Titusz Tóbisz: Verdiho Otello v mojej hrudi búšil odjakživa

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S tenoristom Tituszom Tóbiszom sme sa rozprávali nielen o jeho Otellovi, ktorého úspešne stvárnil na javisku košickej opery, ale aj o ďalších postavách či špecifikách jeho hlasu. V rozhovore tiež prezradil ako vníma Verdiho Otella, ako dlho a u koho v Benátkach pracoval na naštudovaní tejto postavy, prečo je pre neho dôležitý skúšobný proces opernej inscenácie, ale aj o tom, ktorá najdôležitejšia opera ho v jeho osobnom živote v týchto dňoch čaká.

Na javisku košického divadla si stvárnil Verdiho náročnú rolu Otella. Ako by si túto postavu našim čitateľom predstavil?

Otello je monštrum, ktoré sa povznieslo z bahna, zocelil sa útrapami, dotkol sa slnka, netúžil byť kráľom, vodcom ani vládcom. No jeho prirodzená sila a túžba po prežití ho privedie do vysoko váženej, mnohými závidenej pozície. Avšak on hľadal jedine bezpečnú a láskavú náruč svojej vytúženej Desdemony. Naďalej zostal otrokom svojich démonov, ktorí boli udupaní na krátky čas v jeho krvavej minulosti. Je predurčený k pádu kvôli svojej naivite a kvôli chýbajúcemu obrneniu voči klamstvám. Jeho posledné slová: ,,Keď však budete písať o tejto smutnej veci domov, vykreslite ma, prosím, pravdivo. Napíšte – bol to muž, čo ľúbil veľkou, no hlúpou láskou. Nežiarlil – no dal sa zmiasť lžami. Slepý, hluchý, hlúpy divoch zahodil perlu vzácnejšiu než celý jeho kmeň… …zabil som ťa po bozku na ústa – aj zabíjam sa bozkávajúc ťa.” W. S.: Othello 5.2

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Titusz Tóbisz (Otello), Lucie Kašpárková (Desdemona),
foto: Joseph Marčinský

Nie je to tvoj prvý Otello, stvárnil si ho prvý raz v Ostrave. Ako by si porovnal tieto dve inscenácie, resp. ako vnímaš Otella v dvoch rozličných inscenáciách?

Ostravská inscenácia bola korektne spracované a fungujúce predstavenie, ktoré sa zrodilo pod vedením dirigenta Jakuba Kleckera a režiséra Ivana Krejčího. No košická inscenácia je žijúca miazga, ktorá dokáže vtiahnuť diváka do deja ako močiar. Vychádzajúc zo scény a kostýmov, ktoré v oboch prípadoch ovplyvnili réžiu, musím dodať, že v Ostrave predstavenie dostalo železnú konštrukciu s hrdzavou patinou, a to bolo cítiť v strohosti postáv. Zatiaľ čo v Košiciach ako keby sme videli postavený hrad na piesku, ktorý sa počas troch hodín rozsype na púšť. Som veľmi rád, že som si mohol vychutnať dve rôzne poňatia tohto veľdiela, a to tak modernejšiu koncepciu v Ostrave, ako aj klasickú v Košiciach. Najväčší rozdiel však vnímam subjektívne, pretože som sa postavil k druhému Otellovi s inými pocitmi. Ostravský ansámbel však ostane pre mňa naveky nezabudnuteľným.

Je pre sólistu výhodou, alebo nevýhodou spievať tú istú postavu v rôznych inscenáciách?

Myslím si, že je to veľkou výhodou. Ale viac ako počet inscenácií je dôležitý skúšobný proces, dobrý režisér a dirigent. Ak niektorý z týchto troch elementov je nedostačujúci, niečo bude škrípať v danom predstavení. Tu musím spomenúť pre mňa osudovú a veľa hranú postavu Lacu Klemeňa z Janáčkovej opery Její pastorkyňa. Keby som pod nohy nedostal úrodnú pôdu od režisérky Lindy Keprtovej a od dirigenta Martina Doubravského, a nevedel postupne stavať na pevných základoch, nepodarilo by sa mi v tejto úlohe dostať do relatívneho komfortu. Herec – spevák si počas rokov zbiera svoje zbrane (gestá, mimiku, asociácie, technické riešenia, atď.), ktoré vie napokon efektívnejšie využiť. Malo by to byť tak, že tieto nánosy skúseností na základnej kostre postavy vytvárajú funkčné šľachy a živé mäso a nie len zhubné a zbytočné tkanivo. Avšak darmo môžeme mať pripravené tieto zbrane, ak režisér nemá vopred pripravenú koncepciu a pochopiteľné inštrukcie, ktoré obstoja na každom pilieri. Snaha speváka nezachráni predstavenie či rolu.

G. Verdi: Otello, NDM Ostrava, 2017,
Titusz Tóbisz (Otello), Jana Šrejma Kačírková (Desdemona),
foto: Martin Popelář

Inscenácia Otella v Ostrave bola pre mňa krst ohňom. Bezhlavo som začal „válčiť“ s Otellom, šermovať ako nejaký adolescentný d’Artagnan. Pri všetkej snahe som rolu ešte nemal „naspievanú“. Bol to teda neľahký boj. Nuž Otello je ťažká váha. Je k nemu potrebná rozvaha a absolútny pokoj v duši, počas celého predstavenia. Viacnásobne to platí pri vypätých pasážach a tých je teda hojne. V Košiciach som si to ale začal naplno užívať už od prvej skúšky. Spevák si nemôže dovoliť nerozumne nakladať s hlasom a nemať vyriešené kondičné a technické záležitosti počas predstavenia. Tieto veci si vyžadujú čas, pomocnú ruku, trpezlivosť a veľa cvičenia.

Operný kritik Pavel Unger v recenzii na košického Otella pre Opera Slovakia napísal o tvojom stvárnení hlavnej postavy, ale aj inscenácii pozitívne hodnotenie. Čím je Otello pre teba zaujímavý a ako dlho si sa na túto postavu pripravoval?

Predovšetkým nesmierne ďakujem za pozitívnu kritiku od pána Ungera, ktorá ma veľmi potešila. Potvrdzuje vo mne krédo, že tvrdou drinou sa dajú aj hory prenášať. Ale nesmiem sedieť ani na chvíľku na vavrínoch, lebo práve táto rola si najviac vyžaduje neustálu prácu. Mám ešte veľké rezervy, hlavne čo sa týka agility, lyrickosti a ľahkosti hlasu. S tým sa spájajú aj občasné intonačné „škvrny“ a rytmické podknutia. Takže nemôžem v ničom poľaviť! Naďalej chcem hľadať technické a farebné riešenia pre lepšie vykreslenie tejto nevšednej a kontrastnej postavy, aby som zreteľne stvárnil každý odtieň charakteru Otella. Táto rola je zaujímavá tým, že je pre mňa nevyčerpateľnou studňou hereckého a speváckeho rozvoja.

Dá sa povedať, že doposiaľ som sa na túto rolu pripravoval dva roky aj keď s áriami „Dio, mi potevi“ a „Niun mi tema“ som sa stretol už oveľa skôr.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Titusz Tóbisz (Otello), Marián Lukáč (Jago), zbor ŠDKE,
foto: Joseph Marčinský

Ako by si charakterizoval Otella po hudobnej stránke?

Búrka z prvej scény opery je tak dokonale ohromujúca a monumentálna až človek zmrzne od studených vĺn oceánu. Tiež v štvrtom dejstve, keď sa Otello objaví pri spiacej Desdemone, zelenooká obluda v Otellových krokoch sa odzrkadľuje vo Verdiho hudobnej genialite. Nepoznám krajšie a lepšie umenie ako práve toto. Operné umenie mi dáva možnosť nielen vziať si na seba výnimočné rúcho, ale aj prevteliť sa do hudobných myšlienok veľkých géniov, v tomto prípade Giuseppe Verdiho. Táto vymoženosť je úžasná a naplňujúca. Rapsodicky meniace sa lyrické a dramatické plochy spojené s rôznymi náladami a tempami hudby udržia snáď každého diváka v strehu počas celého predstavenia. Spomínam si na časy, keď som bol ešte rockový hudobník. Nič ma nevedelo rozvášniť viac než práve Verdiho hudba. Často som dokonca trénoval v posilňovni na dve Verdiho árie: „Cortigani“ z Rigoletta a „Dio, mi potevi“ z Otella v podaní Herleu a Vinaya. Viac mi z toho stúpol adrenalín v tele ako z metalových legiend. Verdiho Otello v mojej hrudi búšil odjakživa.

Hovoril si, že na Otella si sa pripravoval dva roky. Ako si pristupoval k naštudovaniu tejto postavy?

Musel som sa obrátiť, okrem svojej korepetítorky Júlie Grejtákovej, aj na pomoc v zahraničí. Bol som v Benátkach za výnimočným hlasovým koučom Danilom Rigosom – talianskym basistom, ktorý so mnou počas niekoľkých návštev prepracovával najmä Otellove árie. Bola to obrovská pomoc, čo sa týka hustoty a „talianskeho“ tvorenia hlasu. Potreboval som však otvoriť ďalšie sféry svojej rezonancie, hlavne čo sa týka výšok, a v tom mi asistoval László Kéringer – budapeštiansky korepetítor a spevák. On mi pomohol v rozdeľovaní síl pred ťažkými frázami. Pri takej namáhavej role sa všetky tieto technické záležitosti veľmi ťažko aplikujú, a tu bolo pre mňa najrozhodujúcejšie permanentné naspievavanie a cvičenie počas celého skúšobného procesu.

C. M. Schönberg, Bedári, 2012,
Titusz Tóbisz (Jean Valjean), Kincses Károly (Biskup)
foto: Klára Dobos

Pri čítaní tvojho životopisu vidíme, že máš skúsenosti s činohrou, muzikálom, operetou…, tvoje začiatky v opere sa spájajú s operným zborom v Košiciach. Kedy nastal ten moment, že si sa definitívne rozhodol pre operného sólistu?

To bolo ešte predtým ako som začal spievať v opernom zbore košického divadla, a to na popud korepetítorky Júlie Grejtákovej. V nádeji, že sa možno raz stanem operným sólistom som nechal činohru a prešiel do operného zboru. Útrapy boli nemalé, keďže som dostal miesto len v prvom tenore zboru. Práve vtedy mi riaditeľ Národného divadla v Miškolci Imre Halasi ponúkol rolu Jeana Valjeana v muzikáli Bedári. Rolu som prijal a to, že som za jej stvárnenie získal ocenenie, vo mne vzbudilo nádej, že snáď by som sa mohol vybrať sólovou cestou v opere. Rola Jeana Valjeana je totiž akýmsi hybridom medzi muzikálom a operou. Financie získané z tohto ocenenia som použil na absolvovanie operných kurzov u maďarského tenoristu Gulyása Dénesa, kde som sa ešte potom dvakrát vrátil. Tam som naštudoval rolu Cania a po troch rokoch spievania v zbore mi šéf košickej opery ponúkol hlavnú rolu v Leoncavallových Komediantoch.

R. Leoncavallo, Komedianti, Opera ŠD Košice, 2014,
Titusz Tóbisz (Canio),
foto: Joseph Marčinský

S ktorými pedagógmi si doposiaľ pracoval?

Boli to viacerí pedagógovia ako napríklad Juraj Šomorjai či Marian Lukáč, s ktorými som pracoval v Košiciach intenzívnejšie a potom Gulyás Dénes, Bátori Éva, Danilo Rigosa, títo boli takpovediac ,,hlasoví kouči”, keďže som s nimi pracoval sporadicky. Momentálne pracujem s Kéringerom Lászlóm v Budapešti.

Ako si staviaš repertoár pre svoj špecifický hlas a ktoré postavy by si mal rád vo svojom repertoári?

Gulyás Dénes hneď po našom prvom stretnutí povedal, že som typický spevák pre úzky repertoár. A že mi radí, aby som sa toho držal. To isté potvrdil aj Danilo Rigosa. Mal by som sa zamerať na päť až sedem rolí a nepreskakovať v žiadnom prípade medzi odbormi. Okrem Otella a Cania je to Samson zo Samsona a Dalily, Florestan z Fidelia, Siegmund z Valkýry, Tristan z Tristana a Izoldy, Parsifal z Parsifala, Cavaradossi z opery Tosca, Calaf z Turandot, Radames z Aidy. Snáď ma v budúcnosti po technickom raste obdarí osud týmito rolami, ktoré sú moje vysnívané.

Ktorý autor najviac vyhovuje tvojmu hlasu?

Myslím si, že to nezávisí od autora ale od samotného diela. Ale ak mám niekoho vymenovať, tak počul som od mnohých spevákov také tvrdenie, že Verdi teda vie písať pre speváka. Podľa mojich skromných skúseností si dovolím povedať, že Verdiho Otello takou rolou je. Po unavujúcom skúšobnom procese a denno-dennom prespievaní spomínaného Otella mi dožičil možno práve autor celkový komfort hlasového aparátu. Vážne mi to pripadá tak, ako keby maestro Verdi presne vedel ako písať pre daný hlasový odbor. Zdá sa mi, ako keby sa ma „rola“ snažila postupne rozospievavať počas celého deja až po katarziu a potom ma na záver uvoľní a mám pocit, že s „neznesiteľnou“ ľahkosťou bytia skonám spolu s hrdinom.

Musím dodať, že pri všetkých ťažkostiach, čo mi priniesla rola Arindala vo Wagnerovych Vílach, mi aj tento skladateľ spôsobil veľa pôžitku zo spievania. A to napriek tomu, že je to jeho rané dielo, ktoré je ešte zo speváckeho hľadiska neutrasené. Myslím si, že Wagnerove opery by mi mohli ponúknuť takú tesitúru a vokálne rozpätie, ktoré by mi vyhovovalo. Dúfam, že je to otázka neďalekej budúcnosti.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Titusz Tóbisz (Arindal), zbor Štátneho divadla Košice,
foto: Daniel Jäger

Čo ťa čaká najbližšie?

Pôrod. (smiech) To bude úplne najdôležitejšia opera v mojom živote. Príchod prvého potomka, ktorý sa bude volať Tristan, čakáme každú chvíľu. Hneď pár týždňov potom nám začína v Košiciach skúšobný proces francúzskej opery Samson a Dalila od Camille Saint-Saënsa. Veľmi sa na tento svoj debut v role Samsona teším a všetkých vás pozývam na premiéru, ktorá sa bude konať 24. a 25. mája 2019 v Štátnom divadle Košice. Po rokoch sa opäť vrátim k postave Jeana Valjeana, s ktorou sa tento raz predstavím v novej inscenácii bratislavského Divadla Nová scéna. Plánujem si pripraviť rolu Florestana, Dalibora a Cavaradossiho. Sú to momentálne len plány, ktoré sa môžu meniť.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Tenorista Titusz Tóbisz sa narodil v Rimavskej Sobote. Po ukončení gymnázia rozvíjal svoje schopnosti v oblasti hry na gitaru a v speve v Budapešti. V roku 2001 sa stal sólistom Armádneho umeleckého súboru Bratislava. Štúdium operného spevu začal ako 23-ročný na Konzervatóriu v Košiciach u Juraja Šomorjaia. Popri štúdiu v Košiciach začal pôsobiť v divadle Thália, kde bol počas siedmich rokov obsadzovaný ako činoherec, muzikálový a operetný spevák: William Bob Skopal ml. (Maugham: Kúzlo domova), Osip (Gogol: Revízor), Castel Jaloux (Rostand: Cyrano de Bergerac), Jazdec, Kôň (Shaffer: Equus), Rádiós (Gábor Presszer: Padlás), rola: Lucien Ouvrier (autor hudba: Eiesemann –autor text: Zágon: dielo: Fekete Péter), rola: Hosszú (László Dés: Valahol Európában), Tasziló (Kálmán: Grófka Marica), Charles (Shakespeare: Ako sa vám páči), atď.

Od roku 2010 pôsobil ako zborista Opery Štátneho divadla v Košiciach (ŠDKE) a súčasne ako hosťujúci sólista opery Národného divadla v Miškolci. Tu v roku 2012 stvárňoval s úspechom rolu Jeana Valjeana v muzikáli Bedári, za ktorú získal cenu „Hlas roka“. Od roku 2013 hosťuje i v Národnom divadle v Budapešti, a to ako Porcus v Honneggerovom oratóriu Jana z Arku na hranici. V roku 2014 sa stal sólistom Opery Štátneho divadla Košice, kde debutoval v role Cania z Leoncavallových Komediantov, za ktorú mu bolo udelené ocenenie „Skokan roka“. V roku 2015 debutoval v roli Manrica z Verdiho Trubadúra na doskách domáceho ŠDKE. Začiatkom roku 2016 stvárnil rolu Manrica v inscenácii v Národnom divadle v Szegede. V decembri 2016 debutoval v role Lacu v Janáčkovej opere Její pastorkyňa v Divadle F. X. Šaldy Liberec, za čo sa dostal do užšej nominácie na cenu Thálie 2017. V roku 2017 stvárnil hlavnú rolu v diele R. Wagnera Die Feen (Víly), za ktorú mu bola udelená cena v ankete opernej kritiky v kategórii Skokan sezóny 2016/2017 a tiež Výročná cena Slovenského literárneho fondu.

Sezónu 2017/2018 odštartoval debutom v role Otella v rovnomennej Verdiho opere v Národnom divadle moravskoslezskom v Ostrave. Okrem vyššie uvedených operných domov, hosťuje aj v Jihočeskom divadle v Českých Budejoviciach, vo Veľkom divadle v Poznani a v iných. V roku 2018 mu bola udelená cena Harmónia v kategórii sólista roka 2018 v oblasti vážnej hudby.

V súčasnosti interpretuje niekoľko hlavných rolí v operných a operetných inscenáciách: Otello (Verdi: Otello), Canio (Leoncavallo: Komedianti), Manrico (Verdi: Trubadúr), Laca Klemeň (Janáček: Její pastorkyňa), Arindal (Wagner: Víly), Ismaele (Verdi: Nabucco), Edmondo (Puccini: Manon Lescaut), Populescu (Kálmán: Grófka Marica), Vojvoda z Urbina (J. Strauss: Noc v Benátkach). Vystupuje na početných koncertoch s filharmóniami aj na súkromných akciách. Je stálym hosťom letného festivalu Musicales de Louvergny pod vedením dirigenta Paola Gatta. V roku 2018 stvárnil Lacu Klemeňa na prestížnom medzinárodnom opernom festivale Janáček Brno v slávnej verzii Její pastorkyne v koprodukcii divadla Théâtre Royal de la Monnaie a Teatro Comunale di Bologna.

www.titusztobisztenor.com

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár