Traviata, tá naša slovenská

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncom októbra t.r. uvedie Slovenské národné divadlo premiéru novej inscenácie Verdiho La traviaty v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru a v réžii Roberta Catalana, ktorý sa na Slovensku predstaví po prvýkrát. V predpremiérovom článku si priblížme jej inscenačné spracovania na Slovensku, prevažne v SND.

Keď Alexander Dumas syn opísal v románe a divadelnej hre svoju mladícku lásku k slávnej parížskej hviezde polosveta (toto označenie sa mi vidí vhodnejšie než hovoriť o kurtizáne), isto netušil, že jeho príbeh prežije nie vďaka nemu, ale zásluhou Verdiho opery La traviata. Hrdinka príbehu Alphonsine Plessis leží na cintoríne na Montmartri v skromnom hrobe asi 150 metrov od honosného pomníka svojho milenca.

Giuseppe Verdi (1813 – 1901), zdroj: internet

Verdiho opera používa iné mená, no príbeh je ten istý, pričom každá doba si z neho vyberala čosi iné. Jedni v nej videli sentimentálny príbeh padlej ženy milujúcej až po hrob, neskôr sa jej osud začal interpretovať ako obeta pokryteckej morálke meštiackej spoločnosti. S týmto výkladom ako prvý prišiel režisér Walter Felsenstein v berlínskej Komickej opere. A najnovšie je pikantné prostredie príbehu zámienkou pre exponovanie sexuality od náznakov po krutú otvorenosť.

Prečítajte si tiež:
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
(seriál)

Takou bola napríklad inscenácia v bruselskom divadle La Monnaie, kým kontroverzný Peter Konwitschny v Grazi odmietol toto atraktívne pozlátko (vynechal zborovo-tanečné scény v treťom obraze) a sústredil sa len na akcentovanie pokryteckosti meštiackych Germontovcov, ktorí v akte smrti Violetty zbabelo utekajú cez hľadisko.

Libretista La traviaty Francesco Maria Piave (1810 − 1876), zdroj: internet

Citované rôzne podoby nemohli obísť ani Slovensko, osobitne Bratislavu, kde sa (od vzniku SND) opona pre divákov La traviaty otvorila vyše 760-krát v šiestich inscenáciách, pokiaľ zmeny v tej prvej nechápeme ako novú inscenáciu, na rozdiel od obnovenej inscenácie v roku 1963. Mimo Bratislavy, v Banskej Bystrici a Košiciach sa obidve posledné La traviaty (2017 a 2019) pokúsili prekonať klasický model inscenovania diela. Režisérka Dana Dinková rozdvojila postavu hrdinky na milujúcu ženu v bielom a kurtizánu v červenom a naznačila aj pokus o znásilnenie Violetty žiarlivým Alfredom. V Košiciach je zasa v réžii Alexandra Medema dvojníčkou Violetty sama smrť a sexuálny akt naznačovali vedľajšie postavy Flora a barón Douphol.

Prečítajte si tiež:
Košická „iná“ Traviata
Košická Traviata s kaméliami

V Košiciach sa konala derniéra vyše 20-ročnej inscenácie Verdiho La traviaty
Verdiho Traviata v banskobystrickej Štátnej opere

Dva roky po otváracom opernom predstavení SND, presne 3. marca 1922 mohli Bratislavčania sledovať La traviatu v českom jazyku, ktorá sa do júna 1939 objavila pred publikom 86-krát. Pôvodne ju režíroval Josef Bártl a dirigoval Jaromír Žid, pričom sa použili kulisy z fundusu divadla. Tie sa menili spolu so zmenami na poste režijného vedenia (Josef Munclinger, Zdeněk Knittl, Zdenko Ruth-Markov a Bohuš Vilím), ako aj na poste dirigenta (František Vaněk, Václav Holeček, Zdeněk Folprecht).

Prirodzene sa v nej menili aj sólisti, takže postupne sa dostali k slovu aj prví slovenskí operní speváci (Janko Blaho, Helena Bartošová, Nelly Bakošová). V inscenácii hosťovali aj významní zahraniční speváci: Ada Sári, Jarmila Novotná, Tatiana Menotti či mladý Anton Dermota, kvôli ktorému stál za dirigentským pultom výnimočne Karel Nedbal. O javiskovej podobe tejto inscenácie si nemožno robiť ilúzie.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1941, Zita Frešová (Violetta), Rudolf Petrák (Alfredo), foto: Archív DÚ

Prvého februára 1941 sa v SND uskutočnila premiéra druhej inscenácie La traviaty, teraz už v slovenskom jazyku v preklade Jarka Elena. Za dirigentským pultom sa objavil Juraj Viliam Schöffer, ktorý mal už vtedy blízko k talianskej opere, a tú jeho kolegovia Ladislav Holoubek a Josef Vincourek, odchovaní Karlom Nedbalom, trochu podceňovali. Dielo režíroval Drahoš Želenský, ktorý sa špecializoval na operety, a túto skúsenosť preniesol čiastočne aj na prácu s Verdiho operou. Do inscenácie vstúpili v titulnej úlohe dve Slovenky Mária Kišonová-Hubová a Zita Hudcová-Frešová, pričom kritike sa viac páčila tá prvá. V knihe Terézie Ursínyovej Volali ma Mimi speváčka spomína: „Snažila som sa do postavy vniesť krehkosť, disciplinovanú gestikuláciu, minimálnu mimiku a zdržanlivosť v reakciách na dramatické momenty.“ Pred odchodom do Talianska si úlohu Alfreda vyskúšal aj mladučký, 24-ročný Rudolf Petrák, vládnuci mäkkým tenorom. Inscenácia sa však hrala len do marca 1943 s počtom dvadsiatich predstavení.

Mesiac pred prevzatím moci komunistickou stranou (17. januára 1948) sa uskutočnila ďalšia premiéra La traviaty. Hrala sa do konca sezóny 1950/51 a dosiahla 48 predstavení. Dirigoval ju Tibor Frešo (v reprízach aj Juraj Viliam Schöffer) a režíroval český režisér (školiteľ budúcich slovenských režisérov) Karol Jernek. Speváci prešli do tejto inscenácie z tej predošlej, po Petrákovej emigrácii spieval Alfreda iba Janko Blaho.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1948, foto: Gejza Podhorský / Archív SND

V roku 1955 debutoval v SND ako režisér Jernekov žiak Miroslav Fischer práve La traviatou. Generačne rovnako mladý bol aj dirigent Gerhard Auer. Po divadelnej stránke bola inscenácia (premiéra 24. 11. 1955) poznačená povinným socialistickým realizmom vo výsostne realistickom scénickom riešení Jána Hanáka. Aj v tomto naštudovaní starého Germonta interpretovali vtedy vedúce osobnosti barytónového odboru: vokálne talianskejší, no herecky chladnejší Fraňo Hvastija a Emil Schűtz, akcentujúci skôr kladné črty charakteru postavy.

Part Alfreda naštudovali Alexander Baránek, v tom čase lavírujúci medzi buffo a lyrickým odborom a hlasovo tvrdší a menej taliansky František Schubert. Okrajovo si úlohu vyskúšal aj dr. Gustáv Papp, ktorý pôsobil herecky elegantne, no hlasovo bol orientovaný úplne inak. V roku 1962 musel kvôli hlasovo indisponovaným tenoristom v úlohe zaskočiť dr. Janko Blaho (nar. 1901), ktorý vtedy úlohu nespieval už 11 rokov, ale zvládol ju (bez skúšky) so svojou príslovečnou muzikalitou.

K Márii Kišonovej-Hubovej sa pridala aj Anna Hrušovská, ktorá svoje najlepšie roky strávila mimo opery SND v Rakúsku. Do derniéry tejto inscenácie 8. februára 1963 súbor odohral 81 predstavení príbehu o láske Violetty a Alfreda, no už 6. júla (zrejme kvôli tomu, že by v tom roku Verdi dovŕšil 150 rokov) sa inscenácia obnovila. Pritom došlo len k výmene na poste dirigenta, ktorého úlohu prevzal Viktor Málek a na reprízach aj Gerhard Auer.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1955, foto: Gejza Podhorský / Archív SND

Prirodzene, ubudli aj pribudli speváci. Mali sme až štyri predstaviteľky Violetty a je príznačné, že tri z nich boli koloratúrne soprány, pre ktoré je napísané len prvé dejstvo. V ňom pomyselne súperili Drahomíra Královcová, Alžbeta Svobodová a Jarmila Smyčková. Inou bola Violetta Anny Polákovej, ktorú predchádzala vynikajúca povesť z košickej inscenácie. Tá dominovala v ďalších dvoch dejstvách.

V úlohe Alfreda sa vystriedali Andrej Kucharský (tesne pred tým než začal „poškuľovať“ po dramatických úlohách), František Livora, ale priodvážne aj Pavol Gábor. Mimoriadny zážitok som mal z Alfreda Imricha Jakubeka, nového člena súboru, ktorý počas veľkej árie Violetty z prvého dejstva vo svojom parte croce delizia vyšiel namiesto písaného as2 až na c3, čo som odvtedy nepočul u nijakého interpreta, či už v divadle alebo na nahrávke.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

K osvedčeným predstaviteľom Giorgia Germonta pribudol lyrický Juraj Oniščenko. Z hostí tejto inscenácie treba spomenúť dvoch. V roku 1967 ako Alfredo vystúpil vtedy 27-ročný Giuseppe Giacomini, ktorý sa v 70. rokoch stal uznávaným dramatickým tenoristom svetového významu. A tesne pred svojím odchodom do Viedne si Violettu v SND zaspievala aj Edita Gruberová, keď ju už predtým stvárňovala v banskobystrickej inscenácii. Mne sa ju v tejto úlohe podarilo vidieť až po roku 1990 na javisku Viedenskej štátnej opery v Zeffirelliho inscenácii. Bratislavská obnovená inscenácia z roku 1963 sa dožila takmer stovky predstavení.

Tri sezóny na repertoári opery SND La traviata chýbala. Začiatkom sezóny 1975/1976 sa ju pobrali inscenovať umelci z bratislavskej Novej scény, režisér Bedřich Kramosil a choreograf Boris Slovák, ktorí slovne útočili na pokrytecké nemorálne meštiactvo, no v inscenačnej podobe to vyústilo skôr do akejsi poklesnutej eroticko-operetnej podoby. Dominantné boli oba zborové obrazy, na plese u Flóry sa zvŕtali nielen členovia baletu, ale aj zboristi a sólisti, cigánky chápané ako prostitútky sa mierne necudne vyzliekali. Od spomínanej bruselskej Traviaty to však malo ešte ďaleko.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1975, Juraj Hurný (Alfredo), Vojtech Schrenkel (Gaston), Sidónia Gajdošová-Haljáková (Violetta), zbor Opery SND, foto: Jozef Vavro / Archív SND

Violettou boli opäť koloratúrne soprány, subtílna a v prerode charakteru dôveryhodná Jarmila Smyčková a aj vokálne agresívnejšia Sidónia Haljaková. Alfreda spievali František Livora a Juraj Hurný, vďaka ktorému sme konečne aj v SND počuli v druhom dejstve cabalettu s vysokým c3. Dodatočne sa k nim pridal svetovo uznávaný Alfredo (24 predstavení len vo Viedenskej štátnej opere) Petra Dvorského. Jeho výkon v predstavení s hosťujúcou Rumunkou Eugeniou Moldoveanu patril k nezabudnuteľným zážitkom. Vtedy už skúsený barytonista Juraj Oniščenko dostal mladých lyrických alternantov Štefana Hudeca a Róberta Szücsa. Po príchode z Košíc sa k nim pridal Pavol Mauréry jednou zo svojich najlepších kreácií. Inscenácia si pripísala k dobru 120 predstavení.

Po takmer desaťročnej pauze sa v roku 1992 dostala na javisko opery SND zatiaľ posledná La traviata a vydržala na ňom plných 27 rokov. V počte predstavení bohato presiahla tri stovky. Hrala sa v taliančine, na titulkoch bežal preklad Jely Krčméryovej. Marián Chudovský sa v réžii odrazil od historického poznatku, že Alphonsine-Violetta sedávala v lóži na operných predstaveniach.

Pravda, nevieme, či preto, aby si hľadala nových milencov, alebo si naozaj obľúbila operné divadlo (hoci ako pôvodne nevzdelaná sa údajne vypracovala na ženu, s ktorou sa dali viesť intelektuálne rozhovory). A tak aj predstaviteľka Violetty sedela v proscéniovej lóži už počas predohry a umierajúc sa k nej napokon doplazila, uzatvoriac tak svoj životný kruh. „Už doletěla létavice, už uzavřel se její kruh, už nikdy, nikdy více, ať je jí milostivý Bůh“ (V. Nezval).

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2019, Ľubica Vargicová (Violetta Valéry), Ľudovít Ludha (Alfredo Germont), zbor Opery SND, foto: Jozef Barinka

Inscenáciu dirigovali viacerí, najprv Jan Zbavitel, neskôr Konstantin Schenk, Jaroslav Kyzlink, Pavol Selecký, Rastislav Štúr, Martin Mázik, Friedrich Haider, Peter Valentovič, Dušan Štefánek, Paolo Gatto a Michailo Dutčak. Pôvodnými Violettami boli Iveta Matyášová, vtedy na začiatku svojej skvelej hlasovej formy, subretno-koloratúrna Jana Valášková a budúca vynikajúca koloratúra Ľubica Vargicová, ktorej vtedajšie recenzie skôr predpovedali veľkú budúcnosť, než by ju mimoriadne chválili za jej kreáciu.

Prečítajte si tiež:
Opera Slovenského národného divadla uviedla derniéru Verdiho La traviaty

Postupom času do úlohy vstúpili ďalšie sopranistky. Konečne sme pochopili, že Violetta je iná ako Gilda alebo Olympia. Peter Dvorský v úlohe Alfreda ani nemohol mať rovnocenných alternantov, čo platí o Igorovi Janovi či Simonovi Šomorjaiovi. Germonta pôvodne spievali Pavol Mauréry (v čase premiéry 57-ročný), ktorému vždy lepšie sedeli vrúcne kantilény, aké úloha požaduje, než agresívny spev, ďalej Richard Haan a Ján Ďurčo. Svoj veľký a úspešný dialóg s Verdim v úlohe začal aj Dalibor Jenis.

Aká bude tá najnovšia bratislavská Traviata? Dozvieme sa na premiérach 29. a 30. októbra 2021 v novej budove SND.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár