Technik Akademik s Pavlom Procházkom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V predvianočnom období sa koncerty znásobujú sviatočnou atmosférou a dedikáciou rôznym dobročinným cieľom. Takým bol aj koncert speváckeho zboru Technik Akademik so zbormajstrom Pavlom Procházkom (1949) v Moyzesovej sieni Vládnej budovy, dnes Univerzity J. A. Komenského. Tesne pred adventom (v sobotu 29. novembra) ešte Technik Akademik „stihol“ uviesť smútočnú Stabat mater od svojho zbormajstra.

Pavla Procházku poznám dlhé roky ako mladého absolventa žilinského konzervatória, s ktorým ma spájali roky spolupráce v časoch môjho pôsobenia v Banskej Bystrici. Neskôr som sledovala výsledky umeleckej práce Pavla Procházku v mnohých slovenských speváckych zboroch, ale najmä v Slovenskej filharmónii, kde bol r. 1985 – 1990 hlavným zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. (Dnes pôsobí v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako zbormajster a dirigent už i jeho talentovaný syn Ján Procházka. Kontinuita hodnotenia dvoch generácií rodu pokračuje…).

Mimoriadne talentovaný dirigent a skladateľ (čo sa vie menej) Pavol Procházka, v súčasnosti je už viac rokov aj vysokoškolským pedagógom (na VŠMU, Univerzite Konštantína filozofa v Nitre a od r. 1997 na Akadémii umení v Banskej Bystrici). Od r. 2007 je najmä hlavným zbormajstrom národnej inštitúcie – Opery Slovenského národného divadla. Tohto roku oslávil 65 rokov života a mnohorakej muzikantskej aktivity. Na každom úseku priviedol hudobné telesá k najvyšším métam. Ako skladateľ nemá „páky“ a azda ani povahu na to, aby si výrazne presadzoval svoje diela – a tak je dobré, že sme ukážku jeho tvorby, krásnu Stabat mater mohli počuť na koncerte „jeho“ zboru Technik Akademik.

Koncert k 30. výročiu úmrtia Alexandra Moyzesa a obetiam I. svetovej vojny, foto: Alena Klenková

Koncert k 30. výročiu úmrtia Alexandra Moyzesa a obetiam I. svetovej vojny,
foto: Marián Brejka

Koncert v bratislavskej Moyzesovej sieni bol všeobecne dedikovaný obetiam 1. svetovej vojny, potom 30. výročiu smrti národného umelca Alexandra Moyzesa (1906-1984) a napokon pripomenul životné jubileum 65 -ročného Pavla Procházku, hlavného zbormajstra Opery SND a účinkujúceho zboru na koncerte.

TECHNIK AKADEMIK bol založený r. 2005, pričom nadviazal na bývalý vysokoškolský spevácky zbor Technik. A tak v radoch dnešného zboru vidíme najmä bývalých členov bývalého Technika: starších pánov a krásne zrelé dámy. Mnohí z nich zistili, že z hodnôt, ktoré nás dnes obklopujú, je predsa len najideálnejšie umenie hudba, ku ktorému sa vrátili po niekoľkoročnej odmlke, ale aj z úcty k P. Procházkovi, ktorý ich v minulosti priviedol k najvyšším domácim i zahraničným oceneniam. Na koncerte sa spojili so zborovými spevákmi aj inštrumentalisti z Musici del Teatro, t. j. komorného telesa, zloženého z popredných členov orchestra Opery SND. Orchester, v ktorom je väčšinou zastúpenie po jednom nástroji z hlavných sekcií veľkého orchestra + cimbal + organ + bicie, vedie Vladimír Harvan, koncertný majster orchestra Opery SND. Radosť z muzicírovania spojili spevákov a inštrumentalistov na projekte, ktorý hudobne znovu oživil Moyzesovu sieň (vznikla z iniciatívy doc. dr. Ladislava Mokrého, bývalého riaditeľa Slovenskej filharmónie v tzv. Vládnej budove a bola pomenovaná po synovi a otcovi Moyzesovoch).

Stabat mater predstihla advent

Pietnosť dedikácie koncertu (ktoré zazneli aj v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch a v sále Marianum na arcibiskupcom úrade v Trnave) vyjadrila prvá časť, venovaná

Alexander Moyzes, (1906-1984)

Alexander Moyzes,
(1906-1984)

Odkazu Alexandra Moyzesa v jeho neopakovateľne napísaných majstrovských skladbách – zvlášť v úpravách ľudových piesní, ktoré väčšinou písal pre SĽUK (o založenie ktorého sa tak zaslúžil! – a pre ktorý napísal celý rad úprav i pôvodných diel). Najprv zaznela ľudová balada proti vojne pre miešaný zbor a malý orchester z r. 1961 „Hory, hory čierne“, vzápätí tri „Zbojnícke piesne pre mužský zbor a orchester“ z r. 1953 a pre ženský zbor zasa tri pôvabné, melodicky bohaté a v rozhlase tiež častejšie (napriek ignorovaniu staršej generácie skladateľov) vysielané „Ľúbostné piesne pre ženský zbor a orchester“ (r. 1954)- s trávnicovými podobami. V závere prvej polovice zaznela málo známa skladba Moyzesa – „Ave Maria“ pre soprán, organ a sláčikový orchester (r. 1981). Sólo v nej zaspievala jasným, čistým, i keď trochu ostrým sopránom Eva Rampáčková. Všetky skladby nášho národného umelca mali znaky typicky moyzesovského štýlu v danom žánri: úctu k ľudovému základu a inšpirácii, majstrovskú inštrumentáciu, podporenú dokonca charakterizačným cimbalom (v Ave Marii zasa organom), jasnú, čistú orchestrálnu vypracovanosť, ktorá podporovala, no nebránila zborovému charakteru diel. V zborovom prejave telesa technik Akademik, ktoré má cca 40 členov (menej však bolo účinkujúcich na pódiu), zneli hlasy jednotne, v zborovom celku precízne vypracované, v ženskej časti kvalitnejšie, lebo kde-tu prečnievali tenory…

Koncert k 30. výročiu úmrtia Alexandra Moyzesa a obetiam I. svetovej vojny, foto: Alena Klenková

Koncert k 30. výročiu úmrtia Alexandra Moyzesa a obetiam I. svetovej vojny,
foto: Alena Klenková

Stabat Mater dolorosa (Stála Matka bolestná) je kresťanmi považovaná za jednu zo siedmich najväčších latinských sekvencií všetkých čias. Je založená na proroctve Simeona, podľa ktorého meč bolesti prebodne Srdce Matky Ježiša Krista (Lk 2:35).

Sekvencia pochádza z 13. storočia a pripisovali ju pápežovi Inocentovi III., ktorý zomrel r. 1216. Najpravdepodobnejšie ju však napísal Jacopone da Todi (1230–1306), právnik, básnik a napokon mních rehole sv. Františka. Stabat Mater sa stala základom mnohých oratórií, kantát, rekviem, resp. iných sakrálnych skladieb s textom spomínanej sekvencie.

V Procházkovej kompozičnej tvorbe, kde napísal veľa skladieb aj pre SĽUK, sa Stabat Mater priraďuje k sakrálne orientovanej tvorbe: k  Omši sv. Martina, Pastorale, Ecce lignum Crucis, MagnificatSlávnostnej kantáte na počesť sv. Cyrila a Metoda.

Stabat mater je 10 – časťové oratórium pre zbor, orchester a štyroch sólistov. Vokálne kvarteto tvorili sopranistka Eva Rampáčková, altistka s pôsobivým tmavým hlasom Karolína Vargicová, Andrej Barčák – tenorista s lyrickým zafarbením a príjemným tónom a basista Aleš Janiga s kultivovaným prednesom i zaujímavou, hlbokou farbou hlasu. Všetci boli v sólach i v ensembloch (najmä vo fúge v záverečnom Amen) kvalitne vokálne zohratí, presní a  presne reagujúci na pohyb dirigenta, bez vokálno-technických chýb.

Pavol Procházka

Pavol Procházka

Procházka ako autor vychádza nielen z obrovských interpretačných skúseností s podobným charakterom sakrálnych skladieb, ale najmä zo svojho melodicko-romantického ducha, ktorý vedie vokálnu líniu hladko, príjemne, lahodne, melodicky čisto, bez tonálnych vybočení, v neustálom kontraste nálad, vo vystihnutí obsahu latinského textu i celkovej nábožnej vrúcnosti, s použitím zvlášť účinného jednohlasného spevu, ale aj kánonických nástupov a fugátových spracovaní. Orchester účinne dopĺňa vokálnu nadstavbu, farebne ju dotvára, no nepresahuje nadbytočným preferovaním inštrumentálnej sadzby. Dielo je napísané s aspektom možností komorného zvuku orchestra a nie nadmerne hustej sadzby vokálneho telesa – akokoľvek Technik Akademik spĺňa predstavy špičkového zboru. Organ (žiaľ, s neznámym sólistom) bol v skladbe nástrojom, ktorý poslucháča uvádzal do chrámovej nálady.

Je to skladba plná piety a úcty k utrpeniu Matky Božej nad trpiacim a mŕtvym Kristom. Zapôsobila hlbokým a umelecky krásnym dojmom.

Aj keď sme si v prvú adventnú nedeľu (30. novembra) pripomínali očakávanie narodenia Pána, Procházkova Stabat mater nás priviedla do finále cirkevného roka. Bolo to vzdanie pocty umelcovi, ktorý vyše 40 rokov svojho umeleckého života odovzdáva fyzické, duševné sily a talent profesionálnej i amatérskej hudbe – vždy na najvyššej úrovni. Za Pavlom Procházkom je nekonečne veľa práce vytrvalosti, húževnatých vzostupov, niekedy aj rezignácií – ale napokon vždy preniknutí k hĺbkam toho, čo jeho i nás všetkých drží v každej dobe „nad vodou“ – t. j. lásky k hudbe. Za to mu patril nielen záverečný potlesk plnej sály, kytice, ale aj prídavok zboru v Laudate Dominum…

Autor: Terézia Ursínyová

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár