Takmer „záver sezóny“ s krásnym Janáčkom a Suchoňom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hoci 69. koncertná sezóna Slovenskej filharmónie zďaleka nekončí (posledný koncert v Malej sále SF bude klavírnym recitálom – 19. 6., potom nasledujú nasledujú domáce i zahraničné zájazdy SF – najvýznamnejší je do Japonska 16. – 27. 6.), dva abonentné koncerty cyklu Hudba troch storočí (31. 5. a 1. 6. 2018) istým spôsobom vygradovali sezónu 2017/2018 Slovenskej filharmónie. (Autorka píše o koncerte 1. 6.)

Na spomínaných dvoch koncertoch bol program, ktorý svojou skladbou mimoriadne vyzdvihol zvuk a charakter nášho prvého orchestra a umelecky „sadol“ aj jeho šéfdirigentovi Jamesovi Juddovi, ktorý koncert naštudoval. Okrem abonentného cyklu ho Slovenský filharmóniaSlovenský filharmonický zbor uvedie aj na záverečnom koncerte 73. ročníka medzinárodného festivalu Pražská jar (3. 6. 2018) v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe. Bez ohľadu na ohlas festivalových poslucháčov, bude to dôstojná reprezentácia Slovenska. Diela v programe sú nielen svojsky pozoruhodné, ba krásne, ale vyhovujú aj mentalite a citom českých ctiteľov hudby.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Na úvod zaznela Slávnostná predohra, op. 34 „Komenský“ od Zdeňka Fibicha (1850 – 1900). U nás je tento reprezentant českej národnej hudby, resp. európskeho romantizmu takmer neuvádzaný. (Možno iba klaviristi poznajú Fibichov Poém, skladbičku plnú poézie, predvádzanú aj na sólovom klavíri ako minidielo pre mladých klaviristov.

Pritom z Fibichovej kompozičnej dielne sú opery Blaník, Nevěsta messinská, Hedy, Šárka, Medea a Pád Arkúna. Z českých tém sú odvodené Fibichove symfonické básne V podvečer (z nej pochádza Poem), Záboj, Slavoj, Luděk. Pre českú hudbu sú „objavom“ Fibichove romantické melodrámy, v ktorých túžil kráčať v šľapajách Richarda Wagnera – v hudobnej reči a naplnení obsahu Gesamtkunstwerku. V melodrámach však spojil orchestrálnu hudbu nie so spevom, ale s dramatický deklamovaným prednesom. Najznámejším z tohto radu je Vodník. Na vrchole svojej hereckej kariéry uviedla pred viacerými rokmi v pražskom Národnom divadle Fibichovu trilógiu melodrám Hippodamia (na námet Jaroslava Vrchlického) veľká česká herečka 20. storočia Jana Hlaváčová. Žiaľ, melodrámy sa v dobe vrcholného uvádzania opier Verdiho, Pucciniho, ba aj národno-buditeľského Smetanu v Čechách neujali.

V Komenskom“, tejto cca 101-minútovej skladbe, napísal Fibich dielo na rozhraní predohry a symfonickej básne. Hneď v úvode ponúkol poslucháčom citovanie chorálu z Komenského kancionálu, vydaného r. 1659 v Amsterdame, kam Komenský utiekol po bitke na Bielej hore (r. 1620). Vážne tóny violončiel uvádzajú po tomto choráli orchestrálnu drámu, v ktorej je len málo svetlých, lyrických zábleskov. Je to hudobne zobrazený Komenského exulantský život, plný strát, útekov a tragických chvíľ. Kompozične ide o neskororomantický opus, v ktorom dominuje hustá orchestrálna sadzba a Wagnerom inšpirovaná harmónia. Už v tejto predohre vyšla Slovenská filharmónia v ústrety najmä českým poslucháčom Pražskej jari. Zdeněk Fibich napísal slávnostnú predohru k oslavám 300. výročia narodenia Jana Amosa Komenského (1592 – 1670), biskupa Jednoty bratskej a „učiteľa národov“.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

James Judd s orchestrom Slovenská filharmónia predviedol „Komenského“ s primeraným pátosom, ale s jasným vnútorným členením a pochopením jeho koncepcie orchestrom, ktorý od začiatku hral disciplinovane a so zaujatím. Bolo to malé okno do odkazu skladateľa, ktorý bol jedným z tvorcov českej národnej hudby.

Druhým šťastne vybraným dielom koncertu bola pre orchester a dirigenta zaradená Janáčkova (1854 – 1928) Sinfonietta. Slovenská filharmónia je skôr orchestrom zanietenosti, dynamiky a expresivity, než jemných modelovaní klasicistických diel (čo vychádza nielen z povahy slovanských orchestrov, ale najmä z usmerňovania jej zvuku radom podobne ladených expresívnych šéfdirigentom).

Sinfonietta je lesklé zrkadielko do moravskej duše, výstižnejšie: do srdca Janáčkovho rodného Valašska (Lašska), s jeho originálnym folklórom, tradíciami dychových hudieb a Janáčkovi vlastnej eruptívnej povahy. Podnetom k napísaniu bolo uctenie hrdinov Československej armády, ktorí na rôznych frontoch bojovali a umierali v 1. svetovej vojne a zaslúžili sa o vznik Československa. K 100. výročiu vzniku 1. Československej republiky, ktoré si pripomíname aj na Slovensku, niet azda výstižnejšieho diela, ako temperamentná, iskrivá a väčšinou jasom preniknutá Sinfonietta. Dychové fanfáry v úvode skladby a stmelený prúd 25 plechových dychových nástrojov, ktorý dominuje v úvode a finále Sinfonietty, vyvolal nielen slávnostný dojem, ale i úctu k spevnosti, stmelenosti plechov v nástupoch, čo býva niekedy „ošemetná“ vec pre súzvuk tejto dôležitej skupiny orchestrálnych nástrojov. Ale celý zladený orchester  vytvorili na polhodinu mimoriadne pestrý prúd hudby.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Janáček rozčlenil Sinfoniettu do piatich kontrastných častí, ktoré iba naznačujú, no nekonkretizujú obsah. V úvode je Allegretto – Fanfáry, nasleduje Andante – Hrad, tretia časť je Moderato – Kráľovský kláštor, po ňom znie Allegretto – Ulica a na záver zaznie v rozvedení opäť slávnostná hudba v tempe Andante con moto – Radnica. Janáčka údajne inšpirovala k dychovému úvodu vojenská posádka v juhočeskom Písku. Okrem nemenovaných anonymných hrdinov Československej armády vzdal Sinfoniettou i poctu skautskej organizácii Sokol. Bez ohľadu na tieto inšpirácie je to hudba typicky neuhladeného, odbojného, ale aj z hĺbky duše lyrického skladateľa, ktorý v adresátoch svojich symfonických a operných diel hľadal a nachádzal vždy tolstojovské srdce jedinca, s jeho radosťami i súcitom ad osudom. V Sinfoniette prvorado dominuje absolútnosť hudobného obsahu, ktorý čerpá najmä z povahových čŕt temperamentného skladateľa, jeho predstáv o odbojnom Valašsku, prípadne lyricky pôsobiacej južnej krajine Moravy.

Slovenská filharmónia so svojím šéfdirigentom uviedli Janáčkovo dielo s maximálnou vybrúsenosťou, dynamikou, prudkosťou, ale najmä zohratosťou, pričom záverečné fanfárové variácie iba podčiarkli celostnú slávnostnosť a zaangažovanosť orchestra i dirigenta. Je ozaj obdivuhodné, ako pôvodom britský dirigent James Judd dokázal preniknúť nielen do českej, ale špecificky osobitej reči Leoša Janáčka. V tomto prípade dirigentovi i celej SF vyhovela premyslená dramaturgia – ako aj česť, reprezentovať na medzinárodnom hudobnom festivale našu kultúru.

V závere koncertu odznelo azda najväčšie dielo slovenskej vokálno-orchestrálnej koncertnej tvorby: Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej op. 12, ESD 65 pre miešaný zbor, tenor sólo a veľký orchester. Eugen Suchoň (1908  1993) napísal Žalm pred osemdesiatimi rokmi (r. 1938). Veľký slovenský hudobný kritik Ivan Ballo v čase dokončenia Suchoňovej Baladickej suity, napísal na adresu kritikov, „aby nešetrnou rukou analytika nesiahali na to, čo skladateľ tak ticho a placho pri všetkej cudnosti, ale s vášnivou bezprostrednosťou vyslovil“. Tak je to aj v prípade Žalmu. Suchoň dokončil jeho partitúru 13. februára 1938, premiéra bola v Slovenskom národnom divadle pod taktovkou Karla Nedbala už 17. marca 1938(!). Hoci odvtedy prešlo 80 rokov, skladba znie doposiaľ aktuálnym posolstvom so svojimi imperatívmi o sociálnej biede ľudí, ktorí putujú za chlebom do cudziny. Žalm navyše vznikal v čase hrozby silnejúcich fašistických nálad z Nemecka, čo ešte podčiarklo jeho hrozivý podtext.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Jan Vacík, James Judd, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Ján Lukáš

Ako text skladateľa inšpirovali básne Jaroslava Zatloukala z jeho zbierky „Vítr z Polonin.“ Tento, rodom moravský, relatívne neznámy básnik (povolaním stredoškolský profesor), jedinečne vystihol biedu, trápenie, ale aj krásu „zabudnutého kraja“. Suchoň využil striedanie lyrických pasáží s monumentálne kulminujúcim orchestrom, v harmonickej a melodickej štruktúre uprednostnil v horizontálnej vrstve menšie intervalové skoky a vo vertikále inklinuje k disonancii  v rámci hudby prvej polovice 20. storočia. Žalm zeme podkarpatskej je koncipovaný ako trojčasťová skladba, blízka vokálnej symfónii.

prvej časti skladby descendenčné pasáže orchestra a zboru zdôrazňujú hĺbku zúfalstva. Po ich doznení prechádza dielo do kontrastnej, lyrickej pasáže, ktorá vrcholí v monumentálnom finále. V druhej časti vstupuje tenorista do dialógu so zborom s intenzitou výkriku „Zem!“. S podporou orchestra sa snaží miešaný zbor akoby v zastúpení prebudiť ľud z monotónnosti vekov. Tretia časť začína zdanlivou rezignáciou ale dynamika a atmosféra finálnej časti postupne graduje. Žalm končí v dramatickom finále, s nádejou na lepšiu budúcnosť: „Zem, krása uplakaná, daj nám snívať o jari, s dažďom kvetov z mrákot pozbieraj nás, z biedy vysloboď nás.“ Text aj hudba sa miešajú s obavami: „Na aký kríž zem chcete pribiť nás?“.

V tenorovom parte sa vystriedali mnohí významní slovenská tenoristi. Pripomeňme čo len Janka Blahu, Andreja Kucharského, dr. Gustáva Pappa, Petra Dvorského… Tentokrát zverili sólo českému tenoristovi výsostne dramatického hlasu – Janovi Vacíkovi, ktorý žil dlhé roky v bývalom Záp. Nemecku. (V SND obdivuhodne spieval a. h. Florestana vo Fideliovi a Herodesa v Straussovej Salome).

Koncert Slovenskej filharmónie, 2018,
Jan Vacík, James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Nielen premyslený výber sólistu (českého, pritom pozoruhodne oddaného slovenskému dielu a jeho interpretácii), predstavenie SF na Pražskej jari s reprezentatívnym opusom slovenského autora sú teda vydarenou bodkou za dramaturgiou koncertu, ktorý je vskutku festivalový. Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor (vo vynikajúcom, sugestívnom a do detailov prepracovanom naštudovaní náročných zborových partov Jozefom Chabroňom) priniesli zážitok neobyčajnej umeleckej sily, na aký sa nezabúda. V predvedení sme kvitovali nielen zohratý kolektív orchestra, zboru a sólistu, ale tiež neobyčajne premyslené, kontrastné predvedenie náročného diela temperamentným dirigentom, ktorý akoby splynul so slovenskou mentalitou a – dokonca či žiaľ – čiastočne aj súčasným, existenciálno-sociálnym príbehom nášho národa.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 1. 6. 2018

Koncert Slovenskej filharmónie
Fibich Suchoň Janáček
Koncertná sieň SF, Sezóna 2017/2018
31. mája a 1. júna 2018

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
James Judd, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Jan Vacík, tenor

program koncertu

Zdeněk Fibich: Komenský, slávnostná predohra, op. 34
Leoš Janáček: Sinfonietta
Eugen Suchoň: Žalm zeme podkarpatskej, kantáta op. 12, ESD 65

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár