Narodil sa v monarchii, aby sa za čias demokracie ujal politického postu s kráľovskou noblesou. Tenor na stoličke rumunského ministra kultúry Ludovic Spiess začínal v továrni na výrobu traktorov. 13. mája 2018 uplynie 80 rokov od narodenia dramatického hlasu, ktorý po krátkej kariére v operete napĺňal európske operné domy s repertoárom bez talianskej nálepky. Prežil tri režimy. Život a doba Ludovica Spiessa je mementom, že nad bláznovstvom mocných už ani múdrosť nevládze plakať.
Rumunská koruna bola vtedy ešte mladá (dejiny začala písať v roku 1881), a predsa sa zmietala vo víre politiky ako stará loď bez kapitána. Aby kráľ Carol II. posilnil svoju autoritu, odvolal 10. februára 1938 vládu transylvánskeho básnika Octaviana Gogu a do čela štátu postavil muža, ktorý v jednej ruke stískal biskupskú berlu a v druhej novinárske pero: pravoslávneho patriarchu Mirona. Prísny pohľad kráľa, zoceleného spomienkami z francúzskeho exilu, sa zmenil na kamennú tvár diktátora práve vtedy, keď sa nad Európou sťahovali búrkové mračná germánskej expanzie. A do takejto doby plnej neistôt sa 13. mája 1938 v sedmohradskom Cluji narodil budúci tenor Ludovic Spiess. Na prahu nového milénia, v roku 2000, vtedy už slávny muž ovenčený vavrínmi zo svetových scén, v rozhovore pre časopis Formula As charakterizoval svoj život slovami: „Nič nepadá zo stromu. Iba prezreté ovocie. Akonáhle spadne na zem, rozgniavi sa.“
Ludovic Spiess (1938 – 2006),
zdroj: archív autorky článku
Rydlo namiesto gramofónovej ihly
Detstvo prežil v saskom meste Mediaş, kde navštevoval lýceum pomenované po protestantskom pastorovi Stephanovi Rothovi. Rodina mala hlboko do vrecka a vokácia Múz bola pre tenorovho otca, vojenského letca, vanitas vanitatum, márnosť nad márnosť. Umeniu sa v rodine nevenoval nikto, hoci tenorova matka Irma Grauer pochádzala z remeselníckeho rodu a starý otec sa živil ako obuvník. Symbolom prvého stretnutia Ludovica Spiessa s umením nebola gramofónová platňa, ako by sme očakávali, ale – kovorytecká. V 17 rokoch bol už tak vyškolený v kovotepectve, že po roku 1957, keď sa rodina presťahovala do Braşova, mohol sa zamestnať v zlievarenskej fabrike a v neskoršej továrni na výrobu traktorov Iona Fonaghiho. Matrice vygravírované mladým rytcom sa vyvážali až do Lipska. Za prebudenie jeho vášne k hudbe môže podnikový zbor Tractorul pod vedením miestneho dirigenta a skladateľa Mihaia Andrieseia, ktorý rozpoznal Spiessov potenciál a zveroval mu – i napriek absentujúcej vokálnej príprave – sólové party. Na zažltnutých stránkach podnikového časopisu Tractorul z 29. augusta 1959 stojí, že za prednes sóla v jednej z (budovateľských) kantát Norberta Petriho obdržal člen rovnomenného zboru Ludovic Spiess spolu s Traianom Nanom prvú cenu. „Neskôr som sa naučil, že sláva nepatrí tým, ktorí po nej prahnú,“ cituje muzikológ Iosif Sava v tenorovej monografii s príťažlivým názvom S Ludovicom Spiessom po operných divadlách sveta (Cu Ludovic Spiess prin teatrele lirice ale lumii, Editura muzicală, 1989).
Ludovic Spiess na scéne Areny di Verona ako Calaf v Pucciniho Turandot, 1969,
zdroj: archív autorky článku
Slovo traktor znamená ťahač (z latinského trahere, ťahať), no Ludovica Spiessa to väčšmi ťahalo k hudbe, než k motorom. Posmelený úspechmi v zbore, sebavedome vkročil do jednej z tried brašovskej základnej umeleckej školy (v tej dobe ešte Şcoala Populară de Artă, Ľudová škola umenia) a – pohorel. Z prijímacích skúšok ho poslali rovno domov – s konštatovaním, že mu chýbajú základné vedomosti z hudobnej teórie. Stratený prípad? Po roku, keď Ludovic sprevádzal istého kolegu z továrne na audíciu k profesorovi spevu Vasilemu Corpacimu z Cluju (študoval u neho aj slávny rumunský buffo bas Constantin Gabor), ho profesor vyzval, aby sa pokúsil niečo zaspievať. Úspešne, vyslúžil si niekoľko lekcií. Skutočnou školou vokálneho umenia bola pre Spiessa participácia na aktivitách vojenského armádneho súboru v Bukurešti, kde spoznal Gheorghea Pascu, manžela mezzosopranistky Nelly Dumitru (nuž, aj tej sa darilo viac v pedagogických vodách, než v šere javiskových dosák s vôňou terpentínu). Pascove každodenné hodiny boli jedinou formálnou edukáciou Ludovica Spiessa, ktorý – podobne, ako jeho taliansky pendant v teréne sonórneho lirico-spinto tenora Franco Corelli – maľoval vokálny autoportrét štetcom naturálnych dispozícií.
Od operety s lebkou k hamletovskej tragédii
V roku 1962 podpísal Ludovic Spiess prvý umelecký kontrakt na pozíciu zboristu. Nie však v opere, ale – v bukurešťskej operete, ktorá sa od roku 1990 hrdí menom popredného tenoristu v službách úsmevnej sestry opery a bývalého právnika Iona Daciana. Bukurešťská opereta sa narodila v roku 1950, kedy konzílium ministrov slávnostne inaugurovalo nové divadlo. Rumunská operetná tradícia však siaha do revolučného roku 1848, kedy rodák z moldavského Iaşi Alexandru Adolf Flechtenmacher skomponoval prvú rumunskú operetu s názvom Baba Hârca (slovo hârca je v rumunskom vokabulári lexikálnou výpožičkou z ukrajinčiny a označuje umrlčiu lebku, cranium, ale tiež klebetnú babu-jagu, čarodejnicu). Ešte pred Flechtenmacherom zneli všetkými kútmi krajiny tóny francúzskej komédie vaudeville. Zábava zo zeme galského kohúta sa v Rumunsku zmenila na vodevil reprezentovaný v roku 1835 dielom Triumful amorului (Víťazstvo lásky) spod klavíra Ioana Andreia Wachmanna. Rumunská opereta je dcérou offenbachovského bonvivánstva, nie dunajskej noblesy z Hofburgu – Ion Dacian však vo svojom umení integroval nespojiteľné prvky francúzskeho, rakúskeho a maďarského štýlu. V Dacianovi našiel Ludovic Spiess nového strážneho anjela: pod jeho ochrannými krídlami sa zo zboristu debutujúceho v role Voica v opere (!) Trandafirii Doftanei (Ruže Doftany) Norberta Petriho (toho Petriho, ktorého kantátu Spiess spieval ešte ako robotník v brašovskej továrni) stal popredný operetný sólista. À propos, Doftana je „rumunská Bastilla“, teda historická väznica pre politických trestancov. Spiess sa z väzenia hudby už nevymanil. Pod vedením Iona Daciana naštudoval titulné party v Lehárovej Zemi úsmevov, Straussovom Cigánskom barónovi, ako aj v operetách z domácej dielne Lăsaţi-mă să cânt (Nechajte ma spievať) a Lysistrata (obe od „rumunského Gejzu Dusíka“ Gherase Dendrina). Vasile Corpaci, Gheorghe Pascu, Ion Dacian – k triáde Spiessových hudobnodramatických tútorov prirátajme ešte Petra Ştefănescu-Goangă. Barytonista s krkolomným menom sa tešil výbornému renomé vo frankofónnom svete. Bol to tragéd, hamletovský zjav a jeho životnou rolou bol Verdiho Rigoletto. Spiess v rozhovore s Iosifom Savom v už menovanej biografii spomína, že po štvrťhodine operetnej exhibície na neho Goangă zrúkol tým svojím dramatickým barytónom: „Prestaň už s tými operetnými taľafatkami a choď do opery!“ („Să termini cu tâmpeniile alea de operete, să te duci la operă!“)
Ludovic Spiess v úlohe Rodolfa v Pucciniho Bohéme,
zdroj: internet
Po dvojročnej skúsenosti v operetnom ansámbli sa Ludovic Spiess stáva sólistom Rumunskej opery v Bukurešti (a zotrvá tam od roku 1964 „takmer“ po prah demokracie, do roku 1988). Vďaka spolupráci so Ştefănescom-Goangom naberá nové experiencie a technické finesy. Ludovic Spiess je príkladom, že proces edukácie je (nielen) v umeleckej sfére otvorený počas celej aktívnej kariéry a (teoreticky) by mohol pokračovať ad infinitum (do nekonečna) ako nikdy neukončená polpriamka, ktorú nepretne ani smrť (naučené odovzdávame novej generácii ako živé dedičstvo). Preto nie je správne rysovať hrubú čiaru medzi učňovské roky a roky pracovného nasadenia. Seneca vyriekol pamätné slová docendo discimus (učíme sa učením), čo znamená, že sa vzdelávame edukáciou iných, aj učením seba, autodidakciou, pričom tento proces trvá celý život. Prípad Ludovica Spiessa navyše vyvracia mýtus potreby jedného jediného pedagóga v úlohe stáleho vokálneho „spovedníka“ (okrem menovaného kvarteta Spiessových učiteľov nezabúdajme na Taliana Antonia Narducciho, ktorý viedol jeho hlas počas Rumunovho pobytu v Miláne roku 1966). Nemalú úlohu v jeho živote (najmä v osvojovaní si perfekcie pri čítaní partitúr) zohrala spevákova polovička a sivá eminencia, klaviristka Gerda Zach-Spiess.
Brána do sveta
Rok 1964 bol jeho bránou do sveta: v tomto roku Ludovic Spiess získal prvé miesto na speváckych súťažiach v metropole Rumunska a v Toulouse. O rok nato (rovnako) zabodoval v Riu de Janeiro a v roku 1965 mal už vo vrecku prvú cenu z holandského ‚s-Hertogenboschu. Medaily zo súťaží mu vyniesli medzinárodné kontakty. Medzitým si na domovskej scéne odkrútil debut v kostýme Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi, ktorý bol jeho prvou významnou postavou z talianskeho repertoárového jadra. Operné patrimónium z Danteho bel paese bolo pre Ludovica Spiessa axis mundi, teda stredovou osou (jeho vokálneho) sveta. Belcantovým hlasom (poplatným donizettiovsko-belliniovskej estetike) však nikdy nebol. Na palete Spiessovho timbru dominovali zemité odtiene. Jeho favoritmi boli Puccini (s Calafom z Turandot debutoval ako 32 ročný v Scale) a Verdi (Spiessovou Leonorou na predstavení Trubadúra v starorímskej aréne na letnom festivale v roku 1972 v Orange bola Montserrat Caballé). V druhej polovici 60-tych rokov už nechýbal na scéne žiadneho významnejšieho európskeho divadla. V roku 1971 ho päťkrát zažila newyorská Met: privítala ho v dvoch predstaveniach Trubadúra, v Leoncavallových Komediantoch s Neddou Rainy Kabaivanskej a v koncertnom uvedení Beethovenovho Fidelia.
Ludovic Spiess pred budovou Metropolitnej opery v New Yorku,
zdroj: internet
A tu sa dostávame k zaujímavej observácii: väčšina „vývozného artiklu“, s ktorým Ludovic Spiess cestoval po svetových scénach, nemá taliansku štýlotvornú nálepku. Stačí spomenúť pamätnú nahrávku Beethovenovho Fidelia pod vedením Leonarda Bersteina s Leonorou Birgit Nillson a Florestanom Ludovicom Spiessom z marca 1970 venovanú dvestoročnici narodenia skladateľa či kolaboráciu s magistrálnym Herbertom von Karajanom v Mussorgského operách Boris Godunov a Chovanščina. Takže, pokiaľ Spiessov taliansky repertoár definujeme ako os (alebo ťažisko) jeho sólistickej aktivity, nesmieme zabúdať na ani ostatné telesá v tenorovej vokálnej geometrii. Portfólio Ludovica Spiessa sa rozpína od Gluckovej Ifigénie v Aulide (diskofili majú vo svojich fonotékach live záznam z roku 1972 na strieborných diskoch s Annou Moffo a Dietrichom Fischerom-Dieskauom), cez Saint-Saënsovho Samsona a Dalilu až po capodopere Giuseppe Verdiho (Sila osudu, Un ballo in maschera, Aida, Otello), Wagnera (Lohengrin) a Richarda Straussa (Taliansky spevák v Gavalierovi s ružou s Bernsteinom vo Viedni). V rakúskej mekke opery na Ringu si mladodramatický tenorista zaspieval v roku 1969 titulnú rolu v nemeckojazyčnej verzii Smetanovho Dalibora po boku Leonie Rysanek. A ako hodnotí Ludovic Spiess mágiu najväčších operných domov? Proces kreácie hviezd je priamo úmerný prílivu publika. Hviezda by však mala zostať synonymom kvality. Podľa slov speváka z transylvánskeho Cluju sa okolo veľkých divadiel vytvára umelé magnetické pole dané ich mediálnym imidžom.
Nová kapitola v (ne)dopísanej kronike?
Po roku 1990 sa Ludovic Spiess aktivizoval vo verejnom živote svojej vlasti. Po krátkej perióde šéfovania bukurešťskému hudobnému Festivalu George Enesca vstúpil do politiky. V rokoch 1991 – 1992 (za premiérskeho žezla Theodora Stolojana) zasadol do kresla rumunského ministra kultúry. Počas jeho mandátu došlo k znovuotvoreniu letného sídla rumunských kráľov zámku Peleş pri mestečku Sinaia (zámok je v súčasnosti majetkom kráľovskej rodiny Rumunska a slúži verejnosti ako múzeum). Tenor v pozícii ministra priložil ruku k dielu v organizovaní Rumunských kultúrnych inštitútov (Institutul Cultural Român) v metropolách starého kontinentu (Benátky, Budapešť, Viedeň) a v transatlantickom „Big Apple“ (New York). Po roku 2000 však Ludovic Spiess odhodil politické jablko sváru (ak nerátame predsedníctvo Rumunského národného komitétu pre UNICEF) a v rokoch 2001-2005 nosil pomyselnú korunu impresária. Stal sa riaditeľom Rumunskej opery v Bukurešti – divadla, v ktorom odspieval desiatky večerov. Jeho hlas navždy zmĺkol 29. januára 2006. Zomrel na následky infarktu počas poľovačky.
Ludovic Spiess ako titulný hrdina Verdiho Otella,
zdroj: internet
Ak poľujete po vysvetlení titulku článku, tu je: zlé jazyky tvrdia, že v čase, keď Ludovic Spiess prišiel do Bukurešti, aby v hlavnom meste Rumunska účinkoval v operete, býval pod mostom operetného divadla. Tenor v „miléniovom“ rozhovore s Claudiom Ionescom pre Formula As túto informáciu potvrdil. Rok a pol nemal vlastný byt. Mladý spevák prespával v divadle, ale po 12 mesiacoch ignorácie zo strany úradov (regulatívy mocných) sa presťahoval pod most. Problém s bývaním sa vyriešil. Malo to však malý háčik, až po zime… Poukazovať iba na to, ako sa z operetného sólistu spod mosta stal európsky primo tenore a rumunský minister kultúry, by bol príliš lacný a sladký trik. Zostaňme radšej pri konštatovaní, že starogrécke Elýzium je psychologickou projekciou ľudskej túžby po bájnej krajine, kde neexistujú príkoria. Takej však niet. „Zlaté časy“ sú produktom nostalgie, pretože umelci lavírujú na hrane rigoróznej administratívy v každej dobe (tak, ako tenor zo zlatej fonotéky rumunského operného umenia, ktorý prežil tri režimy). „Ludi“ Spiess patril do kategórie ťažko explikovateľných osobností: jeho životný príbeh bol, tak, ako jeho umenie, sústavou do očí (a uší) bijúcich kontrastov.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Ludovic Spiess vo filmovej adaptácii Pucciniho Bohémy s Eugeniou Moldoveanu v úlohe krehkej Mimi. Nahrávka sa v roku 1983 ocitla na gramofónovom komplete rumunského Electrecordu pod senzitívnou taktovkou Constantina Petrovicia.
K jeho profilovým úlohám patril egyptský vojvodca Radames vo Verdiho Aide. Spiess si poradil s mediteránnym legatom, ale zostal pritom verný zemitému a dramatickému výrazivu.
Repertoárová škála transylvánskeho tenora nemala ďaleko od univerzality: obsiahol taliansky, francúzsky, nemecký i slovanský operný odkaz. Ária Talianskeho speváka z opery Gavalier s ružou Richarda Straussa je technický náročná (traduje sa, že skladateľ mal averziu voči tenorovým hlasom).
Melódie z operiet francúzskeho „hitmakera“ Francisa Lópeza nám pripomenú Spiessove operetné začiatky. Tenor zasvätil profilovú platňu francúzskemu zábavnému divadlu na prahu svojej kariéry „tragického trubadúra“ v roku 1963
