Tichá noc má 200 rokov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dve storočia dáva zvuk aj šupinám vianočného kapra. Tichá noc, súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Bol krstným otcom autora populárnej koledy kat? A ako je to s myšou, ktorá rozhrýzla mechy kostolného organu? Štrnganím zvonca sa rozprávky zvyčajne končia. Tá naša sa ním začína.

Zvonček oznámil začiatok vianočného gala. In principio erat… na počiatku bol nárek Boha-Slova. Boli raz dve rodiny – Strasserovci a Ranierovci. Dá sa povedať, že boli obchodníkmi. Obchodníkmi s tónmi. Zillertálske hrdlá nôtili ľudové nápevy pred tvárami rakúskeho cisára Františka I. či reformného ruského cára Alexandra I. Pavloviča. Aj oni si vypočuli novú koledu Stille Nacht, ktorú kočovné „grupy“ z údolia Zillertál vyviezli až do New Yorku.

Bola to doba, kedy sa svetové elity hrali na lovcov folklóru. Ulice „Veľkého jablka“ tak zažili americkú premiéru Tichej noci v roku 1839. Šesť rokov predtým (1833) sa koleda objavila v zborníku štyroch tirolských piesní od Augusta Roberta Frieseho. Žeby tirolská pieseň? Na autorov chytľavej koledy sa zabudlo. Čo o nich (ne)vieme?

Kmotor kat

11. decembra 1792 sa z chudobnej kolísky v dome salzburskej šičky Anny Schoiberin ozýval detský plač. Chlapča dostalo meno Joseph Franz – po otcovi. Ten však o dieťa nejavil záujem. Franz Mohr si obliekal uniformu žoldniera, ale vojenské cnosti mu boli cudzie. Skončil ako dezertér a Josephovu matku „poslal k vode“ ešte pred chlapcovým narodením. Krstný list budúceho autora textu Tichej noci ukrýva kuriózne tajomstvo: za kmotra je v ňom zapísaný Joseph Wohlmuth, posledný oficiálny salzburský mestský kat.

Joseph Mohr (1792 – 1848), zdroj: internet

Vedomosťami bol vyzbrojený viac, než jeho otec zbraňami: pod ochrannými krídlami kapelníka salzburského dómu Johanna Nepomuka Hiernla, ktorý objavil jeho talent, vyrástol z Josepha spevák a huslista v univerzitnom kostole i v kremsmünsterskom benediktínskom opátstve, kde na neho v rokoch 1808 – 1810 čakalo trivium zo septem artes liberales. V literách prospieval, ale „šarlátové písmeno“ ľavobočka sprevádzalo Josepha Mohra až na kňazský seminár. Aby mohol študovať, bol mu udelený dišpenz.

Kruh sa uzavrel

Európou vtedy lomcovali napoleonské vojny, no 21. augusta 1815, kedy Mohrovi svietil na hlave vavrínový veniec a na krku kňazský kolárik, bol už Napoleon internovaný na Svätej Helene. Na mladého kaplána čakala prvá farnosť v Mariapfarre, rodisku jeho otca. Práve tu, na studenej fare, kde slúžil sotva dva roky (1815 – 1817), Joseph Franz Mohr odomkol trinástu komnatu svojho ja: konečne spoznal vlastného dedka (a v roku 1816 nechýbal pri jeho smrteľnej posteli). Dýchal čerstvý vzduch starousadlíkov z Lungau, z oblasti, kde predkovia žoldniera Mohra žili bezmála 200 rokov. Žeby sa kruh uzavrel?

ilustračné foto

Ten politický, áno: písal sa rok 1816, keď po období francúzskej a bavorskej nadvlády pripadla salzburská oblasť pod jurisdikciu Rakúska. Zmena pána však neznamenala zmenu pomerov, iba ak k horšiemu: klimatické karty zamiešal výbuch indonézskej sopky Tambora na ostrove Sumbawa 10. apríla 1815. Erupcia ponorila severnú pologuľu do kráľovstva zimy a rok 1815 vošiel do dejín s prívlastkom „rok bez leta“.

Rapídny pokles teplôt mal za následok prudké zdražovanie cien obilia. Počasie, do ktorého by bolo hriechom vyhnať aj psa, spôsobilo u Mohra exacerbáciu pľúcnej choroby. Paradoxom je, že dnešný Mariapfarr je súčasťou biosférickej rezervácie a patrí k najslnečnejším miestam Rakúska…

Báseň, čo zmenila svet

Sol iustitiae alebo Slnko spravodlivosti je epiteton, ktorý ranokresťanská teológia reprezentovaná Tertulliánom a Origenom atribuovala Kristovi. Na oslavu narodenia Božieho Syna napísal Mohr báseň Stille Nacht. Nie je to moderný „úlet“, ale poézia (takmer) liturgická. Nemecké verše nezaprú inšpiráciu ambroziánskou hymnografiou s kontrastom Jezuliatka, svetla sveta (lat. lux mundi) a fyziologickej tmy noci (tento motív pretkáva lyriku svätého Ambróza Milánskeho v adventnom hymne Conditor alme siderum, Ustanoviteľ nebeských dráh). Nuž, ikonická báseň Josepha Franza Mohra má o dva rôčky viac, než melódia.

Joseph Mohr zanechal ručne písaný autograf piesne Franza Xavera Grubera, ktorý je vystavený v salzburskom múzeu v meste Salzburg.
zdroj: internet

Vznikla v roku 1816, kedy trávil v Mariapfarre poslednú zimu. Pár mesiacov nato chorľavý kaplán naposledy zamkol vráta mariánskeho kostola a vydal sa na cestu do Salzburgu hľadať stratené zdravie. A čo nájde návštevník Mariapfarru v 21. storočí? Námestie Josepha Mohra s fontánou Tichej noci (Stille-Nacht-Brunnen) a Stille-Nacht-Museum s veľkým betlehemom z roku 1750, ktorý pamätá Mohrove (našťastie, nie morové) časy.

Ale ak veríte, že najstarší Betlehem je ten od svätého Františka z Assisi, namierte si to radšej do archeologického múzea Paola Corsiho v sicílskych Sirakúzach. Zo sarkofágu Adelfie vystupuje reliéf narodenia Pána s jasličkami, zvieratkami a malým Ježiškom. Nie je síce „živý“, ale v sivastom mramore pôsobí nemenej sugestívne. Datovanie? 4. storočie. A baziliánske opátstvo Santa Maria di Cerate s normanskou pečaťou, zreštaurované do krásy len nedávno (jar 2018), má v románskom archivolte impresívnu scénu narodenia Kráľa kráľov, ktorá pamätá byzantské časy… Koniec intermezza.

Z Talianska, krajiny barokistu Alessandra Scarlattiho, „brúsiča“ árií v melancholickom rytme siciliany, nás vietor zaveje späť na rakúsku pôdu, kde sa kantiléna prelínala so sladkobôľnym moderatom hornonemeckých pastorel.

Kam vedú vŕzgajúce schody?

Kto zdolá drevené vŕzgajúce schodisko, ocitne sa na prvom poschodí starej budovy školy v dolnorakúskom Arnsdorfe. Jej steny sú nemými svedkami vzniku melódie Tichej noci. Múzeum, zreštaurované v roku 2011, je zasvätené životu a dobe autora nápevu. Medzi týmito múrmi žil Franz Xaver Gruber, učiteľ hudby, kantor a organista farnosti, ktorá profitovala zo široko-ďaleko známeho pútnického miesta Maria in Mösl. Aj salzburskí arcibiskupi vystúpili z koča a pešky kráčali až tam, kde kolená bozkávali locus sacer (v 13. storočí vraj posvätnú pôdu zdobila kaplnka). Ani organista Gruber nemohol pomyslieť na koč, peniaze sa mu z deravých vrecák rozkotúľali kade-tade…

Múzeum Arnsdorf: v tejto triede učil Franz Xaver Gruber,
foto zdroj: stillenachtregion.com

Narodenie si „načasoval“ mesiac pred Vianocami – 25. novembra 1787 – do rodiny s piatimi deťmi. Dali mu meno Conrad (stálo v jeho krstnej matrike, hoci kmotrovo Franz mu sedelo ako šaty na mieru). Paralela so šatami nie je náhodná, veď Conradov otec bol tkáčom a veril, že syna komediantské chúťky čoskoro prejdú a vrhne sa na „rozumné remeslo“.

Po hodinách hudby u Andreasa Peterlechnera a Georga Hartdoblera, teraz už pod menom Franz Xaver, zložil učiteľské skúšky. Stalo sa tak v roku 1806, ktorý poznačil európsku politiku abdikáciou posledného rímskonemeckého cisára Františka II. mračiaceho sa na triumfujúceho Bonaparteho.

Za všetko môže myš

O rok neskôr si Gruber začal plniť povinnosti organistu v Arnsdorfe. Z finančných dôvodov však v roku 1816 prijal aj pozíciu učiteľa v Oberndorfe vzdialenom 4 km od domova. A tu sa začína príbeh takmer rozprávkový. Keď Anno Domini 1817 zavítal do Oberndorfu pomocný kňaz menom Joseph Mohr, oboch mužov spojila hudba.

Franz Xaver Gruber (1787 – 1863), Joseph Mohr (1792 – 1848),
zdroj: internet

Štedrý večer 1818. Organový pozitív v oberndorfskom chráme svätého Mikuláša vypovedal službu. Vraj za to môžu myši, ktoré prehrýzli mechy. Do polnočnej chýbalo len pár hodín. Miestny kňaz nestratil duchaprítomnosť, chytil pod pazuchu dva roky starú báseň Stille Nacht a priniesol ju kamarátovi Gruberovi, aby ju zhudobnil. Nemecká pieseň v simplexnej úprave pre gitaru a zbor, ktorá sa rozliehala z chóru, nepadla do nôty konzervatívcom, ktorí očakávali latinský hymnus so sprievodom organu.

Romantikov nepoteší, že príbeh o myši je pravdepodobne neskoršou interpoláciou, ktorú šírili priaznivci piesne v čase jej svetového vzostupu. Tento názor zdieľa autor biografie Jospeha Mohra na stránkach allmusic.com Steve Huey. Legendy o pokazenom organe sú „vodou na mlyn“, ktorú Joseph Mohr potreboval, aby si mohol zahrať nekonvenčnú pieseň na svojom obľúbenom nástroji – gitare. Kňaz sa úspechu Tichej noci už nedožil. Zomrel v revolučnom roku 1848.

Výstavná miestnosť v Silent Night Museum Hallein s gitarou od Josefa Mohra,
foto zdroj: Silent Night Museum Hallein

Vývozný artikel

Staviteľ organov Karl Mauracher bol piesňou očarený. Zapísal ju (s miernymi metrorytmickými odchýlkami) a odniesol si ju domov do Zillertalu, kde sa „anonymná“ pastorála stala majetkom kočovných spevákov. Tí ju vyviezli do sveta v nádeji, že propagujú dielo Haydna či Beethovena. V roku 1854 sa ešte žijúci Franz Xaver Gruber pokúsil dať veci „na pravú mieru“. Tešil sa vytúženej stabilite, v soľnom meste Hallein ho poslúchal chrámový organ i divý kôň kompozičnej fantázie (aj tu, v banskom „dúpäti“ prešpikovanom keltskými reminiscenciami ako ementál, môžeme naraziť na ďalšie z múzeí Tichej noci). V texte Authentische Veranlassung zur Komposition des Weihnachtsliedes Gruber vyvracia omyly o pôvode skladby.

Hľadači autenticity však zostanú smutní. Originálny Mohrov manuskript bol objavený až v roku 1995 a aj na osude oberndorfského kostolíka svätého Mikuláša sa podpísal zub času. V roku 1906 padol za obeť povodniam (a demolačným mechanizmom). Bývalý kostol lodiarov „ukradol“ vodný živel… V roku 1930 – 1936 však na jeho mieste vyrástla dnešná Kaplnka Tichej noci. Jej interiér každoročne pohládza uspávanka, ktorá sa dočkala prekladu do 300 svetových jazykov (ad informandum, talianska varianta Astro del ciel uzrela svetlo sveta v roku 1937).

Kaplnka Tichej noci v Oberndorfe,
foto zdroj: internet

„Sám len svätý bdie dôverný pár, stráži Dieťatko, nebeský dar.“ Zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva pod gesciou UNESCA stráži rakúsku koledu od roku 2011. Chráňme si svoje poklady, tak, ako si kapre strážia svoje šupiny. Možno aj v nich znie kúsok Tichej noci. Stačí len počúvať.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Talianska verzia Tichej noci (Santo natal) v podaní tenorovej legendy Giuseppe di Stefana.

Mezzosopranistka Marilyn Horne sa zhostila originálnej nemeckej varianty Tichej noci. Druhú strofu ponúka v angličtine.

Spojenie klasickej a popovej hudby – aj tieto hranice preklenula Tichá noc v podaní Mariky Gombitovej a Petra Dvorského.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár