Terra incognita dirigovaná Vladimirom Jurowskim

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ak mal niekto možnosť byť raz prítomným na koncerte dirigenta Vladimira Jurowského, snaží sa koncert s ním znova zažiť. Jurovski je mimoriadnym dirigentským zjavom, jeho hudobnou zbraňou je nadšenie a muzikalita. Inak by nebol, dnes, 44 ročný rodený Moskovčan, hudobným vedúcim Glyndebourne Festival Opera a šéfdirigentom London Philharmonic Orchestra. Okrem toho stojí na čele Štátneho symfonického orchestra Ruska a 2017 prevezme pozíciu šéfdirigenta Rozhlasového symfonického orchestra v Berlíne.

V roku 2012 premiéroval Jurowski v Drážďanoch so Sächsische Staatskapelle Dresden pozoruhodné rekviem vtedajšej Capell-Compositrice Lery Auerbachovej „Dresden – Ode an den Frieden“, s uvedeným orchestrom debutoval v roku 2016 v rámci Osterfestspiele Salzburg. A nedá mi nespomenúť tiež uvedenie Šostakovičovho piesňového cyklu „Šesť básní Mariny Cvetajevovej“ pre alt a komorný orchester v rámci Šostakovičovho festivalu v Gohrisch pri Drážďanoch v roku 2015, ktoré vyvolalo zimomriavky. Pod nezabudnuteľné stvárnenie sa podpísala sólistka Maria Gortsevskaja, Staatskapelle Dresden a vo veľkej miere dirigent Vladimir Jurowski.

Koncert v Semperovej opere v Drážďanoch, 2016, Vladimir Jurowski, foto: Matthias Creutziger

Koncert v Semperovej opere v Drážďanoch, 2017,
Vladimir Jurowski,
foto: Matthias Creutziger

V Drážďanoch dirigoval Vladimir Jurowski najnovšie tri totožné abonentné koncerty v dňoch 8., 9. a 10. januára 2017, jeho partnermi boli znova už spomínaný v Drážďanoch sídliaci špičkový orchester Staatskapelle Dresden a už vyše 70 rokov existujúce a v hudobnom svete pôsobiace svetoznáme Borodinove kvarteto. V skvostnej ,,koncertnej izbe” Semperovej opery zazneli diela majstrov s českými a slovenskými koreňmi. Už tento samotný fakt bol mimoriadnou dramaturgickou udalosťou, ktorú navyše 10. januára vysielal v priamom prenose aj rozhlas. Na program sa dostali diela štyroch skladateľov narodených v druhej polovici 19. storočia a žijúcich a tvoriacich v prvej polovici 20. storočia, ktorí majú spoločného menovateľa predovšetkým vo svojej jedinečnosti. A napriek tomu stojí za zamyslenie, prečo Alexander Zemlinsky (1871 – 1942), Erwin Schulhoff (1894 – 1942), Bohuslav Martinů (1890 – 1959) a Leoš Janáček (1854 – 1928), ktorých tvorba je pre zasvätených zárukou kvalitnej hudby, nechajú aj v takom dome, ako je Semperova opera, ktorý je väčšinou vypredaný, prázdne kreslá… (recenzentka navštívila koncert 9. januára, za treskúcej zimy a snehom zasypaných ulíc). Iste, obsadiť na troch koncertoch s jedným a tým istým programom spolu okolo 4000 sedadiel, nie je samozrejmosťou, keď nejde o naslovovzaté hity. Či čas ešte nedozrel??? Sú mená týchto hudobných tvorcov ešte stále terra incognita alebo je ich hudba štandardným publikom pokladaná za „modernú“, čiže „neľúbozvučnú“?

Semperova opera v Drážďanoch, foto: Joachim Schindler

Semperova opera v Drážďanoch,
foto: Joachim Schindler

Rané skladby Alexandra Zemlinského patria do obdobia neskorého Brahmsa. Brahms a Zemlinsky sa poznali, Brahms Zemlinskeho diela odobroval. Rakúšan Zemlinsky, ktorého starí rodičia pochádzali zo Žiliny, a ktorý zanechal ako dirigent stopy vo Viedni, Prahe a Berlíne, vytvoril množstvo skladieb pre sólové nástroje, komorné zoskupenia, zbory, piesne, osem opier a celý rad symfonických skladieb. K tým výrazovo najsilnejším patrí jeho Sinfonietta pre orchester op. 23, ktorú komponoval v roku 1934 (dokončil ju v českom Kynžvarte). Jej premiéra odznela 1935 v Prahe a neskôr v roku 1940 zaznela pod taktovkou Dimitrija Mitropoulosa v New Yorku. Chorého exilanta Zemlinského, ktorý musel v roku 1938 Európe ukázať z dôvodu rasového prenasledovania chrbát, pozitívne recenzie v americkej tlači povzbudili, avšak jeho beznádejnú zdravotnú i finančnú situáciu nevyriešili. Dirigent Jurowski so Staatskapelle Dresden poslúžili dielu interpretáciou, ktorá Zemlinského Sinfoniettu zviditeľnila ako jedno z najvýznamnejších diel svojej doby, ako dielo majúce nepochybne šance na častejšie zaradenie do programov symfonických koncertov. Jej hudobná reč ešte neprekročila prah atonality, pohybuje sa v duchu „fin de siècle“, je farebná, plastická, s gestami šťastia i obáv, nádeje i pochýb, miestami by sme mohli použiť výraz „krásna“ hudba.

Aj uvedenie už čo do obsadenia nezvyklého Koncertu pre sláčikové kvarteto a dychový orchester Erwina Schulhoffa z roku 1930, bolo objavným momentom. Toto dielo patrí k tým cca. 200 štýlovo a druhovo rôznorodým kompozíciám, ktoré Schulhoff zanechal, a ktoré po jeho smrti v roku 1942 v bavorskom koncentračnom tábore na hrade Wülzburg vo Weißenburgu, zapadli do zabudnutia. A to napriek tomu, že Schulhoffova hudba znela v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia v mnohých významných hudobných centrách Europy, a i on sám pôsobil na popredných pódiách ako obdivuhodný (jazzový) klavirista. Už interpreti prvého uvedenia Schulhoffovho Koncertu pre sláčikové kvarteto a dychový orchester v roku 1932 prezrádzajú, že šlo o dielo mimoriadne zaujímavé, veď ho premiérovalo prvotriedne Ondříčkovo kvarteto a Česká filharmónia s Václavom Talichom. Renesanciu zažívajúca obsadením tak zvláštna kompozícia našla v Borodinovom kvartete ideálnych interpretov – sláčikové kvarteto, v tejto kompozícii fungujúce ako jeden štvorhlasý nástroj. Schulhoffova hudba, v tomto prípade okrem sláčikovho kvarteta i vo famóznych dychoch, ponúkla všetko to, čím je známa aj v iných jeho dielach: rytmickú pregnantnosť, hudobnú reč šmrncnutú folkórom i džezom. Samozrejme, že išlo ale o naprostú hudobnú originalitu Schulhoffa, ktorá pohltila do seba interpretov i dirigenta. Tejto rarity sa zhostili všetci brilantne.

Koncert v Semperovej opere v Drážďanoch, 2016, Borodinove kvarteto, Vladimir Jurowski, Sächsische Staatskapelle Dresden, foto: Matthias Creutziger

Koncert v Semperovej opere v Drážďanoch, 2017,
Borodinove kvarteto, Vladimir Jurowski, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Matthias Creutziger

Takmer paralelne vzniklé Schulhoffove dvojča, Koncert pre sláčikové kvarteto s orchestrom Bohuslava Martinů, bolo premiérované v novembri 1932 v Londýne, časovo takmer súčasne s dielom Schulhoffa. Interpretmi boli Pro Arte-Quartett a London Philharmonic Orchestra pod vedením Malcolma Sargena. Toto dielo si nárokuje veľké orchestrálne obsadenie, sláčikové kvarteto spĺňa úlohu sólového kvarteta. Martinů zasadil svoju novinku do formy klasického concerta grossa a jeho vtedajšia novátorská koncepcia obsadenia ostáva dodnes pozoruhodná. Koncertantný princíp typickej lineárne sa pohybujúcej hudobnej reči Bohuslava Martinů bol veľkou výzvou pre v jedinečnej forme hrajúce Borodinove kvarteto, dirigenta Jurowského a Staatskapelle Dresden. Akoby vzájomná interpretačná inšpirácia nemala konca, neustále bolo z čoho čerpať, gradovať, Adagio voľne rozvinúť, finálnym Rondom dielo emocionálne a technicky suverénne uzavrieť. Napriek tomu, že sa sám Martinů nikdy ako avandgardista necítil, jeho konštelácie zvukov sú aj dnes akosi príjemne dobiedzajúce a udomácnenie jeho diel na koncertných pódiách zrejme potrebuje čas, hlavne ak ide o uvedenie jeho skladieb mimo rodnej zeme. Martinů, pochádzajúci z moravskej Poličky, ktorý strávil život v Paríži a ako exulant v USA a Švajčiarsku, hľadá podnes svoj skutočný domov, nie len v koncertných sieňach.

Hudobná izba na javisku Semperovej opery v Drážďanoch, foto: Joachim Schindler

Hudobná izba na javisku Semperovej opery v Drážďanoch,
foto: Joachim Schindler

Po úvodnej Zemlinského Sinfoniette uzavrela koncert rovnomenná skladba Leoša Janáčka. Janáčkova Sinfonietta bolo jediným dielom večera, s ktorým publikum už nebojuje ako s veľkou neznámou, i keď stojí v časovom príbuzenskom vzťahu ku dielam Zemlinskeho, Schulhoffa i Martinu. Premiérovaná bola v roku 1926 v Smetanovej sieni v Prahe Českou filharmóniu vedenou Václavom Talichom. Janáček ju venoval anglickej spisovateľke R. Newmarchovej, ale aj mestu Brno. Okrem toho ju označil aj pojmom „Vojenská sinfonietta“. Dielo zdieľa však očividne nadšenie Moraváka Janáčka zo získania národnej identity a slobody mesta Brna po 28. októbri 1918. Napriek tomu, že Sinfoniettu poznáme pod klasickými talianskymi označeniami jej piatich častí (Allegretto, Andante, Moderato, Allegretto a Allegro), má blízko k programovej hudbe. V programovom zošite pražskej premiéry boli jednotlivé časti nazvané nasledovne: Fanfáry – Hrad – Kráľovnin kláštor – Ulica – Radnica. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jednalo o objekty mesta Brna. Kedysi snáď drsne pôsobiaca Janáčkova hudobná reč je dnes dôverne blízka, súhlasíme s ním tiež, že ľudová hudba čistí hudobné myslenie. V interpretácii, akú sme pod vedením dirigenta Vladimira Jurowského počuli, sa Janáček doslova zaskvel. Parádny kus pre orchester, azda ešte parádnejší pre dirigenta! Nie len Janáčkove fanfáry a rozšírený aparát plechových nástrojov, ale aj tajomné tiene v katakombách hradu Špilberg, či kláštorný kľud ponúkajú vďačný priestor na rozvážnu a nadšením nabitú interpretáciu. Z piatich krátkych rytmicky a melodicky nápadných častí, z ktorých je každá inštrumentovaná inak, zaznelo farbami a emóciami hýriace ucelené orchestrálne dielo, v ktorom sa zaskveli jednotlivé nástrojové skupiny – famózne technicky brilantné plechy – i sólisti Sächsische Staatskapelle Dresden. Jurowski sa nedal ani v náznakoch ovplyvniť označením „Vojenská sinfonietta“. Janáčka natrel čerstvými farbami, cez nich sa dostal k pohratiu sa so zvukom a k vytvoreniu veľkolepých obrazov. Dirigent Vladimir Jurowski bol akýmsi aristokratickým maliarom Janáčkovej hudby: ako štetec mu slúžil orchester, obraz vznikal z práve stvárňovanej partitúry útržkovitého melodika Janáčka. Recenzovaný koncert v Semperovej opere sa skončil burácajúcim potleskom za apoteózu českej hudby, i keď pre mnohých prítomných platila na jeho začiatku ako terra incognita.

Autor: Agata Schindler

recenzia koncertu z 9. januára 2017

Koncert v Semperovej opere v Drážďanoch

8., 9. a 10. januára 2017

Vladimir Jurowski, dirigent
Borodinove kvarteto
Ruben Aharonian, 1. husle
Sergei Lomovsky, 2. husle
Igor Naidin, viola
Vladimir Balshin, violončelo
Sächsische Staatskapelle Dresden

program koncertu

Alexander Zemlinsky: Sinfonietta pre orchester op.23
Sehr lebhaft
Ballade. Sehr gemessen (poco adagio), doch nicht schleppend
Rondo. Sehr lebhaft

Erwin Schulhoff: Koncert pre sláčikové kvarteto a dychový orchester WV 97
Allegro moderato
Largo
Finale. Allegro con brio

prestávka

Bohuslav Martinů: Koncert pre sláčikové kvarteto s orchestrom H 207
Allegro vivo
Adagio
Tempo moderato

Leoš Janáček: Sinfonietta pre orchester op.60
Allegretto
Andante
Moderato
Allegretto
Allegro

www.semperoper.de

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár