Toreaodor s ružou v hlase. Alfredo Kraus

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Alfredo Kraus bol… Týmito slovami by začínala biografická databanka. My sa na tohto významného tenora, posledného zo španielskych grandov, pozrieme z veže dejín.

Je dieťaťom Kanárskych ostrovov, autonómneho šperku na španielskej korune. Priezvisko Kraus však neznie veľmi hispanofónne. Alfredo Kraus, vlastným menom Kraus Trujillo, bol synom „dvoch vé“: viedenského novinára so španielskym pasom Otta Krausa Polenského a Venezuelčanky Josefiny Trujillo Mujicy. Matkine sudičky mu vložili do vienka zmysel pre romantično, latinský plameň a kantabilitu stredomorskej frázy, z otcovej strany podedil eleganciu (nielen v speve), úsudok estéta a noblesné, priam aristokratické vystupovanie.

Alfredo Kraus (1927 – 1999), civilný portrét, zdroj: diarci.com

Až do zrelého veku (zomrel 71-ročný) si Kraus podržal vynikajúcu vokálnu techniku. Najvyššie poschodia tenorovej „veže“ mu nerobili najmenší problém a penetrácia jeho tónu bola vždy mäkkým pohladením ušných bubienkov. Tajomstvo? Tón nasadzoval akoby rozprával a pri fonácii vyžadoval prirodzenosť ako pri reči.

Krausovo hudobné školenie začalo relatívne skoro. V štyroch rokoch vyťukával na klaviatúre prvé stupnice, osemročný sa v školskom zbore uchádzal o prvé sóla a v sedemnástich mal vo vrecku členstvo v Sociedad Filarmónica a v Coral Polifónica (všetko v meste, kde sa hojdala jeho kolíska, v Las Palmas). Krausove skúsenosti zo speváckych zborov majú veľa tvárí: „pilovanie“ punktuácie v partitúre, nácvik presného očného kontaktu s dirigentom a v neposlednom rade porozumenie pre tímovú prácu.

Promovaní inžinieri

Sínus, kosínus a deskriptíva z populárnej piesne boli spoločníkmi Alfreda Krausa až do roku 1950, kedy promoval v odbore priemyselné inžinierstvo. Technické štúdiá absolvoval na želanie otca. Je celkom pravdepodobné, že vedľa logaritmických tabuliek ležali na Krausovom stole aj noty. V štúdiu spevu pokračoval v Barcelone pod vedením ruskej pedagogičky Gali Markovovej a po nútenom intermezze zapríčinenom povinnou vojenskou službou sa zveril do rúk Francisca Andrésa.

Do tretice ho vzala „do laty“ sopranistka Mercedes Llopart, ktorá sa na Apeninskom polostrove tešila skvelej reputácii. Jej prínosom pre hudobné dejiny bola kreácia postavy Dolly vo svetovej premiére opery Sly Ermanna Wolfa-Ferrariho (meno skladateľa rezonuje na Slovensku vďaka Šperkom Madony, ktoré spopularizoval dirigent Friedrich Haider). Llopart na vlnách verizmu do Talianska úspešne importovala aj Wagnera a Richarda Straussa.

Levica a levíča. Mladý Alfredo Kraus so svojou pedagogičkou sopranistkou Mercedes Llopart. Zdroj: iopera.es

Cesty zaslúžilej divy a tenoristu na štarte dráhy sa skrížili v Miláne. Umelci po strate hlasu radi ťažia z bývalej slávy, to však nebol prípad Llopart. Výsledkami jej pedagogickej činnosti sú kariéry Renaty Scotto, Bernabé Martího (manžel Montserrat Caballé), Anny Moffo a samozrejme Alfreda Krausa.

S trochou gýčovej rétorickej peny dodávame, že Kraus vyletel z rodného ostrova, aby si v hlavnom meste melodrámy splnil detský sen o speve. Pevnosť zvaná La Scala naozaj otvorila pred ním brány, bolo to však až v roku 1960 s Belliniho Puritánmi. Najskôr sa poobzeral po rodinnom hniezde a o pár mesiacov (1956) požiadal o ruku dievčinu z Las Palmas so škótskymi koreňmi a s „vtáčím“ priezviskom Rosu Blandu Lej Bird (bird je po anglicky vták).

„Tvárou v tvár publiku spevák zabudne ovládať svoj hlas a začne vydávať emócie,“ upozornila nadšeného žiaka sopranistka Llopart, „bez techniky však v skutočnosti odovzdáte len málo.“ Speváci s nedostatkom vokálneho školenia sa radi skrývajú za emócie, a to Kraus, vyštudovaný inžinier, nechcel.

Vojvoda v Rigolettovi patril ku Krausovým profilovým postavám. Na snímke s barytonistom Renatom Brusonom (vľavo). Zdroj: flickr.com

Tenore di grazia

Prvú zmluvu podpísal s Káhirskou operou. Divadelný krst absolvoval s Rigolettom a Toscou. Cavaradossi nie je vhodná rola pre jemný hlas. Spevák si to uvedomoval a káhirský experiment s Toscou založil ad acta. V Taliansku však Alfredo Kraus ešte nebol vedený ako tenore di grazia, ale ako materiál gigliovského razenia s perspektívou preniknúť do spinto odboru.K znovuvzkrieseniu historického hlasového typu di grazia (ktorý mu napokon priniesol zaslúžené vavríny) sa Kraus dostal – ako hovoria latinčinári – sua sponte. Vlastnými silami.

Už v ranom období Krausovej kariéry bolo jasné, čo sa vykľuje z tohto vajíčka. Nie všetci však mali schopnosť odhaliť v semene budúci plod (je to o to ťažšie, ak je tento plod dúškom z raritnej čaše). Veda klasifikuje tenorové hlasy takmer ako odrody vína. Ak na chvíľu zostaneme pri terminológii someliéra, vedzme, že Krausov tón bol veľmi extraktívnou harmóniou lipového kvetu a medu. Taliančina označuje tento odtieň pojmom tenore di grazia.

Od plechovo dramatických Herkulov sa di grazia líši absenciou barytonálnej admixtúry, od floridných rossiniovcov zasa menším porozumením pre koloratúru. Ďalším poznávacím znakom tenore di grazia je úspornejší volumen (pre veľmi úzke typy má taliančina v zálohe substantívum tenorino a leggero, ľahký, svetlý tenor). Tatry by sa od neho nezatriasli! Ženské brvy áno.

Španieli milovali Krausa pre jeho noblesu a vášen pre zarzuelu. Zdroj: etsy.com

Alfredo Kraus bol posledným článkom reťaze, ktorá v dejinách moderného zvukového záznamu začína Titom Schipom, pokračuje Schipovým epigónom Cesare Vallettim a oslavovaným mozartiánom z hornatej rumunskej Muntenie Petrom Munteanu (munte je hora, z latinského mons).

Ring je voľný

V dobách, keď Kraus začínal, bol Schipa deduškom. Munteanu sa vrhol na partitúry 20. storočia vrátane Stravinského a Berga. Jedine Valletti bol v rozpuku síl. Prešlo pár rokov, a zahryzol sa do Pucciniho (Pinkertona z Madama Butterfly Valletti dokonca zvečnil na platni). Bol tu ešte Ugo Benelli, no ten si za sprievodcu na umeleckej ceste vybral Gioachina z Pesara, podobne ako Peruánec Luigi Alva. Žeby sa reťaz pretrhla? Kto bude novým tenore di grazia?

Benátčanov zodvihol z kresiel v kostýme Alfreda vo Verdiho Traviate. S touto rolou (na ktorú ho predisponovalo aj krstné meno) sa v roku 1958 postavil na scénu lisabonského operného domu v objatí Violetty Marie Callas.

Momentka z „lisabonskej“ Traviaty: Kraus a Callas na križovatkách belcanta. Zdroj: pinterest.com

Necelý rok po prvej a jedinej spolupráci s Callas sa Alfredo Kraus dostáva do anglofónneho sveta (Londýn), kde spieva Edgarda. Menovať všetky úspechy tenora zo „psích“ ostrovov (Islas Canarias dostali meno podľa latinského názvu psa, nie podľa kanárika!) nie je nutné – bolo by to nudné.

Zalistujme si v katalógu náhody. V panoptiku hrdinov Alfreda Krausa nechýbajú Almaviva, Nemorino s Nápojom lásky na jazyku a v srdci, Ernesto, Ferrando. V Piacenze (1966) vdýchol operný život svojmu prvému cukrovo-horkému Wertherovi, postave, ktorá sa stane jeho výkladnou skriňou. Ak nerátame árie vystrihnuté z recitálových vinylov, verizmu sa vyhýbal. Bol dvojnásobným Nadirom – v Cherubiniho raritke Ali Baba i v Lovcoch perál od Bizeta. Z postverdiovského obdobia loví filozofické perly Boitovho Fausta v Mefistofelovi či Paca z Fallovej dvojaktovky La vida breve, krátky život.

Prvý muž španielskeho sveta

Ale umelecký život Alfreda Krausa nebol ani trochu krátky, veď so šiestimi krížikmi na krku ešte učí spev callasiánku Luciu Aliberti a „gréckeho Bocelliho“, pop-tenora Maria Frangoulisa.

Magický recitál v Berlíne: Lucia Aliberti a Alfredo Kraus. Zdroj: nagmusic.it

Veľmi dôležitou kapitolou životopisu tenoristu je láska k tradičnej španielskej piesni a k zarzuele. Pravidelne si obliekal kostým Jorgeho v španielskej opere Marina Emilia Arrietu (neskôr skladateľom prepracovanej do zarzuelovej podoby). Má na konte desiatky gramokompletov a antológií scén a árií zo zarzuel. Pre nahrávací priemysel Kraus objavil komornú tvorbu skladateľa filmovej hudby 20. storočia Salvadora Ruíz de Lunu.

Rodné mesto si slávneho tenora uctilo netradične. Na pláži v Las Palmas vyrástla v roku 1997 koncertná sieň Auditorio Alfredo Kraus. V modernej budove s kupolou pripomínajúcou chrám sídli miestna filharmónia. Každoročne sa tu koná filmový festival a pridružený kongresový palác pravidelne hostí konferencie a biznis podujatia.

V rodnom Las Palmas má Alfredo Kraus monumentálny pamätník. Zdroj: tripadvisor.it

Krehká hranica

Neopustiť mantinely vlastnej vokálnej „škatuľky“ a rozumne sa pridržiavať vhodných rolí je receptom na dlhú a úspešnú kariéru. Aj na počet odspievaných večerov si nastavil matematický limit: Kraus nespieval viac, než 50 krát per annum, ročne. Nemal záujem spievať všetko a všade, pretože si bol vedomý svojej hodnoty elitného tenora, za ktorým nestojí dlhá rada fanúšičiek prosiacich o autogram. Stáli za ním dejiny.

Muž s povahou španielskeho granda cielene stojaci mimo záujmu mainstreamových médií v deväťdesiatych rokoch kritizoval vystúpenia troch tenorov pre ich masovosť. „Nemyslím si, že niekoho urazím, ak poviem, že koncert bol ukážkou nenáročnej hudby pre nenáročnú verejnosť.“ vyhlásil Alfredo Kraus pre New York Times krátko po prvom stretnutí Pavarottiho, Dominga a Carrerasa v rímskych Caracallových kúpeľoch. Podujatie zviazané s futbalovými majstrovstvami bolo podľa neho „udalosťou pre festivalové publikum, ktoré chodí na predstavenie, aby si užilo zábavu – a môže pri tom jesť sendvič.“

„Štyria tenori“: Alfredo Kraus, Jaume Aragall, Luciano Pavarotti a José Carreras. Zdroj: archív Lucie Laudoniu

Alfredo Kraus netvrdil, že traja tenori podliezli interpretačnú latku, iba upozornil na skutočnosť, že hranice medzi „vážnou“ a „zábavnou“ hudbou neležia tam, kde si myslíme.

Aj to najnáročnejšie a esteticky najčistejšie dielo – pokiaľ je prezentované v nevhodnom alebo problematickom „balení“ – sa môže zmeniť na komerčný kus (čo povedať o klasickej hudbe v zahraničných hypermarketoch, ktorá sa redukuje na podmaz pri nákupoch?). Je to ako podávať Château Coutet v plastových pohároch. Alfredo Kraus si prial, aby hudba s pridanou hodnotou nikdy nestratila noblesu.

Multikultúra v praxi

„Galikánska“ literatúra sedela taliansky vyškolenému Španielovi ako topánky šité na mieru. Nevedomky tak prevzal žezlo neprávom zabudnutého Rumuna s modrou krvou Mihaila Ştirbei excelujúceho najmä v postavách frankofónnych milovníkov (Werthera nevynímajúc). Tenore di grazia z „malého Paríža“, ako sa poeticky hovorí Bukurešti, bol manželom dramatickej sopranistky päťdesiatych rokov Ioany Nicola a generačným druhom Tita Schipu.

Alfredo Kraus pochopil, že tenore di grazia nerovná sa len italské teplo. Na historický vývoj tohto hlasového typu výrazne vplýval už Mozart (Don Ottavio a Tamino sú písané v štýle di grazia) a celý rad francúzskych operných markízov na čele s Auberom a Boieldieuom. Francúzi však zmenili výhybku a kládli dôraz na falzetové výšky. Pre pravý tenor di grazia je rovnako dôležitá farebná stredná poloha, ktorou v 19. storočí disponovali Schipovi predchodcovia belcantisti Antonio Poggi a Giovanni Battista Rubini.

Veľká busta Alfreda Krausa v španielskom meste Boadilla del Monte. Zdroj: wikimedia.org

Synovi Rakúšana blízke prostredie tirolských hôr, duša hidalga, v kantabilite vĺn sa hojdajúce veslo rybára a korenistý jazyk kardinála Richelieu sú ingredienciami, z ktorých Kraus namiešal magistrálnu kreáciu Tonia v Donizettiho romantickej komédii Dcéra pluku. Spevák z Kanárskych ostrovov bol najvýraznejším predstaviteľom roly Tonia obdarenej náročnými vysokými céčkami v ére pred Lucianom Pavarottim.

Na taliansky konár naštepil francúzsku vetvičku. Zarodila ovocie horúce ako allegrové tempá španielskej joty. Historický hlasový odbor tenore di grazia Kraus nielenže zavŕšil – on mu dodal inter-etnický rozmer.

Krausove filmy

Neprestával byť Španielom do morku kosti, na rozdiel od drvivej väčšiny románskych tenorov sa ale nebál nemčiny (jazyku Hofburgu sa Caruso vedome vyhýbal, Alfredo Kraus však neváhal nahrať Händlovo Largo po nemecky na jednu zo svojich prvých profilových platní, soundtrack k filmu El vagabundo y la estrella z roku 1960).

Film Gayarre odštartoval v hispánskom svete krausovskú horúčku. Plagát z roku 1959. Zdroj: archív Lucie Laudoniu

Film bol „predĺženou rukou“ úspechu snímky Gayarre z predchádzajúceho roka. Árie a piesne z filmu tvorili prvú štúdiovú nahrávku Alfreda Krausa. Príbeh v štýle hollywoodskeho trháku Veľký Caruso voľne mapuje dobrodružný život slávneho španielskeho tenoristu 19. storočia Juliána Gayarre.

Pochádzal z chudobných pomerov a dostal sa na štúdiá do Milána. Gayarre debutoval v roku 1869 v Nápoji lásky. Po tom, čo dospieval kultovú Nemorinovu romancu o kradmej slzičke, život ho prinútil vynoriť skutočné slzy. Predstavenie sa ešte neskončilo, a Gayarre (stále v kostýme komického hrdinu) držal v rukách telegram o smrti matky. Túto historku zo života predchodcu Alfreda Krausa si scenárista nemusel vymyslieť – je pravdivá.

Pred dvadsiatimi rokmi, 10. septembra 1999, prehral Kraus boj s rakovinou pankreasu. Operný svet nemusel predstierať slzy.

Lucia Laudoniu

video

Jeden z prvých vinylov Alfreda Krausa na značke Montilla. Španielske piesne, ako zneli v roku 1959.

Teraz na neapolskú nôtu. Recitál canzoniett spod Vezuvu z roku 1959. Zdigitalizovaná LP platňa.

Verizmu sa vyhýbal, Lorisova Amor ti vieta z Giordanovej Fedory je v diskografii Alfreda Krausa výnimkou.

Stratosférické výšky v Dcére pluku. Fragment štúdiového recitálu, 1975

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár