Tenor Gaetano Bardini – šľachtic opery, ktorého milovali aj Slováci

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vyspieval si traktor. Toskánec Gaetano Bardini bol pravidelným hosťom českých operných javísk a jeho sýty tenor rozvibroval aj Bratislavu. 3. novembra 2022 uplynie päť rokov od jeho úmrtia. Pri tejto príležitosti si na temperamentného umelca zaspomínal jeho slovenský kolega z medzinárodných scén Juraj Hurný.

Železná opona izolovala komunistické Československo od svetového operného diania. Keď do týchto končín občas zavítal interpret z Talianska, milovníci krásneho spevu mali lukulské hody.

Odmena za áriu – kosačka

„Zaujímavou perličkou Bardiniho hosťovania v bývalom Československu bolo vyplácanie honorárov za jeho početné vystúpenia. Keďže československá koruna nemala v kapitalistickom zahraničí žiadnu hodnotu a spevák by si za ňu na Západe nič nekúpil, ako majiteľ väčšieho hospodárstva v Taliansku dostával za svoje účinkovanie raz traktor, inokedy kosačku či iné poľnohospodárske stroje.“ uviedol exkluzívne pre Opera Slovakia primo tenore z Grazu Juraj Hurný.

Bardiniho venovanie slovenskému tenorovi Jurajovi Hurnému. Zdroj: súkr. archív J. Hurného

Bardini mal k vidieku blízko, narodil sa 8. októbra 1926 na statku v toskánskom meste Riparbella v provincii Pisa. Čím to je, že práve Toskánsko je liahňou mnohých veľkých klasických hlasov? Menujme aspoň la voce della tromba Maria Del Monaca a jeho predchodcu z éry šelakových platní Amedea Bassiho, syna rybára s elegantným donizettiovským hlasom Renata Cioniho, prípadne súčasný pop-operný idol Andreu Bocelliho… Dlhý, takmer leporellovský – povedané Mozartovou terminológiou – zoznam tenori toscani zdobí aj meno Gaetana Bardiniho. Špecifické podnebie, bohatá história a a vokálno-technické základy od maestra Lattesa boli ingredienciami al latte, ktoré pomáhali vytvárať Bardiniho umelecký profil.

Už jeho priezvisko vyvoláva u Talianov uznanlivé pokývanie hlavou. Bardiniho záhrady sú pýchou Florencie a pamiatkou na veľkého zberateľa a znalca umenia Stefana Bardiniho. Hoci ide len o zhodu priezvisk, medzi oboma mužmi by sme pri troche snahy našli isté paralely. Stefano Bardini bol connoisseur, opieral sa cum severitate o vlastný estetický kánon, o chirurgicky presný rez medzi originálom a falzifikátom, pravdou a lžou.

Cenné rady od tenoristu z Livorna Galliana Massiniho boli ďalšou magickou kvapkou do rodiaceho sa nápoja lásky. Komický terén však nebol pre Bardiniho la terra promessa. Lepšie sa mu darilo vo veristickej sfére. V roku 1956 odštartoval svoju opernú jazdu v livornskom divadle La Gran Guardia s Mascagniho Iris, ktorú si zopakoval v Belliniho divadle v Catanii. Na sicílskej pôde premiérovo naštudoval tiež Mascagniho Turidda, s ktorým sa mu darilo aj pod Vezuvom.

V roku 1960 rozpútal vo švajčiarskom Bazileji hudobný požiar s ohnivou Di quella pira z Trubadúra. Nasledovalo päťdesiatdva večerov s týmto dielom v rôznych divadlách, verdiovskú zlatú reťaz preťal až bazilejský debut v Andreovi Chénierovi. Vášnivé improvviso francúzskeho básnika si v Bardiniho podaní užilo aj slovenské publikum.

Tenor z Riparbelly bol doma v spinto úlohách. Zdroj: youtube.com

Belcantová búrka v meste na Dunaji

Tenorova charizma nenechala nikoho chladným. Dajme opäť slovo maestrovi Hurnému, ktorý má Toskáncov bratislavský recitál stále v pamäti: „Veľmi som sa potešil, keď som na jeseň 1970 čítal na plagáte Slovenskej filharmónie, že v populárnom cykle Koncerty pre závody bude účinkovať spolu so svojím krajanom barytonistom Giannim Maffeom a sólistkami Opery SND Annou Kajabovou a Jaroslavou Sedlářovou. Bardini nadchol nielen v árii básnika Rudolfa z Pucciniho Bohémy, ale aj ako hrdinný Radamès z Verdiho Aidy. Najviac na mňa zapôsobila jeho improvizácia básnika Andrea Chéniera z rovnomennej opery Umberta Giordana. Dodnes si na ňu spomínam neobyčajne živo.“

Hurný rovnako vyzdvihuje Bardiniho ľudský profil príjemného spoločníka, ktorý neodmietol prosbu o autogram: „Plní nadšenia sme si po koncerte išli vypýtať fotografiu s podpisom. Môj otec využil svoju výbornú znalosť talianskeho jazyka a dobre si podebatoval s ochotným a zhovorčivým tenoristom.“

Umelcove nie každodenné dispozície ocenil aj vtedajší vysokoškolák Pavel Unger. V recenzii v denníku Ľud s nadpisom Očarilo vysoké C podčiarkol Bardiniho „ideálny príklad belcantového spievania“ a „vysoký stupeň technickej zdatnosti.“

Rodák z Riparbelly už vtedy disponoval tmavším materiálom a bezpečnou strednou polohou, ktorú nezakrylo ani sterilné prostredie nahrávacieho štúdia – perspektívny Talian vydal pod krídlami Supraphonu triádu operných „profiloviek“ (prvá pod vedením Ina Saviniho, ďalšie dva gramorecitály vznikli v spolupráci s dirigentom Janom Štychom). Širšiemu publiku sa zavďačil dlhohrajúcou platňou s neapolskými canzonettami, nadväzujúc na diskografický odkaz Carusa a Gigliho. V porovnaní so slávikom z Recanati sa Bardini vyhýbal „vokálnej pene“ vzlykov a vzdychov. Nemal dušu stredovekého histrióna, bol skôr realistickým rozprávačom manzoniovského typu a s teleskopom belcanta poľoval na hviezdy.

Nie vždy mu boli naklonené. Keby žil magister Kelley, možno by povedal, že v roku 1971, kedy tenora čakal bratislavský Trubadúr, magické múzy budú mať dovolenku. Historická budova opery bola práve v rekonštrukcii, súbor našiel dočasný azyl v Divadle P. O. Hviezdoslava.

Postava Manrica v Trubadúrovi Bardiniho v Bratislave zradila. Zdroj foto: internet

Keď tenor vyfacká sám seba

V hľadisku v ten večer, 5. apríla 1971, sedeli aj domáce spevácke nádeje Peter Dvorský a Juraj Hurný, ktorý spomína, že Bardiniho hlas bol v ten večer ako aprílové počasie: „Všetci sme sa tešili, veď v nás ešte rezonoval skvelý koncert v Slovenskej filharmónii. Očakávanie naberalo kolosálne rozmery. Ako vždy pri Trubadúrovi, všetci čakali na Manricovu strettu s vysokým cé, ale v ten večer sa spevácke hody v Bratislave nekonali. Manrico sa pri strette príliš rozohnil, čo avizovalo, že môžu nastať problémy s céčkom. Aj sa tak stalo. V záverečnom all’armi mu zlyhal tón a očakávaného vrcholu sme sa nedočkali.“ Tragédia eskalovala, no vášeň nesálala iba z Verdiho farebnej partitúry. Hosťujúci Manrico prežíval kvôli nevydarenej výške stav, ktorý rovnako temperamentný Gigli vo svojich memoároch výstižne nazval sfogo. „Od zlosti hodil meč o zem,“ spomína Hurný, „a pri klaňačke sa potom symbolicky vyfackal.“

Bardiniho maxima culpa zanechala v ušiach blesky. „V bratislavskom Večerníku vyšla nelichotivá kritika Pavla Ungera nazvaná Tenor za zenitom. Ja som až tak negatívne Bardiniho výkon nehodnotil, skôr mi napadlo, že je unavený alebo mierne indisponovaný. Publikum, čo ho počulo na koncerte v Slovenskej filharmónii, bolo však mierne sklamané, lebo tu nešlo iba o zlyhané céčko, ale jeho celkový výkon zaostával… Napriek tomu sme ho na konci predstavenia srdečne zahrnuli potleskom.“ uzatvára slovenský operný svetobežník a pamätník výkonov mnohých svetových hviezd Juraj Hurný.

Gaetano Bardini sa do Bratislavy vrátil 16. novembra 1973, kedy sa opäť predstavil na pôde Opery SND ako Cavaradossi v Pucciniho Tosce.

Gaetano Bardini (1926 – 2017), zdroj foto: internet

Lanovka života priviedla Gaetana Bardiniho do Južnej Ameriky, kde v Trubadúrovi, naopak, zahviezdil. Šešťdesiate roky (teda obdobie pred bratislavským zakopnutím o verdiovský kameň) mu priniesli úrodu významných debutov. V roku 1965 spieva v newyorskej Met Dicka Johnsona v Pucciniho opernej sonde do života zlatokopov La fanciulla del West a pod hudobnou vlajkou „Metropolitky“ prichádza do amerických miest s Toscou, Cavalleriou a Manon Lescaut. „Východoeurópska“ kariéra Gaetana Bardiniho bola interpretačne rovnako plodná, vítala ho Budapešť (Cavalleria, Pagliacci, Chénier) a Varšava (Radamès v Aide).

Láska z Olomouca 

„České“ roky boli pre talianskeho tenora istým rizikom, pretože na jeho prípadný svetový kredit nemali výraznejší vplyv. Bardini však nebol typom umelca, ktorý by si zakladal na prvoplánovom internacionalizme s čiarkami v diári, kde mu kričali bravó a kde sa zatiaľ neukázal. Jeho cieľom bolo zasiať životaschopné semeno autentického belcanta aj tam, kde sa to zdalo (prinajmenšom) riskantné.

Pravidelne mu tlieskali v Janáčkovej opere v Brne. V domácej dramatickej sopranistke s európskym renomé Hane Janků našiel Bardini skvelú javiskovú partnerku. Katedrála svätého Víta si pamätá jeho vrúcne Ingemisco vo Verdiho Requiem. Rovnaké dielo uviedol 19. februára 1972 v Košiciach Bystrík Režucha. Sólistické kvarteto tvorili Gaetano Bardini, Ondrej Malachovský, Anna Martvoňová a Marie Mrázová.

Československo prinieslo toskánskemu hosťovi aj osobné šťastie. V Olomouci spoznal dcéru miestnej sopranistky Janu Ployharovú, ktorej povedal manželské .

Nahrávky Gaetana Bardiniho sa v Československu tešili poslucháčskej priazni, predávali sa ako teplé rožky. Zdroj: internet

Českú operu exportoval do rodného Talianska. Bardini bol v roku 1982 protagonistom raritného italofónneho naštudovania Janáčkovej Věci Makropulos v Parme.

V osemdesiatych rokoch jeho výkonnostná krivka stále neklesá, objavuje sa v peruánskej Lime so „šnúrou“ pätnástich po sebe idúcich predstavení veristických dvojičiek, ktoré strieda galakoncert v Rotterdame pre dvetisíc päťsto uší a duší.

Latinský aforizmus ars longa, vita brevis potrebuje v Bardiniho prípade opravu. Ars longa, vita (quoque) longa. Dlho trvajúce umenie – aj život. Tenor z Riparbelly sa dožil požehnaného veku deväťdesiatjeden rokov, na večnosť odišiel 3. novembra 2017 v Cecine.

Tenorový hlas kradne zlaté jablká zo záhrady mýtických Hesperidiek. Nemala by mu chýbať herkulovská odvaha a viera, ktorá je viac, než jeho sila. Gaetano Bardini nestavil na silu, ale na lekársky presné dávkovanie hudobných sĺz. 

Autor: Lucia Laudoniu

video

Efervescencia vysokých tónov nebola pre Toskánca tou najdôležitejšou stránkou hudobnej faktúry, dôraz kládol predovšetkým na štýlovú pregnanciu a na Ariadninu niť talianskej frázy.

Známe Lorisovo vyznanie Amor ti vieta z opernej drámy z cárskeho Ruska Fedora sa zriedkavo nahráva s úvodnou hudbou. Na Bardiniho nahrávke z roku 1972 nechýba.

Pieseň Mamma od kráľa foxtrotov a filmových hitov z „éry bielych telefónov“ Cesare Andreu Bixia preslávili majstri „ľahkej“ talianskej kantilény Carlo Buti, Luciano Tajoli a najmä Beniamino Gigli. Gaetano Bardini zvečnil túto melódiu v roku 1973.

Veroliho modlitba O grande sommo Iddio dnes zaznieva veľmi zriedka, hľadači rarít ju poznajú zo šelakovej platne s Gigliho hlasom. Tenor z Riparbelly však ani v triviálnejšej hudobnej perokresbe nezaprie svoj vnútorný zmysel pre dramatizmus a pátos. 

Lúčenie básnika Chéniera so životom patrí k prvým gramofónovým snímkam z pražského obdobia, ktoré Bardini zhotovil pod taktovkou svojho krajana Ina Saviniho.

Serenáda Apri la tua finestra z Mascagniho exotickej poviedky Iris patrí k najstarším živým nahrávkam Gaetana Bardiniho. Snímka vznikla len dva roky po jeho debute v Livorne a obľúbeného tenora ukazuje v nežnejšom a komornejšom svetle. Italianita a bezpečná intonácia sú jeho signum cognitionis.

Internet nám ponúka jedinečnú možnosť komparácie oboch štúdiových kompletov Verdiho Trubadúra s Gaetanom Bardinim, ktoré vznikli pod pražským nebom.

Prvá z nahrávok sa zrodila v štúdiu Domovina v Prahe 8. – 15. januára 1968 ako koprodukcia Supraphonu a talianskeho edičného domu Fabbri. V úlohe Leonory sa zaskvela nespravodlivo zabudnutá sicílska diva Linda Vajna, Azucenu spieva Maria Grazia Allegri a Grófom Lunom bol Franco Pagliazzi, ktorý podľa svedectva jeho syna Alessandra spieval v indispozícii a s nahrávkou nebol spokojný.

Na druhej snímke z roku 1979 Bardiniho obklopujú české operné stálice. Svetoznáma Eva Randová prepožičala hlas vášnivej Azucene, Eva Děpoltová je nešťastne zamilovanou Leonorou a Václav Zítek sa uchádza o Leonorinu priazeň ako Gróf Luna.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár