S podobnou vetou zakončil popremiérové hodnotenie Verdiho opery Il trovatore v Staatsoper Wien (vo februári t. r.) jeden zo zahraničných recenzentov. Hoci vo Verdiho opere dominujú rozsahom partov mužskí hrdinovia (Luna, Manrico, Ferrando), Leonora a Azucena tvoria náročnosťou ich rovnocenné vokálne protipóly. Ťažko povedať, či menšie. Veď také 4. dejstvo je ukážkou maximálnych požiadaviek na part Leonory v sólach i duetách s Lunom! Vyspievať tento vokálny úsek je iba časovo, nieto vokálne náročný na hlasivky. Napriek všetkým (ne)porovnávaniam partov v rozsahu či nárokoch, magnetom novej inscenácie v Staatsoper na viedenskej Okružnej triede bola predsa len na prvom mieste medzinárodná vokálna hviezda, sopranistka Anna Netrebko. I preto onen epiteton ornans v hodnotení jej podielu na zážitku z novej inscenácie Trubadúra, jednej z melodicky najbohatších opier Giuseppe Verdiho.
Ešte dlho po zhliadnutí a emotívno-hudobnom prežití Trubadúra (premiéra novej inscenácie bola 5. 2., videla som reprízu predstavenia 7. 9.) rezonuje v poslucháčovi nádherný medový hlas ruskej sopranistky, ktorá s pribúdajúcimi rokmi nič nestráca, skôr získava na kvalite a zvlášť mnoho karátovej farbe svojho hlasu. V každej hlasovej polohe je intonačne na milimeter istá. Má úžasnú vokálnu techniku, s ktorou tvorí nádherne oblúky fráz. Vo výškach kreuje dlhé tóny v krehkých pianissimách, ktoré majú nielen vlasovú éterickosť, ale ponechávajú si aj zvučnosť a plnohodnotnosť tónu. Nie je to žiadne klamanie jemným „hlasom“, ktoré niektorým sólistom pomáha, vyšplhať sa do vysokých polôh. Ťažko opísať zamatovú farbu stredov a tajomnosť hĺbok tohto naozaj nádherného hlasu, v ktorom ani jeden tón neláme na prechodných tónoch, ale plynie stále s vyrovnanosťou a kvalitou. Profesionalita Anny Netrebko je zreteľná nielen v sólach a veľkých vokálnych scénach s cavatinami (Che piú t´arresti… – Tacea la notte placida (2. scéna 1. dejstva), cabaletach (Di tale amor, chce disri! – tamtiež), romanzach, spievaných s neobyčajnou vrúcnosťou, ako aj takmer celé 4. dejstvo.
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn
Sopranistka je i kolegiálnou partnerkou, ktorá dokonale zapadne do početných duet, tercet a všetkých komorno-zborových ensemblov tejto opery (Qual voce! Ah, dalle tenebre… – 1. dejstvo) a i. Netrebko nie je opernou herečkou, s ktorou režisér manipuluje v záujme svojho „operného divadla“. Ale určite disciplinovanou primadonou, ktorá zaplní svojím hlasom a prežívaním role každý, hoci časovo, scénicky, režijne vymyslený a posunutý koncept deja. Tak je to aj v tejto inscenácii, ktorú 59-ročný taliansky režisér Daniele Abbado (syn slávneho dirigenta) posunul zo stredoveku do čias španielskej občianskej vojny.
Pripomeniem, že táto vojna začala 17. júla 1936 a trvala triu roky. V nej proti sebe stáli ľavicoví Republikáni – bojujúci na strane oficiálnej vlády Španielskej republiky (no za podpory medzinárodných interbrigád a komunistov) a pravicoví Nacionalisti, ktorých neskôr nazývali frankisti – podľa generála Franca, ktorý sa stal ich hlavným vodcom. Vojna skončila víťazstvom lepšie organizovaných frankistov. Množstvo obetí sa rátalo na pol milióna mŕtvych. Táto vojna bola, žiaľ, i predzvesťou nástupu nacizmu v Európe.
Spočiatku je divák skeptický voči podobnému dejovému posunu historickej ľúbostnej drámy zo stredovekého Španielska, navyše spracovanej libretistom Salvadore Cammaranom a Emanuelom Bardanom (ale aj samotným Verdim) do výsostne romantického príbehu. Neskôr sa však návštevník podobného posunu času a miesta skepticky zorientuje v zmene deja, navyše na v podstate nemeniacej sa, neutrálne pôsobiacej scéne Graziana Gregoriho. Tvorí ju polkruh akéhosi starovekej kúrie (zámku). Daniele Abbado sem vnáša svoje španielskou vojnou aktualizované scény. Nesedia zvlášť v 2. dejstve, ktoré i sám Verdi nazval Cigánka. Namiesto cigánskeho tábora, v ktorom je prítomný i Manrico, spomína Azucena na strašnú smrť svojej matky. No na scéne je quasi partizánsky tábor. V ňom si povstalci z Manricovej družiny neodpustia procesiu na počesť Matky Božej. Jej sochu z úzadia scény, kde je oltár, prenesú k delovej lafete (!), potom s ňou prejdú po javisku – v akejsi, aj vo vojne pretrvávajúcej španielskej ľudovej zbožnosti. Všetko to ilustrujú známe údery v hudbe predpísaných cigánskych kovadlín… Zmysel hudby sa priečil konaniu postáv. Náboženská scéna (pripomínajúca Lorcove hry) s prísnymi, čierno odetými Španielkami je zasa zinscenovaná pri rozhodnutí Leonory, vstúpiť do kláštora. Nuž, tá istá javisková scéna, (ovšem, viditeľná vcelku len divákom v strede hľadiska), slúži je raz ako sídlo Lunu, inokedy Manrica s jeho ľudovými povstalcami. V celku i detailoch je teda všeličo (detaily nespomínam…) nelogické, vo výsledku málo domyslené a rozohrané, ponechané skôr na operný koncert jednotlivcov – a politikum. Bez toho už asi nejde ani rozprávka.
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Luciana D´Intino (Azucena), zbor Viedenskej štátnej opery,
foto: Michael Pöhn
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora), Yusif Eyvazov (Manrico), George Petean (Gróf Luna),
foto: Michael Pöhn
Tak, ako scéna, sú aktualizované aj kostýmy (Carla Teti) sólistov a zboru: časť pripomínajú vzbúrencov a ľudové masy, druhá časť zasa fašistickú soldatesku v čiernych vojenských uniformách, so zástavami – ako symbolom frankizmu. Leonora je účesom i oblečením žena strednej vrstvy z prvej tretiny 20. storočia.
V súlade s aktualizačným posunutím deja do čias španielskej vojny, sa réžii podvolil svojou hudobnou koncepciou aj inokedy mimoriadne tvárny, citlivý a taliansku hudbu prežívajúci dirigent Marco Armiliato. Orchester Wiener Staatsoper (Viedenskí filharmonici) pod jeho rukami tentokrát príliš akcentoval zvučné, fortissimové polohy, zvlášť pri spolupráci so zborom (zbormajster Thomas Lang). Zbor nebol v daný večer v detailoch nástupov presný (najmä v mužskej zložke). V sólových a komorných ensembloch však Armiliato nezaprel svoj špecifický cit pre dynamickú vypracovanosť hlasov a rešpektovanie sólistov v individuálnych kadenciách, frázach, dynamických valérach. K premenám obsadenia – od premiéry po sériu septembrových predstavení Trubadúra – treba dodať:
Nová inscenácia Verdiho Trubadúra (Il Trovatore) mala v Staatsoper Wien premiéru 5. 2. 2017, pričom v premiérovej sérii bolo 6 predstavení. V novej sezóne 2017/2018 bol otváracou inscenáciou práve Trubadúr 4. 9. 2017. Obsadenie hlavných postáv tu bolo takmer identické s premiérou – až na Lunu, ktorého v premiérovej sérii spieval Ludovic Tézier a Manrica Roberto Alagna. V novej sezóne mali byť len 4 predstavenia Trubadúra (4., 7., 10. a 13. 9.), z toho v titulnej ženskej postave Leonory mala Anna Netrebko spievať trikrát: 4., 7. a 10. 9. Žiaľ, pre nachladnutie primadona odriekla otváracie predstavenie, a tak ju narýchlo nahradila Maria José Siri. Všetky septembrové predstavenia zasa odriekol ohlasovaný Marcelo Álvarez, ktorý mal spievať Manrica. Nahradil ho manžel Netrebko – Yusif Eyvazov, ktorý touto rolou debutoval v Staatsoper.
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Yusif Eyvazov (Manrico), Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn
Hlavná hviezda inscenácie – „božská Anna“ – vystúpila nakoniec v septembri len v dvoch predstaveniach 7. a 10. 9. (na 13. 9. bola od začiatku napísaná Carmen Giannattasio, ktorú napokon – ďalšia zmena – nahradila Maria José Siri).
Mala som šťastie, byť na predstavení Trubadúra 7. septembra – na prvom z dvoch septembrových predstavení s Annou Netrebko, teda na druhom Trubadúrovi v tejto sezóne.
Okolo jej vystúpenia – podobne ako okolo každej hviezdy v opere na Ringu – bolo šialenstvo s lístkami, pričom šikovní priekupníci ponúkali pred vchodom predražené vstupenky ešte 10 minút pred začiatkom predstavenia. Zrejme uspeli, lebo pohľad do parteru, lóží a galérie pred zdvihom taktovky Marca Armiliata potvrdzoval, že všetky miesta boli napokon obsadené.
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
George Petean (Gróf Luna), Jongmin Park (Ferrando),
foto: Michael Pöhn
Ak som začala informáciu o Trubadúrovi s hodnotením Anny Netrebko, treba sa zastaviť aj nad ďalšími, určite pozoruhodnými výkonmi tohto večera. Lunu spieval vynikajúci rumunský barytonista George Petean, ktorý s touto rolou momentálne patrí k najžiadanejším predstaviteľom na javiskách Neapola, Tel Avivu, Barcelony, Berlína. Jeho speváckou doménou je tiež Rigoletto (v Ríme, Drážďanoch) či Jago v Madride. Pre mňa zostala nezabudnuteľná ária Lunu z 2. dejstva Il balen del suo sorriso s cabalettou Per me, ora fatale – a jeho duetá s Leonorou v 4. dejstve (Udite? Come albeggi – Mira, di acerbe lagrime). Petean má veľký, plný, zvučný, farebný barytón, v herectve i speve iskru, akúsi mužnú rozhodnosť a hrdinský pátos. V prológu 1. dejstva zapôsobil najmä mohutný, bezchybne vedený hlas juhokórejského basistu Jongmina Parka v role Ferranda. Po trojročnom pôsobení v Hamburskej Staatsopere debutoval mladý spevák s veľkou budúcnosťou v Covent Garden, účinkoval na City od London Festivale a minulý rok na Salzburger Festspiele. Vo Wiener Staatsoper debutoval r. 2011 – a rolou Ferranda si zrejme zabezpečil ďalšie väčšie basové party na tejto scéne. Nie je to hlavná, ale dôležitá a náročná rola – od prvého vstupu so zborom v 1. dejstve. Mezzosopranistka Luciana D´Intino je veľká talianska dramatická umelkyňa, ktorá má za sebou ozaj svetovú kariéru v Covent Garden, Teatro alla Scala, Bayerische Staatsoper, MET, v Teatro Municipal v Santiago de Chile, v Teatro San Carlo Neapol, na Rossiniho Opera Festivale v Pesaro a i. Pravda, okrem veľkosti hlasu a jeho výrazovosti má aj istú nevyrovnanosť registrov: v polovici línie a fráz cítiť výrazné zlomy hlasu do prsného, naturálne znejúceho registra, pričom vyššie polohy sú stále vyrovnané a schopné všetkých ozdôb i dynamickej maľby. Tento heroický mezzosoprán vyhovuje temnej postave cigánky Azuceny a svojím ponorom do altových hĺbok veľkého partu strhol obecenstvo dramatickosťou prejavu, ale aj celkovým renomé speváčky – bez ohľadu na menšiu indispozíciu (či ústup kariéry?).
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Luciana D´Intino (Azucena), Yusif Eyvazov (Manrico),
foto: Michael Pöhn
Mimoriadne sa očakávalo vystúpenie tenoristu Yusifa Eyvazova, manžela Anny Netrebko. Po Moskve študoval spev u Franca Corelliho a slávnej Bulharky Gheni Dimitrovej. Má pomerne široký tenorový repertoár spinto tenorového charakteru. V repertoári uvádza Manrica, Riccarda, Cavaradossiho, Calafa, Turridu, Radamesa, Andra Chéniera a Otella. Spieva (nielen vedľa slávnej manželky), po celom opernom svete – v minulej sezóne v ND Praha. Z počutia jednej postavy ťažko vysloviť definitívny súd. Eyvazov má veľký, prierazný, silný materiál, menej si dáva záležať na okrúhlosti tónov a ich vláčnosti. Výšky – vrátane vysokého „c“ v cabalette Di quella pira l´orrendo foco – zaspieval s vypätím. Patrí zatiaľ skôr k tenoristom, ktorí všetko vyspievajú, no menej precítia, premyslia význam a vnútro vývoja postavy. No v 4. dejstve, v scénach s Leonorou (zbor Miserere + dueto s Leonorou, scéna: Ciel! Non m´inganna quel fioco lume?, ale aj veľká finálna scéna: Ti scosta…) ho strhli k speváckej výrazovosti a prežívaniu prelínania nálad, osobitých vášní a vyznaní hlavných hrdinov. Je teda pred ním široká a otvorená cesta k zušľachťovaniu vcelku mimoriadne nosného materiálu. Rásť vedľa svetoznámeho partnera je veľká výzva, ale aj ambícia a nepochybne podpora! Ako veľmi prežívali Yusif Eyvazov a Anna Netrebko úspech jedného i druhého, bolo vidieť aj na záverečnej, nekonečne dlhej klaňačke pred oponou. Darmo, potlesk je ópium a doping súčasne.
Dodajme: V tejto sezóne bude Anna Netrebko ešte spievať titulný part v sérii 4. novembrových predstavení inscenácie Adriany Lecouvreur od Francesca Cileu – po boku s Piotrom Beczalom a pod taktovkou Evelina Pidoa. Adriana Lecouvreur je v Staatsoper vlastne debut ruskej divy. Prvýkrát túto rolu spievala v júni 2017 na dvoch predstaveniach v Mariinskom teatre v Petrohrade. Vo Viedni to bude jej európsky debut. Túto postavu má na programe potom až v lete 2018 v Baden-Badene a následne s ňou vystúpi v newyorskej MET. Medzitým bude debutovať ako Maddalena v André Chénierovi (od talianskeho skladateľa verizmu Umberta Giordana) na otvorení sezóny (7. decembra t.r.) v milánskom Teatro alla Scala. V apríli 2018 bude zasa debutovať so svojou Toskou v MET…
G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn
Staatsopera privítala divákov niekoľkými novinkami: vestibul pri pokladniciach je obložený lešením, lebo divadlo – prvýkrát od povojnového znovuotvorená budovy r. 1955 – dalo vo vstupnej hale reštaurovať štukatúry a tiež vzácne fresky významného rakúskeho romantického maliara Moritza von Schwinda. (Napriek bombardovaniu Opery sa cez vojnu totiž zachovali v prednej časti budovy). Do novembra by mali byť tieto práce dokončené. Renovácia bude postupne pokračovať v lete 2018 lóžami a foyerom so Schwindovými freskami.
Ďalšou novinkou je nové titulkovacie (čítacie) zariadenie pred každým sedadlom na prízemí i v lóžach (dokonca aj v miestach na státie…). Predtým síce bola podobná vymoženosť pred každým sedadlom (aj v lóžach), ale slúžila len prekladom do nemčiny a angličtiny. Od tejto sezóny môžu návštevníci sledovať spievaný text v šiestich jazykoch: nemčine, taliančine, francúzštine, angličtine, ruštine a japončine. Navyše – na kontrastnejšom čierno-bielom podklade. To všetko sa stihlo v Staatsoper cez divadelné prázdniny, v ústrety návštevníkom z rôznych krajín sveta. Perspektívne sa plánujú údajne aj preklady do češtiny. (pozn. red.: viac informácii o tomto novom zariadení si prečítate TU…)
Titulkovacie zariadenie vo Viedenskej štátnej opere, 2017,
foto: Lemon42
S nostalgiou a výčitkou: Čo keby sa v našej Historickej budove Opery SND vymenili cez najbližšie prázdniny aspoň stoličky, ktoré sú priam zdraviu nebezpečné – ak už nie nepohodlné. Čakať iba na vzdialenú renováciu tejto budovy, je taká ilúzia, ako porovnávať takmer všetko vo svete a u nás.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z reprízy 7. septembra 2017
Giuseppe Verdi: Trubadúr (Il Trovatore)
Viedenská štátna opera
repríza 7. septembra 2017
inscenačný tím
Dirigent: Marco Armiliato
Réžia: Daniele Abbado
Scéna: Graziano Gregori
Kostýmy: Carla Teti
Svetlo: Alessandro Carletti
osoby a obsadenie
Gróf Luna: George Petean
Leonora: Anna Netrebko
Azucena: Luciana D´Intino
Manrico: Yusif Eyvazov
Ferrando: Jongmin Park
Inez: Simina Ivan
Ruiz: Jinxu Xiahou
Starý Cigáň: Oleg Savran
Posol: Oleg Zalytskiy
video
