Toska sa dá hrať aj takým spôsobom, že nakoniec z veže neskočí

S predstaviteľmi troch hlavných postáv v Pucciniho Toske v rakúskom St. Margarethen sme sa rozprávali o alternatívnom konci opery, o manipulácii s emóciami poslucháčov, o tom, prečo Puccini zdvojuje spevácke linky husľami, o tom, ktorá je najlepšia nahrávka tejto opery, alebo tiež o tom, aké sú špecifiká spievania na mikroporty.

Rozhovor s Alexiou Voulgaridou (Tosca), Yusifom Eyvazovom (Cavaradossi) a Alexandrom Krasnovom (Scarpia). O súčasnej produkcii Tosky v St. Margarethen sme informovali v samostatnom článku TU…

Na začiatok rozhovoru prezraďte našim čitateľom, čo Vy osobne považujete na Toske za najzaujímavejšie

Yusif Eyvazov: ,,Určite hudbu. Jednoducho ja milujem Pucciniho. Tenor má v tejto opere veľmi dobrý part, dokonca by som povedal, že Cavaradossi je doslova pohodová úloha. Na začiatku prvého dejstva si zaspieva, potom cez druhé dejstvo väčšinu času oddychuje, a v poslednom dejstve – nie dlho po jeho začatí, má prekrásnu áriu. Takže pre tenora je Tosca jednoznačná výhra. Mne sa rola Cavaradossiho veľmi páči, je dobre napísaná, môžem ju spievať viacmenej kedykoľvek. Dokonca som začínal v Bolšom teatre práve s touto postavou. Pre Floriu Tosku je jej part v opere naopak veľmi ťažký. Celé druhé dejstvo je veľmi aktívna na scéne a má v druhom dejstve zároveň aj veľkú áriu“.

Alexia Voulgaridou: ,,Otázky politiky a moci nás fascinujú dodnes. Vášeň, moc, diktatúra či  teror zo strany vplyvných ľudí nás zamestnávali aj v minulosti aj dnes. To čo bolo o týchto aspektoch  napísané v librete Tosky môžme zahrať zajtra aj dnes s rovnakou aktuálnosťou. Vášeň je navyše veľmi dobre vyjadrená v samotnej Pucciniho hudbe“.

Spomínate si, kedy a kde ste prvý raz počuli Tosku?

Alexia Voulgaridou: ,,V Gréckom národnom divadle v Aténach s Marinou Krilovits  v hlavnej úlohe. Spievala nádherne, mala úžasný hlas”.

Yusif Eyvazov: ,,Tosku som prvýkrát počul veľmi dávno, mohol som mať asi dvadsať rokov. Bolo to na nahrávke s Mariou Callas. Veľmi sa mi tá opera páčila, túžil som po tom, aby som ju mohol robiť. Začínal som sa v tom čase len učiť svoj part. Preto som chcel mať najlepšiu nahrávku aká bola v tom čase nahratá a viacerí ľudia mi poradili, že si mám vypočuť práve túto s Mariou Callas a Titom Gobbim”.

Myslíte nahrávku, kde Cavaradossiho spieva Giuseppe di Stefano?

Yusif Eyvazov: ,,Áno, di Stefano ako Cavaradossi, Callas ako Toska a Tito Gobbi ako Scarpia“.

Táto nahrávka sa robila ani nie 30 rokov po smrti Pucciniho (išlo o náhrávku z roku 1953, dirigent Victor de Sabata – poznámka red.), takže mnoho členov orchestra v La Scalle a niektorí členovia zboru ešte na vlastnej koži zažili dobu, keď pracovali priamo s Puccinim a vedeli ako si jednotlivé party predstavoval ich autor. Tá nahrávka má  kvôli tomu nádych autentickosti.

Yusif Eyvazov: ,,Môže byť, že to je dôvod prečo je taká cenná. Mne ju odporučili ako najlepšiu nahrávky Tosky, aká kedy bola urobená. A Maria Callas bola nepochybne najlepšia Toska tých čias. Giuseppe di Stefano a Tito Gobbi boli špičkoví speváci. Povedal by som teda, že významná hodnota tej nahrávky určite spočívala aj v tom, že to jednoducho bola nahrávka s najlepšími spevákmi tej doby. Odvtedy čo som ju počúval ubehlo už 18 rokov. Dnes už samozrejme nesledujem takto staré zvukové záznamy. Medzičasom ubehol dlhý čas a v súčastnosti už existuje veľa nahrávok, ktoré sú nové a majú aktuálny zvuk. Avšak táto s Mariou Callas je dnes dokumentom o tom, ako výborne dokázali Tosku urobiť v tých časoch. Dnes už je to skôr história. Z tých súčasných nahrávok mám obľúbenú nahrávku Tosky z Teatro dell Opera di Roma, kde v hlavných úlohách účinkujú Raina Kabaivanska a Luciano Pavarotti (z roku 1990 – poznámka red.) Ja si myslím, že je to taktiež jedna z tých verzií, ktoré sa môžu radiť medzi najlepšie. Pavarotti ako Cavaradossi bol úžasný”.

Video

V roku 2000 sa našlo pôvodné libreto Tosky, ktoré sa dovtedy považovalo za stratené. Tosca v ňom neskočí dolu z veže, ale sa zblázni a v rukách drží hlavu mŕtveho Cavaradossiho a blúzni. Viete si predstaviť, že by ste stvárnili postavu Tosky takýmto spôsobom?

Alexia Voulgaridou: ,,Viem si to predstaviť. Ak sa niekto zblázni, tak je stratený vo svojej podstate, a je úplne jedno, či zostane zničený len psychicky alebo sa zničí pri tom všetkom ešte vo fyzickom zmysle sebevražedným skokom. Nevidím veľký rozdiel v tom, či Váš život je zmárnený vo forme, že o sebe mentálne ďalej neviete, alebo sa zmárnite úplne. Pre mňa je to pocitovo to isté, alebo aspoň podobné. Na to aby človek skočil z veže tak či tak musí byť v stave, kedy je čiastočne nepríčetný, v dobrom psychickom stave ľudia neskáču”.

Prví predstavitelia Cavaradossiho hrávali svoju rolu tak, akoby Cavaradossi uveril Toske, že jeho poprava bude len falošná. Až Beniamino Gigli bol prvý, kto prišiel s verziou, kde Cavaradossi tuší, že Scarpia Tosku podviedol, avšak nechce jej to prezradiť. Túto verziu potom ďalej rozvíjal Plácido Domingo, ktorý vychádzal z toho, že Scarpiovi sa nedá veriť vôbec nič, a jeho Cavaradossi bol skeptický k tomu, čo mu hovorí Tosca. Aký je Váš Cavaradossi z tohoto pohľadu?

Yusif Eyvazov: ,,Cavaradossi presne vie, že ide na smrť. To môžme pochopiť z jeho posledného duetu s Toskou, kde v jednej z posledných fráz hovorí: Rozprávaj mi ešte niečo, chcem ešte raz počuť zvuk tvojho hlasu. On sa s ňou fakticky touto frázou lúči. Cavaradossi vedel, že Scarpia by nikdy nedodržal svoj sľub a že Toscu oklamali, no dokonca aj v tieto posledné minúty jej nechce o tom povedať. Tosca verí svojej verzii a posledné minúty prežije v nádeji, že spolu s Cavaradossim ujdú preč. Je to veľmi ťažký moment opery, ktorý ma vždy zasiahne. Je to taký jeden z vrcholov, z dramatického hľadiska veľmi zložitý moment”.

Pán Krasnov, Váš Scarpia je sarkastický. Kým Tosca spieva Vissi d’arte, on si zatiaľ bez záujmu čistí jablko a ešte aj Toske po skončení árie výsmešne zatlieska. To bola  Vaša idea prezentovať Scarpiu s veľkou dávkou uštipačnosti?

Alexander Krasnov: ,,Áno, tak trochu aj moja. Viete Scarpia sa snažil celý čas zachovať si tvár. Ak by som to mal prirovnať k súčasnému dianiu či už u nás v Rusku, alebo aj kdekoľvek inde vo svete, veľmi často sú pri moci ľudia, ktorí hovoria pekne frázy a chodia do kostola a tvária sa ako hlboko veriaci. A potom v nejakých situáciách sa zrazu ukáže ich skutočná tvár.  A presne toto som sa pokúsil pretaviť do Scarpiu, ktorý  je na verejnosti galantný, elegantný, tiež chodí do kostola, kultivovane sa vyjadruje. Avšak v momente, keď príde domov a keď už ho nikto nevidí, stráca škrupule a ukazuje svoju ozajstnú tvár. Na tomto kontraste, galantného džentlmena versus človeka, ktorého neobmäkčia ani slzy plačúcej ženy kľačiacej pred ním na kolenách a prosiacej ho o pomoc, staviam charakter Scarpiu. Ona  mu hovorí, že nič zlého nikomu nikdy neurobila, je len speváčkou, ktorá má rada umenie – jeho gestá však naznačujú, že si pri podobnom bedákaní myslí svoje, lebo už ho od svojich obetí veľakrát počul. Akoby jej naznačoval – však si len rozprávaj, mňa to aj tak nezaujíma, na mňa tým dojem neurobíš, ja aj tak to čo chcem nakoniec vždy dostanem…, a čistí si pri tom jablko. Ešte jej aj na konci árie ironicky zatlieska. Máte pravdu, že je to vyznieva až sarkasticky, ale taký je Scarpia”.

Scénu snímajú kamery a Vašu tvár, Vašu mimiku môžu diváci vidieť v detaile na obraze premietanom na javisku. Hráte kvôli tomu svoju rolu inak, než v klasickej divadelnej budove, kde ste predsa len divákom fyzicky vzdialený oveľa viac a mimiku detailne nie je vidieť?

Yusif Eyvazov: ,,Ja si myslím, že tam nie je nejaký veľký rozdiel v spôsobe hrania mojej postavy, povedal by som, že či sú tam kamery alebo nie, je to to isté. Keď hrám v klasickej opere, tak predsa nemôžem myslieť takým spôsobom, že tí, čo sedia ďalej ma dobre nevidia, nevidia teda ani moju tvár a preto je drobná mimika zbytočná. Používam ju vždy. Teraz, keď je na obrazovke možné vidieť detail mojej tváre hrám mimicky úplne rovnako, ako v klasickej opernej budove, kde tí vo vzdialenejších radách moju tvár nemôžu vidieť.  V klasickom divadle to beriem tak, že kto uvidí, ten uvidí a kto nie, ten nie, ale hrám rolu rovnakým spôsobom ako tu, kde vďaka kamerám detaily tváre speváka uvidia všetci”.

Alexander Krasnov: ,,Je zaujímavé, ale aj ťažké pracovať na kameru a súčasne aj na veľké auditórium. V rôznych momentoch sa kamera zapína a potom sa opäť vypína, takže diváci chvíľu vidia detaily tváre speváka a chvíľu nie.  V jeden moment musím pracovať s celou sálou tak povediac z diaľky,  a v iný moment som v detailnom zábere. Spôsob hrania v jednom a druhom okamihu musí byť podľa môjho názoru veľmi rozdielny.”

Vy viete, kedy sa tá kamera zapína a kedy vypína, alebo je to náhodný moment ponechaný na úvahe režiséra, prípadne každé predstavenie príde ten moment inokedy?

Alexander Krasnov: ,,Nie, to nie je náhodný moment, presne vieme, kedy sa kamera zapne a kedy vypne, je to v každom predstavení v podstate na tých istých miestach. Keď je kamera vypnutá, tak si uvedomujem, že hrám aj pre poslucháča, ktorý sedí v poslednom rade a nevidí moju tvár, moju mimiku a aj jeho musím presvedčiť o tom, čo sa deje na scéne. Preto musím svoje gestá robiť dostatočne veľké, aby ich bolo vidieť aj v diaľke. A keď sa zapne kamera a všetci ma vidia, vtedy treba hrať úplne inak, nastupuje úspornejšia mimika, úspornejšie gestá, menšie pohyby rukami, hlavou, očami. V detailnom zábere kamery by akékoľvek príliš veľké pohyby hlavou a prehnané gestá nepôsobili adekvátne. Takže podľa mňa treba hrať rozdielne podľa toho, či je kamera zapnutá, alebo vypnutá”.

Hudobný riaditeľ Kráľovskej opery v Londýne dirigent Antonio Pappano tvrdí, že kvôli tomu, aby Puccini svoje melódie zapísal hlbšie do podvedomia poslucháčov, a urobil ich viac zapamätateľnými, použil trik, keď melodické linky spevákov v áriách zdupľoval huslovým partom, v ktorom husle hrajú presne to isté, čo spevák spieva. Takýmto zdvojením melodickej linky dosiahol jednoduchší zápis melódie do podvedomia poslucháča. Na druhej strane však husle (ak je ich veľa) sú zvukovo výraznejšie. Puccini tak podľa Pappana vytvoril sólistovi problém, pretože musí vo svojej melodickej linke bojovať s intenzitou zvuku huslí. Vy ste pri spievaní Pucciniho niekedy tento efekt zdvojovania pocítili?

Yusif Eyvazov: ,,Pappano má častokrát zaujímavé pozorovania. On vie určite veľmi dobre odhadnúť, ako s takýmito zdvojeniami melodickej linky treba pracovať, pretože by nikdy nedovolil, aby zdvojenie melodickej linky prekrylo hlas spevákov. Podľa mňa, ak sa to zvukovo vybalansuje, potom je to veľmi pekné, ale husle musia naozaj hrať s citom. Tu je práve nezastupiteľná parketa dirigenta. Keby husle hrali forte, tak speváci by boli nešťastní, pretože nikdy by nemali šancu voči husliam uspieť. Podľa mňa je to priam vylúčené. Ja si myslím že je tento trik je veľmi pekný, podmienka ale je, že musí to byť dobre urobené. A Pappano určite vie, ako to treba správne riešiť. S Antoniom Pappanom som zatiaľ nikdy nepracoval, avšak onedlho budeme spolu pripravovať jednu nahrávku, tak sa už teraz teším”.

Puccini občas používa osvedčené schémy a vypočítané postupy na efekt, účelovo manipuluje s poslucháčom. Niekedy je jeho hudba príliš medová a  sentimentálna, inokedy sa zase pokúša hrať na divákové emócie, dohnať ho k slzám. Napriek tomu, robí to spôsobom, ktorý všetci milujeme a ktorý nám v podstate vôbec nevadí. Po množstve odspievaných predstavení dokáže ešte stále táto manipulácia na Vás vplývať? A je to podľa Vás vôbec manipulácia?

Yusif Eyvazov: ,,Treba si uvedomiť, prečo Pucciniho nazývajú veristom. Je to preto, že v čase, keď komponoval svoje opery priniesol témy, ktoré boli svojim spôsobom stvárnenia nové a o niečo viac blízke prostému človeku. Ak si zoberiete o čom sú Pucciniho opery, o čom je Manon Lescaut, o čom je Madama Butterfly, o čom je Tosca, sú všetky o udalostiach, ktoré sa môžu stať ktorémukoľvek z nás, mne, Vám, hocikomu. Ak si zoberieme Verdiho opery – sú to všetko hlbšie a tak trochu vyfantazírované témy. Rôzne historické eposy, ktoré od prostého občana boli veľmi vzdialené. A v Pucciniho opere máme príbeh žiarlivosti a lásky, čo môže byť príbehom každého bežného človeka aj dnes, či pred desiatimi rokmi, alebo pred päťdesiatimi rokmi. A keby ste  si príbeh posunuli v čase o sto rokov, aj tak by mohol byť skoro rovnaký. V tom je práve sila toho príbehu. Preto sú jeho opery veľmi populárne. Okolo Verdiho bola gloriola veľkého, takmer svätého skladateľa, na druhej strane Puccini bol ľudový skladateľ. Jednoduchí ľudia rozumeli o čom je v jeho operách reč. A že pri tom s nimi manipuloval? Áno, manipuloval, ale len preto, aby mu ešte lepšie porozumeli. V Toske máme jasný príbeh, v ktorom dominuje žiarlivosť, v ktorom sú muži a ženy, láska a vražda. Všetko je jednoduché a zrozumiteľné každému. A skúste mi teraz rovnako jednoducho dvomi vetami povedať o čom je Trubadúr, hm? ….No vidíte. Nikto na svete neporozumel čo presne sa tam stalo. A teraz skúste Macbeth? Je to to isté, ako Trubadúr…

Puccinimu ľudia možno tak dobre porozumeli práve aj vďaka spomínanej manipulácii a dodnes chodia počúvať jeho geniálnu hudbu, lebo sú im jeho opery blízke”.

Alexia Voulgaridou: ,,Mne sú jeho opery najbližšie. Ja som sa vlastne pôvodne stala speváčkou hlavne kvôli opere Madama Butterfly, ktorá bola moja najobľúbenejšia. Ale dnes môžem povedať, že Madama Butterfly a Tosca sú dve opery, ktoré sa mi zo všetkých opier čo poznám páčia úplne najviac a v úlohe Tosky som veľmi spokojná”.

Tosca v St. Margarethen sa spieva na mikroporty.  Aké sú špecifiká takéhoto spievania?

Alexia Voulgaridou: ,,Je to oveľa ťažšie, na rozdiel od divadla sa k spevákovi nevracia zvuk odrazený od stien divadelnej sály, takže v podstate samého seba vôbec nepočuje. Taktiež sa vždy bojíme že pri spievaní cez mikroport sa niektoré nuansy hlasu stratia, pretože odrazom od steny klasickej divadelnej sály hlas napríklad získava na farbe a tu v open air priestore k žiadnemu odrazu nedochádza. Povedala by som, že spievanie cez mikroporty je pre speváka dosť veľkou výzvou”.

Alexander Krasnov: ,,Doposiaľ som nikdy nerobil v open air priestore a klasickú hudbu som nikdy nespieval na mikrofón. Musím si privyknúť k zvuku vlastného hlasu, ktorý znie inak, než na aký je spevák zvyknutý, ak sa jeho hlas akusticky odráža v divadle. Teraz ide rovno do mikrofónu a subjektívne má spevák pocit, že jeho vlastný hlas znie inakšie“.

Yusif Eyvazov: ,,Je to strašné, pretože spevák necíti akustiku. Zmení sa mu hlas, zvuk sa nevracia naspäť ako v kamennej budove. Vďaka tomu, že v divadle sa hlas vracia, spevák vlastne môže počuť sám seba, ako spieva. Teraz nie je žiadna spätná väzba. Telo speváka – hlasivky, dýchanie a tak ďalej pracuje mechanicky, systém (zapojených častí ľudského tela) beží automaticky a spevák spieva tak ako obvykle, ibaže vôbec nepočuje ako to znie. Tak ja som si napríklad dal teraz nahrať celé prvé dejstvo a cez prestávku som si vypočul, aký to malo zvuk. Všetko bolo normálne, môj hlas mal normálny dobrý zvuk, takže všetko bolo v poriadku, ale to spevák zistí až takto následne. Ale keď som na javisku, pracujem len s pocitmi a odhadom toho, ako to asi môže znieť. Mám samozrejme zautomatizované, čo mám ako zaspievať a čo ako technicky urobiť, ale aký zvuk to je, to v tej chvíli neviem, iba sa nádejam, že všetko je tak ako má byť. Preto je spievanie na mikroporty veľmi ťažké a zložité, hoci musím povedať, že tu máme veľmi kvalitné a dobré mikroporty. Ale vždy je oveľa lepšie spievať bez mikrofónu, aj keby mali byť najlepšie na svete. Nuž ale ako chcete bez mikroportu spievať v priestore pre 5000 ľudí? To by samozrejme nešlo”.

Na druhej strane keď spievate do mikroportu, nemusíte tak namáhať hlasivky, Váš hlas je zosilnený, vnímate to aj takto?

Yusif Eyvazov: ,,To nie je vôbec pravda. Ľudské telo funguje úplne rovnako, je v ňom vytvorený zabehnutý mechanizmus, všetko je predchádzajúcimi cvičeniami speváckych partov už raz nejako nastavené, takže spevák spieva presne rovnako, akoby tam mikroport nebol”.

S tou istou intezitou, s tým istým objemom hlasu?

Yusif Eyvazov: ,,Áno, všetko je úplne rovnaké, ibaže naviac treba byť ešte aj presnejší, pretože mikroport odhalí všetky nedostatky. Preto treba spievať veľmi presne. V opernom divadle niektoré nedostatky zaniknú v echu, ale v mikrofóne ešte aj nádychy, alebo akýkoľvek drobný šum, všetko počuť. Akýkoľvek zvuk, akýkoľvek ruch, všetko sa nasníma. Preto treba veľmi byť opatrný”.

Pán Krasnov, koľko krát ste spievali Scarpiu?

Alexander Krasnov: ,,Neviem, asi 40 krát”

Predpokladám, že teda máte už vytvorené svoje tempá, frázovanie, ktoré Vám vyhovuje najviac. Čo sa stane, keď príde dirigent, ktorý cíti hudbu inak ako Vy, a má vlastné predstavy o frázovaní a tempách, ktoré sú v rozpore s pre Vás ideálnym stereotypom, ktorý máte vypracovaný?

Alexander Krasnov: ,,Nie, nemám vytvorený pre mňa ideálny stereotyp spievania tejto postavy, spieval som Scarpiu zatiaľ len málo, mám iba 40 rokov, a stále sa považujem za speváka, ktorý je v štádiu zbierania skúseností, ešte mám kariéru pred sebou, nie za sebou. Takže určite by som nehovoril zatiaľ o nejakom vytvorenom stereotype, na to mám ešte čas. Viete, spevák si musí uvedomiť ešte aj jednu vec: operu, ktorú spieva – napríklad Tosku, spievali iní speváci aj sto rokov pred ním a budú ju spievať ďalší aj sto rokov po ňom. Unikátnosť okamihu, v ktorom to spievate Vy je v tom, že Vy to chcete urobiť pre tento moment a povedzme aj inak, než ako to robili všetci tí ostatní. Robíte toto predstavenie teraz a pre túto chvíľu a pre týchto divákov a pre týchto svojich kolegov na javisku. Nezaujíma Vás, ako to spievali tí pred Vami, či už to bolo pred sto rokmi, alebo pred desiatimi rokmi a nezaujíma Vás ani to, ako to budú robiť tí po Vás. Iba teraz, v tejto chvíli to robíte práve Vy, v budúcnosti tu bude stáť zas niekto iný. A preto žijete práve pre tento okamih, chcete aby to teraz bolo najlepšie. V tom spočíva unikátnosť momentu, keď operný spevák stojí na scéne. A takto potom treba tie vzácne chvíle aj chápať.

Čo by sme ešte mohli povedať k Toske na záver?

Alexia Voulgaridou: ,,Toska je veľmi hraná a obľúbená opera na celom svete (momentálne štvrtá najhranejšia opera na svete – poznámka red.) a podľa mňa je to tak zalúžene. Za jej fenomenálnym svetovým úspechom stojí predovšetkým nádherná hudba. Iste, dramatický príbeh taktiež prispel k úspechu diela, ale práve hudba je to, čím je Toska neprekonateľná.

Ďakujem za rozhovor

Alexia Voulgaridou je grécka sopranistka, ktorá sa preslávila  ako Mimi na opernom festivale v Bregenzi kde účinkovala s Rolandom Villazonom. Účinkuje pravidelne v La Scalle, v Kráľovskej opere v Londýne, v Bavorskej štátnej opere, v Deutsche Oper v Berlíne a v Staatsoper v Berlíne, v Staatsoper v Hamburgu, ako aj v Sydney, Valencii, Seville, Bordeaux, Ženeve, Santiago de Chile, alebo v Číne. Pracovala s najvýznamnejšími svetovými dirigentami ako sú  Franz Welser-Möst, Lorin Maazel, Riccardo Muti, Zubin Mehta a podobne. V La Scalle sa  prezentovala ako Tosca, Carmen, alebo  Massenetova Manon.

Yusif Eyvazov je azerbadžanský tenor pochádzajúci z Alžírska. V Teatro dell’Opera v Ríme spolupracoval s Riccardom Mutim ako des Grieux v Manon Lescaut. Ako Cavaradossi sa predstavil v Boľšom teatri v Moskve. V Palau de la Música Catalana v Barcelone spieval spolu s  Annou Netrebko. V sezóne 2014/15 učinkuje ako Manrico v Trubadúrovi, ako Calaf  v Turandot, Don José v Carmen, Luigi v Il tabaro. Ďalej učinkoval ako  Turridu v Cavallerii Rusticane vo Verone, ako Radames v Aide v Ríme (pod vedením Riccarda Mutiho) a Canio v jednoaktovke Pagliacci v Teatro Petruzzelli v Bari.

Alexander Krasnov je  ruský baryton z Čeljabinsku. V jeho repertoári je 20 rolí. V roku 2013 účinkoval v Mariinskom Teatri ako Tomskij v Pikovej dáme,  v roku 2014 účinkoval v Cárovej neveste v Boľšom Teatri v Moskve. V tomto roku bol za svoje výkony nominovaný na cenu ruských divadiel „Maska“. Jeho stará mama je bývalá sovietska a poľská  speváčka populárnej hudby zo sedemdesiatych rokov minulého storočia Anna German.

Pripravil: Peter Bleha