Tosca 2015 – vydarený reštart festivalu v St. Margarethen

Produkcia prebieha pod taktovkou nemeckého dirigenta Michaela Güttlera (momentálne šéfdirigent Fínskej národnej opery v Helsinkách), ktorý diriguje často aj vo Viedenskej štátnej opere. Angažovaní boli speváci, ktorí majú vo svete meno, alebo aspoň potenciál stať sa budúcimi hviezdami. Dvaja z nich sú finalisti súťaže iniciovanej  Plácidom Domingom Operalia.

Marcelo Puente z Argentíny (spieva Cavaradossiho) vyhral Operaliu v roku  2003 a Oksana Kramareva (spieva Toscu) skončila v tejto súťaži druhá v roku 2008. Operalia od svojho vzniku dala opernému svetu toľko skutočných hviezd, že treba uznať, že zo strany St. Marghareten ide o veľmi dobrú taktiku. Spomeňme momentálne najlepšiu Wagnerovskú sopránistku Ninu Stemme (víťazka Operalie z roku 1993), alebo mená ako José Cura (víťaz  v roku 1994), Joyce Di Donato (1998), Erwin Schrott (druhé miesto 1998), Rolando Villazón (1999), alebo napríklad Julia Novikova, víťazka z roku 2009, ktorá nedávno poskytla rozhovor aj pre Opera Slovakia (rozhovor si prečítate v článku TU…). Dnes sú všetci z nich žiadanými speváckymi hviezdami svetového formátu, avšak každý bol v počiatkoch svojej kariéry ,,iba” finalistom Operalie. Víťazi Domingovej súťaže majú otvorené brány do sveta a zároveň majú predpoklad sa postupne presadiť ako najlepší medzi najlepšími. Taktika podchytiť  si pre St. Margarethen budúce možné hviezdy už teraz, sa môže vyplatiť. V tohtoročnej produkcii Tosky však okrem dvoch finalistov Operalie nájdeme aj ďalšie zaujímavé mená. Andrea Caré je napríklad úplne posledným študentom Luciana Pavarottiho. V produkcii bude spievať Cavaradossiho. V tejto postave ho alternuje Yusif Eyvazov (životný partner Anny Netrebko), ktorý  je vo svete opery už teraz pomerne známe meno. Yusif Eyvazov poskytol pre čitateľov Opera Slovakia interview o svojom pohľade na jednotlivé spevácke party tejto opery a na osobu G. Pucciniho, prinesieme ho v najbližších dňoch.

Jedným z najväčších lákadiel tohtoročnej produkcie Toscy v St. Marghareten bude zrejme Martina Serafin (Tosca),  ktorú v tejto úlohe mali možnosť diváci počuť v La Scale, v Covent Garden, v Metropolitnej opere, vo Viedenskej štátnej opere, alebo v Teatro La Fenice v Benátkach. Ďalšie veľké meno Amanda Echelaz musela svoje účinkovanie na poslednú chvíľu odvolať z dôvodu, že otehotnela.

,,Snažili sme sa osloviť top spevákov, ktorí napríklad  častokrát  ukončujú opernú sezónu  v La Scale, ako Marco Vratogna, alebo vystupujú na veľkých operných scénach. Ideou bolo ponúknuť tak vyrovnané a spevácky silné obsadenia, ktoré umožňujú aj mimo premiéry fantastický umelecký zážitok” – uviedol pre Opera Slovakia Roland Tóth. Spomínaný Marco Vratogna (Scarpia) však príde až 11. júla, nakoľko na premiére Tosky vo Verone spadol do orchestriska a momentálne sa musel podrobiť chirurgickému zákroku.

Po hudobnej stránke predstavenia zabezpečuje orchester Státní opery Národního divadla Praha, Philharmonia Chor Wien a taktiež Bratislavský chlapčenský zbor so svojou zbormajsterkou Magdalénou Rovňákovou. ,,Je to vysoko kvalitná produkcia s výborným režisérom a dirigentom, sú tu výborní sólisti, orchester, zbor a naši chlapci. Rakúšania dokázali vytvoriť mimoriadnu umeleckú udalosť na ktorú sa schádzajú poslucháči z celého sveta. Opera podľa mňa ani na chvíľu neskĺzne do ,,lacnej show“, všetky technické zázraky sú plne v službách hudbe a opernému príbehu, veľmi to oceňujem. V každom predstavení účinkuje 20 našich chlapcov, z toho 12 pri mikrofónoch a osem na scéne. Máme 36 spevákov, ktorí sa vzájomne alternujú. Je pekné gesto od režiséra, že všetci sú v kostýmoch a v závere prvého dejstva v Te Deum sa na scéne predvedie vždy celá dvadsiatka naraz“, – uvádza Magdaléna Rovňáková. Ďalším pekným gestom – tentokrát pre publikum – boli podľa nej verejné generálky.  Prvá bola pre mestečko St. Margarethen a druhá pre rodinných príslušníkov a priateľov účinkujúcich.

To, čo divákovi na prvý pohľad udrie do očí pri ,,novom štarte” open air festivalu v St. Margarethen, je však jednoznačne scéna. Na pódiu stojí socha anjela vysoká ako deväť poschodový dom s  pohybujúcimi sa  krídlami, ktoré majú uctyhodných 1600 kubických metrov a sú vytvorené zo 670 individuálnych pierok. Vyzerá impozantne. Krídla svojim pohybom vytvárajú náhradu za oponu. Keď anjel rozovrie krídla, odhalí scénu, ktorá je vytvorená virtuálnym spôsobom na základe elektronického premietania. ,,Máme takýmto spôsobom verne vyobrazený kostol Sant Andrea della Valle, v ktorom sa odohráva prvé dejstvo, a taktiež Palazzo Farnese, rezidenciu baróna Scarpiu” – hovorí autorka scény, rodáčka zo Sarajeva Amra Bergman. Tretie dejstvo odohrávajúce sa na hradbách Castel Sant‘ Angelo je vytvorené kombináciou kulís reálnych a elektronických.

Amra Bergman je módna návrhárka, rakúska finalistka súťaže značky DIESEL v Terste, ktorá do tejto produkcie okrem scény a samotnej sochy Anjela navrhovala aj kostýmy. ,,Uprednostňujem robiť obe veci naraz. Mám príliš veľký strach, že mi niekto svojimi zlými kostýmami zničí moju scénu. Keď niekto robí obe veci naraz, tak môže zvažovať, ako sa to celé doplňuje” – uviedla.

Roland Tóth k tomu dodáva: ,,Hľadali sme dizajnéra, ktorý chápe veľký open air priestor, a súčasne má  skúsenosti z opery. Amra Bergman vytvorila v minulosti pre Mörbisch veľmi zaujímavú scénu v Straussovom Netopierovi  a v 2014 uzavrela jej famózna inscenácia Líšky Bystroušky sezónu Viedenskej štátnej opery. (Išlo o inscenáciu pod dirigentskou taktovkou Franza Welsera-Mösta v réžii Otta Schenka – poznámka red.) Za necelé dva mesiace od septembra do októbra 2014 sa jej podarilo vytvoriť scénu k Toske a už teraz sa hovorí o tom, že Tosca prekoná dokonca aj festival v Bregenzi, pokiaľ ide o výpravu. Amra je aj kostýmovou výtvarníčkou a mala na starosti aj videoprojekcie premietané na stene”.

Amra Bergman: ,,Divák teda pred sebou vidí scénu s anjelom s krídlami a celým kameňolomom. Anjel sa otáča okolo svojej osy. Keď otvorí krídla, tak sa nám ukážu priestory, – samozrejme virtuálne, ktoré som navrhla  a ktoré grafici potom vytvorili. Počas predstavenia v tých priestoroch vidíme veľa predtočených filmov, do ktorých režisér režíruje svoju inscenáciu. Bude to symbióza techniky, ľudí, scény, filmu, videa, to všetko splynie v jeden celok”.

Amra Bergman spolu s režisérom Robertom Dornhelmom navštívili spoločne v Ríme všetky reálne miesta, na ktorých sa dej opery odohráva, aby získali inšpiráciu k skutočne autentickému vytvoreniu kulís.

Tosca ako najtragickejšia opera

Tosca, opera napísaná na motívy francúzskej divadelnej hry Victoriena Sardoua La Tosca z roku 1887 je  melodráma odohrávajúca sa v Ríme v júni 1800. V divadelnej hre je uvedený presný deň, kedy príbeh prebieha – 17. jún 1800 (až do úsvitu nasledujúceho rána). V samotnej opere úplne presný dátum určený nie je. Je to však jedna z mála opier, ktorej dej od začiatku až do konca uplynie v priebehu 24 hodín.  Prvé dejstvo prebieha ráno, druhé na sklonku dňa a podvečer a tretie za brieždenia, ktoré na jednej strane symbolizuje (pre Tosku) nádej na nový začiatok, ale je to zároveň zvyčajný čas popráv.

Tosca ako postava je opernou speváčkou. Je to teda opera o opernej speváčke. Zaujímavosťou potom je, že opernú speváčku spievať nevidíme – v čase keď je na scéne nespieva, spieva v čase, keď ju na scéne nevidíme. Ak je čitateľ teraz zmätený, stačí keď si uvedomí, že reč je o hranej postave, nie o jej interpretke, tá samozrejme spieva na scéne celý čas.

Príbeh je postavený na vzťahu štyroch postáv – opernej speváčky Florie Tosky, maliara Mária Cavaradossiho, policajného šéfa baróna Scarpiu a revolucionára na úteku Angelottiho. Najväčšou zvláštnosťou opery potom je, že všetci štyria hlavní hrdinovia zahynú. Postavy, ktoré prežijú (dvaja pomocníci Scarpiu, kostolník, väzenský strážca, a pastier) sú postavy epizódne. Väzenský strážca, ktorého Caravadossi uprosí, aby mohol pred popravou napísať Toske list na rozlúčku a taktiež pastier spievajúci motív ľudovej piesne za ranného brieždenia, sú dokonca postavy, ktoré v opere spievajú len zopár taktov. Kostolník taktiež nemá príliš rozsiahlu rolu. Dá sa teda povedať, že operu prežijú až do konca len marginálne postavičky. Smrť úplne všetkých hlavných hrdinov činí Tosku jednou z najtragickejších opier vôbec, pretože ťažko nájdeme na svete inú operu, v ktorej úplne všetci hlavní protagonisti – či už dobrí alebo zlí – sú po záverečnom spustení opony mŕtvi.

V roku 2000 nájdené pôvodné libreto ukázalo, že Tosca mala mať iný koniec

Puccini musel o finálnu podobu opery tvrdo bojovať nielen so svojimi dvoma libretistami, Luigim Illicom a Giuseppem Giacosom,  ale aj s vydavateľom Ricordim. Predovšetkým Ricordi chcel z opery vyškrtnúť áriu E lucevan le stelle, pretože jej motív vo veľmi podobnej podobe už zaznel v predchádzajúcej Pucciniho opere Edgar a taktiež preto, že Ricordi sa domnieval, že milostný duet Tosca – Cavaradossi spievaný tesne pred popravou Cavaradossiho by mal byť logickým hudobným vrcholom opery. Puccini však urobil vrchol opery z árie E lucevan le stelle, ktorá je lamentom Caravadossiho nad tým, že musí zomrieť práve teraz, keď život najviac miluje. Ricordi ostro protestoval, ale podvolil sa keď zistil, že milostný duet z ktorého chcel mať vyvrcholenie opery, vôbec nie je podľa jeho predstáv, a považoval ho za nepodarený. Chcel ho dokonca dať prerobiť, alebo taktiež vyškrtnúť. O podobu árie E lucevan le stelle musel Puccini bojovať aj so svojimi dvoma libretistami, pretože jej pôvodný text bol úplne iný a Puccini si ho prerobil po svojom. (V pôvodnej verzii Cavaradossi naozaj napíše Tosce list, vo verzii súčasnej po prvých pár riadkoch písania prestane, lebo začne snívať a lamentovať nad tým, že musí zomrieť).

Nakoniec si Puccini presadil svoje aj u libretistov aj u Ricordiho a vrchol opery urobil na slovách ,,umriem zúfalý“, ktoré si do árie E lucevan le stelle sám napísal.

Stratené pôvodné libreto sa nečakane našlo v roku 2000. Keď porovnáme jeho text so súčasnou verziou opery, do očí udrie hlavne skutočnosť, že opera mala mať úplne iný záver. Tosca nemala skočiť dolu z hradieb, ale držiac na rukách mŕtveho Mária Cavaradossiho sa zblázni v záverečnej ,,šialenej scéne“, v ktorej si predstavuje, že pláva spolu s Cavaradossim na gondole a žiada gondoliera, aby tak nahlas nespieval, lebo ,,Mário iba spí a mohol by sa zobudiť”.

Ohľadom ukončenia opery sa zvádzali ťažké boje, pretože podľa posledných objavených materiálov sa ukazuje, že Puccini pôvodne zhudobnil záver opery v súlade s libretom a napísal prvý hudobný náčrt ,,šialenej scény”, avšak narazil na ostrý odpor Victoriena Sardoua, ktorý trval na tom, že Tosca musí skočiť z veže. Sardou dokonca prichádzal z čoraz absurdnejšími návrhmi ako by mal skok vyzerať, vôbec mu nevadilo, že rieka Tiber netečie bezprostredne pod hradbami pevnosti, takže je technicky nemožné do nej skočiť. Puccini sa nakoniec tiež opatrne priklonil k verzii skoku, pretože sa obával, že počas ,,šialenej scény” diváci vytušia, že koniec je blízko a začnú sa zdvíhať a odchádzať do šatne, aby nemuseli stáť v rade na kabáty. Chcel ich radšej udržať do poslednej sekundy na sedadlách, aby museli čakať ako všetko dopadne. Rozuzlenie príbehu – sebevražedný skok, ktorý príde v poslednej sekunde, bol bližšie k tejto jeho predstave.

Avšak podľa niektorých náznakov sa Puccini definitívne nerozhodol ani pre jednu z verzií a ,,šialenú scénu” ako záver opery stále zvažoval aj neskôr, pri revíziách opery. Podľa názoru historičky a bývalej opernej speváčky Susan Vandiver Nicassio Puccini ponechal hudobné náznaky iného konca aj v súčasnej partitúre, a finálna verzia libreta a hudby si odporujú, keď pri skoku Tosky znie hudba spojená s Cavaradossim (E lucevan le stelle), a nie s Toskou.

V súčasnosti je opera dokonca občas inscenovaná takým spôsobom, že je ponechané na interpretácii diváka, či Tosca skočí alebo nie, ako napríklad aktuálna produkcia Tosky prebiehajúca v týchto dňoch v La Scale. (O alternatívnom konci opery sme sa rozprávali aj s predstaviteľkou Tosky v St. Marghareten Alexiou Voulgaridou v rozhovore, ktorý poskytla pre čitateľov Opera Slovakia. Rozhovor prinesieme v najbližších dňoch).

Na oslave storočnice premiéry opery sa stretol v jednom predstavení Domingo s Pavarottim

Premiéra opery prebehla v roku 1900 v Teatro Costanzi v Ríme za účasti kráľovnej Margherity (prišla neskoro, zmeškala celé prvé dejstvo) a vtedajšieho talianského premiéra Luigiho Pellouxa. Prítomní boli taktiež Pucciniho hudobní konkurenti a súputníci Pietro Mascagni a Francesco Cilea. Celý koniec prvého dejstva – Te Deum a známa ária z druhého dejstva Vissi d’arte boli pre veľký úspech opakované ešte raz ako prídavok, ária E lucevan le stelle a po nej nasledujúci duet boli taktiež publikom znovu vyžiadané. Na konci opery bol Puccini trikrát vyvolaný na ďakovačke na javisko. Dá sa teda hovoriť o nadšenom prijatí diela hneď od jeho prvého uvedenia.

Na základe operného štatistického portálu Operabase bola Tosca v rokoch 2007 až 2012 piatou najčastejšie hrávanou operou na svete, a v sezóne 2014 – 2015 dokonca štvrtou najhranejšou. Medzi prominentné Tosky celej éry (viac ako storočnice) uvádzania tejto obľúbenej opery sa zaradila napr. Emma Destinová (ktorá pravidelne spievala túto rolu s Enricom Carusom ako Cavaradossim), alebo Maria Callas (pravidelne spievajúca s Titom Gobim ako Scarpiom). Dvojica Callas – Gobi zažiarila aj v produkcii režírovanej Francom Zeffirellim, ktorá sa hrávala v Covent Garden neskutočných viac ako 40 rokov (!)  až do roku 2006.

V roku 1992 vznikla televízna verzia príbehu s Catherine Malfitano a Plácidom Domingom filmovaná na autentických miestach, v ktorých sa dej opery odohráva. Pri oslave sto rokov od prvého uvedenia diela sa 14. januára 2000 v Ríme predstavil ako Cavaradossi Luciano Pavarotti, ktorý spieval túto  postavu od konca sedemdesiatych rokov. Predstavenie dirigoval Plácido Domingo, ktorý sám bol azda najvýraznejším Cavaradossim počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Domingo a Pavarotti sa tak stretli v jednom predstavení spolu, aj keď len vo vzťahu spevák a dirigent. Pri storočnici Tosky však nemohol chýbať ani jeden z nich.

Pucciniho Tosca takmer vôbec nevznikla

Divadelná hra La Tosca  (napísaná vo francúžštine) od autora Victoriena Sardoua bola veľmi populárna už predtým, než sa z nej stala opera, a iba v samotnom Francúzsku mala za sebou už 3000 (!) predstavení. Puccini ju videl v Miláne a znovu v Turíne. Bol ňou očarený, a považoval ju  za ideálny operný námet. Požiadal preto vydavateľa Ricordiho, aby práva na hru od Sardoua kúpil. Ten síce súhlasil, aby sa divadelná hra prepracovala na operu a svoje práva Ricordimu nakoniec aj predal, ale nepáčilo sa mu, že by operu mal písať takmer neznámy začínajúci autor Puccini, ktorého hudba sa mu vôbec nepáčila. Puccini už mal v tom čase za sebou opery Le Villi, Edgar a Manon Lescaut, z ktorých prvé dve boli prijaté len veľmi vlažne, a práve pracoval na Bohéme. Sardou naopak bol uznávaný autor, ktorého divadelné hry mali fenomenálny úspech. Chcel, aby hudbu k jeho najvydarenejšej hre skladal niekto ,,na úrovni“ a nie začínajúci skladateľ. Keďže Sardou viac a viac nahlas vyjadroval nespokojnosť nad tým, že hudbu má písať nejaký ,,mladý babrák“, Puccini sa hlboko urazil a prestal na opere pracovať. Vrátil kontrakt Ricordimu, ktorému nezostalo nič iné, iba podpísať úplne novú zmluvu s niekym iným. Zadal preto skomponovanie hudby k Toske Albertovi Franchettimu.

Nebyť drobnej náhodnej udalosti, nebola by Pucciniho Tosca vôbec nikdy vznikla. Avšak stalo sa niečo neočakávané. Počas jednej z pravidelných konzultácií medzi Sardouom a Illicom sa z ničoho nič zastavil ,,na kus reči” Giuseppe Verdi, ktorý chcel údajne na vlastné oči vidieť, ako sa darí prerábať známu divadelnú hru na libreto opery. Jeho návšteva bola pre všetkých šokom. Verdi si prečítal libreto a bol ním nadšený. On sám však už mal v tom čase 80 rokov a bol príliš starý na to, aby sa do komponovania opery pustil, ostatným však stačilo aj to, že opera ho nadchla.

Správa o tom, že v tom čase najprominentnejší operný velikán sa osobne zaujíma o Tosku a pochvalne sa vyjadril o librete, sa okamžite dostala k Puccinimu, ktorý v tom momente radikálne zmenil svoj postoj k odmietnutému libretu a zavolal Ricordimu, že chce za každú cenu na opere pracovať. Žiadal, aby Ricordi zrušil už uzatvorenú zmluvu s Franchettim. Za Franchettim sa vybrala celá delegácia vytvorená Puccinim aby ho ,,veľmi intenzívne presviedčali” prečo sa má kontraktu vzdať. Ako sa im to nakoniec podarilo nie je celkom jasné, známych je viacero verzií. Podľa verzie rozšírenej Franchettiho rodinou sa údajne Franchetti kontraktu vzdal z dôvodu, že hodlal  učiniť ,,veľkorysé gesto voči viac talentovanému mladšiemu kolegovi”. Iné verzie sú však výrazne menej vzletné a hovoria o tvrdom boji a použití rôznych trikov. Opera sa však definitívne vrátila naspäť k Puccinimu.