Tenorový bál s Pietrom Ballom

Pracoval v kameňolome a spev bol pre neho liekom na únavu. Ako sa ďalej vyvíjala kariéra tenora, pedagóga a režiséra Pietra Balla? 8. októbra 2022 tento operný syn Etny oslavuje svoje sedemdesiatiny.

Keď koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov vstúpil Pavarotti do makrosveta komercie, nezainteresovaný divák nadobudol pocit, že tenorový hlas je ohrozeným druhom. Všetky talianske operné potoky sa vlievali do pavarottiovského mora.

Bol Carusov trón skutočne obsadený alebo je (už od smrti veľkého Neapolčana) v stave sede vacante? Rozloženie síl na talianskom tenorovom poli však bolo oveľa subtílnejšie a komplexnejšie. Okrem „zlatohlasého“ Luciana sa o vavríny usilovali (aspoň na lokálnej stredomorskej úrovni) tenori minori – Alberto Cupido, Salvatore Fisichella, Giuseppe Giacomini, Nunzio Todisco či Mario Malagnini, známy vďaka Zámockým hrám zvolenským aj slovenskému publiku. Operná planéta prechádzala generačnou transformáciou. Carlo Bergonzi a Franco Bonisolli sa pomaly presúvali z javísk do učebníc a mladšia generácia reprezentovaná alagnovsky mäkkým timbrom Stefana Secca alebo (niekedy prematúrnymi) verdiovskými kreáciami Francesca Meliho práve vstupovala do významnejších belcantových arén. Pavarotti bol reklamnou čerešničkou na talianskej tenorovej torte, ktorú v skutočnosti tvorilo nemálo poschodí. Pietro Ballo bol jedným z nich.

Drina v kameňolome

S menom energického Sicílčana s gaštanovou bradou sa Slováci mohli stretnúť v roku 1992. Letnú festivalovú Veronu čakal tenorový sviatok. Trinástka bojovníkov z armády vysokého cé, nad ktorými svietila kométa (vtedy už legendárneho) Carla Bergonziho, mala vzdať hold Beniaminovi Giglimu. Dirigent Anton Guadagno a väčšina účinkujúcich (s výnimkou Španiela Josého Sempereho) boli Taliani. Strednej a východnej Európe robili česť tri mená – Ukrajinec Anatolij Solovjanenko, Bulhar narodený v Ríme Emil Ivanov a Slovák Peter Dvorský. Ten bol spomedzi netalianskych protagonistov augustového stretnutia tenorov určite najslávnejší a do Verony si ho prišlo vypočuť aj niekoľko Slovákov.

Prečítajte si tiež:
Piesok plný krvi a hudby. Arena di Verona v zrkadle dejín

O koncertné javisko sa Dvorský v ten večer delil aj s Pietrom Ballom. Z koncertu existuje zaujímavý dvojalbum, ktorý prináša možnosť konfrontácie veľmi odlišných výkonov (a pre fanúšikov Petra Dvorského zostáva zberateľskou perličkou). Ballo predniesol Wertherovo Pourquoi me réveiiler a verdiovskú canzonettu La donna è mobile. Kým Dvorský ovládol veronskú arénu nárekom z Manon Lescaut (s touto operou nadchýnal in illo tempore pucciniovských fanatikov vo viedenskej opere na Ringu), Pietro Ballo „svojho“ skladateľa prekvapivo obišiel.

Jeho maestrom číslo jeden bol nepochybne Donizetti. Ballovo umenie dobre dokumentuje trojica donizettiovských kompletov realizovaná in vivo v rokoch 1991 a 1995 – komická jednoaktovka Rita, aristokratická Caterina Cornaro a najmä Anna Bolena s Katiou Ricciarelli. Je ťažké uveriť, že tenorové party na týchto živých nahrávkach stvárňuje muž, ktorý kedysi pracoval v prašnom prostredí jedného zo sicílskych kameňolomov.

Hlas ale nemal z kameňa, hrdlo mu zohrievalo rovnaké sicílske slnko, ktoré dalo dejinám opery populárneho javiskového partnera Marie Callas Giuseppe di Stefana a v neskorších decéniách Marcella Giordaniho. Od nich podedil lásku k neapolským a sicílskym melódiám. Talianskemu folklóru a salónnym romancám venoval Ballo niekoľko profilových recitálov. S Pavarottim a Bocellim sa dotkol ľahkého populáru, za čo si od konzervatívnych strážcov operného „pastofória“ vyslúžil zopár slovných paradajok.

Auribus servire – lahodiť (a slúžiť) ušiam

Slovo ballo v taliančine označuje bál. V latinskom jazyku existuje sloveso balo (s jedným „l“, infinitív balare), ktoré nesúvisí s tancom, ako sa to môže javiť románskemu uchu, ale s mečaním, bľačaním a s divokým verbálnym prejavom. Pietro Ballo na podobnú šikmú plochu nikdy neskĺzol, aj v triviálnejšom repertoári si zachoval operný étos a dekórum.

Rád spieval v kostoloch a zastával post umeleckého riaditeľa Medzinárodného festivalu sakrálnej hudby v Monreale. Tenor Pietra Balla môžeme počuť na zázname koncertu duchovnej hudby pri príležitosti reštaurovania slávnej Leonardovej Poslednej večere, kde dobre kontrastuje so sopránom Cecilie Gasdie.

Milovníka hudobnej religiozity okrem tohto DVD z roku 2006 iste poteší album Magnificat na značke Velas zasvätený jubilejnému roku 2000. Vatikánske podujatie obohatili účasťou José Carreras, Montserrat Caballé, Renato Bruson a v tejto spoločnosti sa blysol aj Pietro Ballo.

Tenor jazdiaci na nebezpečnej lanovke medzi operným a popovým pohorím býval častým hosťom vianočných koncertov a široké hudobné záujmy ho priviedli aj pred televízne kamery.

Kto hľadá klasickejšiu tvár Pietra Balla, nech siahne po Massenetovom lyrickom románe (CD komplet Manon) alebo po Mascagniho priezračnom Priateľovi Fritzovi. Snímka veristickej a bukolickej „jemnohry“ v jednom ukrýva malé prekvapenie: popri Ballovi v hlavnej tenorovej úlohe spoznávame v postave Davida hlas Armanda Ariostiniho. Barytonista Ariostini nahral pre bratislavský Opus platňu s Ponchielliho romancami, ktorú má na polici nejeden lovec kurozít.

Ďalšie – hoci nepriame – spojenie so slovenskou opernou kultúrou nachádzame v osobe vokálnej pedagogičky, ktorá čosi odovzdala aj Slovensku. Pietrovi Ballovi, a nielen jemu, stískala hruď najslávnejšia medzivojnová Turandot Gina Cigna, u ktorej zbieral cenné skúsenosti jeden z najlepších slovenských tenorov s talianskou formáciou Juraj Hurný. Pedagogické vedenie a štýlotvorná pečať Giny Cigny tak obrazne spojila Sicílčana a Slováka.

Najväčší sen

Podivuhodné cesty umenia zaviedli nášho tenora pred brány Pavarottiho modenskej vily. „Big P“ si tohto sicílskeho trubadúra vybral do ambiciózneho amerického projektu Pavarotti Plus, ktorý sa tešil patričnému mediálnemu záujmu.

„Luciano Pavarotti patrí k najdôležitejším osobnostiam, ktoré som v živote stretol.“ vyznáva sa Ballo na stránkach svojej biografie La voce italiana, v ktorej vyvracia rôzne mýty o rivalite medzi tenormi: „Môj vzťah s Pavarottim bol spočiatku profesionálny, ale postupne sa rozvinul do skutočného priateľstva. Spoznal som umelca a človeka, ktorý má čo odovzdať mladým umelcom. Podarilo sa mu založiť hudobnú akadémiu v Modene. Mám rovnaký sen. Dal som si predsavzatie, že ak uspejem ako tenor, budem pomáhať mladým ľuďom.“

Dvadsaťpäťročnú kariéru Pietra Balla knižne spracoval Renzo Allegri. Spevákov najväčší sen – darovať samého seba mladým adeptom spevu – sa mu splnil o niekoľko rokov po miléniovom medzníku. Okrem vokálnych katedier na konzervatóriách v Ribere a v Trapani organizuje úspešné majstrovské kurzy, ktoré ho zaviedli až do Číny. Na svoju vokálnu cestu sa dnes retrospektívne díva očami učiteľa.

Životná púť Pietra Balla sa začala 8. októbra 1952 v Palerme. V sedemdesiatych rokoch sa odsťahoval bližšie k La Scale – do Milána. Jeho skutočnú kariéru odštartovala v roku 1978 produkcia Donizettiho operného „sitcomu“ Don Pasquale v divadle Fraschini v Pavii. Často mu tlieskali v benátskom Teatro La Fenice, kde bodoval s Donizettiho Favoritkou a s Massenetovou Manon. Na lagúne sa tenor ďalej objavuje v predstavení Straussovho Gavaliera s ružou, ktorý však nebol jeho výkladnou skriňou.

Multifunkčný umelec

Do La Scaly mieri v roku 1984 s osvedčenou donizettiovskou klasikou (Don Pasquale), ktorú strieda s Bellinim (La Sonnambula), Puccinim (La rondine) a s jeho prvým Verdim (Vojvoda v Rigolettovi). Tieňovým ministrom Pietra Balla bol dirigent Gianandrea Gavazzeni, ktorý sa netajil sympatiami k novému sicílskemu hlasu.

Ballo rozprúdil svoj tenorový bál najmä v Taliansku. V zahraničí mal silnú konkurenciu podporovanú nahrávacími koncernami a megalomanskou reklamou a tieto okolnosti značne limitovali jeho možnosti. Úspech však na neho čakal na festivale v Glyndebourne, kde dominoval dvanástim predstaveniam Bohémy. Jeho šťavnaté talianske výšky rozvibrovali múry Viedenskej štátnej opery a s bohatou koncertnou činnosťou obletel zemeguľu.

Od obľúbených canzoniet si Ballo pravidelne odskočil do palermského Teatro Massimo, kde odohral množstvo inscenácií vrátane svetovej premiéry opernej drámy Portrét Doriana Graya od Franca Mannina. Sicílske publikum ho nikdy nesklamalo.

Integrálny pohľad na hudobné divadlo rozvíjal Ballo aj z režisérskej stoličky. Jeho scénický podpis niesli inscenácie Rigoletta, Traviaty, Bohémy a veristického diptychu Cavalleria – Pagliacci. Tenorista zostal verný klasickým inscenačným modelom a v opernej tradícii nachádzal trvalé morálne hodnoty. Taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro mu za celoživotné dielo udelil vyznamenanie Commendatore della Repubblica Italiana.

Autor: Lucia Laudoniu

video

„Medový“ timbre a otvorené konsonanty v štýle jeho sicílskeho predchodcu Di Stefana predurčovali Pietra Balla na donizettiovské roly.

Náročnú áriu Allegro io son z Donizettiho jednoaktovej komédie Rita spopularizoval peruánsky slávik Juan Diego Flórez, skladbu zaradil aj na svoj druhý profilový album. Ballo sa s touto áriou popasoval s rovnakou interpretačnou poctivosťou a bravúrou už v roku 1991, kedy dostal príležitosť stvárniť kompletnú rolu Beppeho pod taktovkou Federica Amendolu.

Deklamačné finesy monológu Rinuccia o krásach Florencie postavili Pietra Balla pred novú výzvu. Zo slávnej Pucciniho árie urobil vodopád italianity.

Tenor z Palerma bol častým hosťom rôznych televíznych relácií, ktoré však s operou nemali nič spoločné. Podľa Pavarottiho vzoru sprístupnil čaro belcanta širokým poslucháčskym vrstvám (so všetkými pozitívami i negatívami, ktoré prinášajú podobné projekty).

Patriotická pieseň La campana di San Giusto patrila k obľúbeným Carusovým prídavkom. Na vinyloch ju zvečnili aj ďalšie historické hlasy – Tito Schipa, Aureliano Pertile, barytonista Giuseppe Danise či jemný tenorino Nino D’Aurelio. Ballo pristupuje k skladbe so sviežosťou a s nasadením, ktoré podobné pochodové rytmy potrebujú.

Sicílsky lyrik venoval pozornosť aj sakrálnej hudbe, s Verdiho Requiem sa v roku 1988 dostal až do Amsterdamu. Nevyhýbal sa ani menším „ariettám“ a modlitbám, od tých najpopulárnejších (Ave Maria, Panis angelicus) až po príležitostné kompozície menej známych talianskych majstrov. Takou je tiež mariánska pieseň Salve Regina z pera Waltera Proniho.

V deväťdesiatych rokoch sa „vrhol“ na ľahký bocelliovský repertoár. Pieseň O sole mio síce masívnou komercionalizáciou stratila svoj lesk, no stále je tu priestor na nové a nečakané variácie – napríklad v podobe duetu tenora a sopranistky. Pokiaľ je tou sopranistkou medzinárodne etablovaná Benátčanka Katia Ricciarelli, o aplauz bude postarané (hlavne ak na recitáli nechýba ikonická Pavarottiho rekvizita – vreckovka).

Cover Bocelliho hitu Con te partirò, ktorý sa zrodil na klavíri Francesca Sartoriho, bol stávkou na úspech. Pietro Ballo opäť dokázal, že ovláda spev mezza voce a výborne pracuje s dynamickými nuansami. Nestráca vokálnu eleganciu ani tam, kde by iní skĺzli do plochého popového výrazu.