Taliansko sa lúčilo s kráľovnou parochní. Zomrela Eugenia Ratti

V deň výročia Nežnej 17. novembra 2020 sa Slovenskom „prehnala búrka“. Aj v Taliansku zapadlo slnko. Tentoraz operné. Krajina sa lúčila s lyrickou koloratúrou Eugeniou Ratti, ktorá deň predtým zomrela v Piacenze. Čo vieme o neznámej „dablérke“ Callas?

Distingvovaná dáma s korzetom pred veľkým zrkadlom. Nie je to scéna zo Snehulienky, v ktorej má trblietavé speculum mirabile odpovedať zlej kráľovnej na otázku, kto je najkrajší na zemi.

Fotografia talianskej lyrickej subrety Eugenie Ratti stojacej pred dvojmetrovým zrkadlom má iné posolstvo. Dnes sa môžeme dívať už len do zrkadla nahrávok, pretože zvonivý, dievčenským espritom a virgulou mladosti nabitý soprán tejto rodáčky z Janova je od 16. novembra 2020 minulosťou, ktorá má budúcnosť.

Druhý život za katedrou

Speváčka naposledy vydýchla v Piacenze, kde dlhoročne pôsobila na miestnom konzervatóriu Giuseppe Nicoliniho. Bola viac, než len veselou subretou v bielych rukavičkách. Jej meno zvestovali cartelloni najmä mozartovských a donizettiovských operných pochúťok, ale začiatkom sedemdesiatych rokov zmizlo z bulletinov. Pero pedagogiky začalo písať novú kapitolu. Fakt, že výuka spevu nebola jej hlavným chlebíčkom, dosť prekvapí.

Kurzy scénickej prezencie a operného herectva v Piacenze, ktoré viedla, boli pre Eugeniu Ratti ideálnou dráhou rozletu, najmä ak si uvedomíme, že jej manželom bol operný režisér. Na chodbách konzervatória sa však stretávala s ďalším slávnym preceptorom od katedry, ktorému tlieskali tisíce dlaní, s piacenzským rodákom tenoristom Giannim Poggim.

Di Stefano, Corelli, Del Monaco, Alva. Tenorový štvorlístok „áčkových“ talianskych interpretov svojej generácie. Pierko, ktoré Ratti nosievala vo vejári príležitostí. Áno, so všetkými týmito esami zdieľala javisko. Najviac rozruchu si však užila koncom päťdesiatych rokov, kedy zaskakovala za Mariu Callas v Zeffirelliho produkcii Barbiera zo Sevilly v americkom Dallase.

Callasovej „dablérkou“ v prísnom zmysle slova nebola. Ťažko by sme našli dva vokálne a povahovo odlišnejšie naturely. Pamätníci v Dallase preto neboli s koncepciou roly z dielne relatívne neznámej Talianky spokojní.

V skutočnosti sa Ratti s prirodzeným komediálnym talentom do Rossiniho komédie hodila viac, než tragédka Callas, ktorej šálkou kávy bola najmä temná Norma či Tosca. S gréckou sopránovou sopkou sa Ratti delila o potlesk v Cherubiniho antickej opere Medea. Sviecu záujmu o herecký prejav v Janovčanke zapálila práve ona.

Kráľovná operných parochní: od pážaťa po kňažku

Zberateľom nahrávok Marie Callas prirodzene nie je neznáma. Sopranistka narodená v „magickom“ roku 1933, presnejšie, 5. apríla, sa dokázala dokonale stotožniť s „nohavicovou“ úlohou pážaťa Oscara vo Verdiho krvavej story o vražde kráľa na Maškarnom bále. V kostýme Oscara na seba upozornila už v La Scale po boku Callas a Di Stefana, s rovnakým obsadením sa blysla na štúdiovom gramokomplete nesmrteľnej verdiovky.

Je škoda, že sa nesústredila na nahrávky profilových recitálov, zato komplety talianskych opier mozartovsko-belcantového spektra boli jej devízou sine dubio. Hľadači kuriozít možno spoznajú soprán Eugenie Ratti napríklad na platni Verdiho Aidy, na ktorej dominujú Renata Tebaldi a Carlo Bergonzi. Janovčanka sa na tejto nahrávke zhostila maličkej úlohy Kňažky, jej part tvorí len pár výrazných vokálnych kaskád.

A „kaskádovým“ skokom sa dostávame k záznamu úsmevnej hudobnej hry Tajné manželstvo od Cimarosu. Cima je po taliansky vrchol a slovo rosa netreba nikomu predstavovať. Vrchol z ruží alebo vrcholný ružový pôžitok, tak znie aproximatívny preklad mena tohto elegantného autora z 18. storočia. Oceňovaná snímka, na ktorej okrem Ratti počujeme dobre vedené hlasy Luigiho Alvu či Ebe Stignani, vznikla v roku 1956.

Parochne od výmyslu sveta. Nielen agilný hlas a príjemný zjav boli zbraňami janovskej sopranistky, aj umenie vlásenkárov priťahovalo zrak. Čiernobiele dobové fotografie Eugenie Ratti so zaujímavými frizúrami zaplavovali krátko po smrti umelkyne talianske internetové bazáre.

Ruženec života 

V deň, kedy si Slovensko pripomínalo 31. výročie pádu železnej opony, spúšťala talianska operná verejnosť symbolickú oponu za umením ikony starej sólistickej garnitúry. Skromné pohrebné obrady sa konali 17. novembra 2020 v starobylom románskom chráme vo Vigolo Marchese.

Sugestívna hnedá stavba susediaca s rotundovitým baptistériom tu vyrástla okolo roku 1012. Korunovaná hlava Oberta II. evokuje názov rovnomennej Verdiho drámy, s prvotinou roncolského majstra však okrem mena nemá nič spoločné.

„Neoperný“ Oberto založil benediktínsky kláštor pod ochranou Jána Krstiteľa, ktorý vítal pútnikov na starobylej Via Francigena. Stará pútnická trasa viedla z územia dnešného Francúzska až do Ríma a z mesta pápežov sa jej šnúra „hadila“ až do juhotalianskej Apúlie.

Také je fatum longiflorum. Dlhokvetý osud miesta, ktoré sa pre labuť talianskej lyriky stalo poslednou zastávkou. Na ruženci jej života je 87 zrniečok. Toľko rokov sa Eugenia Ratti dožila, príčinu jej smrti však príbuzní nezverejnili. Hovorí sa, že pod speváčkin odchod zo sveta sa podpísali kardiovaskulárne problémy.

Záliv ticha a Záliv rozprávky – miesto stvorené na debut

Rodinný kozub pripomínal Eugenii aj oheň hudby. K spevu ju spočiatku viedla matka, neskôr nastúpila na janovské konzervatórium. Kruh študijných liet zapečatili majstrovské kurzy u italo-albánskeho tenora Tita Schipu, ktorý elévke odomkol hlavový register a odľahčil jej hlas akoby vybielený bielidlom.

Segesta Tiguliorum. Bod na starej mape sa dnes volá Sestri Levante. Dostalo prezývku Mesto dvoch morí podľa zálivov delle Favole a delle Silenzio, z taliančiny Záliv rozprávok a Záliv ticha, v objatí ktorých leží. Stredoveká civitas má v erbe dve červené veže. V roku 1957 tu Eugenia Ratti debutovala miešajúc Donizettiho Nápoj lásky.

Nápoj lásky si pod taktovkou neskoršieho signifikantného dirigenta Carla Mariu Giuliniho naordinovala aj v La Scale, kde sa udomácnila skoro. Prispela k tomu aj talianska premiéra Milhaudovej biblickej opernej kytice David. Zo svetových premiér, na ktorých Ratti participovala, je treba spomenúť Dialógy karmelitánok s Virginiou Zeani v roku 1957. Nádejná diva si v opere z prostredia mníšskeho konventu obliekla habit sestry Constanze.

Záruka kvality

Latinisti vedia, že constantia znamená vytrvalosť. Dar vytrvalosti priviedol Eugeniu ku kreáciám Pucciniho Musetty, Donizettiho Dcéry pluku, Verdiho Nannetty či Lisy v Belliniho Námesačnej. Bola mesiacom popri slnku Marie Callas v memorabilnej inscenácii Luchina Viscontiho, ktorou scaligeri rozvírili milánske vody.

Námatkovo trháme listy zo zahraničného kalendára Ratti: Holandsko, anglický festival Glyndebourne, Nemecko, Paríž. Do francúzskych uší sa zapísala už v roku 1957 na festivale v Aix-en-Provence.

Lístky na Eugeniu Ratti sa v komparácii s Callas nepredávali ako teplé rožky, jej výkony však boli výsledkom vysoko nastavenej latky. Synonymom štandardu, ktorý sa v 21. storočí už z talianskych javísk vytratil.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Cesare Siepi a Eugenia Ratti spojili svoje hlasy v šarmantnom duete z Dona Giovanniho.

Popevok pážaťa Oscara z Maškarného bálu. Ratti dokázala strhnúť na seba pozornosť aj vo vedľajších postavách.

Snenie zamilovanej Gildy vo Verdiho Rigolettovi v podaní janovskej lyrickej labute.