Tenor, ktorý nevidiacej vrátil zrak. Mario Del Monaco

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeho laserovo ostré uhľovočierne tóny „boxovali“ v opernom ringu od Turína po Tokio. Pri príležitosti 105. výročia od spevákovho narodenia nasadnime do auta života a kariéry Maria Del Monaca.

Trasúci sa prst „pobozkal“ zvonček. Skupinka priateliek prechádzala okolo dobre známej vily. Pri bránke sa objavil vyšportovaný muž s uhrančivým pohľadom, ktorý „operychtivé“ dámy poznali z jeho kreácií Otella, Samsona, Manrica, Cavaradossiho, ale aj Wagnerovho Lohengrina a Siegmunda z Valkýry, ktorého v roku 1966 naštudoval v Stuttgarte v nemeckom origináli (jeho syn Giancarlo bude neskôr v tom istom meste mútiť vodu ako režisér).

„Céčko“ na želanie

Obľúbený spevák sa pustil do rutinného podpisovania autogramov. Na štebotavý hlúčik „fanyniek“ by po čase celkom zabudol, keby nebolo jednej, ktorá podpis odmietla. „Prepáčte mi, ale skutočne neviem, čo iné pre vás môžem urobiť.“ Bol v rozpakoch. Veď to bola trúfalosť, dať „košom“ tenorovi, s ktorým londýnsky gramofónový gigant Decca podpísal kontrakt na dvadsať rokov.

So Sirénou v hrdle. Mario Del Monaco (1915 – 1982). Zdroj: mozart2006.wordpress.com

„Keďže mám to šťastie vidieť Maria Del Monaca naživo,“ utrúsila neznáma, „prosím si jedno pekné do di petto.“ Vysoké cé si nekupujeme ako zmrzlinu. Del Monaco sa zasmial a so slovami „dajte mi chvíľku“ ustúpil pár krokov dozadu a „vypálil“ výšku na želanie. Táto anekdota je zaujímavejšia o to viac, že podľa kritikov florentínsky rodák nemal intonačne stabilné „céčko“ vôbec v rozsahu.

Il vecchio lupo. Starý vlk. Oceľový býk. Muž, ktorý jedným tónom rozbije pohár. Tieto plytké, trochu infantilné reklamné slogany naznačujú, akú ligu Del Monaco vlastne hral. Ako to bolo s jeho hlasovou morfológiou? Čo navaril kuchár život Talianovi, ktorý odpočíva na centrálnom cintoríne v meste svojich štúdií v Pesare v divadelnom kostýme Otella? Aj ten si navrhol sám! Veď Mariovou prvou múzou bola maľba.

Ária vo farbách

V slovenskom opernom rybníku je podobným obojživelníkom vyštudovaný výtvarník a reštaurátor Jaroslav Dvorský, široká verejnosť si spomenie na maliarske pretenzie popového kráľa s operným školením Karla Gotta.

Maliarska paleta bola Del Monacovou celoživotnou priateľkou. Na obrázku v postave maliara Cavaradossiho v opere Tosca. Zdroj: internet

S paletou koketoval aj Pavarotti, jeho olejomaľby však boli ódou na radosť z naivizmu (Luciano sa dožil súdnej obžaloby od umelkyne, ktorá sa sťažovala, že tenorista jednoducho okopíroval obrazy z jej knižky). Mario Del Monaco sa však mohol pochváliť diplomom z prestížnej umeleckej akadémie a balíčkom pozitívnych kritík na svoju výstavu v roku 1956 v Miláne. Na rozdiel od Pavarottiho, Del Monaca brali kruhy kunsthistorikov vážne.

Kto paralelne študuje maliarstvo a spev, má unikátnu príležitosť komparovať. Hlasivky ako štetce, plátno celé telo, farby generuje dych. Mariove farby boli pastózne, zemité, barytonálne, okrové, obrussa, per ignem examinata, čiže zlato vyčistené v ohni. Vokálne zlato fosforeskujúce v rezonancii, ktorá podľa správ z americkej tlače začiatkom päťdesiatych rokov nedala pokoj lekárom a psychológom. Nevidiaca žena sa bila do pŕs, že pri Mariovom speve vidí. Dá sa z mlynčeka dobovej mediálnej mašinérie vydolovať zrnko pravdy?

Keď opera lieči

Mala Kristove roky a volala sa Irene Mayer. Povolaním sekretárka prišla o zrak pred štyrmi rokmi. Písacie stroje novinárov ťukali rok 1953 a v La Scale sa schyľovalo k premiére opery La Wally Pucciniho spolužiaka Alfreda Catalaniho. Opery, ktorú sa pokúšal spopularizovať Toscanini. Cintľavý, tuberkulózou zlomený skladateľ zomrel dirigentovi priamo v náručí. Toscanini mal preto na Catalaniho hudbu slabosť.

Je paradoxom dejín, že krotiteľ taktovky sa s Del Monacom nikdy osobne nestretol (obaja umelci, Toscanini aj Del Monaco, si príležitostne vymieňali nie príliš lichotivé „pozdravy“ cez médiá). A médiá hrali hlavnú rolu aj v tomto takmer mysterióznom príbehu.

Podarí sa výška? Mario Del Monaco (1915 – 1982), foto zdroj: pinterest.com

Všetko sa začalo v roku 1951. Sledujúc operný príbeh nílskej otrokyne s kráľovskou krvou (áno, Aidy), slepá dievčina z Marylandu skríkla, že vidí tenora! Dokázala detailne opísať situáciu na scéne, kostýmy i dianie vôkol seba. V reálnom čase a zo svojej pozície v hľadisku. Predsa si nemohla vopred naštudovať, aké šaty si oblečie vedľa sediaca neznáma. A detaily či režijná koncepcia premiéry vopred známe neboli. Alebo sa s niekým dohodla a zahrala „divadlo v divadle“?

Akty x pokračujú…

Sugescia? Hypnóza? Hystéria? Záblesky tajomného fotoaparátu mysle? Pýtal sa regiment skeptických expertov, ktorí krútili hlavou nad tým, prečo sa zrakové funkcie Američanky po skončení predstavenia dostali na pôvodný level. Do tmy.

Zrak sa Irene vracal iba pri Mariovom speve (skúmali ju priamo počas neho). Pri sopráne, ani pri iných tenoroch to nefungovalo. Médiá celú aféru samozrejme nafúkli a Irenini priatelia začali organizovať finančnú zbierku, aby sa mladá Američanka mohla dostať na ďalšie predstavenia svojho hrdinu. Lebo pri počúvaní nahrávok sa „zázraky“ nekonali. Prišla aj na premiéru Wally s Del Monacom v La Scale. A znova videla.

Nežná tvár operného héroa. Mario Del Monaco so štvornohým miláčikom. Zdroj foto: internet

Mohla si Irene všetko vymyslieť? Del Monaco takúto „reklamu“ nepotreboval a nevidiaca dáma bola podľa psychiatrických posudkov celkom fit. Aj oftalmológovia boli v koncoch, pretože podľa lekárskych záverov skutočne na chvíľu videla… Takže, čo sa vlastne stalo? Mohol magnetizmus alikvótnych tónov nejako stimulovať jej oči? Poriadne sci-fi, však? Pred baterkou medicíny však záhady ľudského mozgu stále unikajú. Príbeh Ireny Mayer, ktorej Del Monacov hlas údajne na chvíľu navrátil zrak, patrí do kabinetu kuriozít. Pozor, latinské slovo curiositas neznamená bizarnosť, ale zvedavosť…

Svetlo z tieňa kritiky

Veľa dobových záznamov ho spodobuje s hlavou neprirodzene zaklonenou dozadu a s očami upretými k nebu pri najvyšších tónoch. Cieľom tejto pozície bola simulácia pocitu maximálne uvoľneného otvoreného hrdla (gola aperta).

Sám Del Monaco prirovnával vlastnú techniku k vrcholovému fitness cvičeniu svalov (esercizio muscolare) a celý život zostal verný kontroverznému spievaniu so zníženým hrtanom (lower larynx). To dodalo jeho tónu lesk trúbky, no obralo ho o lucídne vysoké cé. Del Monacovo „céčko“ dokumentuje vari pätica živých nahrávok, a to len v ansámbloch a v dvojspevoch so sopranistkami (aký tón spieval na želanie fanúšičke z úvodu nášho rozprávania, dnes už nik neodmeria).

Ležérny Pinkerton z Pucciniho Madama Butterfly. Rola netypická pre Del Monaca, mal ju v repertoári v začiatkoch kariéry. Zdroj: pinterest.com

Veristická primadona Magda Olivero sa zmieňuje o ďalšom tenorovom vokálnom defekte. Pri spoločnom nahrávaní Zandonaiovej drámy Francesca da Rimini Mario nebol schopný zaspievať tichučké piano. A mal z toho nervy. Veru, nebol to hlas schopný spievať deťom uspávanky, zato štart Concordu by spoľahlivo prekričal.

Za všetkým hľadaj ženu

Tenor ako laserový meč. Unikátnu techniku (časťou auditória zatracovanú a ešte väčšou časťou vyzdvihovanú do nebies) ho naučil pesarský maestro Arturo Melocchi. No zdalo sa, že vokálny zubor, po ktorom je od roku 2011 pomenovaný operný dom v severotalianskom Trevise, sa na štúdiá k veľkému pedagógovi nedostane. Cherchez la femme!

„Musíte Maria prijať, inak bude stratený!“ Kde sa v dievčati, ktoré (zatiaľ) nič nedosiahlo, brala toľká odvaha zoči-voči sivovlasému profesorovi? Volala sa rovnako ako hlavná protagonistka Giordanovej opery z cárskeho Ruska. Fedora.

Vzácna snímka z mladých liet. Del Monaco je pripravený prespievať svet. Zdroj: internet

S Mariom sa spoznali v orientálnym korením prevoňanej Líbii. Tenorov otec Ettore prežil v Tripolise tri roky. Pod antickými ruinami sa zoznámil s rodinou kapitána Filippiniho, Fedorinho otca. Kapitán bol ženatý s Pražankou s nemecko-židovskými koreňmi Elsou Zuckermannovou. Fedora mala od koho odpozorovať nemecký zmysel pre precíznosť, razanciu a presnosť.

Po návrate do materskej krajiny sa niť medzi oboma mladými ľuďmi neprestrihla. Neskôr spoločne drali školské lavice. Rodinný priateľ Del Monacovcov spevák Antonio Morigi kládol Mariovi na srdce, aby býka vo vlastnom hrdle ujarmil pomocou Melocchiho metódy. Ale profesor mal plno. Mario berie v Pesare hodiny teórie a klavíra, spev študuje súkromne mimo konzervatoriálnych brán. A otec sa na takúto stagnáciu nemôže pozerať.

Krok vedľa

Praje si, aby Mario prekročil Rubikon (pardón, Tiber) a zapísal sa na majstrovské kurzy pri rímskom Teatro dell’Opera, kde ho čaká príjemný bonus v podobe (na tú dobu) slušného štipendia. Do hladnej rodinnej šporničky by cengla nejaká tá líra. Mario zahviezdi na prijímačkách – a dostáva sa do triedy rímskeho profesora Mercantoniho. Ideál? Kdeže! „Značková“ inštitúcia nie je automaticky zárukou kvality. Mercantoni chce nemožné. Naučiť mladého Del Monaca spievať pianissimo. Ordinuje mu Mozarta a Rossiniho.

Keď hrdina podľahne zvodom ženy. Heroický Samson Mario Del Monaco v objatí javiskovej partnerky Risy Stevens. Zdroj foto: internet

Po roku trápenia dáva na radu Fedoriny a vracia sa do Pesara. Ale Melocchi je tvrdohlavý. „Utiekol si spred mojich dvier, tak čo vlastne chceš?“ A vtedy prišla chvíľa „tieňovej ministerky“ Fedory. Na prekvapeného profesora zvýšila hlas, tak, ako to vedia len amazonky. Tak sa budúci najväčší povojnový Otello dostal pod ochranný slnečník svojho tretieho a posledného učiteľa spevu.

Manželke (s Fedorou spojil život v roku 1941) vďačil za veľa. Spoločne rozbiehali operný vlak na doskách milánskeho Teatro Puccini. To už mal za sebou divadelný krst v Cagli v kostýme sicílskeho „drsniaka“ Turidda. Do mentality Sicílčanov sa vedel vžiť, po otcovi mal v rodokmeni palermskú princeznú Caterinu Vanni di San Vincenzo. Po vojne, keď Del Monacova hviezda utešene stúpala, zamkla Fedora svoj soprán do truhlice rodinného života (rovnako šľachetne sa zachovala manželka Plácida Dominga, tiež bývalá operná speváčka) a stala sa manželovou sivou eminenciou.

Stretnutie s Beniaminom Giglim

Od roku 1929, kedy štrnásťročný Mario Del Monaco (narodil sa 27. júna 1915) prvý raz verejne účinkoval na recitáli romancí v mestečku Mandolfo, pretieklo presýpacími hodinami času veľa piesku. Na začínajúceho speváka, ktorý si sotva zobliekol vojenskú uniformu, čakala veľká zahraničná príležitosť – Londýn.

Dva tenorové orly. Mario Del Monaco a Gigliho konkurent v Metropolitnej opere Giovanni Martinelli. Zdroj: mozart2006.wordpress.com

Mesto s puncom kráľovnej Viktórie sa oveľa viac tešilo na 65-ročnú legendu Beniamina Gigliho, ktorý mal v ten večer spievať v Mascagniho jednoaktovke Cavallerii. Na Del Monaca mal prísť rad až v druhej opere, ktorá bola v ten večer na programe, v Leoncavallových Komediantoch. Čiperný Gigli si však zaumienil, že obe roly zvládne ľavou zadnou. Vtedy neznámeho Del Monaca „vyradil zo šachovnice“ s tým, že mladému mužovi veľkoryso prenechá svoj honorár za druhý titul večera.

Mario nenamietal a prepustil starnúcej legende svoju rolu. S idolom sa nediskutuje. Na jeho platniach predsa vyrastal. V monografii o našom dramatickom tenorovi, ktorá sa v roku 1969 vďaka K. V. Burianovi objavila na československom knižnom trhu, čítame o dojmoch zo stretnutia tenore rubusta s lyrickou slzou z Recanati. Gigli bol vraj guľatý, bledý a starosvetský. Keď sa pred ním objavil Mario, aktívny plavec, vysoký ako svieca, cyklista a bežec, okrúhly Beniamino si vzdychol: „Mladý muž, vy máte šťastie! Máte peknú postavu!“

Hádky s Dalím a kritikove paradajky

Vzhľad modela pomohol Del Monacovi odštartovať filmovú dráhu, ktorou namotal na udicu opery aj neoperné ryby. Tie sa o desaťročia neskôr nechali kŕmiť bulvárom. Že v istom rímskom hoteli si náš hrdina platí apartmán s trojmanuálovým organom. Že vo vile v Lancenigu má súkromnú kaplnku aj najdrahšiu hi-fi sústavu spoza Atlaniku. Že s maliarom Dalím vedie priateľské škriepky o jeho excentrických fúzoch…

Los Angeles Examiner v roku 1956 napísal, že Metropolitná opera má nového Elvisa Presleyho. Všimnime si Del Monaca v „elvisovskej“ póze s gitarou. Zdroj: internet

Hudobná historiografia píše paralelné dejiny. Že v Teatro Colón v roku 1950 kreuje svojho prvého Otella a v rovnakom roku dobýja arénu americkej Met s postavou rytiera Des Grieuxa v Pucciniho smutnohre o svätej hriešnici Manon Lescaut. Prvý muž Metropolitnej opery Rudolf Bing si mädlí ruky.

Americký kritik Irving Kolodin má „trochu“ iný názor. Po Monacovom zaoceánskom Otellovi pustil na orbit Saturday Review najhoršiu recenziu tenorovho života: „Mario Del Monaco Otellovi vôbec neporozumel. To, čo robí na scéne, je hlúpe, sotva hodné malého chlapca!“ Ľadová sprcha Taliana inšpirovala, aby postavu Verdiho Maura preskúmal do posledného chlpu na brade.

Otello na druhú

O tri roky ten istý Kolodin nabil bojové pero nábojom pochvaly: „Del Monacov Otello by sa páčil samému Shakespearovi!“ Náš tenore eroico si pod vplyvom skúseností s publikom v rôznych kútoch sveta vytvoril dve scénické verzie Otella – americkú (anglosaskú) a juhoeurópsku (románsku).

Dvaja Otellovia na jednom obrázku. Mario Del Monaco a jeho maľované ja. Zdroj foto: internet

„Anglický“ Otello je rozvážny, hrdý, dôstojný šľachtic, honorificus dominus, ktorého Jagov jed žiarlivosti otrávi akousi nešťastnou náhodou. Za všetko môže Jago – Otello je nevinná obeť manipulácie. S opačným pólom operného magnetu elektrizuje Mario Del Monaco svojho „latinského“, románskeho Otella. To je triumfátor, dobyvateľ, náladový rebel, v ktorom Jago prebudí na dne duše spiace psychopatické chúťky. Otello je vinný – Jago je len bábka, ktorá spúšťa dávno naprogramovaný mechanizmus

Takéto dve karty mal rodák z Florencie v talóne. Je zaujímavé, že Francúzom predstavil anglosaský variant svojho Maura benátskeho. K prínosom Maria Del Monaca patrí aj zmena Otellovej pleti. Dovtedy bol čierny ako čokoláda, Mario z neho urobil mulata à la biela káva.

Autonehoda

Nemusíme veštiť z kávy, aby sme vedeli, že pásku úspechu môže dextera Dei, pravica Božia, rýchlo prestrihnúť. Festina lente – ponáhľaj sa pomaly. Náhlil sa do Salzburgu na natáčanie filmu Záverečný akord. Akord škrípajúcich kolies nečakal. Po havárii našťastie vyviazol bez vážnejších následkov. Žiaľ, nebola to jediná havária v jeho živote. V roku 1963 sa smrtka opäť pozrela Mariovi do očí.

Maria a Mario. Po Belliniho Norme si publikum opäť vydupalo klaňačku Callas a Del Monaca. Zdroj: pinterest.com

Počas jazdy z Ríma do Mníchova sa mu zodvihla zle zaistená kapota a stratil kontrolu nad vozidlom. Populárny umelec utrpel rozsiahle zranenia na krku a na tvári a kým ho previezli do nemocnice, stratil štyri litre krvi.

So stálymi javiskovými partnerkami Renatou Tebaldi (nahrával s ňou štúdiové operné komplety) či Mariou Callas sa musel na niekoľko mesiacov rozlúčiť. Spolubežec z tenorového maratónu Giuseppe Di Stefano však urobil krásne gesto, keď prišiel dodať kolegovi optimizmus až k nemocničnej posteli.

Mario Del Monaco sa na operné javiská po vynútenom intermezze vrátil (stihol ešte vzkriesiť Verdiho zabudnutú operu Stiffelio, v súčasnosti opäť mimo dramaturgického mainstreamu), v polovici sedemdesiatych rokov však povedal spievaniu addio.

Medzi notou a nótou (diplomacie)

Addio talianskej kultúrnej verejnosti dalo bodku za jeho oslnivou kariérou (jej prehľad prinášame v článku Vladimíra Blahu Najlepší Otello) 16. októbra 1982. Operný „Iron man“ podľahol zápalu obličiek. Po srdcovom infarkte začalo Otellovo železné zdravie korodovať, sedem rokov pred smrťou zostal na dialýze.

Úmrtie Maria Del Monaca bolo ranou (nielen) pre Taliansko. Zdroj: concertodautunno.blogspot.com

Bol ambasádorom talianskej kultúrnej perfekcie. Cisársky pár v Tokiu sa vybral do divadla iba kvôli nemu. Po prvý raz v živote. Veličenstvo iteratívne pozvalo Del Monaca na svoj dvor a na počesť hosťa nechalo predviesť starú japonskú hru. Na druhom konci sveta neskôr večeral s anglickou kráľovnou a dovolil juhoslovanskému diktátorovi Titovi, aby ho pokorne sprevádzal na klavíri. Tak sa pečie hudobná diplomacia…

Bývalý korešpondent žurnálu amerických Talianov Il progresso italoamericano (a otec speváka v jednej osobe) Ettore Del Monaco spokojne kýve hlavou. Aj Mariov brat Marcello sa vydaril, dozrel na popredného vokálneho pedagóga, filozofa a humanistu.

Homo súvisí so substantívom humus, pôda. Desiatky Del Monacových zvukových záznamov sú živou pôdou pre helden-tenorálnu interpretáciu 21. storočia. Rovnako mocný strom, ako ten Mariov, z nej zatiaľ nevyrástol.

Autor: Lucia Laudoniu

video

V roku 1961 vyšla v Taliansku malá SP platňa s dvoma patriotickými piesňami. Do prvej strany platne vytesal hudobný Michelangelo túto „veľkoopernú“ verziu talianskej štátnej hymny.

Ani populárnej hudbe sa nevyhýbal. Podľa neoficiálnych zdrojov Un amore così grande napísal Ferrilli Del Monacovi „na telo“. A famózny tenor ju od roku 1975 preslávil po celej talianskej čižme.

Dnes nehrané Perosiho Requiem v Mariovej interpretácii zráža na kolená.

Prológ z Komediantov písal skladateľ pre barytonistu. S áriou sa skúsil popasovať už kráľ lyrických tenorov (!) Gigli (nahral ju v auguste 1942 v Berlíne), ale až Mario Del Monaco ju premenil na tenorový blesk. Raritná sovietska snímka.

Vlajku Otellovej lode nestrhne búrka, ale jeho vlastná ľudská slabosť. Vychutnajte si kompletnú živú nahrávku Verdiho tragickej labutej piesne z roku 1958 s Mariom Del Monacom, Victoriou De Los Angeles a Leonardom Warrenom. Podľa môjho názoru jedna z najlepších živých nahrávok tejto opery vôbec, ktorá určite zaujme aj vás.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku