Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Ťažkej chorobe podľahla Anna Starostová

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď som si začiatkom sezóny prezeral aktuálny dramaturgický plán Opery Slovenského národného divadla, nevdojak mi prebehli mysľou obsadenia predchádzajúcich bratislavských inscenácií. V dvoch najbližšie očakávaných premiérach, v Così fan tutte od Wolfganga Amadea Mozarta a vo Fideliovi Ludwiga van Beethovena, zhodou okolností časovo kopírujúcich rok 1982, mi silno zablikalo meno Anny Starostovej. V obnovenom Fideliovi stvárnila v alternácii s Elenou Kittnarovou titulnú Leonoru a v Mozartovej komickej opere sa ako Fiordiligi striedala so Sidóniou Haljakovou-Gajdošovou. Poznajúc jej vážny zdravotný stav som vedel, že svoje nasledovníčky už počuť nebude. V piatok nadránom srdce Anny Starostovej vo veku 72 rokov podľahlo vleklej chorobe, na ktorú je zatiaľ súčasná medicína prikrátka.

Anna Starostová

(24.10.1943 Ruská Volová, okr. Snina – 27.11.2015 Bratislava)

Rodáčka zo slovenského „ďalekého“ východu, v blízkosti ukrajinských hraníc ležiacej dedinky Ruská Volová, študovala spev na Konzervatóriu v Bratislave v triede Štefana Hozu. Profesionálny krst doskami, ktoré znamenajú svet, absolvovala vo svojom rodnom kraji. Spevohra Divadla Jonáša Záborského, vedená Jánom Šilanom, bola v tom čase rešpektovaným operetným divadlom a mladučká sopranistka krásneho vzhľadu, so sviežim sopránom a veľkou dávkou muzikálnosti i hereckého nadania, razom zapadla do ustáleného kolektívu. Počas dvoch rokov (1967-1969) išla z postavy do postavy. Angéle v Lehárovom Grófovi Luxemburgovi, Ilonka aj Anička v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (v alternácii s miestnymi prvými dámami Júliou Korpášovou a Eliškou Novákovou-Pappovou), Hekatomba v „hre o ľuďoch a pre ľudí“ Osol a tieň od Jaroslava Ježka, Jiřího Voskovca a Jana Wericha, Grófka Marica v rovnomennej operete Emmericha Kálmána, dokonale preverili jej talent. A posunuli ju ďalej.

F. Lehár: Gróf z Luxemburgu, DJZ v Prešove, 1968, Š. Márton, A. Starostová, foto: Archív DJZ

F. Lehár: Gróf z Luxemburgu, DJZ v Prešove, 1968,
Š. Márton, A. Starostová,
foto: Archív DJZ

V nasledovnej sezóne 1969/1970 mení útulné prešovské javisko za veľké pódium Janáčkovej opery v Brne, kde ako sólistka operety stvárňuje titulnú úlohu vo Frimlovej Rose Marie. V Divadle Reduta zasa stelesňuje Markétu v operete rakúskeho skladateľa Edmunda Eyslera Zlatá pani majstrová. Napriek bohatému hudobnému životu Brna, ťahá ju to na Slovensko. Anna Starostová sa roku 1970 stáva sólistkou bratislavskej Novej scény. Je už vyzbrojená dostatkom javiskových skúseností, takže razom sa stáva posilou speváckeho ansámblu v divadle, zameranom – popri činohre – na operetu i muzikál. Vdova v Kanderovom Zorbovi, Júlia v Kernovej Lodi Komediantov, doštudovaná Líza v Zemi úsmevov a predovšetkým temperamentná, farebným sopránom a potrebným rozsahom vybavená Žofka v Straussovom Cigánskom barónovi (1972), podpísaná najväčšími vtedajšími kapacitami v operetnom žánri (dirigentom Zdenkom Macháčkom a režisérom Bedřichom Kramosilom), už Starostovú predurčuje k prestupu do sveta opery.

G. Verdi, Nabucco: Opera SND, 1966, Anna Starostová (Abigail), foto: Kamil Vyskočil

G. Verdi, Nabucco: Opera SND, 1966,
Anna Starostová (Abigail),
foto: Kamil Vyskočil

Nebol to krok až taký jednoduchý, hoci vokálnymi a technickými predpokladmi doňho už vlastne patrila. Jej vtedajší pedagóg Stanislav Mjartan, napodiv – vzhľadom na danú dobu – pôsobiaci mimo oficiálnych školských štruktúr, otvorenou kritikou stavu vokálnej pedagogiky svojim zverencom nezľahčoval pozíciu. Aj napriek tomu sa podarilo Anne Starostovej debutovať postupne v košickom Štátnom divadle v doštudovanej náročnej úlohe Abigaille z Verdiho Nabucca i v Opere SND v nemenej spevácky a herecky exponovanej titulnej postave Gershwinovej černošskej opery Porgy a Bess (1974), ktorú prevzala po Marte Nitranovej, odchádzajúcej na materskú dovolenku. Na prvej scéne vstupuje ešte pohostinsky do kultového, v slovenčine naštudovaného Nabucca ako Abigaille, ktorú po dlhé roky, v nespočetných reprízach spieva po boku Juraja Martvoňa, Juraja Hrubanta a Pavla Mauréryho. Do Gershwinovej Bess, v premiérovom uvedení v réžii Václava Věžníka, ju pozvala aj ostravská opera.

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1980, Anna Starostová (Chrysothemis), foto: Jozef Vavro, Archív SND

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1980,
Anna Starostová (Chrysothemis),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

V roku 1975 sa na štvrťstoročie Anna Starostová stáva sólistkou prvej slovenskej opernej scény. Postupne prichádzajú veľké postavy mladodramatického, ale aj dramatického sopránového odboru. Doštudovaná Verdiho Leonora z Trubadúra, Čajkovského Tatiana v obnovenej premiére, Chrysothemis v Elektre Richarda Straussa (po boku nezabudnuteľnej Eleny Kittnarovej v legendárnej inscenácii Tibora Freša a Miroslava Fischera), Kňažná v Dvořákovom Čertovi a Káči, v dramatickej koloratúre exponované mozartovské postavy Fiordiligi a Donna Anna (s ňou opakovane hosťuje na javisku pražského Národného divadla), Leonora vo Fideliovi. V polovici 80. rokov pristupuje k ďalším závažným rolám dramatického odboru, ako je Wagnerova Senta, Verdiho Aida či Pucciniho Tosca. Šírku jej repertoáru (pričom nejedna z „pohodlnejších“ sopránových úloh sa jej neušla) podmieňuje technická zdatnosť vo vední hlasu, vokálna kultúra a estetika, ako aj príkladná plynulosť fráz, ktoré umožňovali farebne vrúcnemu mladodramatickému sopránu zľahka prekročiť hranice odboru. Zachováva si neustále pohyblivosť a pružnosť tónu (ešte roku 1983 si vyskúšala v Košiciach aj Verdiho Violettu Valery), takže keď v polovici deväťdesiatych rokov sa bratislavská Komorná opera v koprodukcii s festivalom Zámocké hry zvolenské (obe inštitúcie už, žiaľ, patria do histórie) pokúsila prelomiť nepochopiteľné slovenské embargo voči predverdiovskej vážnej opere, Anna Starostová je opäť k dispozícii.

Zámocké hry zvolenské, 1980, G. Verdi: Trubadúr, zľava: M. Schenko (Ferrando), F. Lazaro (Manrico), A. Stopková (Inez), A. Starostová (Leonora), D. Iordachescu (Luna), foto z ďakovačky po 1. dejstve, foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské, 1980,
G. Verdi: Trubadúr,
zľava: M. Schenko (Ferrando), F. Lazaro (Manrico),
A. Stopková (Inez), A. Starostová (Leonora), D. Iordachescu (Luna),
foto z ďakovačky po 1. dejstve,
foto: Archív DÚ

Ešte predtým si do svojho životopisu zapisuje unikátne predstavenia na medzinárodnom festivale pod zvolenskou voľnou oblohou. Jej Leonora pevne drží krok s hviezdnymi kolegami Danom Iordachescom (Luna), Christinou Angelakovou (Azucena)a Franciscom Lazarom (Manrico) v povestnom Trubadúrovi (1980), o osem rokov neskôr je ako Tosca partnerkou z veronskej Areny prichádzajúceho Cavaradossiho Maria Malagniniho. Stáva sa prvou slovenskou Lucreziou Borgiou a Annou Bolenou v premiérach drám Gaetana Donizettiho, v koncertnej verzii si meria sily s ďalšou primadonskou belcantovou partiou, Elaisou v Mercadanteho Prísahe. Všetky v rámci ZHZ, v podaní ambicióznej Komornej opery, pod inšpirujúcou taktovkou Mariána Vacha. Skôr než sa koncom roku 1999 rozlúčila s prvou slovenskou scénou, stvárnila Anna Starostová ešte niekoľko menších, charakterových úloh.

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Opera SND, 1991, Anna Starostová (Alisa), foto: Anton Sládek, Archív SND

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Opera SND, 1991,
Anna Starostová (Alisa),
foto: Anton Sládek, Archív SND

Po odchode do dôchodku, pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, venovala sa ako hlasová poradkyňa detskému zboru Slovenského rozhlasu. Mladučkí nadšenci spievania mali „tetu Hanku“ v nesmiernej láske a ona ich city naplno opätovala. V prvom rade však bola milujúcou manželkou teatrológa, operného historika a nedostižného moderátora Jaroslava Blahu, hrdou matkou vo Francúzsku žijúcej dcéry Natálie a babičkou dvoch krásnych vnúčat. Jeseň života Anny Starostovej sa dostavila predčasne. Bez slnečného jasu. V čase, keď sa mohla tešiť z pohody v kruhu rodiny, navštevovať operné predstavenia či festivaly, postihla ju choroba, neúprosne nahlodávajúca mozgové bunky. Z nej nebolo úniku. Anna Starostová tíško, vo svojom vlastnom svete, dnes nadránom dodýchala. No jej vrúcny, obsažný hlas, osobnostný intelekt, šarm, jej široký a úprimný úsmev, budeme mať v stálej pamäti. Do slovenskej opernej histórie sa zapísala nezmazateľne.

Autor: Pavel Unger

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár