Tenor z knihy rozprávok Giuseppe Di Stefano

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tenor-šabľaobeťou mačiet. V roku 2004 ho v africkej oáze prepadli banditi s nablýskanými nožmi. Po incidente v Keni sa rodák z úpätia sicílskej Etny stiahol z verejného života, no jeho nahrávky stále patria k tomu najlepšiemu, čo tenorový hlas ponúka na gramotanieri. Pred storočím prišiel na svet cantautore della vita Giuseppe Di Stefano.

Zmrákalo sa k vojnovej búrke. Medzi synmi Danteho zeme pripravenými vypustiť dušu na ruskom fronte stál aj útly il Milanese siciliano – už v kolíske symbolicky pokrstený sopečným dychom sicílskeho mestečka Motta Sant’Anastasia ležiaceho asi dva kilometre od metropoly Catanie a neskôr odchovaný chladnejšími nocami milánskeho severu.

Po troch rokoch kňazského seminára sa „Pippo“, ako Di Stefana prezývali najbližší, zapísal do učiteľského ústavu. Krátko pred dovŕšením osemnástin vyhral vo Florencii súťaž per voci grezze, pre „surové“ hlasy, a vyslúžil si foto v Corriere della Sera.

„Peppino“ Di Stefano na vlnách piesne. Zdroj: internet

Pózoval aj pre rozprávkovú knižku

Vojenský lekár mal našťastie pochopenie pre la promessa voce katolíckeho ex-seminaristu a namiesto ruskej zimy mu odporučil zdravotné zotavenie in bracchio patriae, v náručí vlasti. Falošné lekárske potvrdenie s ústnym dodatkom, že pre Taliansko bude väčším prínosom ako spevák, než ako živý terč v uniforme, Di Stefanovi možno zachránilo kariéru.

Slovo kariéra je zviazané etymologickou reťazou s pôvodným latinským currus a z neho odvodeným substantívom carrus, ktoré označuje štvorkolesovú vlečku s nákladom (odtiaľ anglické car), vagón či dopravný voz. Kariéra nie je pierko, ale ťažký voz, ktorý vláčime ako ťažné kone po diaľnici života. Kariéra budúceho javiskového (a na krátku dobu aj súkromného) tenorového partnera Marie Callas sa začala lapide cum captivitatis, s kameňom zajatia.

Internácia vo vojenskom tábore vo Švajčiarsku prispela k tomu, že sa naučil po nemecky (ešte netušil, že ku koncu kariéry, keď sa o slovo prihlási vokálna únava, mu budú tlieskať v nemeckej operete). Neskôr pod pseudonymom Nino Florio nahráva pre švajčiarsky rozhlas (nielen) operné evergreeny.

Ustavične na cestách. Tenor Di Stefano so svojím chlpatým poslucháčom. Zdroj: pinterest.at

Spisovateľka a výtvarníčka ruského pôvodu Wala Dauwalder bola mladým umelcom očarená natoľko, že sa rozhodla zvečniť jeho tvár v ilustráciách k jednej zo svojich rozprávkových kníh Lubawa. Zistiť, v ktorých jej obrázkoch je Di Stefano „zakliaty“, je dnes už nemožné.

Madame Dauwalder poskytla v sedemdesiatych rokoch, keď už Di Stefanovo meno voňalo parfumom legendy, diskografickému domu EMI vzácne súkromné nahrávky, ktoré začínajúci lyrický tenor zrealizoval v jej dome.

Pavarottiho facka

Domus aurea talianskych tenorov právom počíta „Pippa“ Di Stefana k svojim prominentným obyvateľom. Sicílčanov hlas sa dá prirovnať k nástennej tapisérii, ktorá vzbudzuje dojem monumentality a farebnosti, kým v skutočnosti je utkaná z jemných a svojím spôsobom nezaujímavých nití.

Takto si ho pamätáme. Giuseppe Di Stefano v civile. Zdroj: internet

„Pippov“ volumen nikdy neatakoval amplitúdu hlasových gigantov Del Monaca, Corelliho či generačne mladšieho menovca Giuseppe Giacominiho, oproti nim však vynikal ušľachtilým sotto voce, umením diminuenda, skvele nasadzovanými pianami a slnečným timbrom, kvôli ktorému vraj Pavarotti dostal otcovské zaucho.

Podľa istej anekdoty sa grandissimo Luciano kvôli Di Stefanovi pohádal s papà Fernandom, „someliérom operného vína“ (pretože kvalitný hlas možno skutočne hodnotiť vo vinárskych kategóriách). Tenorov otec Fernando Pavarotti uctieval Beniamina Gigliho ako starí Rimania svojich bôžikov lárov, no Luciano dával prednosť lucidite Di Stefanovho tenorového svietnika v hrdle. Pavarotti senior „strelil“ synovi za tento názor otcovskú facku.

Neznamená to, že by snáď Taliani nemali „Peppina“ Di Stefana radi. Jeho miestami priam akademická dikcia, výborné legato a gigliovský zmysel pre lamento z neho robia dokonalého trubadúra. Kritickému uchu však nemôžu uniknúť nekryté vokály v hornom registri a uprednostňovanie inštinktu pred technikou.

Akoby vyskočil z rokokovej bonboniéry. Giuseppe Di Stefano na obale jednej zo svojich platní. Zdroj: internet

Popularizátor talianskeho folklóru

Di Stefanov hlas dobre vystihuje stará adventná liturgická formulácia rorate coeli desuper, roste nebesá z výsosti. Jeho tenor totiž do seba integroval krištáľový lesk rosy aj pocit očakávania gradácie frázy.

Tieto inštinkty, akokoľvek geniálne, mu však nemohli vydržať večne. Spevákova študentská príprava nebola priveľmi intenzívna. Vieme o nej málo. Hodiny spevu začal talentu spod Etny platiť jeho priateľ, študent práva Danilo Fois. Encyklopédie uvádzajú, že u sicílskeho barytonistu Enrica Montesanta sa „zohrial“ len dva mesiace. Aký bol vlastne rozsah lekcií od tenorového zboristu La Scaly Adriana Tocchia, je záhadná otázka.

Záhadným však nie je termín Di Stefanovho debutu. Štartovacou čiarou jeho operného maratónu bol rytier Des Grieux z Massenetovej Manon v roku 1946 v Reggio Emilia. V rovnakej postave sa v marci 1947 uviedol v milánskej Scale.

Rutina (takmer) každodenná. Ešte posledné úpravy a predstavenie Leoncavallových Komediantov s Giuseppem Di Stefanom sa môže začať. Zdroj: primephonic.com

„Hlas a výraz sú dve rieky, ktoré sa stretávajú v spoločnom mori: v okamihu slávnostného večera.“ Slová pripisované Di Stefanovi vyjadrujú jeho spevácke krédo založené na synergii vokálnej emisie a emočného prežitku (nie je zbytočné uvedomiť si, že latinské feminínum motio prítomné v slove emócia označuje pohyb).

Sicílsky prvý muž tenorového lyrizmu preto nepodceňoval neapolské canzonetty vlniace sa v ľudovom rytme, ktoré považoval za najlepšiu školu italianizovaného speváckeho výrazu. Väčšina neapolských hitov je artificiálnym výhonkom na strome dobového populáru. Majú svojho autora, ale sicílske kantilény na Di Stefanovom albume Italy (ktoré sú vzdialenou „hudobnou sesternicou“ rumunskej pastorálnej doiny) sú predsa len viac nasiaknuté tymiánom folklóru. Di Stefano bol veľkým propagátorom ako neapolskej, tak aj sicílskej hudobnej tradície. Namaľovať miniatúru v podobe piesne je oveľa náročnejšie, než stvoriť veľkoopernú fresku.

Syn obuvníka „šije“ túlavé čižmy

„Sixtínska kaplnka opery“ La Scala prijala bývalého adepta kňazstva za svojho tak trochu aj vďaka milánskej domestikácii. Tenorov otec, bývalý karabinier, si v Miláne zarábal na chlieb ako obuvník a matka bola krajčírkou.

Len pár týždňov pred Carusovou smrťou v auguste 1921 dala „zem vendetty“ svetu novú tenorovú osobnosť: Di Stefano sa narodil 24. júla 1921, avšak novým Carusom sa nestal. Bol príliš špecifickým na to, aby uzavrel „elektrický obvod“ svojej vokálnej kariéry so spálenými káblami imitátora.

Giuseppe Di Stefano bojuje o právo milovať ako Riccardo vo Verdiho Maškarnom bále. Zdroj: intoclassics.net

Na scéne sa obľúbený tenor pravidelne stretával so smrťou, ktorá – hoci len v divadelnej maske – zlovestne kontrastovala s frenetickým aplauzom plným života. Spieval vari všade in orbe terrarum, jeho meno poznali operní priaznivci na štyroch kontinentoch.

V americkej Met držal víťazné karty sedem sezón grosso modo do roku 1965, o rok neskôr sa zúčastnil festivalu v San Reme s piesňou Per questo voglio te na hudbu Mansueta De Pontiho. Pre zaujímavosť, mansuetus je v latinčine mierny, vľúdny, pokojný v pokore. Vlastnosti úplne protichodné Di Stefanovmu temperamentu robiacemu ohňostroj na verdiovsko-pucciniovskom, ale aj donizettiovskom či frankofónnom firmamente.

Taliansky Corriere della Sera zaznamenáva perom Enrica Girardiho úsmevnú kuriozitu, ktorá s Giuseppeho umením bezprostredne súvisí a zároveň odhaľuje jeho priateľskú povahu.

Salve! Pozdrav múzam od Giuseppe Di Stefana. Zdroj: pinterest.com

Šampanské za Traviatu

Štúdiové operné nahrávky vznikali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ako huby po daždi. Rýchlosť si vždy pýta svoju daň. Aby sa predišlo logistickým kolíziám s rozcestovanými sólistami, nahrávalo sa na predhratý orchestrálny podklad. Technici následne čarovali so synchronizáciou.

O dirigentovi Riccardovi Mutim je známe, že tento nešvár nikdy nepodporoval. Manažér gramokoncernu EMI John Mordler preto do Mutiho kompletu Traviaty s tandemom Scotto – Kraus angažoval začínajúcich anglických interpretov bez medzinárodných skúseností, aby sa pri nahrávaní najmenších postáv „oťukali“ s mikrofónom bez sterilného nahrávania na orchestrálny playback. Medzi nimi bol aj tenor, ktorý mal v postave sluhu zaspievať jedinú vetu: La cena è pronta, večera je hotová.

Spevákov výrazný britský akcent však talianskemu dirigentovi trhal uši. Muti preto operu nahral bez repliky Florinho sluhu. Večera (ne)bola hotová.

Úspech si Di Stefano ulovil aj ako Nadir v Bizetových Lovcoch perál. Zdroj: pinterest.com

O niekoľko dní sa v londýnskych štúdiách Abbey Road „udomácnil“ Giuseppe Di Stefano. Agent Mordler neváhal a výmenou za fľašu šampanského presvedčil hviezdneho tenora, aby do Mutiho verzie Traviaty s Renatou Scotto dodatočne nahral chýbajúci part Domestica. Part, ktorý prakticky tvorili len štyri slová v medovozvučnej taliančine. Tomu sa hovorí miniatúra!

Verdiho Traviata bola pre flamboyantného Di Stefana suo modo kľúčom do správnej zámky. V roku 1951 sa v tejto opere pod brazílskym nebom stretáva s Mariou Callas, s ktorou v polovici sedemdesiatych rokov absolvuje známe rozlúčkové turné.

Slnko v jeho hrdle však zastrelo príliš veľa mrakov. Definitívne prišiel o legatovú kultúru a nie vždy sa spoľahlivo udržal na intonačnej hojdačke. Pod jeho výkon sa podpísalo utrpenie: v roku 1975, keď mal koncertné záväzky s Callas, mu rakovina vzala iba dvadsaťročnú dcéru Luisu.

Bodkou za operným letopisom Giuseppe Di Stefana bola maličká postava cisára Altouma na predstavení Pucciniho Turandot v Caracallových kúpeľoch v Ríme v roku 1992.

Labutia pieseň Giuseppe Di Stefana a Márie Callas. Bulvár v nich videl „operný pár storočia“, oni sami sa cítili byť otrokmi nôt. Zdroj: internet

Africká Keňa, v ktorej si v jeseni života postavil rezidenciu, ho zmenila. Útok z roku 2004 bývalému vrcholovému tenorovi poškodil mozog. Štyri dni bojoval o život v nemocnici v Mombase. „Spím v tieni stromov, ako to robia staré levy.“ utrúsil Di Stefano na margo svojho afrického dôchodku. Zomrel v rodnom Taliansku 3. marca 2008 vo veku 86 rokov a smútok nad svojou slávou si zobral do hrobu.

Autor: Lucia Laudoniu

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Melancholická sicílska nálada „Peppina“ Di Stefana.

Hlavové tóny a noblesné pianissimá emitoval s nesmiernou ľahkosťou.

Di Stefanov vláčny tenor a perlivá artikulácia boli pre mnohých melomanov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov vinylovým suvenírom z dovolenky v Taliansku.

Túto Brogiho pieseň si osvojili najmä barytonisti, Giuseppe Di Stefano ju zaradil do svojho repertoáru počas svojich švajčiarskych začiatkov.

Veľký dvojspev z Verdiho Otella – z drámy, ktorej Di Stefano a Callas nikdy nevdýchli život na spoločnom javisku. Raritný londýnsky štúdiový záznam z roku 1972.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár