvalitný opus, ktorý nie je žiadnou zľahčujúcou kamuflážou, ale skutočnou, pre detského konzumenta zrozumiteľnou operou. Príjemný, poetický a fantáziu inšpirujúci javiskový obraz zostavili Branislav Kriška, Ladislav Vychodil a choreograf Boris Slovák. Pod taktovkou Tibora Freša hlavné postavy stvárnili Štefan Hudec a Róbert Szücs (Martin), Anna Czaková a Alžbeta Svobodová (Milica), náročnú koloratúrnu Studenú princeznú (prostredníctvom nej spoznal divák aj výdobytky virtuózneho spevu) spievali Jarmila Smyčková a Sidónia Haljaková, Vládcu Studené slnko Ondrej Malachovský a Sergej Kopčák. Obľúbenosť tohto titulu (odborné recenzie boli bezvýhradne pozitívne) a danej inscenácie dokumentuje fakt, že sa hrala deväť sezón a dosiahla vyše šesťdesiat repríz.

Martin a slnko, Opera SND, 1975

Martin a slnko, Opera SND, 1975

V apríli 1975 sa na plagát Opery SND dostáva Faust a Margaréta Charlesa Gounoda. Výpravný titul s radom vďačných speváckych partov delili od premiéry predchádzajúcej inscenácie takmer dve desaťročia a na plagáte absentoval vyše desať rokov. Viktor Málek s Miroslavom Fischerom išli po stope partitúry, neusilovali sa o presadenie žiadnych vlastných hudobných či vizuálnych licencií (čo bolo pre danú dobu príznačné), v iluzívnom javiskovom tvare sa však mohli spoľahnúť na atraktívne obsadenie mladými tvárami súboru.

Výkony predstaviteľov hlavných postáv boli demonštratívnym triumfom nastupujúcej speváckej generácie. Vrúcny, šťavnatý tenor s dokonalým vysokým C, v kombinácii s ideálnym fyzickým vzhľadom a výrazovou náruživosťou, boli takými devízami Petra Dvorského, že zakrátko (spúšťacím motorom bolo práve hosťovanie súboru Opery SND vo viedenskej Volksoper s týmto titulom) odštartovali jeho závratnú medzinárodnú kariéru. Mefistom prvej premiéry bol síce hlasovo impozantný, farebne tmavý a výrazovo vypracovaný Ondrej Malachovský, no skutočným objavom bola diabolská rola v podaní Sergeja Kopčáka. Štíhlo vedený, koncentrovaný, kovový hlas sa niesol bez námahy ponad orchestrálne plénum a jeho špecifický výraz a herectvo dodali postave nový význam. Do mladého obsadenia zapadla aj hlasovo a technicky výborne vybavená, v jasnej vysokej polohe dominujúca Magdaléna Hajóssyová ako Margaréta. Fausta spieval aj František Livora a Margarétu Anna Kajabová-Peňašková, Valentina alternovali Štefan Hudec a Juraj Oniščenko, Siebela Ľuba Baricová a Ružena Illenbergerová.

Sobášna kancelária, Opera SND, 1975, Elena Kittnárová (Argia), Juraj Martvoň (Alonso), Anna Czaková (Planetárka) foto: Jozef Vavro

Sobášna kancelária, Opera SND, 1975,
Elena Kittnárová (Argia), Juraj Martvoň (Alonso),
Anna Czaková (Planetárka)
foto: Jozef Vavro

Bodku za opernou sezónou 1974/75 dala premiéra jednoaktovky talianskeho skladateľa Roberta Hazona Sobášna kancelária, ktorú pripravil Komorný súbor Opery SND. Vo vtipnom preklade Jely Krčméryovej sa v réžii Miroslava Fischera a v hudobnom naštudovaní Viktora Málka predstavila dvojica skvelých spievajúcich hercov Elena Kittnarová (Argia) a Juraj Martvoň (Alonso). Sezóna 1974/75 bola bohatá aj na hosťovania. Okrem kompletného ansámblu Lipskej opery (s Händelovým Xerxom) na dosky SND zavítali aj medzinárodne etablovaní sólisti ako Bruno Pola (Scarpia), Yasuko Hayashi (Madama Butterfly), Kari Nurmela (Scarpia, Luna), Jurij Mazurok (Eugen Onegin), Lajos Miller (Luna) či na prahu kariéry stojaca Stefania Krzywinska, neskôr známa ako Toczyska v postave Carmen.

Pokračovanie nabudúce…

Autor: Pavel Unger

foto: Archív SND

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár