Tenor Icilio Calleja. Keď je krv kompasom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vidíte dobre. Nie, to nie je preklep. Hlavný chod dnešného operného banketu má meno Icilio Calleja. So súčasným tenorom Josephom ho spája ostrov maltézskych rytierov, ale vokálne sú obaja vzdialení asi ako Benátky od Neapola. Kde sa meno Icilia Calleju, ktorý sa narodil pred 140 rokmi (25. júna 1882), písalo na plagáty z hodvábu a kedy na jeho predstaveniach lietali v hľadisku holuby?

Dvaja svetoví tenori s rovnakým priezviskom – a nie sú rodina? To tu asi ešte nebolo! Operným fanúšikom dobre zorientovaným na súčasnej scéne klope na vráta pamäte meno lyrika z Malty Josepha Calleju, ktorý býva kritizovaný pre exponovanejšie vibrato v štýle Fernanda De Luciu alebo Giovanniho Manuritu. Keby krv bola dopravnou značkou, v prípade oboch Callejov by ukázala smer Malta, no tu sa spoločné znaky končia.

Spievajúci právnik

Icilio bol prvým Netalianom zdolávajúcim vlny Verdiho hudby na plachetnici významných Otellov. V dobe, kedy platilo „čo slávny tenor, to Talian“ bol muž striedavo považovaný za Egypťana, Gréka či dokonca Araba, veľkým talentom a objavom. Až takým veľkým, že si ho v roku 1913 vybrali Arrigo Boito a Tullio Serafin, aby práve ním zaplátali „dieru na othellovskom trhu“. Komisia La Scaly, ktorej predsedali dvaja uvedení páni, mala pri príležitosti osláv storočnice od narodenia roľníka okopávajúceho noty z Le Roncole plné ruky práce. La Scala, tento milánsky operný obelisk, chystala sa resuscitovať Verdiho opus paenultitmum. Áno, Otella. Verdiho hudobnodramatický orol so shakespearovským perím nelietal v La Scale dvadsaťšesť rokov od čias ohromnej premiéry s Francescom Tamagnom. Relatívne neznámy cudzinec mal teraz obsadiť sedes vacans po prvom Otellovi Tamagnovi. Riskantné, nie?

Icilia Calleju obdivovali pre vynikajúce kovové výšky, po rokoch o ne prišiel. Zdroj: youtube.com

Seges gloriae, semenisko slávy zalievané verdiovskou krhlou, čakalo na tridsaťjedenročného dramatického tenora s právnickým diplomom zo Sorbonny. Otec mu nedovolil upísať sa spevu. Budúcej opernej hviezde vybral francúzsku univerzitu ďaleko od „komediantského pokušenia“. Paríž je mesto hudby a Calleja junior to vedel. Štyri roky sa kamarátil s paragrafmi a s Digesta Iustiniani, no neobchádzal ani zákony hudobnej lyriky. Jurisprudenciu striedal s hodinami spevu – ako o desaťročia neskôr popový tenor Andrea Bocelli, rovnako promovaný právnik. Čo majú zákony spoločné s partitúrami? Veľa. Presnosť, vademecum a poriadok.

S cieľom rozobrať hodinový strojček Othellovej duše na čo najmenšie súčiastky robil Icilio Calleja pred zrkadlom nekonečné herecké etudy kŕčov, zášklbov, kamenných pohľadov a šialených tikov. Toto všetko zúročil v treťom dejstve, kedy operného Maura ovládne furor mortalis. Na virtuálny kolotoč emócií – tentoraz pozitívnych – nasadol aj libretista Boito. V tlači (Adriatico, 24. novembra 1913) dokonca vyšla informácia, že spolutvorca Otella sa po treťom dejstve rozbehol do Callejovej šatne a poďakoval mu za výkon, dnes by sme povedali, s freudovským zmyslom pre dážď na súši „sub-vedomia“.

(Ne)pečené holuby

Ďalším pyšným pierkom na chocholci Callejovej speváckej prilby bola postava Samsona v Saint-Saensovej opernej transformácii biblického príbehu o silákovi s energiou vo vlasoch. Calleja sa v tejto úlohe predstavil už v decembri 1907 vo Ferrare. 

Publikum v tomto meste malo na Calleju evidentne slabosť. O niekoľko mesiacov mu pripravilo kuriózne prekvapenie, akého sa opernému umelcovi bežne nedostane. Do hľadiska Teatro Comunale diváci z ktorejsi lóže vypustili kŕdeľ holubov. Vtáčiky opásané stuhami Al Tamagno Egiziano – Egyptskému Tamagnovi. Tento „nick“ ale s realitou nemal veľa spoločného. Calleja síce vokálne čerpal z Tamagnovho odkazu, avšak pod pyramídami sa nenarodil.

V Alexandrii vychovaný Icilio Calleja mal v Taliansku o živobytie postarané. Zdroj: forgottenoperasingers.blogspot.com

Pripravte sa na menšiu genealogickú jazdu. Tenorov starý otec pochádzal z juhomaltského mestečka Żebbuġ. Povolaním kuchár však rodnému mestu zamával na rozlúčku a presťahoval sa do Alexandrie. A sme v Egypte! Kuchárov syn sa vypracoval na riaditeľa Anglo-egyptskej banky a požiadal o ruku Concettu Polio, distingvovanú dámu, ktorá priplávala do Alexandrie z Korfu. Do života mladej rodiny v roku 1882 zasiahol britský vojenský útok na Alexandriu a bankár sa ocitol v neželanej pozícii utečenca.

Pred bombardovaním sa Callejovci skryli na Korfu, pretože Concetta sa v zelenej zemi gréckych olív cítila bezpečne. Na tomto ostrove sa 25. júna 1882 „vyliahlo“ neskoršie operné „kuriatko“. V krstných záznamoch figurujú mená Antonio Federico Icilio Calleja. Keď bolo bombardovaniu Alexandrie konečne amen, mladá rodina zdvihla kotvy a vrátila sa do pravlasti faraónov. Popredný spevák opisuje tieto peripetie v roku Pucciniho smrti 1924 v rozhovore pre talianske noviny Il piccolo. Označil sa za hrdého Malťana a urobil koniec špekuláciám o svojom pôvode, ktorý však neprestal voňať exotickým ladanom. 

Možno aj táto elégia bzučala tenorovi v hlave, keď si z rúk francúzskeho operného barda Camilla Saint-Saensa preberal zlatú medailu a podpísaný obrázok A mon meilleur Samson – Môjmu najlepšiemu Samsonu. Vzhľadom na to, že do samsonovských operných reťazí sa zamotal aj sám Caruso, to vôbec nie je zanedbateľná fráza!

Hlas, ktorý (takmer) pílil strom

Spevácke vlohy maltsko-egyptského operného chediva sa začali prejavovať v pubertálnom veku. Osemnásťročný Icilio sa zhostil hlavnej úlohy v ľahkej hudobnej komédii Pauvre Gilles, čo jeho otca vôbec nepotešilo… Po návrate z Paríža sa napriek tomu zapísal na ďalšie hodiny profesora Luigiho Caliseho, čím nadviazal na základné hlasové školenie z krajiny Kráľa Slnko. Mal pred sebou sľubnú budúcnosť, ktorú nemienil zahodiť ako nepoužitý včerajší lístok do vlaku.

Icilio Calleja (1882 – 1941), zdroj foto: internet

Mladý Calleja spieval v barytónovom registri. Na zachovanom programe jedného z alexandrijských koncertov z 15. januára 1904 čítame, že si zmeral sily s dvoma barytónovými áriami: Aux troupes du Sultan z Massenetovho Le roi de Lahore a so známym prológom z Leoncavallových Komediantov. Na to, že o dva roky neskôr mu po „konverzii“ na tenora stisne ruku sám autor tejto drsnej drámy o žiarlivosti kočovných hercov Ruggero Leoncavallo a bude mu prorokovať svetovú kariéru, mladík určite nepomyslel.

S alchýmiou vokálnej pedagogiky sa s Callejovými hlasivkami ďalej pohral Marco Foà. A vyrobil tenorové zlato z barytonálnej skaly. Taliansky pedagóg „vyňuchal“ poklad na dne rieky a požehnanie zdokonaliť sa v pravlasti opery Iciliov otec tentoraz synovi neodoprel. Foà pripravil Calleju na debutovú rolu Cania. Predstavenie vo Florencii so sopranistkou Emmou Carelli nemohlo dopadnúť lepšie. Prešlo pár mesiacov a 3. marca 1907 už Malťan narodený na Korfu obliehal pevnosť z uší návštevníkov La Scaly v kostýme Hagenbacha v Catalaniho málo hranej La Wally. Dirigoval Toscanini. Tenoristu z ďalekej Alexandrie si následne všimol Giulio Ricordi a jeho prejav vo veristickom teréne zhodnotil v recenzii v periodiku Ars et labor s nadšením summa cum laude

Prvé „päťprstie“ na ruke opernej kariéry Icilia Calleju patrilo talianskym divadlám. Hudobnú okružnú jazdu talianskou čižmou preťal prvý profesionálny výlet do Egypta (robustný Radames v káhirskej Aide z roku 1909 schopný kálať stromy), kde vyrástol. Čas na prvú americkú scritturu dozrel v decembri 1912, pripojil sa k Chicago Opera Company. To už mal v hrade svojho hrdla napríklad Waltera v Catalaniho Loreley a Federica vo Franchettiho Germanii.

Sila smoly 

Koncentrácia na veristickú poetiku si vak vyžiadala daň v nepochopení donizettiovsko-verdiovského legata. Verdiho Sila osudu v marci 1908 v Scale priniesla Callejovi smolu. Tenorova partnerka v divadelnej koži Leonory, sopranistka s menom hebrejskej kráľovnej Ester Mazzoleni, spomína vo svojich memoároch na peklo, ktoré na tenoristu dýchlo vo chvíli, keď v rozsiahlej árii O tu che in seno agli angeli nastúpil skôr a mimo tóniny…

Nostalgici usedavo plačú za zlatou érou veľkých hlasov. Icilio Calleja do nej patril. Zomrel v spánku 18. novembra 1941 v meste s La Scalou a preslávenými kotletami.

Mečom chce Icilio Calleja preťať vlastný tieň. Zdroj foto: internet

Stará vokálna škola ešte držala žezlo, no tmavohlasá veristická maniera už stihla pripraviť Calleju o hlavové tóny a peniace sa squillo. Ku koncu kariéry sa klaňal Wagnerovmu obrazu. Okľukou sa vrátil k barytónovej minulosti, a tým vytvoril precedens najmä Plácidovi Domingovi. Rovnako ako Domingov nemal ani Callejov hlas uväznený v barytonálnych kazematoch už toľko sily a krásy. V októbri 1917 Rím Callejovo poňatie Gérarda v Andreovi Chénierovi milosrdne privítal, no výkrikov bravo sa mu tak ľahko neušlo.

Keďže Icilio Calleja mal maltskú krv, na ostrove rytierov ho milovali. Bol prvým tenorom z Malty, ktorého prísni talianski kritici postavili na úroveň Verdiho dvorného tenora Tamagna (s ktorým však Maestro nebol vždy spokojný!). Počas jeho najlepších rokov Malťania tlačili spomienkové plagáty s Callejovým menom na hodvábe… 

Autor: Lucia Laudoniu

video

Búrlivá opera Germania Alberta Franchettiho zďaleka nepatrí medzi často hrané diela, čo je škoda, pretože melodicky vyrastá z kyprej pôdy Mladej talianskej školy. Človeku sa nechce veriť, že árii Studenti, udite! nedala život Pucciniho ruka.

V ére cédečok zaradili túto patrioticky ladenú skladbu na svoje veristické „profilovky“ José Cura a Marco Berti, rodák z Korfu Icilio Calleja zvečnil „signatúrnu“ áriu študenta Federica v roku 1910.

Kantilénu Come un bel dì di maggio, selanku takmer belliniovskú, strieda kontrastná plocha vnútorného ponorenia sa do dňa, ktorý sa škerí zubami gilotíny…

Ária Ch’ella mi creda spievaná po anglicky, nahrávka vznikla okolo roku 1913.

Otellova rozlúčka so slávou Ora e per sempre addio v takmer cabalettovom nasadení.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár