Tito Schipa – orol zo skleného hradu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď pavúk pletie sieť, nepočuť to, ba ani chvíľa, keď teplý vosk steká po horúcom tele sviečky, sa nedá ozvučiť. Alebo predsa len áno? Kedy sa taliansky tkáč tenorového hodvábu s albánskou rakijou v žilách Tito Schipa, ktorý zomrel pred 55 rokmi 16. decembra 1965, dostal na fľašu piva, a prečo mu odpočúvali telefón?

Albánske slovo shqipe, v preklade orol, má v kalábrijskom meste Santa Sofia d’Epiro domovské právo. Sultánov turban vyhnal pravoslávnych Albáncov na juh talianskej čižmy najmä v 15. storočí, kedy si balkánsky hrdina Skanderbeg potriasol pravicou s neapolským kráľom, aby albánskej orlici vyjednal nové hniezdo.

Vzdušný zámok v podobe sna o folklórnej skupine túžilo premeniť na realitu dvanásť dievčat zo Santa Sofie, ktoré si hovorili Shqiponjat, po slovensky Orlice. Prešlo desať rokov a formácia sa rozrástla na 30-členné teleso zložené zo samých žien, ktoré vraj v minulosti tancom vítali svojich mužov, hrdinov tasiacich naleštené meče proti tureckému polmesiacu.

Gombík na stroji času

Arberešovia alebo Italo-albánci sú „Rusínmi Talianska“. Ich byzantské kostolíky a špecifický dialekt starej albánčiny sú živým strojom času. Albánske mestečká na Kalábrii a Sicílii ešte voňajú od balkánskeho kadidla.

Krv starodávnych albánskych exulantov mu vliala do žíl hrdosť, priebojnosť a nezávislosť, tento drsný pijak však neustále obrusoval šmirgeľ latinskej noblesy, zodpovednosti a nie každodennej vrúcnosti. Albánskemu orlovi shqipe narástlo talianske perie.

Priezvisko Schipa, pri ktorom milovníci opery úctivo zdvihnú obočie, nie je ničím menej, než italianizovanou podobou albánskeho shqipe, mýtického dravca, ktorého niesli do boja aj antickí signiferi v rímskej armáde.

Tito Schipa (1888 – 1965), potomok albánskych exulantov v južnom Taliansku. Zdroj: wikipedia.org

Aj talianski Arberešovia boli zdatnými vojakmi, čo náramne vyhovovalo neapolskej korune. Podobnú funkciu ako Italo-albánci „na podrážke“ talianskej čižmy mali v bývalom Uhorsku srbskí lodníci – čajkári. Tí strážili komárňanskú dunajskú hranicu, za čo sa im cisársky dvor bohato odmenil.

Zotrieť hranicu medzi áriou a piesňou, srdcom a rozumom, búrkou a tichom, bolo pre dieťa Albáncov s talianskym „softvérom“ v hlave hračkou. Zalistujme si v opernom aj v rodinnom albume muža, meno ktorého svieti na etiketách šelakových platní ako svätojánska muška: Tito Schipa. Alebo shqipa?

Opera a pivo

Jeho meno sa v júli 2019 skloňovalo dokonca aj v pivovare. To nie je práve miesto, kam by sme chodili počúvať árie. Pivovar B94 v Lecce však slávnemu rodákovi, ktorý v mene nosil orla a krídla jeho elegantného tenora krúžili nad všetkými kontinentami, venoval post mortem značku zlatého moku.

Ak mal Caruso v hrdle organ, Schipa v ňom držal flautu. Aj organ, aj flauta by bez vzduchu neboli ničím. Tito Schipa sa nekoncentroval na objem pektorálneho „mechu“, ale na líniu, ktorá maľuje ľudským dychom ako štetcom. Pokiaľ bol prvý Verdiho Otello Francesco Tamagno kanón, Schipa je Amorov šíp krehkejší, ako delo, no mieriaci vždy do srdca. Tenor Franca Corelliho je Giottovou freskou, ten Schipov sa ponáša na akvarel, ktorý si (na rozdiel od sakrálneho Giotta) zavesíme do spálne, pretože nám pripomína detstvo.

Tito Schipa (1888 – 1965) bol známy na celom svete, v živote však opakovane začínal od nuly. Zdroj: wikipedia.org

Multa paucis je latinské heslo, ktoré Tita Schipu vystihuje azda najlepšie. Mnohé ukryté v mále. Veľa molekúl v jedinej kvapke. Kritici mu vyčítali časté transpozície a malý volumen. Nezabúdajme, že do maličkej kvapky sa pri vhodných svetelných podmienkach zmestí celé spektrum dúhy.

To je kvintesencia umenia princa mezzavoce Tita Schipu. Šľachticovi sladkého vokálu venoval operný kritik a publicista Vladimír Blaho svoju meditáciu v článku Posledný tenore di grazia?

Už vieme, že tento muž bol produktom taliansko-albánskej kultúrnej fúzie a na dne jeho interpretácie rezonuje echo tradičných albánskych rýmovaných piesní. Hovorilo sa im vjershë, čo etymologicky nie je príliš vzdialené slovenskému slovu verše.

Hlas v kufri

Clivé ľudové piesne sa spievali a cappella bez sprievodu nástrojov, dvojhlasne alebo trojhlasne, a to si vyžadovalo intonačnú presnosť švajčiarskych hodiniek. Niekde tu pramení Titov absolútny sluch a schopnosti dirigenta a skladateľa, s ktorými sa málokedy pochválil. Je pozoruhodné, že pätnásť rokov pred nevážne vážnym Gershwinom túžil skomponovať jazzovú operu.

Balenie kufrov patrí k životu operného umelca ako rám k obrazu. S kuframi súvisí táto pekná anekdota. Istého dňa sa na vlakovej stanici vo Verone náhodne stretli dvaja tenori celkom odlišného razenia. Galliano Masini bol majiteľom veľkého dramatického hlasu a nemal rád tenorini, jemné tenorové pavučiny typu di grazia, najlepším reprezentantom ktorých bol práve Schipa. Masini ho prezýval zanzarina – malý komár.

Tito Schipa (1888 – 1965) – tenorový komár, ktorý dobije každé uši. Zdroj: pinterest.com

Toho dňa mal Masini pri sebe veľký kufor. Schipa si niesol iba malý. „Čo nesieš v tom mini kufríku? Svoj malý hlas?“ Masini skrátka musel provokovať. Tito mu odpovedal v duchu porekadla ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva: „A tebe, bratku, zmestia sa do kufra tvoje bakule?“

Počiatky Schipovej speváckej dráhy neboli vôbec veselé. Pochádzal z chudobných pomerov. Narodil sa v robotníckej štvrti Le Scalze v hlavnom meste Apúlie Lecce, ktoré je plné barokovej šľahačky. Môže za to miestny vápenec ako stvorený na „bozk“ sochárskeho dláta. Lecce sa v staroveku volalo Lupiae a v stredoveku zasa Lipiae. Áno, súvisí to s vlkom (lupus), takým dôležitým pri zrode Ríma.

Vianočné dieťa 

Starobylosť mesta Lecce umocňuje aj príbeh miestneho patróna. Budúci biskup a svätec Orontius alias Oronzo vraj prišiel na svet len dvadsaťdva rokov po narodení Krista. Vyrástol v bohatej pohanskej rodine cisárskeho pokladníka a na vieru ho podľa tradície obrátil jeden z učeníkov apoštola Pavla.

Do takéhoto slávneho mesta sa vo vianočnom čase 27. decembra 1888 narodila neskoršia operná legenda. Boh však zamiešal karty už od Titovho prvého nádychu. Pod menom Raffaele Attilio Amedeo Schipa ho do matriky zapísali oneskorene 2. januára 1889. Dôvod? Odloženie vojenskej služby o jeden rok.

Lecce pomenovalo po svojom slávikovi konzervatórium aj námestie. Do tohto chrámu sa mladý speváčik chodieval modliť. Zdroj: gonearfar.travel

Známe nomen omen sa prihlásilo o slovo aj v prípade učiteľa Giovanniho Albaniho. Nevšedný talent potomka talianskych Albáncov Albanimu rozžiaril oči.

Udalosti sa pohli vpred po príchode neapolského biskupa Gennara Tramu do diecézy v Lecce v roku 1902. Vladyka otvoril chlapcovi s prezývkou Titu, čiže drobec, bránu k vzdelaniu a odporučil mu štúdium na kňazskom seminári. Titovým učiteľom spevu bol Alceste Gerunda. Aj toto cognomen je zaujímavé. Za gréckym slovom gerondas hľadajme múdreho mnícha, starca.

Čakáš honorár za debut? Najprv zaplať!

Mladíka to ťahalo do Milána, kde si rozširoval vedomosti u Emilia Piccoliho. Maličký (v miestnom dialekte Titu) študoval u ešte menšieho (po taliansky piccolo) a vyzbrojený pokorou bol pripravený na svoj debut 4. februára 1909 vo Vercelli. Dávala sa Traviata.

Verili by ste, že Titu musel za svoje prvé vystúpenie na operných doskách platiť? Nie jemu platili, ako by sme očakávali, ale začínajúci spevák musel zložiť istú čiastku, aby vôbec mohol vystúpiť v divadle. O plných vreckách sa tenorovi di grazia z Lecce mohlo len snívať.

Cestovná operná spoločnosť Giuseppe Borboniho bola ďalšou príležitosťou získať scénické skúsenosti, no aj tento balón spľasol skôr, ako stihol vyletieť. Borboniho spoločnosť v Ríme skrachovala. Čo s tým? Až do roku 1914 nebolo o Schipovi veľa počuť. Zlomom v jeho kariére bola až neapolská Tosca pod vedením Leopolda Mugnoneho. O štyri roky neskôr rozčeril vody v Massenetovej Manon v Buenos Aires presne na juliánsky nový rok 14. januára. Potom to šlo rýchlo.

Pokojný tok Massenetovej hudby bol olejom na jeho hlasivkách. Schipova melancholická póza vo Wertherovi. zdroj: autographauctions.eu

Lastovička letí za oceán

Titovo americké dobrodružstvo má incipit v Chicagu. Škótska sopranistka Mary Garden a impresário Campanini, ktorí „okopávali“ hudobnú „záhradu“ menom Civic Opera hodili Schipovi rukavicu a on ju zodvihol. Nepustil ju pätnásť rokov. V Chicagu si vybudoval image „kapitána opernej lode“, primo tenore.

Stíhal myslieť aj na lásku. V Chicagu sa oženil s Francúzkou Antoinette Michel d’Ogoy prezývanou Lily. Iskra preletela v Monte Carle pri príležitosti svetovej premiéry Pucciniho francúzskeho parfumu v opernej podobe Lastovička. Schipa si v tejto Parížom prevoňanej „pucciniovke“ zaspieval postavu Ruggera.

V Amerike bol rybou vo vode, veď plynule hovoril štyrmi jazykmi a spieval v jedenástich vrátane reči austrálskych domorodcov. Tykal si aj so španielčinou. Nahrávanie hispánskych vlnitých rytmov bolo pre neho hračkou a latinskoamerické publikum ho milovalo.

Hospodárska kríza a v neposlednom rade aj krupobitie v manželstve ho zosadili z trónu, ktorý v newyorskej Metropolitnej opere zdelil po ďalšom medovohlasom súčasníkovi Beniaminovi Giglim. Návrat do starej vlasti však nebol beznádejný krok, akým sa javil na prvý pohľad.

Chvíľa koncentrácie pred vystúpením v Chicagu. Tita Schipu v tent večer opäť čakala Manon. Termín koncentrácia sa dá vysvetliť ako obrátenie sa k centru, k stredu vlastného ja. Zdroj: mozart2006.files.wordpress.com

Medzi vežami

Solignano di Castelvetro je mestom šiestich veží. V erbe má o tri veže menej. Slovo turizmus vychádza z francúzskeho tour, no zvukovo dobre ladí aj s latinským výrazom pre vežu, turris.

Turistickým lákadlom býva miestny festival a jarmok Mercurdo. Koná sa každé dva roky v júni a je prehliadkou absurdít a kuriozít od výmyslu sveta. Stánky s príznačným označením manu factus ponúkajú ručne vyrobené milé nezmysly, ktoré jednému zdvihnú tlak a druhému náladu.

Castelvetro figuruje na modernej mape pod názvom Castelvetro di Modena. V živote Tita Schipu figurovalo najmä od roku 1937, pretože práve v tomto roku si v Castelvetre zaobstaral nové domicilium. Castel znamená hrad a vetro je sklo. Sklenený hrad.

Schipov hrad – pardón, vila – nebol neprístupnou pevnosťou. V roku 1945 usporiadal tenor odchovaný prírodou salentínskeho kraja v parku svojej vily koncert pre všetkých obyvateľov mesta. Ľudia mali v pamäti jeho tvár najmä vďaka filmu Vivere, ktorý bol v roku 1937 číslom jeden v pokladniciach talianskych kín.

Titulnú pieseň z pera kráľa foxtrotov Cesare Andreu Bixia zaradil do svojho repertoáru aj Slovák Peter Dvorský, ktorý si k svojim päťdesiatym narodeninám daroval nahrávanie albumu južanských canzoniett nazvaný podľa Schipovho hitu Vivere.

Raz si hore, potom dole

Schipa, osobnosť kina bielych telefónov, sa chcel dovolať do nebeskej ústredne, ale život mu prestrihol kábel. Ako to myslím? Aj on bojoval so svojimi démonmi. Tým prvým bolo slobodomurárstvo, ktoré mladíka hladného po živote zlákalo ešte v roku 1919 v Buenos Aires.

Platňa s verným psíkom tešila celé generácie Talianov. Zdroj: ildiscobolo.net

Z masonérie, zdá sa, vytriezvel, rodná hruda mu však naservírovala fašizmus. K čiernym košeliam fašistov sa priblížil nebezpečne blízko (uvedomoval si to vôbec?) a po páde režimu sa stal personou non grata.

Talianske tajné služby mu odpočúvali telefón. Krédo, podľa ktorého hudba nepozná politické hranice, neprinieslo Titovi šťastie. Spálil železnú oponu. V Budapešti dával majstrovské kurzy a v roku 1957 prijal predsedníctvo na prvom moskovskom festivale mládeže. Schipa je kryptokomunista, šepkalo sa tam, kde aj steny majú uši, a vláda dala jeho projektu speváckej školy ban.

Zmenila sa Belpaese na Malpaese, zem zla? Belpaese, v preklade krásna zem, je básnický prívlastok Talianska, domoviny Tita Schipu. Vlasť, horúca hruda s ešte horúcejšími politickými sopkami, ho príliš často bojkotovala a nie je spravodlivé tvrdiť, že si za to môže sám. Ľudia, ktorým bezhranične dôveroval, ho priviedli na mizinu.

Addio, sogni di gloria

Posledným prístavom tenora z Lecce sa stalo zaoceánske Veľké jablko. V New Yorku sa mu nakrátko plní sen o speváckej škole. Svoju daň si však postupne pýtala cukrovka, ktorou Schipa trpel od štyridsiatych rokov. Diabetes a kardiovaskulárny kolaps boli poslednou fackou od života, z ktorej sa už nespamätal a 16. decembra 1965 sa pobral za svojimi opernými hrdinami in cielo – na večnosť.

Vždy v obraze. Tito Schipa s novinovým výtlačkom z čias jeho chicagských úspechov. Zdroj: pinterest.com

Schipove roly. Donizettiho Ernesto z komédie Don Pasquale imortalizovaný na integrálnej nahrávke či Nemorino, s ktorým sa v roku 1955 v Bari rozlúčil s operným javiskom. Massenetov Des Grieux v Manon a Werther. Trochu Mozarta, Händla, Pucciniho. A Vojvoda v Rigolettovi, ktorým nastavil latku svojmu o niekoľko desaťročí excelujúcemu epigónovi Alfredovi Krausovi, tenorovej ruži vyšľachtenej v španielsko-rakúskom skleníku.

Jablko nepadlo ďaleko od stromu, iba sa zakotúľalo do susednej záhrady. Herečka Diana Prandel, s ktorou sa tenorista z roku Arberešov po rozchode so svojou francúzskou láskou z Monte Carla oženil krátko po vojne v roku 1946, mu dala syna Tita juniora. Dal sa na umelecké chodníčky, namiesto operného fraku si však obliekol popovú košeľu. Ale z veľmi vzácnej látky.

Bez dažďa nieto úrody

Tito Schipa junior je prvým Talianom, ktorý napísal rockovú operu. Premiéru mala v roku 1970 v Ríme. Opera Orfeo 9 je moderným pretlmočením báje o zázračnom spevákovi, ktorý chcel hlasom premôcť okovy smrti.

Nad miestom posledného odpočinku Tita Schipu sa týči grécky kríž crux quadrata. Pripomína znamienko plus – symbol multiplikácie a rastu. Zdroj: salentgirls.blogspot.com

Okovy času rozbíjajú nahrávky. Ich poslaním je „zamraziť“ okamih. Katolícky kňaz z Texasu Richard Cantrell viac, než päťdesiat rokov zhromažďoval stratené platne Tita Schipu. Výsledok jeho mravenčej práce je opera omnia – komplet 31 CD nosičov, ktorý vyšiel pod značkou Nireo s pomocou rukou Nadácie Tita Schipu ako aj Asociácie Tita Schipu, rovnomenného konzervatória a provincie Lecce.

Čarovná škatuľka zhromažďuje sub unum tectum Schipove snímky v chronologickom slede vrátane nevydaných a raritných kúskov. Do bookletu s bohatou fotografickou dokumentáciou prispel svojou hrivnou bono cum verbo, s dobrým slovom, taliansky historik opery a vociológ Giancarlo Landini.

Schipov hlas nebol sneh ani slnko. Na prvé počutie si ho asi nezamilujete, lebo nie je ani železný, ani sentimentálny. Je to dážď, ktorý vás uspí. Liečivým hudobným kvapkám sa môžeme oddať na námestí San Oronzo v Schipovom rodnom Lecce, ktorým sa napoludnie namiesto zvonov rozlieha jedna z tenorových piesní.

Autor: Lucia Laudoniu

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Atmosféra tejto benátskej uspávanky, ktorú napísala skladateľka Geni Sadero, je takmer vianočná.

Fialky voňali v hlave barokistovi Alessandrovi Scarlattimu, keď písal áriu o týchto kvietkoch Le violette.

Sviečka Mimì už bliká v hmle smrti. Ako film premietajú sa v hlave nešťastných milencov dávno stratené okamihy lásky. Duet z posledného dejstva Pucciniho Bohémy takto precítili tenorista Tito Schipa a sopranistka Lucrezia Bori.

Stredoveký latinský hymnus Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat znel na slávnostnom eucharistickom kongrese v južnej Amerike. Medzi liturgicky spomínanou honorabilitou zaznie aj Mussoliniho meno…

Miláčik latinskoamerického publika Tito Schipa v roku 1930 zvečnil na platni kolumbijskú štátnu hymnu. Rok pred narodením umelca ju skomponoval taliansky skladateľ Oreste Sindici. No nie je to interpretazione meravigliosa?

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku